ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na dlážke pod stenou leží Adolfov „žobrák“ v obšúchaných šatách, pri ňom je príručný kufor. Ani sa nehýbe, oči pozerajú kamsi do nekonečna. Bárs ho obstupujú zo všetkých strán diváci, on nepozerá ani na jedného. Notáriuš prevzal písma, napísal dátum, podpísal sa a udrel pečať.

„Daniel Boháč sa volá a je z Kamenian,“ oznamuje richtárovi.

„Akého remesla?“ pýta sa ktosi.

„Ktože ho tam vie. Písmo je po maďarsky. Šikujú ho z Pastúchova.“

„Mohli ho radšej nešikovať,“ vraví ktosi iný. „Kým si zdravý, robíš a tŕžiš po krčmách, všade ti dajú poctivosť. Ale keď ochorieš — hybaj, šutrujú^[7] ťa domov ako zločinca. Eh, planý je ten svet!“

„Nuž, hľa, v cudzom svete tak býva,“ hovorí druhý.

Vyšla i richtárka z kuchyne a prikľakla k pocestnému.

„A poriadny sa vidí človek! I mladý ešte. Ale zjete dačo?“ Dvíha mu hlavu a súcitne pozerá do tváre. „Aký hodný čeľadník! Či ste už dakde jedli?“

Všetci očakávajú odpoveď, ale pocestný mlčí.

„Moc sa ho nevypytuj,“ vraví richtár, „dones mu radšej dačo teplého. Možno celý deň nemal ničoho v ústach.“

Richtárka vyniesla mlieka v krčiažku a lampáš, lebo sa už dosť dobre stmilo. Sám richtár svieti naň lampášom, ona mu nadvihuje hlavu, kladúc krčiažok k bledým perám. Chorý prijal jediný glg. I to bol hlboký, akoby padalo do studne. Ostatok mlieka steká na dlažbu.

„Už nebudete?“ volá naň richtárka.

„Veď ten ani nevie o svete,“ ozval sa richtár.

Ale pomaly, pomaly pohli sa ťažké oči a zastali na richtárkinej tvári. S obdivom akýmsi, ale prívetivo sa jej oči tie prihovárajú. Akoby ďakovali a prosili. Ale ústa sa nehýbu, i tvár je stuhnutá. Richtárku dojal ten jediný pohľad, strelil jej hlboko do srdca, i získal ho jedným razom. Zdá sa jej, že to nie človek cudzí, keď tak dôverne hľadí na ňu.

„Ach, či si biedny, či si biedny, môj syn drahý!“ zaplakala nad ním. „Tá tvár, aká vpadnutá, tie ruky, ako píšťaly. Moja hlavička biedna, či ti ju dotĺkli po tých vozoch!“

„Veru mu nepoprávali pod hlavu,“ zamiešal sa ktosi. „Tiež mohol mať inakšie dáke meno, ako Boháč.“

„No bohatstva na ňom nevidno.“

„A to nebol človek dáky zlý,“ vraví richtárka. „Na očiach mu vidno.“

„Ktože ho tam vie, aký bol,“ odpovedá jej muž, proti cudzím ľuďom vždy opatrný a nedôverčivý. „Na oči mu nik nepísal, aký je.“

„Ako by nepísal! Na očiach vidíš všetko, aký je kto,“ bráni ho richtárka. „Povedz, vykonal kedy dačo?“

„Ja nepovedám ani tak, ani tak, lebo neviem.“

Tak sa hovorilo všeličo o pocestnom, i o všakových iných pocestných. Zas sa rozprávalo, kto kedy bol v dákej ceste, i čo dobrodružného sa mu prihodilo. Nuž ako sedliaci, keď sa po robote zídu a pohrúžia do rozpomienok. Richtárka moc nepočúva. Kľačí u mladíka, či sa neohlási. Ale ten leží bezvládne, oči zavrel; zdá sa, že ho sen nadišiel. Vložila mu kabát pod hlavu.

Pred domom zahrmel furmanský voz, hajtman vstúpil do dvora a hneď k chorému.

„Čo máte s ním? Nevidíte, že zaspal?“ richtárka doňho.

„Voz je už tu; treba sa ponáhľať, bude noc.“

„A ktože to kázal?“ postavila sa proti nemu richtárka, merajúc ho očima. „Kto vám rozkázal? Necháte ho tu. Alebo nie: vezmite ho do izby.“

„Len ho vy ta,“ ozval sa richtár, „keď je voz tuná. Zajtra bude o furmana väčšia tvŕdza. A jemu veru sťakde prenocovať: či v Polome, či v Zahraboví.“

„Ba že sa Boha nebojíš, starý! Srdce máš zo skaly. My sme zdraví, a žiada sa nám odpočinúť. A tuto tento na smrť chorý ani v noci by nemal pokoja!“

„Veď ono ktovie, či dožije do rána,“ prehovára ju muž. „Tvár má vpadnutú i nos končitý. Ale najviac oči sa mi nepáčia — stoja mu stĺpkom. Nuž sťakde mu umrieť, ak mu je raz súdenô. A smrtedlní sme všetci…“

„Ale ešte žije a možno by vyzdravel, keby mal trošku pokoja. Akože ho takto pustíme, veď sme nie pohania…“

„A druhí ho pustili. Od Pastúchova až do Polomy nikde ho nedržali u seba. My sme obec chudobná, ani nám nedochodí na cudzích chudobných.“

Richtárka zlostne kýva hlavou.

„Ej, máš ty výhovorky! Nikde ho neprichýlili. I popri tom, čo šiel z Jeruzalema do Jericha, ich veľa všakových prešlo. I kňaz i levita šli popri ňom, a neozreli sa. Iba Samaritán ho pritúlil.^[8] Ale ten sa nevyhováral ako ty. Šiel zaraz k nemu a spravil, čo treba. A ono ktovie, či i tohto v daktorej dedine naložili takto proti noci do voza! Veď len pozrite naň, či sa vám srdce nepohne? Do smrti by nemala pokojnej hodiny, keby sme to urobili.“

„Tebe ľahko hovoriť,“ hnevá sa muž. „Ja viem, čo treba. Tu je písmo od vrchnosti a v ňom stojí, že ho treba poslať do Kamenian. A vrchnosť poslúchať musíme.“

Väčšina prítomných by držala radšej s richtárkou. Lebo prostý človek má srdce, len vedieť, akým kľúčom ho otvoriť. A richtárka ten kľúč má: útrpnosť a menovite Písmo. Jej muž vie tiež, čo je silná stránka ženy, proboval i on k nemu sa utiecť, citujúc z neho, že vrchnosť slúchať treba. Ibaže jeho žena hneď odokryla jeho úmysel.

„Ešte slovo božie znevažuj!“ rozhorlila sa. „Písmo od úradu! Ja znám inakšie Písmo… To je napísané tak, že i múdry i sprostý rozumie, čo v ňom stojí. Ale toto tvoje! Veď nevieš ani, kto ho napísal a čo v ňom stojí. A také písmo ty chceš slúchať? Vrchnosť nekáže chorého človeka prevláčať nočnou hodinou z dediny na dedinu. A ak káže, tak ti poviem, čo v inom Písme stojí: sluší Boha viac slúchať ako ľudí.^[9] Nemysli si, že sa očistíš slovom božím. I satan pokúšal Krista zo slova božieho, i farizeji a zákonníci…“^[10]

„Ja som na to, aby bol poriadok,“ bráni sa richtár. „Ty choď do kuchyne.“

„Ja by len rada vedieť, kto sa ho dotkne, kto ťa slúchne!“ zvolala v hneve. „Lebo viem, kto sa ho dotkne, že bude mať smrť jeho na svedomí. To už môže vziať hneď sekeru a búšiť ho po hlave… Viem, že živý nedôjde do Zahrabovia.“

Skutočne nikto nemá odvahy dotknúť sa chorého. Sám richtár je zastrašený. Je i jemu ľúto nemocného vybúriť zo sna.

„Rob si, čo chceš!“ riekol rozhorčený.

„Pomocte mi, chlapi,“ ozvala sa ona. „Zanesieme ho do izby.“

Ako mu podobrala hlavu rukou, tá nevládne ovisla nadol…

„Umrel!“ zvolala podesená.

Slová tie pôsobili mocne na všetkých. Smrť sama prehovorila rečou mohutnou, bezprostrednou. Prežehnali sa pobožne. Jedni zostali vo dvore, iní odbehli domov zaniesť túto novinu. Smrť, i celkom prirodzená, vzbudí v dedine úžas, lebo ľudia sa znajú, sú si blízki ako rodina. Tým väčší úžas musel sprevádzať takúto neobyčajnú smrť.

„Predsa nás to len neminulo,“ vraví richtár smutne. On i pri takejto udalosti zachová chladnú myseľ a vedomie richtárskej zodpovednosti. „Budeme mať pohreb. Ej, máme my susedov, aby ich hrom zabil! No, ale hriech je hrešiť. Z Motešíc nám vždy musia dopriať dačo takého: a Poloma — plať! Nuž ale darmo, už sa stalo…“