ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V richtárskom dome neubýva ľudí; skôr prichádzajú noví a noví pozrieť mŕtveho. Ten leží dosiaľ na dlažbe, lebo niet ho kam položiť nanáhlo. Neležal dlho, keď sa tu vrútila do dvora žena vysoká, suchá, s prehodenou cez plecia šatkou.

„Pre Pána Boha, richtár, čo to robíte? Že umrel ten pocestný?“

„Veru. Tam leží,“ ukazuje naň trpko. Hnevá sa naň, že to práve v Polome vyviedol. Bolo od Pastúchova k Polome dosť obcí: bohatých i biednych, i času dostatok. Nie, on akoby naschvál zomrie práve tu. Čo teraz? Miesto do kosby musí zajtra vypisovať do slúžnovstva reláciu.^[11] Bude mať oštaru s tesármi, hrobármi, zvonárom i farárom. Jačmeň konča lúky prezreje, skruší sa, alebo, čo ešte horšie — zamokne. A to všetko — tvrdohlavosť ženy!

„Nuž ale ste ho nemohli odpratať?“ volá Žofia, notáriuška, lebo ona sa to tak vrútila. „Dajte ho do voza, prosím vás,“ lomí pritom rukami, „nech ho pochovajú v Zahraboví. Moje dieťa má pozajtre sobáš: akože pôjde naň, ak bude hrob otvorený!“

Hľa, na čo sa celkom zabudlo! Ani sám notáriuš netušil, ako sa skrižuje osud jeho syna s osudom tohto neznámeho. Preto sa ani neplietol do hádky. Miluje pokoj i v obci i v domácnosti. V duši richtárkine reči schvaľoval. Netušil ešte, čo z toho vykvitne.

Richtár je veľmi pomútený. Vec je nesmierne zamotaná, jeho rozum slabý na rozmotanie. Sobáš nemôže byť pred pohrebom — to by Polomčan neradil ani úhlavnému nepriateľovi. Sobáš nad otvoreným hrobom, ako všetci vieme, ťahá za sebou neomylne smrť alebo mladého zaťa, alebo mladuchy, hádam i oboch, a to ak nie do roka, iste o viac rokov. Je to vec vyskúsená. Nuž pod takýmito výhľadmi ženiť syna — ktorá mať by nezúfala?

„Viete vy, čo?“ ozval sa richtár po rozmýšľaní, „keď už zomrel, nebudeme mať hriechu. Pošlime ho do toho Zahrabovia. Tam sa nazdajú, že umrel v ceste, a nás minú i kelčíky, i sobáš bude bez prekážky.“

„Nuž a akože!“ zvolala notáriuška. „Veď i ja to chcem. Ale by ste nám to spravili, tu ho pochovávať? Veď by sme vás do smrti preklínali. I takto, neviem, i takto, či dačo na nás nepríde.“

„Nie, nebojte sa,“ ozvala sa stará žena, skoro vo dva konce skrčená. „To len keď je hrob vykopaný a ako keby sa išli sobášiť. To už hej! Ja pamätám, ako dnes, takto bol dopoludnia sobáš a odpoludnia pohreb. Ja som bola iba takô ešte, ani na trávu som nechodila s kosákom. Nuž tu veru ti oba zomreli. I on i ona, keď to tá veľká cholera bola,^[12] čo to ľudia na ňu tak padali ako muchy. A dosť im dotrízňali ženy, takto a takto, nerobte toto. Ale keď to mladô neslúchne v roztopašnosti veľkej! Veru tí tak, ako povedám. Nuž ale keď sa za horúca odvezie, tak trúfam, že tuto nič nebude. To len keď je jama vykopaná a napríklad just na tú jamu prišlo ísť na sobáš.“

Toto odhalenie záhad života i smrti pôsobí menovite na skľúčenú notáriušku. Trochu sa upokojila, že nehrozí nič strašného ešte. Taká osemdesiatročná stvora už len vari vie, čo sa patrí a nepatrí. Vie krem toho zlizovať beľmá, vredy začitovať, že sa hneď rozídu: vie vôbec všetko. Iným sa páči i to, čo richtár radí. Obec má svedomie čisté, lebo dovolila pocestnému umrieť v pokoji; i nebude platiť pohrebných kelčíkov, lebo tie zaplatí Zahrabovie. Konečne i notáriušov syn a nevesta nebudú ukrátení na živote. Kde ešte spôsob onakvejší, pri ktorom by sa všetkému tomu predišlo?

Iba richtárke sa pozdáva, že je toto hriech, mrzký hriech. „Ale ho budete po smrti prevláčať?“ zvolala skoro s plačom. „Vôľa božia je taká, aby ležal v našom cmiteri. Veď si len povážte, čo zas chcete robiť!“

„A vy si povážte, čo chcete vy!“ zvolala Žofia. „Ale sme vám dačo urobili, že nás takto kazíte? Zem je v Zahraboví taká svätá ako v Polome. Richtárka, ak ten tu ostane, my musíme s veselím čakať. A viete, čo je to! To len všetko znovu vypekať, lebo pečivo stvrdne za deň, keď sa nezje, keď je na to čas. Boli sme vždy dobrí, čo by ste nám robili toto?“

Richtárke je naozaj ťažko. Svedomie káže ináč, všetko ostatné ináč… Ale nadchodí na ňu akýsi strach. Čo ten neznámy tak pozrel na ňu; zdá sa jej, že ju prosil o záštitu, o zmilovanie… A ona by ho popustila prevláčať, lebo iste ani v Zahraboví by ho nepochovali! Nie, nemala by nikdy, nikdy pokoja. Ten pohľad by ju večne prenasledoval ako hrozná výčitka.

„Verte mi, za svet by vám nedala ublížiť,“ vraví notáriuške úprimným hlasom. „Ale srdce mi nedopustí na toto sa dívať. Nikomu nežičím, ale keby sa predsa nám daktorému toto prihodilo. Veď my sme tiež ľudia smrteľní: že umrieť musíš, vieš, ale kde a kedy, nevieš… Alebo vaše dieťa keby v cudzom svete takto… Ach, bože, akí sme my: Tobiáš pochovával mŕtvych, čo padli na mor, nešanoval vlastného života.^[13] A my vyvrhli by sme tohoto, akoby ani nebol hoden odpočívať v matke-zemi!“

„Veď nech by sa už robilo, čo chcelo, keby sme v tom neboli!“ narieka notáriuška. „Ale ako ja mám dopustiť skazu na svoje dieťa. A pre cudzieho! A keby to bolo prečo: ale iba o chotár ďalej. I nás musíte povážiť, a nie iba jeho. Nás ešte skôr, lebo sme z obce, a on nie, a žijeme. Čože jemu — on je už na pokoji, ale my!“

„Keď je to iba blud, samý blud!“ odpovedá richtárka. „Že zomrú, keď sa tak sobášia! Keby Hospodin už chcel kárať, mal by dosť inej príčiny. Veru nemusel by čakať, ako sa tu sobášime a kedy sa sobášime. Požehná nás, nie aby nás trestal, keď najprv odprevadíme mŕtvych a dáme im ich diel. Lebo ľudia zberajú sa, kedy si zmyslia. Ale umierajú, keď ich anjel smrti zastihne.“

Notáriuška počúva len napolo, čo richtárka vraví. Ona vie len to, že na jej deti skaza letí. Ako by ich nechránila, veď je matka! A že richtárka tak brojí proti nim, oborila sa na ňu.

„Ba čo vás to podsadlo takto nič po nič!“ vykríkla náruživo. „Spomínate slovo božie, akoby sme boli pohania. Chytáte stranu tomuto cudziemu, a nik mu nič nerobí. Vari ja neviem, prečo vy to robíte! Závidíte, že syna žením, a vy že ho nemáte. Len aby i ja padla do toho, v čom ste vy. Nič pre iné! Ale som ja na vine, že vám chlapec umrel? Bodaj by bol žil! Ale tu sú i druhí. Richtárko môj!“ obrátila sa k nemu s plačom: „Nikdy, nikdy vám nezabudnem. Vy nám uznáte i teraz: nerobte toto!“

Richtár je sám ťažko dotknutý, že spomenuli umretého syna. Jeho žena je rozžialená, oprela sa o stenu a plače.

„Čo sa budeme dlho radiť,“ ohlásil sa pri tichosti, ktorá náhle po predošlom výbuchu nastúpila, sám notáriuš, ktorý dosiaľ mlčal. „Pošlime ho do Zahrabovia, a bude svätý pokoj. Aspoň vám nik nebude vinu dávať, ak by sa dačo prihodilo. Mne samému je akosi všakovak. Bárs sa ono povie, že je to iba blud, ale i blud sa neraz vyplní, a ešte najchytrejšie, keď máš padnúť do nešťastia. Sám som sa presvedčil, keď ťa zajac predbehne, už sa len vráť, lebo sa ti zle povodí. A to je tiež iba blud. A viete, ako je, keď sa bojíš o vlastné dieťa. Veď i vy ste ho mali, nespali nejednu noc, keď ochorelo. Tak ani my nemali by sme jednej hodiny spokojnej.“

Táto tichá reč, ale dojímavá, premohla richtára. Rozkázal, aby mŕtveho naložili na voz.

„Ani sa ho netýkajte!“ vyskočila richtárka rozhnevaná. „Kára božia vás prikvačí. A neviete, že i vrchnosť bude vás trestať? A ja to neprenechám, ja pôjdem žalovať — a prvého teba,“ obrátila sa k mužovi, „teba, že si to dopustil!“

„A ja sa nebojím!“ postavila sa notáriuška. „Poď, starý, my sami ho naložíme. Nech ide žalovať! Nech nás dajú do najhoršej temnice: radšej v nej strávim svoj vek, ako mať strach o dieťa. Ja sa ani temnice nebojím — každý sa dozvie, prečo ma do nej vsadili. A vy, občania, vy nás nezastanete? Čo sme vám kedy spravili? S kým stojí môj muž, alebo ja v hneve? A sme sa hádam odhodili dakoho, keď prišla naň tvŕdza? Veď nezbíjame, iba deti si ratujeme. A vy by ste nás opustili?“

„Veru ja neviem,“ ozval sa na to jeden muž zo zástupu: „ale tomu, čo umrel, či tu odpočívať a či v Zahraboví. Lebo ten je umretý, nevie nič, a zem ako zem, len keď je posvätená. Ešte hádam v Zahraboví skorej, lebo by ležal o dve hodiny bližšie ku Kameňanom, ak mu tam dakto žije z rodiny. A Ľuptákov Ondro je čeľadník súci, škoda mu pokaziť veselie. Veď viete, že človek má iba raz veselie takô naozajstnô; lebo keď sa žení vdovcom, ako som sa ja, a má ešte od prvej nedorastené deti, už je to nie takô, ako keď sa ženíš za mládenca. To si pamätáš do smrti, čo ti kto o svadbe urobil, alebo i povedal. Nuž a keby sme mu my takto zavatrili pred samým veselím, veru by mal ťažkô srdce na nás. Ešte by si míval, že ani nebýva v svojej obci, ale ktoviekde, v akej cudzej. Obraziť kohokoľvek je hriech, ale najväčší hriech je, keď si ťažkajú na nás takí, čo deň po deň s nami zaobchodia. Takých musíme šianať najlepšie. Lebo nie je to veľká zásluha, keď neublížiš tomu, čo ho vidíš raz, dva razy za života, ale to, keď žiješ v svornosti s tým, čo vždy s tebou žije, napríklad v jednej obci alebo dome. Tam musíš mať veľa trpezlivosti, lebo i medzi najlepšími sa neraz dačo skúri. To sa nám ukazuje v manželstve. Nemáš vraj domu, čo by sa z neho nekadilo. To je preto, lebo muž so ženou sta ustavične spolu, tak sa veru pritrafí i medzi nimi, že sa poharkajú. Keby boli vždy svorní, poľahky by ani nevedeli, čo je to tá dobrota. ,Čiňme dobre všetkým,‘ hovorí apoštol, ,nadovšetko pak domácim viery!‘^[14] A takým domácim viery je toť náš notáriuš so ženou a synom. Tento neborák tuto dosť sa natúlal pomedzi svet, a bárs bol mladý, vzal svoj diel v dobrom i v zlom. A vidíte, ani nevieme sami, a tu sme boli, kedy umrel — tak ľahká bola hodina smrti jeho. A veru nie, že by bol ležal na mäkkej posteli; na skalách — to bola jeho posteľ, ako patriarchovi Jakobovi, keď ležal s kameňom pod hlavou a videl rebrík a na ňom vystupovať a zostupovať anjelov božích.^[15] I tento spatril ten rebrík, ale nie iba vo sne, ale naozaj. A ako mu bolo umrieť tu alebo tam — tak mu je tiež či u nás, či v Zahraboví odpočívať. Len nech sa ujde telu kúsok tej matky-zeme a duši pokoja.“

„Svätú pravdu povedá,“ ozvalo sa viac hlasov.

„A richtárka,“ pokračoval starý, posmelený súhlasom, „tá tiež vyrozumie, čo je pravda a čo nie. Ona chce dobre: ale čo je z takej dobroty, keď ju užije mŕtvy, čo na to je nie utisnutý, a treští živý a sám nevie prečo. Tej dobroty je potrebnejší Ľuptákov Ondro, lebo býva s nami a žije, chvalabohu! Ja iba toľko poviem.“

„Naložte ho na voz, bude noc!“ velie richtár. Je úprimne rád, že vec sa tak obrátila. On sa na ňu díva posiaľ zo stanoviska úradného. Nikoho neoškodí, naopak, ušanuje obec od kelčíkov, seba od roboty a Ľuptákovcov od veľkého strachu. Krem toho, žena nemôže mu k hlave letieť, že by ju nebol poslúchol.

Ale sa pomýlil. Richtárka sa ešte nepodrobila.

„Počkajte ešte trochu,“ vraví tichým, spokojným hlasom. Všetci sú prekvapení takou náhlou premenou. Mŕtveho sa netýkajú. Je vidno, že je odhodlaná ísť do krajnosti a že si je istá víťazstva. Ináč by nebola taká spokojná. „Keď ho už chcete pre taký blud svetský — lebo to je len blud — prevláčať z dediny do dediny, akoby to nebol ani človek, ale… Ani nevypoviem, lebo by to bol hriech… Ja vám poviem inakšiu vec, nie takú, že tam kdesi a kedysi to sa bolo stalo, ale takú, čo všetci pamätáme. Zabudli ste na tú noc, keď nebohého Motešického prevážali z Pešti do Motešíc? Cez náš chotár ho viezli. Pamätáte, čo sa porobilo?“ — Stala sa tichosť ako v kostole. Povstala rozpomienka na noc, akú kto raz zažil, nikdy nezabudne. Pamätajú, ako zapaľovali hromničné sviečky, ako vyhádzali lopaty a omelá predo dvere, ako sa skrúšene modlili, ako sa vyzváňalo na veži, s akou sa hrúzou zarývali deti do perín, aby nečuli hrmenie, burácanie víchra, prašťanie stavísk a tresk rozmetávaných striech; ako zatvárali oči, aby ich blesk neoslepoval, ktorý ani nehasol, ale ustavične šibal, sťaby sa bola nebeská obloha plameňom chytila. Pamätajú, aký rachot ich omráčil na chvíľu, sťaby sa zem otvárala, alebo, vykĺznuc z koľaje, bola sa praštila do dákej hviezdy… Ej, pamätajú dobre, keď slnko vyskočilo na vymladnutom nebi, aký obraz sa im predstavil. Strechy rozmetané, stromy vyvrátené, a kde včera stálo zbožie, tam ozajstné strnisko! Ale nadovšetko — kam sa dela hora, čo nad dedinou sa zelenala? Stojí miesto nej holá, skaliskami posiata stráň a na úpätí úšust, jedle vyvrátené a zem, čo víchor narútil. Ej, nikdy nezabudnú na tú noc, ktorá — ako hneď starí ľudia vraveli — preto nadišla, že chotárom sa previezlo mŕtve telo nebohého Motešického…

„Žiadate si ešte taký súdny deň?“ pýtala sa richtárka hrozive. „A teraz by sme ho naozaj zaslúžili.“