ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spisy Hviezdoslava v 12. zväzkoch

Zväzok jedenásty

Kratšia epika historická a spoločenská

Bibliografické poznámky

Tento 11. zväzok Spisov Pavla Országha-Hviezdoslava obsahuje druhú polovicu básní, ktoré doteraz vychádzali v 6., 7. a 8. zväzku Zobraných spisov básnických s názvom Kratšia epika. Do 10. zväzku Spisov sme zaradili ich prvú polovicu a tam v bibliografických poznámkach sme aj vysvetlili, prečo sme z bývalých troch zväzkov zostavili dva. Po vyjdení „Kratšej epiky zo života dedinského ľudu“ teraz vychádza „Kratšia epika historická a spoločenská.“ Názov tohto zväzku vystihuje jeho obsah.

Na začiatok sme dali tri básne s tematikou veľkomoravskou, potom niekoľko básní, ktoré zobrazujú jedno-druhé zo života hornouhorských feudálov, a nakoniec sme zaradili básne, v ktorých sa do popredia dostávajú problémy spoločenské — zväčša bez ich konkrétnejšej zaradenosti historickej.

Takéto nové zoskupenie Hviezdoslavovej kratšej epiky si vyžiadalo aj preskupenie básní z bývalých troch zväzkov. Uvádzame tu názvy všetkých 22 básní v takom poradí, ako vychádzali v doterajších troch zväzkoch.

6. zväzok:

Bratranci, Krivoprísažník, Pribina, Žofia Bosňáková, Rastislav, Ľútosť Svätopluka, Susedia, Pán Boldko.

7. zväzok:

Páni majstri, Jedlica.

8. zväzok:

Havrani, Polyxena Párnická, Pomsta mŕtvych, Proťajšky, Pani z Mahoču, Dve rieky, Mesiac a Venuša, Háj a luh, Dva vŕšky, Alžbeta Thurzová, Jánošíkova stupaj, Imro Tekeľ.

V Hviezdoslavových Zobraných spisoch básnických tieto básne vychádzali v troch vydaniach.

V prvom vydaní:

Zobrané spisy básnické Hviezdoslava. Zväzok VI. Kratšia epika. Oddiel I. V Turčianskom Sv. Martine. Pečlivosťou Matice slovenskej. Tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1923.

Zobrané spisy básnické Hviezdoslava. Zväzok VII. Kratšia epika. Oddiel II. V Turčianskom Sv. Martine. Pečlivosťou Matice slovenskej. Tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1926.

Zobrané spisy básnické Hviezdoslava. Zväzok VIII. Kratšia epika. Oddiel III. V Turčianskom Sv. Martine. Pečlivosťou Matice slovenskej. Tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1927.

V druhom vydaní:

Hviezdoslavove zobrané spisy básnické. Zväzok VI. Kratšia epika. Oddiel I. V Turčianskom Sv. Martine. Pečlivosťou Matice slovenskej. Tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1934.

Hviezdoslavove zobrané spisy básnické. Zväzok VII. Kratšia epika. Oddiel II. V Turčianskom Sv. Martine. Pečlivosťou Matice slovenskej. Tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1937.

Hviezdoslavove Zobrané spisy básnické. Zväzok VIII. Kratšia epika. Oddiel III. V Turčianskom Sv. Martine. Pečlivosťou Matice slovenskej. Tlačou Matice slovenskej a Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, 1927.

V treťom vydaní:

Hviezdoslav: Zobrané spisy básnické. Zväzok VI. Kratšia epika. Oddiel I. Matica slovenská v Martine. III. vydanie, 1948.

Hviezdoslav: Zobrané spisy básnické. Zväzok VII. Kratšia epika. Oddiel II. Matica slovenská v Martine. III. vydanie, 1948.

Hviezdoslav: Zobrané spisy básnické. Zväzok VIII. Kratšia epika. Oddiel III. Matica slovenská v Martine. III. vydanie, 1947.

Nové poradie básní pre tento zväzok tu osobitne neuvádzame, lebo je na konci zväzku v obsahu. Vyššie sme uviedli, podľa čoho sme určili toto nové poradie básní.

Tematické poradie básní tohto zväzku čitateľovi dáva možnosť súvislejšie a hlbšie vniknúť do prostredia, o ktorom tu básnik rozpráva, do problematiky a do jeho postoja k jednotlivým otázkam.

Prvé tri básne („Pribina“, „Rastislav“ a „Ľútosť Svätopluka“) majú tematiku veľkomoravskú. V nich Hviezdoslav so zdarom vytvoril umelé historické spevy. I keď sa v nich opiera o náhľady, aké mu mohla vtedy poskytnúť domáca historiografia a práve možno i pod jej vplyvom nevedel sa zbaviť romantického nánosu, ktorý mu bránil vidieť dejateľov Veľkej Moravy v pravdivejšom svetle. Tieto tri historické spevy stavia do služby národnobuditeľskej, čím vlastne pokračuje v snahách štúrovských. Spomenuté básne sú zaujímavé práve tým, čo v nich postavil do popredia a aký postoj zaujal k jednotlivým problémom. Pohľad na toto nám ukazuje, že Hviezdoslav tu štúrovský odkaz nepreberá pasívne, ale ho i rozvíja v duchu svojej doby.

Pri básni „Pribina“ práve preto si nekladieme otázku, v čom sa líši dnešné historické osvetlenie postavy Pribinu a Mojmíra od ich podoby vykreslenej perom Hviezdoslavovým, ale nás zaujíma práve to, čo si Hviezdoslav vybral z rozsiahlej historickej látky a ako sa k jednotlivým otázkam postavil z hľadiska funkčnosti svojho diela. A vlastne o toto nám ide i pri všetkých jeho historických spevoch. Vidíme, že pomery medzi Slovanmi a Nemcami Hviezdoslav hodnotí správne, keď na ne hľadí v súvislosti s ďalším drobením sa Franskej ríše. Nemeckí feudáli toto slabnutie svojej moci snažili sa vyvážiť postupným podmaňovaním si slovanských krajov. Jedným z prostriedkov šírenia nemeckého politického vplyvu bola aj násilná christianizácia Slovanov prostredníctvom nemeckých kňazov. V pohanovi Pribinovi dozreje rozhodnutie dovoliť ľudu vracať sa do pohanstva, lebo má pochybnosť o tom, „či to odkaz Krista pravý, krížom čo vtĺkajú v hlavy, krv že strieka, praští kosť…?“ Hviezdoslav v celej básni veľmi roztrpčene pranieruje zneužívanie cirkvi na zotročovanie Slovanov. Pribina oznamuje Mojmírovi: „Je tu peklo hotové — Za kresťanstvo, svoje panstvo, kňažstvo jeho stvára ti, do náuky pletúc muky…“ Národnobuditeľský zámer básne autor podopiera i tým, že Pribinu predstavuje ako uvedomelého Slovana. Pribina píše Mojmírovi, že jeho ľud nemeckým misionárom nerozumie: „cudzozemci — nemí Nemci, jak by mohli učiť ľud?“ A svojmu synovi na Blatne prikazuje: „Buď sťa oceľ kresťan, ale Slavian tiež!“

V básni „Rastislav“ Hviezdoslav v duchu našej staršej historiografie i básnickej tradície stavia vec tak, že knieža Rastislav len z rečových dôvodov obracia sa na byzantského cisára Michala III., aby mu poslal slovanských vierozvestov. Hviezdoslav nevidí širší súvis tohto múdreho Rastislavovho rozhodnutia s celkovou politickou situáciou, v ktorej moravské kniežatá v boji proti Nemcom museli hľadať ochranu u Byzantskej ríše. V boji, ktorý Slováci v časoch Hviezdoslavových viedli za práva slovenčiny, nášmu básnikovi sa však podarilo bojovne vysloviť myšlienku obrany národnej reči práve tým, že Rastislav veľmi vehementne karhá cudzích nemeckých kňazov, prikazuje im, aby sa učili reč Slovanov a na ich výhovorku, že im v tom bráni pápež, rázne pristupuje k rozhodnutiu vyslať posolstvo k cisárovi Michalovi III. Bojovná pointa básne je vyjadrená slovami, ktorými Rastislav posiela posolstvo do Byzantska:

Leťte v zlatý Carihrad,
kde náš sídli jasný brat…
Posli prídu! temer zemci;
slnko vzíde!… Čo, vy, Nemci?
   Do Nemiec! hoc spať!

Tieto slová v časoch apponyiovských školských zákonov za stupňujúceho sa náporu maďarizácie iste mali svoju jasnú adresnosť.

A podobne môžeme hodnotiť aj význam tretej básne s tematikou veľkomoravskou, ktorú si autor nazval „Ľútosť Svätopluka“. Má ráz elegický. Chorý kráľ Svätopluk na konci života cíti ľútosť nad svojimi omylmi. Bolí ho, že sa pred Wichingom nezastal Metodových žiakov a odprosuje jedného z nich — Gorazda. Dej sa končí známym výjavom o troch Svätoplukových synoch a o zväzku prútov. Báseň je v svojich elegických polohách hlboko pravdivá a presvedčivá i historicky, kým na konci varovanie pred nesvornosťou dostalo zase ostrie výstrahy pred slovanskou nesvornosťou — výstrahy iste časovej v dobe stupňujúceho sa rozbíjačstva jednoty Slovanov.

Po spomenutých troch básňach s tematikou veľkomoravskou nasleduje päť historických spevov zo života uhorských feudálov: „Bratranci“, „Žofia Bosňáková“, „Alžbeta Thurzová“, „Imro Tekeľ“ a „Pani z Mahoču“. Hviezdoslav oživil mlčiace hrady a zrúcaniny, prehovorili staré portréty na muzeálnych stenách, známe i menej známe postavy v jeho rozprávačskom umení žijú intímnym rodinným životom, v pozadí života hradných pani odohrávajú sa aj historické udalosti, najmä vojny turecké, povstania uhorských veľmožov, boje cisárskych, boje pre náboženskú neznášanlivosť atď. Pritom Hviezdoslav nikdy nezabudne zo života zámkov hľadieť i do biedy poddaných, do chalúp podzámku. Ani z jednej básne nevynechal motívy sociálne.

Povesťami opradené Skalky nad básnikovým rodiskom, Tupá a Ostrá, ktoré už od detstva roznecovali jeho obrazotvornosť, ožili v básni „Bratranci“. Autor tu baladicky spracoval povesť, ktorú dáva rozprávať starenke. I keď do stredu postavil motív ľúbostný, predsa nám báseň vie podať i dosť výstižný obraz svojvôle feudálov, ich bašovania na hradoch, odkiaľ prepadúvajú susedných mocipánov, aby sa potom ako dravci ruvali o korisť. Pritom dochádza k tragickej udalosti v láske ich detí. A zakiaľ sa na hradoch ako dravé skalné orly rujú a vládnu títo „skaláci“, pod hradmi mlčia poddaní a boja sa každého pohybu krutých feudálov. Boja sa každého poplašného zvuku trúby, či azda neznamená nový úder do ich krušného života: „Bože! och… ktorouže idú nás pricviknúť skalou? Veď z nás už suchý ak koštiaľ je…“ Oddýchli si, keď videli, že páni odišli na lov alebo na nejaký nový zbojnícky výboj. A tak v predstavách ľudu nádhera ich kaštieľov splývala so zbojstvom:

Napriek aj moci, cti z nádhery
zbojníci boli to rytieri,
tí, deti!… Odľahlo otrokom dolu,
na zboj keď trielila výprava
za noci… Ušetriac stajenku, roľu,
azda nám na ťarchách uľavia!!…

Ľúbostný motív, vsadený do dravosti zbojníckych koristníckych záujmov mocipánov starých hradov, stačil by ináč pre báseň rázu umelého historického spevu. Hviezdoslav však i tu vkladá do svojej tvorby kritiku starého feudálneho života. Kritériom jeho kritiky je sociálna spravodlivosť. A v tom je ďalšia ideová hodnota jeho básní.

Prebúdzanie citu ľudskosti Hviezdoslav však nechcel dosahovať nejakým šedivým moralizovaním — prostriedkami mimobásnickými. Preto sa pri čítaní dejín našich hradov rád zachytil na vzácnejších hradných postavách, najmä žien (ich mužovia vždy patrili viac „búrkam v Uhorsku“), o ktorých sa dočítal, že boli ochrankyňami ľudu. Tieto postavy potom opriadol nehou. Tu mu nemohlo ísť o historicky verné vykreslenie postáv, o ktorých mu skúpe historické záznamy beztak nevedeli povedať dosť potrebných intímnych, rodinných detailov. Nuž dal im potom mnoho, premnoho i zo seba, zo svojich ľúbostných predstáv, ktoré od mladosti, už od Sytnianskeho mentorského zakríknutia jeho mladistvej erotiky ostali v ňom uzavreté a len pri vhodných nárazoch vlastného procesu tvorenia kde-tu vyšľahovali do nehy lásky takej Hanky Čajkovie, Marky Tomášovie, ale predovšetkým do placho vyslovovaných ód na svoju životnú družku. Láska ženy k mužovi u Hviezdoslava našla si príležitosť plne sa rozviť i v dvoch básňach s historickým námetom, pojatých do tohto zväzku — v „Žofii Bosňákovej“ a v „Alžbete Thurzovej“.

Smutne si žije Žofia Bosňáková — Vešelínka na starom zámku v Strečne. Jej muž tiahol do boja proti Turkom. Jej opustenosť až do krajného zúfalstva zo žiarlivosti vybičujú dva nešetrné listy: jeden od Bethlenovej vdovy a druhý od sestry. Takto sa Hviezdoslavovi v básni „Žofia Bosňáková“ otvorili dvierka k príležitosti vyspievať bolesť z lásky — domnele stratenej. Sú tu poetické miesta, opradené ešte romantikou hradnej kaplnky. Nešťastná hradná pani mala rada ľud, ktorý jej smrť potom úprimne oplakáva. Stratil svoju patrónku. „Najsmutnejšie v Podzámčí je… Križujú sa; zbedákajú, neboráci… Rozídu sa pri pokore po dedičnej robotizni.“ Ani tu nevedel Hviezdoslav nepovedať slovko-dve o vzťahu poddaného ľudu k hlavnej postave básne, v ktorej ináč spracúva tú istú látku ako Osvald v balade „Žofia Bosniaková“.

Poetické psychologizovanie o tematike rodinnej a manželskej lásky mal Hviezdoslav možnosť doširoka rozviť najmä v básni „Alžbeta Thurzová“. K napísaniu tejto rozsiahlej básne našiel niekoľko potrebných údajov o. i. v štúdii Alexandra Lombardiniho: „Palatín gróf Ďuro Thurzo z Betlenoviec. Životopisný a vekový obrázok“. (Sborník československý: Od Šumavy k Tatrám. Vydali: K. Salva a K. Kálal. Ružomberok, 1898. Tu je i článok „Država veľkomoravská“.) Rušné politické udalosti, v ktorých sám Juraj Thurzo hral významnú úlohu, ustupujú tu do pozadia. Básnika viac zaujala postava jeho druhej manželky Alžbety Thurzovej, rodenej Coborovej, ktorá za jeho neprítomnosti na Oravskom zámku venuje sa výchove detí, ba snaží sa muža zastúpiť doma vo všetkom. Jej listy mužovi dýchajú manželskou oddanosťou a nehou. Spomienky na šťastie, prežité na zámku s manželom, vyladené sú do ľúbostnej lyriky, ktorú autor strieda s opisom prírody, takže skromný dej dostal v šiestich spevoch bohatú lyrickú náplň. Z intímne rodinného okruhu básnik však prechádza do motívov sociálnych, organicky vpletených príhodou väzňa, ktorého clivá poddanská pieseň raz upúta Alžbetu Thurzovú. Žaloba na krivdy pánov vznieti v nej zvedavosť, prečo trpí ten väzeň. A ešte skôr, ako by sa bola dozvedela celý prípad, začínajú ju pod dojmom smutnej poddanskej piesne mučiť myšlienky dovtedy celkom neznáme:

Ako? Poddanstvo je taká — do neznesu ťarcha,
na sedliackych šijach jarmo hoviad?… Nuž, nie božia
správa, údel? — Čítala tiež, ako pykal Dóža;
pravdu mal preds’? — Hľa, i pieseň dozvučala: v zemi,
pán — nepán, raz zrovnaní, vraj, všetci budeme my; —
prečo nie i na nej…?

Cez dumy Alžbety Thurzovej básnik hodnotí i dušu poddaného ľudu, ktorá sa tak nefalšovane, verne prejavuje v jeho piesňach: „Skúsila už po chalupách zhusta: pod tou kôrou surovou — cit… a nie grapa pustá.“ A keď sa od starého kastelána dozvie, že väzeň trpí preto, lebo sa postavil na odpor panskej zvrhlej svojvôle, uvedomí si veľké nebezpečenstvo, ktoré hrozí mravom ľudu zhora — od pánov. Keď sa potom Juraj Thurzo vráti domov, snaží sa u neho dosiahnuť poľahčenie osudu poddaného ľudu: „dobrý ľud… je hoden poľahčenia pút —“ Harmonizačná tendencia v riešení konfliktov — tento charakteristický znak skoro celej Hviezdoslavovej tvorby — prejavil sa tu tým, že Juraj Thurzo dá prepustiť väzňa na slobodu, začo ten pozve Thurzovcov za starejších, keď si berie tú, ktorej česť voľakedy obránil s nasadením svojho života. Súlad medzi grófom Thurzom a poddanými vyvrchoľuje, keď Thurzo na svadbe na každom kroku stiera známky stavovskej nadradenosti a nakoniec mladého zaťa povýši na šoltýsa. Nebolo by správne takéto harmonizačné úsilie v riešení triednych rozporov nazvať jednoducho romantickým idealizovaním skutočnosti. Hviezdoslav vedel, že vyzdvihnutím niekoľkých prípadov, keď pán uzná práva poddaného na slobodný život, neodčiní sa ešte všetko bezprávie. Mnoho kladných čŕt básnik našiel i na Alžbete Thurzovej. Nebola to suchá schéma, lebo túto postavu vykreslil vo všestranných životných vzťahoch: žije ako žena s rozjatrenými spomienkami na mužove objatia a tak túži po nich; žije ako manželka a matka, ako žena, ktorá má ambíciu byť dobrou gazdinou, ale i smelou sokolicou, ako sa svedčí na ženu muža-bohatiera. A táto žena vie písať listy dýchajúce láskou i čarom reálneho praktického života a vie žiť bohatým životom, v ktorom sa odráža jej vnímavosť k nádhernej oravskej prírode v rozličných ročných obdobiach, pri pestrých záujmoch, v srdečnom vzťahu k ľudu. V opisovaní jej všestranných živých záujmov básnik rozozvučal svoju reč, rozvlnil prúd citov a myšlienok, takže mu spod pera vyšla postava ozaj živá. Albert Pražák si spomína, že keď v lete r. 1920 Hviezdoslava navštívil v Ľubochni, kde písal túto báseň, mal dojem, že básnik Alžbetu Thurzovú „chcel zachytiť v nádhernej životnej forme ako typ slovenskej šľachtičnej“. Keď mu Hviezdoslav čítal práve dokončený rukopis básne, zdalo sa mu, že „chcel asi Slovensku vytvoriť z minulosti ušľachtilú ženu“ a že ju vytesal „ako sochár postavu všetkým pre radosť a príklad“. (Albert Pražák: S Hviezdoslavom.) Je to iste veľmi významná báseň z jeho kratšej epiky s námetom historickým. V tej istej knihe Albert Pražák zaznamenáva, že Hviezdoslav chcel napísať ešte niekoľko takých básní zo „slovenského veku“. A mal vraj ambíciu písať čo najviac na podklade historických faktov, aby jeho diela boli „vecným obrazom minulosti“, a nie príliš výtvorom fantázie. Je to nový doklad jeho realistického snaženia. Škoda, že nemal poruke dostatok prameňov a historickej literatúry.

Do okruhu Hviezdoslavových historických spevov patrí aj báseň „Imro Tekeľ“. Hlavnou postavou je tu syn známej historickej osobnosti Imricha Tökölyho. Mladučký šľachtic sa tu zalieča prostému dedinskému dievčaťu. Tento vstupný výjav má ráz laškovný a vari netreba v ňom vidieť básnikovo harmonizačné úsilie v riešení sociálnych rozporov. O tomto úsilí sa skôr dá hovoriť na samom konci deja básne, keď po dobytí Likavského zámku cisárskymi vojskami mladý Imro Tekeľ musí si útekom zachraňovať život, pričom mu Zuzanka sprostredkuje pomoc. I ďalej zo vzťahu poddaných k mladému „milosťpánovi“ cítime neobyčajnú oddanosť, čím básnik jemne naznačuje aj kladný postoj ľudu ku kuruckému povstaniu, ktoré si na svoje zástavy napísalo heslo: „Zo slobodu a spravodlivosť!“ Tam, kde básnik rozpráva o dobýjaní zámku, vidíme, ako rád postupuje na základe historických faktov, ako ich vie organicky začleniť do umeleckej skladby, ako deje podkladá konkrétnymi udalosťami, konkrétnymi menami aj slovami dejateľov, ako majstrovsky vie evokovať dramatické výjavy atď. Aj z týchto znakov vidíme, aká úprimná bola Hviezdoslavova túžba písať spevy historické.

V básni „Pani z Mahoču“ historický podklad je síce dosť zastretý, zato však je tu až sugestívne vyčarená atmosféra hradu, v ktorom hradná pani — mladá vdovica — po smrti svojho manžela je odhodlaná umŕtviť v sebe i v celom hrade niekdajší šum veselého života rytierov, dvorných dám atď., keď tu zrazu nastane nečakaný a predsa psychológiou hradnej panej dobre motivovaný obrat.

Poradie básní v tomto zväzku je zámerne také, aby cyklus historických spevov z čias rozkvetu hornouhorských feudálov ukončila báseň „Jánošíkova stupaj“. Ňou akoby sa signalizoval počiatok zániku vlády kaštieľov nad poddanými. Kompozične báseň pripomína staré ľudové spevy s tematikou zbojníckou. Hviezdoslav však rozvíja aj túto druhovú formu svojou zvláštnou schopnosťou striedať jednotlivé zložky tak, aby skladba dostala potrebnú pestrosť. Na začiatku autor báseň podkladá myšlienkami sociálnymi („Hej, boli vám to chlapci, tí chlapci hôrni… bič, obuch, karabín pre trúdov životy…“), potom nasleduje opis prírody („Jánske slnce ožiarilo štíty Fatry huňatej…“), v ktorej sa zrazu vynorí sám Jánošík. Jeho opis je najprv statický, potom v pohybe, čo vyvrchoľuje vo veselom výjave s Rajnohom pri látaní krpcov a nakoniec v bravúrnom skoku z jedného brala na druhé, na ktorom ostala odtlačená Jánošíkova stupaj. Ideové zameranie básne vyvrchoľuje v rozhovore Jánošíka s Rajnohom, z ktorého sa dozvedáme o Jánošíkových smelých kúskoch pri chránení utláčaného ľudu. Momentkou zo salaša sa báseň končí. Celá pôsobí jarosťou a nemá nič z pochmúrnej baladičnosti Bottovej „Smrti Jánošíkovej“. Našu jánošíkovskú poéziu Hviezdoslav takto obohatil novou — skôr romancovitou skladbou.

Myšlienku sociálnej revolúcie vyslovil v strhujúcej alegórii „Pomsta mŕtvych“. Výjav je hodne bizarný. Umrel boháč. Aby na cmiteri bolo viac miesta pre jeho luxusnú hrobku, vyhádžu kosti zo susedných hrobov. V prvú noc si kostry zhľadávajú tu lopatku, tam píšťalu. Mŕtvi sa vzbúria. Čo cez deň múrali, to im cez noc rozrumili. A tak museli boháča pochovať len k ostatným zosnulým. Hviezdoslav iste nemal núdzu o takýto námet. Veru sa neraz stávalo, že boháčom museli ustupovať biedni i na mieste, kde podľa slov starej poddanskej piesne už všetci máme byť „zrovnaní“. Nuž nejde tu vlastne ani o to, či na napísanie takejto básne mal autor konkrétny reálny podklad. Ide o presadenie revolučnej myšlienky zo sveta, kde vládne moc, do sveta, kde vidina už nepozná strachu. „Tam na svete v strachu mu ustupovali: tu nie…“ „Tu nie!…“ „Rúcajte! — hŕŕ! od povaly —“ Ide vari priamo o predtuchu sociálnej revolúcie. Hviezdoslav vkladá do úst mŕtvym slová desiace vykorisťovateľské „obludy“, „to srdce sťa zvariak, tú hrabivú ruku —“ Hviezdoslavov štýl (to znamená, že i jeho myslenie a cítenie) tu — ako vo veľkých chvíľach tvorivého zanietenia — opustil pokojnú koľaj dôvodenia, presviedčania, prosenia, horlenia, oslavovania, žalovania atď. a prešľahol do celkom inej formy. Povedali by sme: do heineovskej irónie, ak už sa neodvážime vysloviť meno Shakespearovo v súvislosti s touto Hviezdoslavovou básňou alegorického charakteru.

Po tejto rozvíchrenej alegórii sociálnej revolty pomerne pokojnejšie bude čitateľ tohto zväzku prechádzať popred niekoľké ďalšie obrázky pomalého dožívania panskej vrstvy. Pri čítaní básne „Polyxena Párnická“ bude sa čitateľovi zdať, že hľadí na figurínu našuchorenej slávy starých kúrií, kde bola „samučká kratochvíľa“, kde sa pekná Polyxena „hrala so životom, o zámkoch, princoch snila“ a kde sa jedného dňa prebudí k poznaniu trpkého sklamania krásky — bez vena.

Pri čítaní básne „Pán Boldko“ možno sa bude čitateľovi zdať, že hľadí na pavúka zamotaného do pavučín spomienok. To si pán Boldko sedí na trnáci svojej starej kúrie a bafká si z penovky, kým ho Ninka nevyženie na pole, kde sa so sluhom pustí do kosenia, ale tam ho, neboráka, nenaučeného robiť, v horúčave porazí. Zase obrázok figuríny, akej modely básnik mohol po pavlačiach bývalých oravských kúrií vidieť každý deň.

Baladu „Krivoprísažník“ Pavol Bujnák uvádza do súvislosti s Aranyovou baladou „A hamis tanu“. Iste oprávnene, ale len podľa námetu. Spracovaním je typicky hviezdoslavovská a je dokladom hospodárskeho i mravného úpadku niekdajšieho zemianstva. Hrdá Ľubelská donúti svojho muža, richtára slávnej Ľupče, aby falošne odprisahal, že zem, na ktorej stojí, je jeho, pričom mu sama nasype do čižiem prsti z jeho záhrady. Naľakanému mužovi sa vyhráža, že ak to neurobí, môže si hneď obuť krpce a ísť orať („neprekroč viac ,pánov bratov‘ prahy“). A v tomto dôraze na sociálnu stránku témy je rozdiel medzi Aranyovou a Hviezdoslavovou koncepciou. (Pavol Bujnák o tejto filiácii píše v diele „Ján Arany v literatúre slovenskej“.)

Aj v básni „Jedlica“ dochádza k tragike pre chamtivosť. Nevyjasnený spor o Paratovu lúku a o nádhernú osamotenú jedlicu uprostred tejto lúky básnik zakončil baladicky pochmúrnym vyrozprávaním tragiky. To podtne aj život krásnej jedlice, na ktorej si nešťastník vzal život.

O básni „Susedia“ Pavol Bujnák v spomenutej knihe hovorí ako o dielku, ktoré vzniklo z podnetu Aranyovej básne „A fülemile“. No i tu je správnejšie vidieť v tejto žartovnej básnickej poviedke skôr len doklad Hviezdoslavovej snahy dať našej literatúre i veselé obrázky zo zanikajúceho sveta vidieckej malomeštiackej inteligencie, žijúcej neraz už len z rozpomienok, ako tí dvaja starí priatelia-sudcovia na odpočinku, ktorí sa raz pri spomínaní na akúsi kauzu ozaj nezmyselne pohádajú.

Idylickou pohodou tichého života dýchajú aj jeho „Páni majstri“, pripomínajúci tak trochu idylickú básnickú poviedku Svatopluka Čecha „Ve stínu lípy“. Je to obrázok pánov majstrov-cechovníkov za družného žartovného rozhovoru pri občerstvení v nedeľné popoludnie. Do obrázku básnik vtipne vplietol aj akéhosi obstarného hosťa — tiež majstra, ktorý svoju robôtku stvára perkom. — Nebodaj má to byť sám autor. I toto je ďalší obrázok starého malomestského života, ktorého lieň tu Hviezdoslav vtipne zosmiešňuje.

Takto sa čitateľ dostáva do okruhu básní s tematikou spoločenskou, v ktorých deja, ako základného znaku epiky, ubúda a namiesto toho pribúda reflexie. Pre vyslovenie kritiky nejakého spoločenského úkazu Hviezdoslav tu neraz volí alegóriu. Pozorujeme, že tu už ide o spoločenské chyby doby, ktorú sám básnik prežíval síce v oravskom závetrí, no pritom so zvýšeným záujmom o všetko, čo sa dialo i vo svete. Na mnohé veci reagoval v básňach lyrických, čoho dokladom sú jeho básne z cyklov „Dozvuky“, „Krvavé sonety“ a aj iné jednotlivé básne z ostatných rokov jeho života. V tvorbe epickej sa s pálčivými problémami tých čias vyrovnával práve v básňach, ktoré sme zaradili na koniec tohto zväzku.

K týmto alegóriám akoby úvodom napísal báseň „Mesiac a Venuša“. Možno ho i Nerudove „Kosmické písně“ nadchli k takémuto poetickému zľudšteniu vesmíru, aby cez jeho čisté obrazy ukazoval ľuďom ich pravú podobu. Z básne sála pohoda lásky s miernym zaclivením — už rýdzo ľudským: „ale je preťažko v dievčinách, vo hviezdach vyznať sa“.

Báseň „Dva vŕšky“ má svoju krásu aj bez alegorického zámeru. Poetickou personifikáciou nám čarovne približuje prírodu. Len v spore dvoch vŕškov o to, kto viac prispel ku kráse utešenej doliny, čitateľ tuší márnivosť hašterenia sa vo vzácnych chvíľach krásy života, pričom nám neraz uniká krása, ktorú sme si prestali chrániť.

V básni „Háj a luh“ možno vidieť pendant „Dvoch vŕškov“. Tu zase háj narieka nad svojou pochmúrnosťou a závidí luhu jeho slnečnosť. Akoby „ľudskej boli chlipli závisti“. Ale zoťali háj a luh zorali. O koľko šťastnejší by mohli byť ľudia, keby poznali, koľko krásy majú v sebe, keby rozvíjali tieto dary a zbavili sa závisti!

Pred ostatné dve básne tohto zväzku, ktoré tiež inotajne hovoria o najväčšej kliatbe — o vojne, zaradili sme báseň „Proťajšky“, lebo nám s historickou konkrétnosťou predstavuje počiatok prvej svetovej vojny. Podnetom k jej napísaniu bol atentát Gavrila Principa na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve 28. júna 1914. Báseň má dve časti. V prvej je akoby záber zo súdu „mladého zločinca“, ktorý sa smelo priznáva k svojmu činu, pričom odmieta, že by ho bol spáchal z túžby po herostratovskej sláve alebo z nejakej inej nízkej pohnútky. Jeho prsia nadchli sa túžbou vyrvať z „tlamy nebezpeči krb otcov, oltár, mrav, česť, rodnú reč“. Na sudcovu námietku, že na vraždu niet dôvodu, obvinený sa bráni. Hovorí, že to bol len žalostný prostriedok sebaobrany proti presile. V takých okolnostiach „i krv tiecť musí: krvavé sú zore, než z rán tmy rozleje sa jasna more“ — Nešťastníka súd umlčal navždy. V druhej časti básne autor v štýle „Krvavých sonetov“, ktoré práve vtedy písal, vykreslil strašné výjavy krvavých vojnových jatiek, keď sa v človeku prebudil tiger, keď v ňom precitla lesť hada, keď deti matky-zeme zabudli, že na jej ňadrách pre všetkých je dosť miesta, lebo sa ich zmocnila šialená túžba po svetovláde.

Pohaslo krásno: tvar, kvet, vtip i tón;
na trosku znehodnené pravdy zlato;
ľudskosti purpur zašliapaný v blato,
a v ríši ducha povalený trón…

Aké barbarstvo je „chcieť národ spasiť smrťou národa“. „Proťajšky“ patria medzi najsilnejšie básne z Hviezdoslavovej tvorby. Jej dosah je tým väčší, keď si uvedomíme, že u nás mnohí videli v smrti následníka trónu ťažký úder pre Slovákov, lebo dúfali, že v ňom budú mať ochrancu. Predstavitelia Slovenskej nár. strany 5. aug. 1914 v osobitnom prejave vyslovili želanie, aby „monarchia vo svojej celistvosti bola udržaná, vojnou nastávajúcou nijakej ujmy neutrpela, z nej víťazne vyšla“. No na druhej strane zase mužne vyhlásili, že ako Slovania nemôžu sa zriecť príbuznosti ani k jednému slovanskému národu. Reč Hviezdoslavovej básne bola však bez akéhokoľvek taktizovania jasná.

Alegoričnosť básne „Havrani“ je tiež jasná. Básnikovi tu išlo o umocnenie protivojnovej myšlienky, a preto ju vyslovil výjavom bizarného hodovania havranov krákajúcich na mŕtvolách po úhoroch šíreho sveta. („Juh, sever i západ stolom je prikrytým…“) Scéna vyvrchoľuje krvavým hodokvasom:

„Z pŕs mne…“ „Mne pľúc…“ „Mne to pod ľavým bokom…“
„Krvou ja zapijem —“ „Ja sivým okom…“

Tento zväzok Hviezdoslavovej Kratšej epiky historickej a spoločenskej uzaviera alegorická báseň „Dve rieky“. Jedna rieka je preplnená bôľom, druhá žiaľom. Akoby niesli všetku bolesť a žiaľ sveta a matka-zem akoby blúdila od jednej k druhej a pozerala, ako sa valia tie „prúdy sĺz, krvi, nevediac, čo, kde ich cieľ?…“ Je to krajne smutný výjav. Ale je to bolesť znepokojujúca. „Matky sa opýtame na príčinu toho bôľu“, hovoria rieky. Tá však pozná len pohnútky vo svojich ňadrách prírody, „no nie čo v ľudskom šarapatí duchu“. A predsa básnik verí v obrodu ľudstva srdcom. I dá sa do stavania dúh mieru. Odvetou však začuje len rachot striel.

Harmonizačná tendencia veľkého Hviezdoslavovho diela nikdy nechcela byť čičíkaním a hojdaním kolísky na pokraji priepasti. Má i klenby dúh, ale má i dravé povodne a prúdy riek bôľu. Bôľu nabádajúceho, aby človek bdel, hľadal, bojoval. Nad tragikami a priepasťami života Hviezdoslavova poézia neprestáva stavať dúhy. I keby sa odvetou mal ozývať onen „rachot striel“. S matkou-zemou neprestáva prosebne i bojovne volať: „Chcem — svätý, zlatý mier!“

Poznámky k textovej úprave

Z 22 básní tohto zväzku len pri 7 básňach sme mohli pri textovej úprave prihliadať k rukopisu, 3 básne sú zachované v básnikovom rukopise len čiastočne a text 12 básní sme mohli upravovať už len na základe I. vydania príslušných zväzkov Zobraných spisov básnických Hviezdoslava (ZSBH). Pri uvádzaní úprav v jednotlivých básňach zaznačujeme konkrétne, k akému textu sme prihliadali. To, že sme nemohli mať všade k dispozícii rukopis, neumožnilo nám dosiahnuť v textovej úprave úplnú jednotnosť.

Iná stránka čiastočnej rečovej nejednotnosti je zase celkom prirodzená a nebolo ju ani treba odstraňovať. Uvedomili sme si, že by bolo nesprávne stierať osobitný charakter básnikovej reči napr. v básňach s tematikou veľkomoravskou. Lexikálne, ba niekde i hláskoslovné a tvaroslovné archaizmy sme tam zachovávali čo najvernejšie (napr. blahovesť, blahodať, kňaže a pod.). Práve tak sme sa snažili nestierať krajové ľudové prvky, najmä v priamej reči. Aby sme sa neopakovali, tu len poznamenávame, že i v tejto otázke sme zachovávali postup, ktorý sme vysvetlili v poznámkach k textovej úprave zväzku predchádzajúceho a zhruba i ostatných, počínajúc zväzkom IV. (Básňami biblickými). No, čiastočne i naša práca pri textovej úprave podliehala istému vývinu. Keďže sa niekde ozvali kritické pripomienky, čo dobrého sme v nich našli, prijali sme ako direktívy pre ďalšiu prácu. Práve preto také prípady zmeny v doterajšom úzu radšej uvádzame konkrétne pri textovej úprave jednotlivých básní. V práci sme nechceli ustrnúť. Ba i sami sme časom prišli na niektoré veci, takže sme niečo upravovali až neskoršie. Tak sa stalo napr. so slovom šak, ktoré sme spočiatku zásadne upravovali na však, ale v posledných 2 zväzkoch sme už podľa autora začali rozlišovať časticu šak (prisviedčanie) od však vo význame odporovacej spojky.

Pri jednotlivých básňach neuvádzame zmeny rázu čisto pravopisného, ktoré vyplývajú z nového pravopisného systému Pravidiel slovenského pravopisu (1953). Bolo by tu zbytočné uvádzať zmeny v písaní predložiek s, so a z, zo, predpôn s-, z-, zo-, vz-, písmen i, y, písania veľkých a malých písmen a pod.

Práve tak medzi konkrétnymi zmenami jednotlivo zakaždým neuvádzame prípady, ktoré sa opakujú častejšie. Zhrňujeme ich v poradí abecednom: azur — azúr, ctnosť — cnosť, dedictvo — dedičstvo, dial — diaľ (vo význame: ďalej), do korán — dokorán, hmyriť — hmýriť, chmura — chmúra, chviľa — chvíľa, chviľka — chvíľka, kráť — krát (prípona), laskať — láskať, laskave — láskave, listie — lístie, mojho — môjho, mojmu — môjmu, môž’ byť — môžbyť, najdem — nájdem, najsť — nájsť, na vzájom — navzájom, ňádra — ňadrá, neľzä — neľze, obluk — oblúk, opravdový — opravdivý, pri tom — pritom (prísl.), s Bohom — zbohom! (pozdrav), spravedlivý — spravodlivý, súdba — sudba, súsed — sused, svoboda — sloboda, trpelivý — trpezlivý, včelka — včielka, vtačí — vtáčí, v tom — vtom (prísl.), zahrada — záhrada, zajdem — zájdem, zápät — zápäť, za živa — zaživa, zpät — späť, zemän — zeman.

Zakaždým neuvádzame ani niektoré tvaroslovné úpravy, ktoré sa dajú ilustrovať príkladmi, ako sú: konec — koniec, v očach — v očiach, hyne — hynie, pozre — pozrie, slieďa — sliedia, porov. spoj.: ako by — akoby, sťa by — sťaby a pod.

Keď ide o tvary kolísavé (ktorých má Hviezdoslav viacej), ako napr. čŕstvy, čerstvý, črstvý alebo polaň, poľan, poľana a pod., úpravy uvádzame konkrétne.

Pri textovej úprave v jednotlivých básňach pod titulom básne uvádzame, čo sme vzali za základ (napr. r. — rukopis, stĺp. kor. — stĺpcovú korektúru, ZSBH — Zobrané spisy básnické Hviezdoslava v I. vyd.). Kurzívou tlačený text po pomlčke je forma ustálená v našej úprave.