Ruža Dagmar

Moja láska k tebe bola najväčšia, akú len možno mať. Kto druhý stvoril také čaro ovzdušia ako my dvaja? Kedy sa stáva, že dvaja milenci, odtrhnutí navždy od seba, vytrvajú pri sebe až do konca života? Možno sa ani viac neuvidíme. Ale ja sa vždy pýtam, či je to nevyhnutne potrebné, keď už naše osudy sú spečatené? Za tým plakať, čo sa nikdy nemôže stať? Žialiť za nemožným? A jednako ani ty, ani ja si nevieme predstaviť svoj život bez toho, aby sme neboli pripútaní k sebe. Hľa, Ruža Dagmar, naše sladké puto. K nej gravituje moja tichá modlitba i moja nostalgia verša. A ty si šťastná, že ju máš, že je ti mojím večným obrazom.

Vždy som myslel i na toho štvrtého medzi nami, a vzbudzoval vo mne najposvätnejšie pocity. Mám úctu k tej skutočnosti, že je pri tvojom boku muž, ktorý chráni môj terajší panenský pomer k tebe, ktorého Pán učinil správcom domu svojho. Jozefe najspravodlivejší! Len ja to viem, čo si mne dal a nikomu inému. Hádam ani Valike si nedal to, čo si mne dal. Chcel by som ťa raz objať mocne a povedať ti: Si nevšedný, veľký muž…