ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O tebe, Ruža Dagmar, spieval som všetkým priateľom, ktorí ťa nikdy nebudú poznať. O tebe som im dal do úst rozprávku, ale oni ti ju nikdy nepovedia.

Buď pozdravený, môj kvietok pieskov záhorských, tých rovín s lesíkmi i jazierkami! Útulok sladkých popoludní, buď pozdravený!

Bolo to vtedy, keď ty, ktorú som nazval Konváliou, stretla si ma chorého, utopeného v halucinácii a biedou zmučeného. Nič som ti nevysvetľoval, o nič som neprosil. Ale ty si sa priblížila ku mne bez slova a v tej chvíli ti bolo všetko jasné. Tam som sa narodil. Toho dňa, keď si, ó Konvália, prekročila prah nášho domu. Neuplynulo mnoho času a hneď ma Múzy vzali na krídla, niesli ma na Železnô, na Trangošku, na Rozsutec, oj, ty to všetko dobre vieš. Zdvihla si z prachu zeme človeka, ako hockto zdvihne peniaz na ceste, keď ho nájde. A nebolo to to. Tajomstvo tvojho nálezu sa zauzlilo vtedy, keď sa ti ozvala tvoja krv a upozornila ťa na nesmierne mámivú dolinu poézie lásky, ktorá sa ti pred očami otvorila. A upozornila ťa na nekonečné priestranstvá a diaľky, ktoré sa rozliehali predo mnou vtedy, keď si zastala pri mne. V tej chvíli si bola odhodlaná ísť so mnou vždy, so mnou prítomným i vzdialeným, s mužom, donášajúcim sladkosť i hrôzu. Už si sa nikoho nepýtala, či môžeš milovať človeka s nepokojom v očiach, básnika zenitmi pokropeného. Čo ti záležalo na kom? Zamilovala si sa. On ti dal viac, ako mu ľudia dávali, a od teba nikdy nechcel menej, ako si mu ty dala. To ťa príjemne vzrušovalo. I s udivením si sa pýtala seba samej: ako sa volá táto krajina, kde niekto môže byť až takým náročným? Bol som taký zurvalec a vždy som veril, že som na niečo súci. Veď som mal zdravé ruky, aj štipku rozumu. Stačilo na rozbeh. Osudy vždy môžu byť blahosklonnými k takému bežcovi. Ja verím v osudy.

Teraz mi odpusť, moja Lera, že z bežca sa stal beženec, ubehlík. Dnes, keď ti to píšem, už bude jeseň v mojej mysli, a to je najťažší dialóg medzi človekom a životom. Všetko sa vidí márne. Všetko chceme ospravedlňovať a obhajujeme i to, čo sme zle urobili kedysi. Pomedzi prsty nám ubehlo i to, čo malo dušu, a nie iba to mŕtve smetie, ktoré sme chceli precediť zo života. Čo robiť? Najhoršia zo všetkého je bezradnosť. Mnoho dôležitých vecí je za nami, nevybavených, a sú také staré. Časom sa nám chce plakať, zúriť, kliať, je to stav nášho delíria a sme bezbranní. Keď lístie opŕcha zo stromu, to je pekné, ale pre snivcov.

Po našom veľkom milovaní sa ťa pýtam: dala si mi lásku raz, alebo vždy si mi ju dávala? Bozkala si ma a neviem, či sme žili medzi bozkom a bozkom, alebo len v samom bozku. Teraz, zdá sa, máme všetko zakázané, lebo niet na to odpovede, niet ani slov. Ani nezomieram, ani nemôžem stretnúť ťa odmlčanú. Bola si mi vždy snom a prečo chcem, aby si mi bola teraz realitou, neviem. Veď ani nemôžeš byť. Ako vojsť do tvojich myšlienok? — pýtam sa naivne, veď ich dobre poznám. Nič neostalo v tvojej duši pre mňa záhadným. A jednako nič ti nevysvetlím, darmo píšem tieto dlhé riadky. Všetky svoje bolesti by si mi chcela opísať a ja viem o nich, nič si nevyjasníme. To je náš stav. Ako vo fúge hudba — beží a beží tento film, pred mojimi očami, v mojom dome. Keby si ty nežila v mojom dome, nepovedal by som ani slova oblakom, čo denne odchádzajú k tamtým modrým brehom vôd. Lož neviem milovať. Pravdu som ti objavil celú, keď som ti dal do náručia úsmev dieťaťa Ruže Dagmar. A viacej by sme si ani po tisíc rokoch nevedeli povedať.

Náš mechanizmus nepokoja je v nás. Zo svojho domu chceme utekať — aká pošetilosť! Výkrik, čo sa nám derie z úst pri myšlienke na svojho najmilšieho, je kontrastom lásky a neospravedlníme si, prečo sa nám chce plakať. Nemáme prísnosti nad sebou. Myslíme si, ako hrdinsky trpíme, a vlastne zvíjame sa bolesťou po holej zemi. Sme chorí. Ty by si už raz chcela mať všetko zahojené. Taká rana, akú máš ty, sa tak ľahko nelieči. No preto sa netráp. Tvoja jediná vina je, že si tú ranu vedela prijať. Preto ani neutekaj pred trestom, si pod zákonom tej rany. Len preto si bola opovrhovaná, urážaná, ponižovaná i nenávidená mnohými. Nikdy by si na to nebola pomyslela tvárou k svojej pravde. Ešte i tí, čo ťa ľutovali, prisali sa ako príživníci k tvojej bolesti. Všetko vôkol teba sa stalo zlé, chladné, mŕtve, lživé. Nezniesla si na sebe to, čo chcelo byť nie tvoje, ale cudzie. To akoby ti boli chceli nanútiť, aby si žila v ich kalendári, nie v svojom. A bolo treba žiť mnoho kalendárnych rokov a nepodarilo sa im narušiť tvoju integrálnu osobnosť.

Prečo sa tak veľmi zastarali o tvoje položenie — a nepomohli ti! Keby ich to bolo urobilo dobrými, aj klince by sa volali klinčekmi. Človek môže robiť malé chyby i z dobroty, lebo ľudská slabosť nie je vždy výsledkom zlovôle. Ale ich starostlivosť prichodila z grobianstva. Znemožnili ti ovzdušie, prekliali pre teba ten kúsok zeme, na ktorom si žila, až tak, že sa ti sprotivil svet, ale nepreklínala si nikoho. Ani mňa. Ba zatiaľ, čo mňa niesli vetry k vodám oceánov, lebo som nechcel ostať v dusivom veku bez dychu, ty si trpela a začala si brať na seba i ťarchu mojich nepokojov. Ó, svätica svätá! A ešte si dúškami hlbokými pila z povetria mojich odchodov zvuk, ako ti ho prinášali oblaky od mora. A do toho, práve do tohto momentu tvojho bytia sa zastarali veľmi surovo všetci, čo žili s nami a okolo nás.

Potom si už ostala sama, bez dobrých ľudí. A nič si nevidela. Ale oči mali iní, videli ťa a našli ťa. Ešte aj byt ti prekutali. Čo tam mohli nájsť? Veď to, čo sme mali mať nahromadené a uskutočnené, sa nestalo realitou. Ani ja som tam nebol. Čo teda prišli hľadať? Idey som vzal so sebou, hudbu očú tiež. Čo tam mohli hľadať? Stopu po chorom svetlonosovi našli, lebo tú chorobu si mala i ty. Vrhli sa na teba. Bol to ktosi neznámy, tebe dosiaľ neznámy, čo ťa začal mučiť. Iba to mohol robiť môj odporca. Len môj odporca bol pri tebe, čo mňa nenávidel, a preto si nekonečne trpela. A zaťala si pery a mlčala si, lebo si sa nemala o čo oprieť, len o mlčanie. Ruža Dagmar ešte nevedela hovoriť.

„Neplač, mamička,“ prosila ťa.

„Nemožno neplakať,“ povedala si.

Nedalo sa jej to v jej detskej reči vysvetliť.

Noci boli pre teba agóniou všetkých dní. Nikto nevedel vysloviť ich ťarchu. Aké som mohol mať v tvojich ušiach meno, keď ho všetci vyslovovali: zločinec! A žila si v toľkej tme, ktorú som ja nestvoril a ktorá jedine ostala tvojím azylom. No jednako si objavila, ako vytrvalý archeológ, vo vykopávkach mojej duše nové a nové poznatky životné, ktorým si venovala svoj čas. Viac vzácneho času takým veciam by nevenovala ani sama Sorbonna. Pri nich si vedela prežiť celý rad rokov, trpkých a urážlivých. A noci sa hromadili. A išli ďalej, išli po Avenidách, kde bolo defilé tmy. Tam bola záplava bláznov. Slnko by im mohlo vysušiť krv, vypáliť pleť, ale slnka tu vôbec nebolo. Ich zbraň sa neleskla, v torbe mali kliatbu. Boli hlasom dymu vo veľkých metropolách. A snívali o mori, chceli byť obyvateľmi vôd. To neboli povestné rímske legióny, ani vypigľovaní severoamerickí chlapci z poslednej vojny, to bola avantúra tých, čo svet mali dobytý, ale ešte nepodmanený. Čosi, ako keď človeka niečo bolí nie v jeho tele. Už to bol nedýchateľný pulz povetria, skoro atomický oheň.

„Prečo si ten kvietok odtrhla zo záhrady a dala na stôl do vázy?“ pýtala si sa Ruže Dagmar na sklonku jedného dňa.

„Lebo je dusno vonku,“ odpovedala.

Chcela si ho zaniesť nazad, ale už bol pre záhradu mŕtvy. To ste nechceli. Chceli ste to iné: slobodu pre kvietok. Nik vám to nevysvetlil. Načo to vysvetľovať? Sloboda nejestvuje vo vysvetlivkách, jestvuje tam, kde je v ľuďoch veľký duch, duch pre slobodu, duch jasný. Duch, ktorý dáva ľuďom všetky výšky zemské, stvorené pre človeka. Pod nimi sa stráca každý malý duch, každý mikročlovek, bezvýznamný, roztržitý a zaostalý. Sloboda je stvorená na to, aby sa držala výšok. Keď ju človek odtiaľ strhne, zdeformuje sa. Pamätáš, ako sme snívali o štáte dobrých ľudí? Aké to neznáme steny domov sme vynašli, na ktoré sme čarbali: nech žije ľudský duch! Aké tajomné ulice mesta sme objavili, ktorými sme potrúsili letáčiky s textom: poďte s nami, dobrí ľudia!

Nešli s nami. Tých, čo tí ublížili, bolo mnoho. Bolo ich ako vojsk. Vojská s brutálnym úsmevom, vojská nikoho, ani moje, ani tvoje, ani našich: vojská, čo sa potĺkajú po svete od doby Kaina a Cháma a chcú vykynožiť ľud Boží na zemi. Vlastne o iné ani nešlo. My sme nemali vojsk, lebo sme nešli proti nikomu a vôbec sme svoje idey neozbrojili nenávisťou. U ľudu sme chceli začať a skončiť u ľudu. Bez hromobitia a bez okupačných síl. Len aby sme nikoho neobišli a aby nám nik bláznovsky nevolal na slávu. Ty si však mala veľa sily pretrvať všetok nápor pokušiteľov a v jeho hurhaji nestratil sa ti ani jeden lúč mojej duše.

Nezdrvili ťa, i keď boli v nevysloviteľnej prevahe proti nechránenej, bezbrannej žene. Ako ich Boh chce svet dobývať, keď nevedel premôcť jednu ženu a postaviť ju do boja proti mne? Čím si chce podmaniť ľudstvo, keď pred tvojou silou musel ustúpiť? A nemala si na obranu nič, len moje frenetické šípy v diaľke a to, že som ťa mal vždy na očiach. Ty si tam žila, ale žila si i tu a žila si všade so mnou. So mnou, ako moja myseľ, so mnou, ako moja kvapka slzy, so mnou, ako môj smútok v krvi, ako môj dlhý dnešok. So mnou, ako anjel, čo zúfalo letel predo mnou, kde mi dom horel a z popola vstal ako Ikar a bral ma k slnku. Na nepohostinstve zeme sme si vtedy delili svoj čierny chlieb, svoj kúsok čierneho chleba. Chutil nám veľmi. A čierny chlieb jedli mnohí ľudia. Vtedy sme boli veľmi dobrí, mali sme mnoho bratov a boli sme im na potechu. Nastalo podanie rúk, stretlo sa veľa úbožiakov. Koľko ráz utekali pred sebou a vždy dohonili seba. Koľko ráz išli tade, kde nič nebolo, chceli stratiť ťarchu, ktorá sa nedala stratiť. Bedár vždy nájde bedára a toho, čo vládne nad ním, nestretne s potechou. Preto sme sa všetci milovali, po všetkých kútoch sveta. Nedelili sme sa na ľudí zeme a zeme, stačí byť ľuďmi. Ach, Bože, ďaleko byť od všetkých, čo krik robia! Aj s málom, s takým málom, ako je bedár pri bedárovi, sa uspokojiť! A nestratiť svetlo z duše pred absurdnosťou ľudských obeliskov!

Dnes po odstupe času žiješ nový život, i s tým, čo je okolo teba bolestné. Bolestnou je tvoja záhrada a ruže v nej sú ako bodľačie. I pre mňa je to presvedčivé a to mi bude vždy prenikať do kostí. Viem všetko o tebe a vidím v každom tvojom pohľade na steny izby, kde sa kedysi dlho mihotal môj dych i moje blúdivé oči. Tam sme strávili rojčivú mladosť pri postieľke Ruže Dagmar, tam sme si podávali z úst do úst pieseň lásky, ale posledný verš sme si ani nedopovedali, ani som ho nepoznal. Odišiel so mnou a nemám ho so sebou. On tam musel ostať nenapísaný. Dnes už nemôžem ujsť nikde a on je tam. On je taký ako vôňa v kvietku, z ktorého uniká, ale je v kvietku. Je ako vtáča, ktoré vynájde vždy novú pieseň, keď sa vracia k tej starej piesni. Hľa, to si ty, ty dnes po odstupe času taká nová, taká istá vo svojom živote. Myslíš, že si zmenená? Ako sa dá zmeniť láska? Ako ty nemáš byť sebou samou?

A čo ja? Akokoľvek rozoberám seba, vidím, že nie som v dvoch osobách, len v jednej. Život mi chcel ujsť z dosahu, ale som v ňom celý. Ó, nechci nič viac: okrem bolesti — som celý. Okrem bolesti, ktorá nás roztrojila, roztrhala na tri kusy, lebo sme traja, sme jednou láskou, jedným životom. Spoločne nesieme v srdciach, čo si odpúšťame, čo milujeme i čo nenávidíme, čo nás raní i uceľuje. Je to možno i viac ako spoločný život troch: je to pieseň lásky. Lebo spoločný život, i keď je to posvätný zväzok, hoc aj formálne ustanovený, je veľkou sviatosťou, ale väčšou i nad to je láska. Ty dobre vieš, že s veľkou láskou prichádza mnoho odriekania, mnoho obety, ktorá bola včera utrpením, ale dnes je heroizmom a zajtra bude ovocím a žatvou života. Vo veľkých bazilikách sveta, kde som včera plakal za teba i za Ružu Dagmar, našiel som vás v riekach svojej krvi, ako ozvenu jednej dlhej epopeje. Dnes si vás nesiem v mori blankytu, ako pozdvihnutú hostiu, bielu, božskú, trvácu, a zajtra mi budete rajskou záhradou na zemi, na ktorej i v bodľačí budeš vidieť najkrajšie ruže. Nič zo zeme a všetko zo zeme. Zo všetkých morí a zo všetkých svetov. Nič z mŕtvych. Všetko zo živých, ktorí sa nenarodili pre smutnejšie životy, ako sú naše. To nebude fatamorgána v piesku, to nebude labyrint pochovaných palácov, to nebude geometrické zrodenie sa z hliny a vánku, ale jednoduché otvorenie očí pri speve slávičom, pri žblnkote potokov, pri jačaní oblohy. Ani vtedy neprídeš inak, len tak, ako si sa už raz narodila. Ja tiež.

Dnes? Skoro by ani nikomu nezáležalo na tvojom zrode a nik ti nepovie, prečo sa tak stalo. Ba viacej: niet tých dobrých ľudí, čo by sa zaujímali, kto si. Prečo teda mlčí svet? — divila by si sa. Nemlčí. Jeho krik a šturm ešte viac sa skondenzoval a vyhranil. Ale to ťa nemýli, treba sa brať ďalej, svoju úlohu treba splniť: musíš vidieť a predvídať. To jest, vidieť život, mať veľa očí a veľa horúčky. A budeš rozoznávať ľudí, lepších od dobrých. I tých ubehlíkov, čo nestoja pevne na svojom grunte. Musíš sa biť sama. Nik nie je vojakom — obrancom tvojej otčiny, lebo sme vo veku poníženia ľudí.

„Kam ideš?“ opýta sa ťa prvý, čo ťa stretne.

„Viem, kam idem, čo ťa do toho!“

Svet je veľmi dokučný, dobiedza do druhých ľudí. A ty jednako chceš byť priateľkou tohto sveta. Hľadáš všade hudbu, planetárnu hudbu. Chceš stvoriť mosty medzi svetmi. Ale všetko je slabé medzi ľuďmi. Preto mnoho stroskotania, mnoho trosiek. Ale nechceš byť oneskorená ani tu, kde ide byť slávnosť ponad črepiny života. Tieto črepiny života sú tiež v úteku, ako zem nikoho. Ale ty ich ideš zastaviť, pozbierať, poskladať v nové životy. Ty neutekáš, nemáš chorobu tône. Čoho sa báť? Máš zločiny? Máš iba ťažkú robotu. Máš iba mnoho očí, mnoho rúk, v sebe i na sebe. Nezatarasuješ nikomu cestu svojím myslením a konaním, ani ľuďom, čo prežili mnoho lži vo svojich snoch. A prežili mnoho násilia, mnoho ukrutnosti. Oni sa množili vo svojej lži, podmaňovali ňou krajiny, kontinenty, ľudstvo a nič im nebolo v ceste, ani tvoje myšlienky, ani tvoje konanie. Pripomínala si si iba to jedno, že nie všetci, čo kráčajú, idú dopredu. Ale i to si vedela, že nie všetci idú, čo idú. Ľuďom hrmotným s lakťami a nadutcom si neverila. Len ten jednoduchý človek ti bol blízky, ktorému sa nad hlavou nezastavil víchor veku. Vedela si, že každá víchrica je chorobou času.

„Ako slúži zdravie?“ prihovoril sa ti so srdečnosťou jeden z nich.

„Ďakujem, slúži. A vám?“

Často si chcela byť na vyšších vrchoch, ako je Rozsutec, byť ďaleko od hluku mesta a počúvať, ako hučia víchry hore-hore v mrakoch, čo nedosahujú nikdy zeme. Už si mala dosť života na zemi a umrieť sa nedalo. A chcelo sa ti byť mimo zeme, kdesi vo vzdialenosti, blízko luny, na ktorú i ja teraz hľadím. Chcela si, aby všetko kolo teba hučalo zenitmi, len nie zemou. Lebo kto veľa trpí, má už dosť zeme, jeho osudy sú ťarchou. Ale nič takého sa nestalo, všetko bolo, ako bolo. Vtedy si pristúpila k Ruži Dagmar a povedala si jej s bolestným šepotom:

„Poď ku mne, máš jeho tvár a jeho oči.“

To dieťa málo vedelo o tom. To drahé dieťa ti nič nepovedalo, iba že ešte viac uprelo na teba tú tvár a tie oči. Nevedelo, čo je na ňom moje a čo je jeho. Ale tvoje bolo teraz všetko. Dieťa začalo štebotať a v jeho hlásku môj ďaleký hlas bol presmutným a ešte viac sa ti vzďaľoval a mohla si ho na živého Boha zaprisahať, aby zastal na chvíľu, nie, nezastal, aby tvoj osud bol plný a horký, ako tvoj osud bol plný a horký, ako tvoj kalich utrpenia. Viem všetko, mám prenikavý sluch, tam som, až pri tebe samej, a nestihol som vyemigrovať ani ja, ani moje oči, ani môj hlas. Prežívam celú drámu a chcem sa ti svojím vlastným hlasom prihovoriť. Ale kde ho nájsť? Z ktorej hodiny dňa ho vybrať a vysloviť, keď ani hodiny sa nám nezhodujú? V ktorej jari ti spievať, keď ani jar nemáme spoločnú? Môj hlas sa ti vzďaľuje, ako sa vzďaľoval i v tej chvíli, keď si ho tak veľmi chcela počuť. Tým väčšmi si ho chcela, čím viac ti ho svety zabraňovali. Pustila si sa letieť, letieť za ním, až si bežala ozlomkrky a on ti hovoril: bež len, vytrvalo bež, dlho bež, a keď ustaneš, padneš, omdlieš, to bude tvoj pokoj. Chorobná horúčka ťa vyšibala, vyhodila ťa ako vulkán a ponad svety ťa niesla jej láva. Mala si pod nohami podivné kraje, vrchy, rieky, moria a zas vrchy a púšte, všetko-všetko ti bolo pod nohou. Tátoše rozprávkové ťa niesli, povetroň-ohnivák ťa mal na šmykľavom chrbte, už-už si mohla mať svoj cieľ na dosah.

„Aké sú len divné tie krajiny, kde náš milý býva,“ povedala si Ruži Dagmar. Tie krajiny z Tisíc a jednej noci, „aké sú len nekonečné a ich šumivé rozprávky tiež nemajú konca! Ako je ďaleko náš milý!“

Vedela si to dobre. Lenže tebe som nikdy nepovedal, ako som ja, rojčivý mládenec, už v sedemnástich rokoch čítal Rimbaudovu Opitú loď a naučil som sa unikať volaniu ľudí a unikať i sebe samému. Už vtedy som bežal do samôt, až ma ony napokon vychrlili na brehy, ktoré ľudia nenavštevujú. Nečítala si to v Zakliatej mladosti? Potom som chodil na hviezdu, volala sa Vega, a tam som sa naučil dorozumievať sa s bytosťami svojím najvzdialenejším hlasom, ktorý bol mne samému nezrozumiteľným. Ó, nijaký okultizmus, nijaké mágie! Bol som človekom, nie fakírom. Môj výkrik som utlmil v duši, bol veľmi osobný, moje sklony veľmi ľudské, až hriešne. Moje vášne boli tie isté, aké som mal doma, a nezľakli sa ma ani v exotických krajoch, ony sa držali pri mne na všetkých planétach. Veď to je prach dlhých vekov, ktorý nosíme na sebe. Aká tu bola moja vina? Že som mal nepotešiteľnú mladosť, bez prítulia a lásky, tomu som už i vtedy rozumel. Bol som vzdorovité chlapča? Čoby! Celkom smrteľne vážne sa ma chytila myšlienka, že pôjdem chodníkmi, ako kážu občianske cnosti a ako mi svieti na ne Boží biely deň. Nijaké šašovstvá! Stanem sa hľadačom perál. Stal som sa. Mal som ich dosť a všade tam som s nimi šiel, kde ľudia poznajú ich cenu. Môj tovar nebol luxusom, bol len vzácnosťou. Ale ľudia ostali ľuďmi a perly sú perlami. Preto som znenávidel všetky zlatnícke výklady s granátkami, ktoré nesvietia ako moje a vôbec nesvietia do vyhúknutých a potuteľných ulíc veľmesta. Nesvietia! To je svetlo prekliateho klamstva a ligotavosti pre divú zver metropoly i dediny. Ja som mal perly i pre ľudí, čo bosí chodia po ulici. Stačí, že sú ozdobení piesňami. Pripnú si na golier kvietok, tú ilúziu vidín o mladosti, láske a šťastí, aby sa radovali, že život na zemi je ich životom. Že sú neodkázaní na bižutériu, že sú bohatí. Ale nestalo sa tak. A tie osvietené večerné Avenidy boli pre ľudí márnou škriepkou luny a zeme a pre mňa utrpením.

Plakal som žalostne, a keď som išiel okolo záhrad, splašili sa ruže, nevediac pochopiť môj plač. A slnkom upálené stromy sa vinuli k sebe a kázali mi, aby som sa k nim neblížil. Keď som šiel po trávniku, zdalo sa mi, že chodím po nekonečných horách. Všetko bolo veľké, ako môj žiaľ. Ty ma pochopíš, lebo už vtedy si dorastala pre mňa. Ešte ťa len kolembali — už ťa za mňa sľubovali, poznáš tú pieseň? Vtedy som sa začal ponáhľať tým smerom. Dosť dlho som sa ponáhľal, kým som ťa stretol. Tí, čo som si o nich myslel, že sú mi blízkymi, už o mňa nestáli. Opustili ma a najradšej by ma boli posotili do hocijakej záhuby. Tam sa dovŕšila moja zatrpknutosť. Preto som šiel k bytosti, čo ma zdvihne a pritúli, čo ma vzkriesi z prachu mojej mladej hrôzy a čo mi poutiera oči pred zúfalstvom. Povedz mi, ako si to len mohla tak božsky dosiahnuť. Lebo fakt je, že si to dosiahla. Málo je ľudí, ktorí si vezmú plnú zodpovednosť za svojich blížnych. Vedela si, že som vysilený, mal som hlbokú ranu na tvári, prišiel som od zlých ľudí. Prišiel som zafúľaný k tebe, ako ten, kto spadne do jamy a dlho sa z nej nevie vypratať. Ujala si sa jedného zatratenca. Cítil som úľavu, bol som ako vykúpaný v slnku. Povedz, nebol som prismelý, keď som chcel od tej chvíle s tebou ostať navždy, navždy? Veril som ti, ako verí v nebo človek, ktorý sa modlí. Bol som plný životnej nádeje, lebo som otvoril oči, už som videl. Chcel som sa stať vyrovnaným človekom, skončilo sa moje blúdenie. Veď čo som sa nachodil po svete! Do únavy som sa hnal za vidinou krásy, hľadal som ju, a našiel som banditov. Ponúkal som úbohým stvoreniam perly pre radosť, a boli to nehanební kupci. Vyspievať som sa chcel z mladosti, a musel som žiť väznený zlobou a neláskou. Bolo to moje šialenstvo, poznal som ho neskoro. A tak som začal utekať od všetkého, vidina krásy sa stala vidinou pekla na zemi. Už som ani nestál o ňu, môj útek nebol útekom od nej, ale útekom od zlých ľudí. Bál som sa ich, že ma vykľajú, prinajmenšom že ma dokopú. Moje cesty sa líšili od ich ciest. Svojej línie som sa úzkostlivo držal. Ó, minulosť, koľko som pre teba vytrpel! Až po tomto utrpení som ťa mohol mať, takú krásnu a božsky nedostupnú. Nezaslúžil som si to, nezaslúžil som si až toľko! A stala si sa mi nebom lásky, svoj kvet nepominuteľnosti neodkryla si pred nijakým závanom vetrov, odovzdala si ho mne. Vzal som si ho, aby som v ňom kvitol a rástol! Bozkala si ma tak, ako Ruža Dagmar nikdy nebude mať možnosti bozkať niekoho.

Ale ani pre teba toho nebolo málo. Bola by si pri mne omdlievala, ako dom, ktorý sa rozsypal a je z neho prach. Ale hneď si išla budovať nové a nové domy, mnoho domov, pre seba i pre mňa. To nič, že sa ti znova a znova búrali, že ich naša láska preťažila. Ty si s omámením hľadela, ako ich prach, k oblakom zdvihnutý, podopiera samu klenbu neba a potom sa premieňa na belasé nebo.

Položila si svoje dve vlnky pier na moje ústa. Ó, závraty! Ó, mámenia! Tu ich ešte i dnes mám. Čo za démona! Morduje ma, drása mi krv a ja to musím vydržať. Možno i preto, že tu sú pri mne len anjeli, tí čistí duchovia. A prosím ich, aby boli i v mojom tele. A tebe čo? Z tej diaľky sa dívaj, akým som to len pre teba tvorom. Ako hocikto iný na svete. Či nie sú ti ruže bodľačím? A to v tvojej záhrade. Tie každý vidí a mňa tam nik nevidí. No, náš terajší život je taký, že sa v ňom mieša to biele i to čierne. Hľa, musíš milovať to oboje, tak ako sú tvoje dve vlnky pier položené na mojich ústach.