E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Ruža Dagmar

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Šištíková, Katarína Maljarová, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Daniela Zubcekova, Šimon Jantačka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov



  • . . .
  • II
  • III
  • IV
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

III

„A tak sa míňali roky. Nežalovala som sa, len som nevedela žiť vlastným životom.“ Tak si mi to nedávno napísala.

Roky sa míňali, bola si utrápená, mnoho času si tak prežila. Nič iné ťa tak nezamestnávalo, ach, tá bolesť ti nedala na nič zabudnúť. Dni lásky mala si na očiach. Keď sa ti niekto prihovoril, rozprávala si len rečou svojho mlčania. A keď sa ťa nič nepýtali, hovorila si rečou svojho milovania. Keď ti dal niekto otázky, ty si odpovedala len na to, na čo sa ťa pýtalo tvoje srdce. A nik nemohol povedať na tvoju odpoveď: To je cudzie, to je iný svet. Citlivé duše prenikli do tvojho bohatstva a s tebou mohli len také duše rozprávať. Ostali neúnosné pre teba všetky roztržitosti ľudské. Tí, čo nepoznali tvoj materinský jazyk, boli ti ťarchou. Ale odpúšťala si i pohanom ich pohanstvo. Tvoje smutné slová boli pre nich priepasťou, v ktorej zapadali.

A tak sa roky míňali. Verila si, že raz príde zmena, ale to, čo malo priniesť zmenu, bolo vždy ďaleko. Zmenu môžeme len všetci na svete prijať. Jeden človek — to je málo. Jeden život, tak sa nemenuje životom ľudským všeobecným, neotvára nijaký raj na svete. Astrológovia hľadia na konštelácie hviezd, kabalisti sa opierajú o číslice, o geometrické znaky sveta, iní hľadajú symboly, a každý človek má isté tajomné chodníky k tajomným dverám svojho tajomného života. Keď sa postavíš k pomníku svojich túžob, vidíš, akú má výšku, aké rozmery na zemi, ak sú nad ním oblaky v pohybe, lebo ony ho nechajú a idú ďalej. Tak je to v našom živote. To biele a to čierne sa vždy prenasleduje a z okna nášho domu vidíme, že nie každé ráno prináša čisté nebo. Nie vždy, keď vstaneme, chutí nám raňajšia modlitba, hoci tak by malo vždy byť. V prvých slovách, ktoré nám z úst vychádzajú, vychádza nám v nich často mnoho blenu horkého. Tak ako málokto sa smeje z čistej radosti, málokto sa modlí z čistej duše. A keď otvárame ráno dvere svojho domu, mala by do ulice vyjsť celá naša čistá duša, dať svetu celé svoje bohatstvá. Kto pozná tie čarovné prútiky, ktorými možno odkryť bohatstvo sveta pre všetkých?! Kto teda má povedať svetu: Premeň sa?! Ako môže prísť k nám starý fakír z Ďalekého východu a povedať: Hókus-pókus, staň sa! Sezam, otvor sa! — keď v jazyku nášho veku týchto zaklínadiel niet! Ako majú vbehnúť do veľkomesta proroci s horiacou hlavou, keď toto bludisko ľudské nemá obyvateľov? Jediným obyvateľom je tu strach. Strach má zmeniť svet?

Dnes sú všetci ľudia na svete emigrantmi. Kto je v svojom domove, keď tam niet smiechu? Čože, len smiechu? Výskania od radosti! Kde ostal tvoj jasot našej lásky? A tvoja nadľudská sila, ktorou si pretrvala po mojom boku dni vojny? Kde je tvoja nezraniteľnosť, ktorú si mala vtedy, keď som musel odchádzať na front, nechávať ťa samotnú, až takú samotnú, že môj vlastný brat ťa mohol potupiť? Hľa, neutekala si od jednotlivých hrôz, ale dnes stojíš tvárou v tvár proti všetkým. Kde ostal tvoj výkrik oslobodenia!?

Dlho si pozorovala iskru, čo vyletúvala z tvojho života, ktorý sa zrážal medzi skutočnosťou a tajomstvom. A ona padala na teba samu. Čoraz viac rástla, mohutnela a bola žeravá, ako keď blýskavica pretína horizonty. Nielen do mocných mocne udrie hrom, ale aj do slabých. Konečne, akú si mala obranu? Iba že si mohla opustiť polohy, na ktorých si stála. Ale to by bolo znamenalo opustiť seba samu, zabudnúť, čím si bola. Lenže kto by ťa bol poznal z duchov, ktorí ťa obklopovali? Ani Ruža Dagmar by ti, zomierajúcej, nebola podala pohár vody.

„Vidíš, Ruža Dagmar, koľko je v živote trampôt, a treba sa nám vytrvalo pretĺkať pomedzi ne.“

„Mama, to sú málo dôležité veci, čo sa ti popod nohy plancú; možno ich aj rukami pozbierať, aj metlou odmiesť do kúta alebo medzi smeti.“

„Veď hej, keby ruky boli rukami a smeti smeťami. Časom zdvihneš spomedzi smetí i to, čo padlo zo stola, ako omrvinka nádeje. Ktorými rukami zbierať tie nádeje?“

„Mama, obidvoma.“

„Tie má len Dušan.“

„Ja mu to nikdy nezabudnem, nikdy v živote! Odišiel od nás s obidvoma rukami.“

Viem Ružu Dagmar pochopiť. Jej zatrpknutosť si lepšie odôvodním ako tvoju. Deťom nie bez príčiny vojde do srdca takáto temná hodina, keď tí, čo majú byť svetlom a radosťou ich jari, v tej chvíli pri nich nejestvujú. Aj ja som bol bez matky a ešte v mladších rokoch, ako je Ruža Dagmar, som ostal i bez otca, hoci mi ešte žil. Spomienka na otca mi prinášala tú istú zatrpknutosť ako i Ruži Dagmar. Pri všetkej úcte, ktorú som mal k otcovi, mal som vždy i svoje výhrady. Matku som nepoznal, ale Ruža Dagmar má svoju matku. Ty si mohla pochopiť moje rozhodnutia z rôznych hľadísk, ale čo mohla pochopiť a uznať Ruža Dagmar? Ako mohla ona vniknúť do môjho myšlienkového sveta, keď ešte nežila v ňom? A už sa asi ani nikdy doň nedostane. Preto Ruža Dagmar môže mať pre mňa vždy tvrdšie slovo výčitky.

„To je otec?“ pokračovala zatrpknuto Ruža Dagmar.

„Otec.“

„Aký otec?“

„Taký!“ ukázala si tíško na jej dve oči.

Chcela si ešte niečo povedať, ale sa ti zaslzil pohľad. Vedela si, že všetky protesty Ruže Dagmar boli jej nevinnosťou. Príroda dala nevinnosť kvietkom v ich púčikoch a deťom dala nevinnosť v očiach. Na týchto odvekých zákonoch nič sa nedalo meniť. Mrzelo ťa iba to, že Ruža Dagmar pomaly už videla do tvojich problémov a začínala v nich žiť. Prečo sa jej tak zavčasu majú otvárať oči? Koľké bolesti budú chcieť vojsť do nich! A nezabrániš tomu. Ani tomu, že osamote bude trpieť v svojich vlastných rozhovoroch, s ktorými sa ešte nezverí nikomu. A cudzie, rušivé rozprávania bude musieť mlčky vplietať do svojich. Bude to ona, a nebude. Bude to, akoby sa chcela striasť svojho mena, a moje meno jej bude v ceste. Akoby chcela utekať po dlhom chodníku dymu, čo v diaľke zanechal za sebou vlak. Ona sa pustí svetom, ale sa bude vždy vracať. Prejde cez dvere domu svojho, keď bude prichádzať z kriku sveta a bude myslieť, že je vtáčaťom, ktorému vonku dovolili švitoriť. Tu v samote pred tvojím pohľadom zosype sa jej pred oči celý ten kriminálny svet. To, čo bolo dokričané vonku, rozbolí ju v najhlbšej hĺbke srdca. Hľa, ona sa už nemohla len dívať na všetko, čo sa vonku deje. Už niet tých nezúčastnených divákov pri dráme nášho veku a niet v hre štatistov, všetci hrajú prestrašné úlohy tohto divadla. Ani Shakespeare, ani Dante, ani Goethe dnes nemajú v hrsti najpravdivejšie pero, ale všetci sme sa narodili na písanie veľkého diela, nech ho píše, kto chce z nás, lebo ho tvorí z nás, z našej krvi, z našich osudov. Z úst nemluvniat derú sa výkriky a píšu sa o nich romány. Ruža Dagmar je protagonistkou nielen môjho románu, ale toho veľkého románu nášho veku, aký by si želal i sám Sartre, o ktorom svet dnes najviac diskutuje. Mnohým bolo pre toto zakázané narodiť sa, ale Ruža Dagmar sa narodila. A mnohým pre toto bolo zakázané žiť, ako tebe a mne, ale človek robí najradšej to zakázané. Mnoho vecí je nám zakázaných. No možno zakázať rozprávať sa srdciam? Človeka možno uväzniť, ale bude mlčať jeho hlas? Zabiť ho možno — a už nebude hovoriť? Ak bol silnejší ten, koho zabili, a slabší tí, čo ho zabili, skoncovali s ním úplne? Bežný človek ťažko vidí veľké utrpenie ľudstva, ale to utrpenie je tým menšie?

Tuctoví ľudia pri týchto javoch sa málo pozastavujú, lebo z tých svetov, z ktorých sa im rozkazuje, rozkazuje sa im mocou. Mocou možno človeka odtrhnúť i od toho, čo je dobré. Mocou ho možno oddeliť i od toho, čo je cnostné. Najľahšie je človeka znetvoriť. A čo nasleduje ďalej? To, čoho sme dnes svedkami. To, čo my menujeme naším zruinovaným dneškom. Už nik nechce, aby bolo lepšie na svete. Vždy len horšie. Všetci sa o to činia, človeka kazia, psujú. Prečo niet odporu v ľuďoch? Prečo niet sily na uvažovanie? Prečo človek podlieha prv, ako by uvažoval? Prečo nezhíkne a nezjačí hrôzou, prečo nevydá zo seba hláska? Mlčí a nerozpráva sa s nikým, ani len so sebou. Ten chorý výkrik, ktorý sa mu nevydral z pŕs, ho obžalúva pred jeho vlastným svedomím i pred svedomím budúcnosti ľudskej. Až kam pôjde tvoj útek, ó, biedne ľudstvo! Na vinníkov už nemožno poukázať, lebo vina sa stala všeobecnou, vina je všade. Ukrivdených nemá kto chrániť, lebo krivdia všetci a krivdí sa všetkým. Toto sú tortúry pre nás. Všetko sa miesi v nás. Horkosť, nevýslovnú horkosť cítime v krvi, v tele, až tak, že nám ide pod kožu, do samého hrdla, z ktorého vieme vydať len vzdychy, bolestné vzdychy.

Pravda, život ide ďalej a žiť sa musí i nesamostatne, i utýrane. Ty to vieš tak ako i ja. Ty si všetkými pórmi sala do seba to, čo si videla, počula a zažila dlhé roky bezo mňa. Vedela si, čo je to bytosť ľudská a ako je to byť bytosťou ľudskou. A to najviac vtedy, keď si bola bez cítenia ľudských bytostí, bez blízkosti ľudských bytostí, bez ich pravdivosti. Keď ťa život sácal od jedných k druhým, od zlých k horším, a nikdy nie bez poranenia. Akým smerom si pozerala, k akým veľkým cieľom? Len Ruža Dagmar ťa vedela zastaviť, keď si už nevedela ísť ďalej, a predsa si išla.

„Tu som, mamička, kdeže si taká rozbehnutá so svojimi ťažkými myšlienkami?“

„Neviem, neviem, na ktorom svete som.“

„Na tomto, mama, ktorý len my dve máme.“

„Vyslabikuj mi tento svet. Ktorý je to?“

„Je to svet nášho Du-šan-ka.“

Vtedy si objala Ružu Dagmar a zamyslela si sa nad mojím svetom. Nevedela si, či ho už máš za sebou, či ešte len pred sebou. A chcela by si, aby ťa nohy ešte niesli kdesi, ale boli ťažké. Neslúžili ti tak, ako keď si raz vybehla na Železnô. A ruky, ktorými by si ma pohladila, mala si od sychravých vetrov popukané. Dávala si si do poriadku chod svojich predstáv, aby som sa ti stal blízkym. Dočahovala si ma, aby si si potvrdila, že som nebol chladným, ako sú naše diaľky. Nezávisel som od nikoho na svete, len od teba. To si mala overené vždy vtedy, keď dorážali k tebe hlasy, ktoré ma chceli večne potupovať. Veď v tom mali tú najľahšiu úlohu. Čože, tlačiarenské stroje sa mali vzbúriť? Alebo zlí ľudia mali onemieť? Tie zlé časy boli pre teba potvrdením, že som na dobrej ceste. Hľaď, bez koľkých hnevov a vždy spokojne som ich tu aj ja zachytával. Bez vzrušenia a bez odpovede som sa poberal ďalej — svojím svetom. Viem, že ani ty si nepatrila ulici a mračnami nad hlavou si sa zapodievala. Mlčať i tebe bolo zlatom, a len si sa dívala, ako kdesi za obzormi ktorýsi hrmotný víchor už-už by sa mohol dovaliť a pozametať ulicu i mračná nad ňou.

V takom svete, kde je za človekom ustavične pandúr a úmyselne mu stúpa na päty, nerastú okolo ciest kvety. A ak dáky kvetinár stojí pri chodníku, aby ľuďom pripomenul svet kvetov a aby si niečo zarobil, toho kvetinára je nám aj ľúto. Človek by nechcel od neho len jednu kytičku kvetov, ale najradšej by kúpil všetky tie kytičky, všetky kvety i s košom, keby vedel, že kvetinár zvýskne od radosti, pôjde si do svojho veselého sveta a bude si hvízdať po ceste. Lebo je nám ho žiaľ vidieť trápiť sa, a to trápiť sa pre kvety. Mrzí ho, prečo si ľudia nekupujú kvety, prečo sú ľudia nezaujímaví v očiach kvetov, prečo sú nevšímaví k heroldom jari. Pripadá nám to, že kvetinár je tu jednou zabudnutou vecou tohto storočia. Kto dnes chce kvety? Kto dnes patrí do sveta kvetov? Len ty máš okrem záhrady s kvetmi aj izbu kvetov, ostrov sviatočného oddychu, kútik poézie, ktorý si mi pomáhala stvoriť v časoch Mesta s ružou. Ruža Dagmar, keď mala tri roky, chodila tam do úradu. Z tohto prostredia, myslím, že máš spomienky na svoje najpeknejšie zážitky z poslednej doby nášho spoločného života. Tam si si stvorila svoj najintímnejší jazyk dorozumievania sa s tým krásnym svetom, ktorý sme mali menovať naším šťastím. Ja som ťa to učil, ako som to potreboval i ja sám. Chcel som byť spitý tebou, tvojím fascinujúcim zjavom vtedy, keď sme už boli spolu niekoľko rokov a ty si mi s čoraz väčšmi rozpálenými očami vedela povedať, že ma miluješ. Kvety som zbieral v tvojich slovách a stál som nemý pred tvojou suverenitou. Stretla si svoj vtedajší zjav ešte aj inde? Nebolo ho nikde na svete. Všetky možnosti som mal overiť si to a nestretol som ho inde ani ja. Chodil som svetom s otvorenými očami, pre krásu mal som vždy Božské vnímanie, ale tvoju plnú dokonalosť som v iných už nikdy nestretol. Bolo mi aj žiaľno, tak ako ľuďom pri tom kvetinárovi kraj cesty, že si mi tam kdesi ostala ako zabudnutý kvietok tohto storočia, ktorý mi priniesol toľko radosti zo života, akoby pochádzal z rúk samej kráľovnej zo Sáby.

Dnes si na toto spomínam a prirovnávam sa k tebe, so všetkými svojimi slabosťami veľmi nedokonalý. Ale ty si chránila a obhajovala všetky moje skutky, i tie roztržité, i tie čudácke, i tie málo odvážne. I vtedy, keď som býval smutný, uzavretý, málovravný, prehlbovala si svojou láskou ešte aj hĺbku symptómov, ktoré ma mohli znepokojovať. Viac si sa venovala svojmu vnútornému hlasu ako hlasom, ktoré sa nemohli zo mňa dostať von. Humánne, celkom humánne si sa zastala môjho neviditeľného plaču, mojej neistoty, mojich škrupúľ, ktoré sú na človeku vždy ako svieže rany. Ošetrovala si ma a všetko sa hojilo v tvojej blízkosti. Nič nebolo mimo tvojich síl a možností a môj život bol usporiadaný v tvojom. Akoby si ty bola kňazom, a nie ja, tak si mi žehnala a milosť Božiu prijímal som cez tvoje ústa. Ó, tieto tiché príbehy nášho života boli tak hlboko posvätné, že som si ich neskôr v živote odmodlieval s najväčšou vrúcnosťou a pobožnosťou. I pýtal som sa tej modlitby: Kde ma chceš sprevádzať? Až na koniec sveta — odpovedala. A na konci sveta? Aj do večnosti. Tam sa už ani ľudia nezastavia, ani modlitby. A keď sa pomaly stmievalo v mojom živote, vtedy som si zapálil tvoje svetlo vo svojom dome. A keď denne navečer sa zažínali lampy na ulici pred mojím domom, všetky svetlá som volal k svojmu svetlu. Keď som sa ich nasýtil, posielal som ich k tebe. Mne stačilo už len bdieť pri tvojom svetle, nad svojou mysľou, ale ty si potrebovala svetlo mojich svetov, i keď som ti ho nevedel dať v tej plnosti, ako si mi ho dala ty. Bola si sama svetlom.

A pri tom všetkom, že si mala toľko svetla v sebe, prichádzali dni, ktoré ti donášali mnoho tmy a mnoho krutosti. Obohnali ťa múrom, väznili ťa a boli ti pokrmom súženia. Stratilo sa ti razom svetlo a všetka radosť. „Ako je to možné? Toľko temnôt?“ pýtala si sa bezmocne. Tak je to možné, ako keď človek stratí kľúč od svojej klenotnice a nenájde ho, a nakoniec stratí sa i klenotnica. Je tma všade, niet kľúčov a niet klenotnice. Ľudia žalostne plačú za tým, čo stratili. A ty si neprestávala plakať.

„Stratila si oči?“ pýtala sa ťa Ruža Dagmar.

„Nie.“

„Stratila si ducha?“

„Nie.“

„Žiješ tak ticho, že tvoje srdce je jednou nepretržitou modlitbou poézie. Žiješ tak ponížene, že až do neba ide tvoja poníženosť. Máš toľko krásnych spomienok, že máš s nimi plné ruky práce, a máš plnú dušu najsladších túžob, ktoré ťa nesú k Dušanovi. Čo teda plačeš? Čo si stratila?“

Ľahko sa bolo spýtať, čo si stratila, ale ťažko ti bolo povedať, že ma nemáš pri sebe. Hoci som vždy bol pri tebe — nevidela si ma. Pochopím. Veď si mala oči na videnie a vedela si, že i ja mám oči na videnie, a kvety, na ktoré som ja nehľadel, ranili tvoj zrak. V duchu som ťa mal vždy v náručí, ty si tiež nikdy nestratila ducha, a predsa sa tu nanosilo toľkej temnoty, že sa ti žiadalo umrieť. Vždy sa ti mohlo mariť, že tmy padajú zhora, keď nastáva noc. Ale ony sa vždy tvorili v údoliach, ktoré už zapadajúce slnko nemohlo dočiahnuť. Ako i tvoje sny v spánku prešli ti popod oči a ty si si pri zobudení pretierala čelo ponad oči. Vždy si chcela veriť snom, i keď ťa cigánili. A boli to len sny. Taký sen, keď sa ti pominul, robil na teba dojem, že čosi zo života tvojho zomiera, že ty zomieraš. A my pri každej smrti vidíme, že ktosi iný zomiera. Rítus plaču ma pri každom pohrebe molestoval. Veď plakať možno i pri Beethovenovej 9. symfónii. I hudba, ako ju hrajú, tak zomiera. A zomierajú všetky jari, aby sa vzápätí ony samy odhalili v plnšom letnom slnku, v plnšom dozrievaní ovocia, v plnších morských pláňach i v plnšej tvári Ruže Dagmar. A ťažko by sa jej bolo pýtať: Čo si stratila?

A čo som stratil ja? Otčinu — to najdrahšie. Vieš, čo je to nemať otčinu? Iste nie, lebo šiju nestratila. No, nech sa ti pred oči vynorí človek, čo sa svetom túla a má v rukách žobrácku palicu. Tvor, čo na nikoho nepôsobí príjemne. Každý ho obíde, psy naňho brešú. Nevie, čo je strecha nad hlavou, a nikdy nevie, čo sú kachle v izbe, keď prichádza zima. Ale ani oči, ani ruky, ani srdce ľudské mu nikdy nedajú trocha tepla. Ideš po mori, oceán sa ti zdá hromadou trosiek, ideš po suchu, všetky krajiny sú ti kviľbou, a keď si s ľuďmi, vidíš, že nepatríš medzi ľudí. Vieš, čo je to byť synom nikoho? Synom opovrhnutia? To som ja zažil a išiel som ticho ďalej, potom už len hladný a mŕtvy medzi všetkými. Čo mi záležalo na svete! Chodil som pomedzi ľudí ako múmia a vetriská ruvali sa o mňa ako o sfingu. Časom som si robil predsavzatie, že sa nebudem ničím trápiť, ba i to som si pred seba vzal, že budem veselý. A bolo vo všetkom mnoho irónie. Keď som videl ľudí hrnúť sa ulicami, divil som sa, kde tí hlúpi ľudia bežia. K svojim drahým? Veď ich zajtra môžu stratiť, ako ja som ich stratil. Za čím utekajú? Za zárobkom, za živobytím? Všetko im pozajtra vypadne z rúk, ako mne vypadlo včera. Načo ten zhon? Veď sa ľudia druhý raz nenarodia, aby si prišli zužitkovať mozole svojho života len zato, že ten zhon im to v tomto živote nedovolil. Tak. Netráp sa, človeče, že si vyhnancom, že si na mizine — smial som sa potmehúdsky vo svojej škodoradosti. A môj svet ma bil po hlave. Môj svet už mal inú fyziognómiu, nie tú, čo má moja otčina. Ani si nevyberaj z predstáv obraz svojej otčiny, s tým sa už rozlúč navždy — tak sa mi prihováralo sto démonov. Toto je cudzina — slabikovali mi to sto ráz. To nie je tvoj chlieb, tvoj po kresťansky vymodlený chlieb. Niet kresťanov — sú len vlci. Niet milosrdenstva, je len hlad, hlad po koristi, po mamone, po krvi, i hlad po tebe. Je hlad všetkých ľudí nad misou tvojho jedla. Za to sa zabíjajú všetci a zabíja každý jeden, čo chce, aby všetci boli mŕtvi pod jeho nohami. Zomiera sa bez prítomnosti umieračika, bez kresťanského evanjelia.

V tejto situácii nemá človek tvár svätca, neodpúšťa, nezabúda, nepozerá nevinne. Nerozpráva sladko, akoby mu nikto nikdy nič neurobil. Hoci je bedárom, je rebelantom. Hoci ho majú len za zdrap handry, ľahko sa premieňa na nebezpečný výkrik. I z jeho tône môže vystreknúť krv, ktorou pokrstí svoju slobodu. Slobodu nie od hraníc po hranice, ale slobodu vo vesmíre. Nechcete ju? — volá v extáze ku všetkým. Potom už netrpí pre tie korene, ktorými iní vrastení sú do zeme. Nechcete? Nechcite, majte si svoju biedu. Nepoznajte sa, uhýbajte sa jeden druhému, neobjímte sa nikdy, nechajte si svoj osud bratovraha Kaina.

Tak som našiel trochu oddychu. Stvoril som si vlastný svet, keď mi už osud vzal ten, ktorý sa volá otčinou. Tam už niet divej zveri, ak som si ju ta len sám nevpustil. A niet plaču, niet sĺz, okrem tvojich, ktoré cítim na svojom líci. Ale sladko sa vpíjajú do mojej tváre a ja mám z nich teplo tvojej lásky. Tam sa ku mne prikráda Ruža Dagmar, keď si spievam: Snívala Dagmar, snívala sen tichý…

„Dušanko, prečo mám tak málo tvojej lásky?“ vyčítala mi prosebne.

„Chceš bozk? Tu máš.“

„Taký vzdušný?“

„Taký. A rozdeľte sa s mamou.“

„Vzdušný — a ešte sa oň i rozdeliť?“

A nato som v duchu videl teba, ako si odvážne a rázne zaprotestovala: Nič. Ja sa deliť nebudem! Ale veď je taký horúci, že má ohňa nazvyš ešte i po rozdelení. Pravda, Tóno už bol mŕtvy, Zvon tam nebol a všetci tí básnici, s ktorými som sa raz delil o bozky Rie Valé, sa utápali v hmlách mojich starých vidín a myslel som si: veď mama toho kedysi nemala málo. A teraz, keď ti to chýba, máš sa ešte aj deliť.

A tak sa roky míňali. My sme sa delili s poéziou dlhých jarí a jesení a zasa jesení a jarí, lebo sme vedeli, že život bez poézie je absurdný.

„I poéziu si máme podeliť s mamou?“ prisadla si ku mne Ruža Dagmar s novou výčitkou.

„I poéziu.“

„Dušanko, ty si strašný, ty nás len vydeľuješ, a my by sme každá chceli všetko.“

„Máte všetko, máte plnosť všetkého. Poézia i v detailoch, i v kúskoch je poéziou. Bozk je vždy celým bozkom.“

A tak sa míňali roky a slnko vychádzalo a zapadalo a sťahovaví vtáci si menili krajiny a rozdeľovali si ich podľa toho, kde bolo slnko a belasý blankyt neba. Ľahko im bolo, keď mali vládu nad výškami.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.