E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Ruža Dagmar

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Šištíková, Katarína Maljarová, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Daniela Zubcekova, Šimon Jantačka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov



  • . . .
  • III
  • IV
  • V
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

IV

Vždy som sa bál, že Ruža Dagmar v mori úradnej neviery zomrie utopená. S hrôzou som pomyslel na to, že by mala ostať ateistkou. Ty si bola pri nej, to viem. Ale okolo vás bol celkom iný svet, ako je môj. My rodičia sme jej dali v krvi a mlieku pokrm, čo bol naším poživením i šťavou pokolení, z ktorých sme rástli. Ale úradná, povinná výchova a všetky zlé vplyvy ovzdušia sveta, v ktorom Ruža Dagmar nemohla zastaviť svoj dych, mohli svojím jedom otráviť jej dušu. Nie všetko si mala na dosah a pod kontrolou. Raz som sa bál na to dívať. Nad touto myšlienkou som zmeravel a v strašnom preľaknutí som pozeral, ako sa jej život rozpadáva, rozplýva v nič a stráca sa vo všetkých prázdnotách i moja vidina Ruže Dagmar. A vzápätí mi v predstavách vyrástol z nej ukrutný renegát, šliapal po mne, rúhanie, cynizmus, kliatbu mal pre mňa a prskal mi do očú všetku nezrozumiteľnosť sveta. Ty si bezmocne plakala a ja som bol povláčený po najpustejších pieskoch sveta, po veľkej krajine mŕtvych, okolo hôr kostlivcov, franforce leteli zo mňa, prach sa mi zažieral do tváre a zakrývali ma všetky mračná sveta. Začali ma hrdúsiť ruky, v ktorých bolo viac ľadu ako vo všetkých zamrznutých riekach. Bol by som biedne zahynul sám, ale táto fantazma nemohla vedieť, že som mal žiť ďalej. Mne ešte nebolo súdené zomrieť. Nateraz ma vzali do roboty zlí duchovia, zavliekli ma do pivníc zasmradených, zvliekli ma donaha a ryčali na mňa, aby som sa vzdal seba, aby som zaprel všetko, čo mám v tele, v mysli, vo vôli. Nútili ma, aby som zavrhol seba, i to, čo vo mne vzniká ako uvažovanie, rozhodovanie, nadchnutie i vzlet. Všetko, všetko, čo ma neponížilo nikdy až k takej nahote ľudskej, že by ostal po mojom jestvovaní len zápach z jednej upálenej bytosti. Bol tam len čmud po živo upálených. Ale ani tam sa nemal môj osud zapečatiť. Moji mučitelia ma zašantročili k akejsi priepasti, ktorej dna ani nebolo poznať, ani ho nebolo možno označiť. Nič som nevidel. Tu sa dostaneš teraz ty, — jačali na mňa, — ty a všetci, čo ste sa omamovali, že ste z pokolenia Boha všemohúceho. Hľadaj sa, v ktorej chceš, hrôze, niet oblasti s tvojou stopou. Ty si tento čierny kút vesmíru, lebo chceš tvrdiť, že si splodil netvora a netvor prišiel na tvoju slávnosť. Dal si nám viac, ako si chcel, a teraz hybaj a staň sa korisťou priepasti, v ktorej niet dna a ty budeš v nej jej veľké nič. A počul som výkriky, ktoré nikdy človek na zemi nepočul. Boli to príšerné zvuky tých, čo ich zanechali po sebe ešte predo mnou. V ruinách obetí, ktoré rozdrvil hlas zlých duchov, hlas odvekej nenávisti, hlas vzbury a zabíjania, nedozvedel som sa nič o hĺbke dôb so stratami ľudskými, lebo tam čas nemal doby. Nedalo sa počítať, čakať, dúfať, to jest všetko to, čo sa deje v čase. Moloch požieral. Moloch požieral večne a večne, čo sa mu dávalo. Nevedel som zistiť, koľko svetov bolo už spustošených. Prešiel som pustatiny, ktoré už dávno vymizli a rozdelili sa na svety nejestvujúce, lebo ich podstata je v negácii všetkého, čo jestvuje. Hľadal som záhrady i polia, hľadal som zem, ktorú pozametali tie strašné uragány, ale vo víre tých víchrov stratila sa i sama zem. Vôbec nebolo zeme a slnko nemalo kde zasvietiť. V panike hľadelo slnko, ako sa premieňa peklo na peklo. Potom som už mal nejestvovať. A len toľko pamätám, že ty si horko plakala. Bola si tak ďaleko, že diaľkami si bola odsúdená umučiť sa a zahynúť.

Ruža Dagmar — ateistka. Od svitu toho dňa, v ktorom sa to malo stať, bol som už medzi mŕtvymi, potrestanými za to, že svojim deťom nedali sa narodiť tak, ako sa ľudia rodia. Kto ma mal potešiť, keď už Ruža Dagmar nebola Ružou Dagmar? Slzy ma zalievali. Veď ani kvietok nezmení svoju prírodu, či je víchor, dážď, či slnko; žije si ako kvietok. Ani vtáky nebeské sa nemenia, keď noc nastáva a prestanú lietať, ale každé ráno sa znova vznášajú k nebu a sú vždy vtákmi. Všetko má svoje zákony pre život, i človek. Len Ruža Dagmar ich nemá mať? Čo jej ostane, keď už nebude Ružou Dagmar? Akými zákonmi by sa mala riadiť potom — to neviem. Akú prírodu by mala mať odteraz — tiež neviem. Ako neviem, čím by bol kvietok, keby prestal byť kvietkom. Monštrom? Bastardom? Neviem. Veď kto mi môže povedať, že odteraz už nebudem mať dušu, keď som ju mal doteraz?! A čo budem mať miesto nej?

Neslýchané zverstvo! Ľudstvo je na odpredaj. Človek nemá dušu, potom ho možno lacno predať a lacno kúpiť. Už nepotrebuje náboženstvo, nepotrebuje národnosť, nič, čo v zárodku nachádza sa v každej duši. Niet v človeku duše, preto treba poprieť všetky cirkvi, všetky národy. Netreba republík, netreba štátov. Vláda zverstva, teraz už aj s obradmi, sadá na trón. Koniec vám, ľudské rasy. Nedomáhajte sa samostatnosti, ani fanaticky, ani mierumilovne. To je bláznovstvo. A nebojte sa, že sa nepomestíte na zemi. Len nezachraňujte nič ľudské v ľuďoch. Nezbližujte ľudí. Ak bude niekto proti, zabite ho. Kde ho zabijete, všetko jedno. Kto bude tým veľkým mučeníkom, všetko jedno. Veď kto by povedal, že Mahátma Gándhí bol v Indii kresťanským svätcom, nie u nás? Ale svätcov už viac nebude. Ľudia sa vymanili z týchto predsudkov a prežitkov, už sú bez duše, na jarmok s nimi!

Toto je doba hromadného odpadlíctva od viery. Anjeli plačú hromadne. Už len krok chýba k nekresťanstvu na zemi. Obludnosť v geometrii. Netreba utekať, niet kde, niet hraníc. Kto bude plakať za národmi, ktorých niet? Kto bude stavať mosty medzi hviezdami a hviezdami, keď vo vás vyhasla túžba za božstvom, méta nesmrteľnosti? Kedysi sme sa báli hromov. Ale kto sa bude vadiť s hromom! Kto ho môže chytiť, aby ho zmlátil! Chyťte ducha pekelného! Kedysi sme sa báli hromov, potom sme uznali jašterov a drakov, nesmiernych, gigantických, hltavých. I takým bohom treba dať pokrm. A aký pokrm! Dnes Plutón má otvorenú tlamu. Má krvavé spáry, to je jeho oltár. A my sme obetovaný dobytok. Ale v tom, kto nás stravuje v žalúdku Plutóna, je trocha klamstva. Lenže nechceme trocha klamstva. Človek by sa mohol stať znova človekom, ak by len málo klamal. Malá lož nie je postačujúca. Chceme veľkú lož! Chceme, aby nás Plutón strovil, nie jeho pomocníci! Chceme vek infernálnych orgií!

Už sa nás nič nepýtajte. Už nechceme vedieť, čo ešte chcete s nami robiť. Len nám povedzte pravdu: Koľko alkoholu ste vypili z pivníc satanových? Opilci, kde vás zaradiť? Vy neprestanete brechať — a to je psí život. Teraz sa už možno klaňať otroctvu. Všetko na svete možno zraziť z trónu. Všetky piesne možno zabudnúť. Pochovajme ruže, i tak svet nebude špatnejším. Orfeus nestratil svoju lýru, Orfeus sa zriekol svojej lýry. Ó, smútok, teba netreba dokazovať. Z človeka rastieš ako konár zo stromu, keď anjeli hromadne plačú. Potom sa jeseň rozzúri, zametá, hromadne zametá všetky parky na svete.

A tak žije ľudstvo bez hodín. Nik neuváži, že v priepasti pekla niet času. Netrvá nič a nejde nič dopredu. Všetko je nepohyblivé a bez ozveny. Ó, biedne ľudstvo, čo sa ti má ozvať z priepasti, nad ktorou niet východu a západu slnka? Preto všetko, čo sa tu deje, nevolá sa dejom ľudským, ale peklom. Všetky deje ľudské sú v ňom, a nie v ľuďoch. Niet sa s kým spojiť, niet zdieľnosti, niet priateľov, každý je peklom. A nik nekľakne, aby sa prežehnal. Kde? V pekle? Nik nepovie: Vyrovnaný som, idem napred. Kde? Kde ideš, keď si v pekle? Všetci odkričali svoj mŕtvy marš. Všetci sa chytili do divého tanca a pýtajú sa jeden druhého: Zbožňuješ niečo? Hej, šialenstvo, — odpovedajú si a rozvírili sa v prach. Možno v podobe tohto prachu vyjdú z pekla a budú usadať na byliny, z ktorých sa vyrábajú drogy. Ale nikdy sa nevrátia k podobe ľudskej.

Pomätenosť je doslov tohto veku. Tu sa pil absint. Je hlboká noc, počuť len psov brechať. A stromy hore nohami. Vrchy… Čoby vrchy! Pol vrchu, pol ženy. Namiesto tváre — rozbitý hrniec. A potom pole — akoby siatiny. Na kolíku postavený širák vábi havrana a havran ďobe do širáka, ide vyďobať rozum. Na to sa díva zdochnutý kôň, ktorý má v hlave mozog. Teraz si humorista oddýchne. Humorista musí mať hlavu strapatú a znetvorenú tvár. A smejú sa mu. Škaredosť je dnes silou. To sa i mne stalo. Portrétoval ma jeden maliar. „Nerob zo mňa maškaru,“ povedal som mu. A keď skončil prácu, pozeral som sa na obraz a usúdil som: Ale veď ja nie som taký škaredý, ja som moderný.

Ó, škaredosť, ktorým pancierom démona si sa obrnila!?

Bál som sa, vždy som sa bál toho, že Ruža Dagmar bude ateistkou a dostane takúto podobu. Jej duša zmizne s obrazom mojím, démon bude v nej, už by si nikdy ty nemala pre ňu slova, už nikdy ja. Jej úsmev by ma neokúpal, jej láska by ma nepritúlila. Láska? Kto má lásku, ak nie je z Boha? Zákony ateizmu sú zákonmi boja proti Bohu a proti nám, čo máme v sebe obraz a podobenstvo Božie. Naši otcovia boli vojakmi Boha, a keď zomierali, nezašli do temnôt smrti. Naše matky boli pokrstené zdravasmi a preplietali si ich celým životom pomedzi mozole a slzy, aby ani chlieb každodenný nebol horkým, ani hodina smrti ťažká.

„Dušanko, tu nám hovoria, že niet Boha. Povedz týmto ateistom, čo si myslíš,“ naliehala Ruža Dagmar, keď som dlhšie hľadel do jej bojazlivých očí.

„Ako to, že sme ostali bez Boha? Vždy bol, len teraz ho niet? To akoby som sa ťa pýtal: Už sa Zem nekrúti okolo Slnka, len doteraz sa krútila? A hviezdy nebeské už nie sú hviezdami, len doteraz boli? Človek by chcel odvážne prísť k tajomstvu všetkých vecí, a nie vždy príde. Chceli by ste sa dostať k jestvovaniu, čiže k tajomstvu jestvovania Božieho? Chceli by ste poznať a mať Boha tak na dosah ruky ako druh druha? Boh nie je človek. Podstata Boha je duchovná. Boh je najčistejší Duch a na jeho preniknutie musel by náš ľudský duch byť na úrovni Ducha Božieho, ináč ostávame vždy slabými, nerovnými partnermi. Človek by sa musel premeniť nevedno na akého čistejšieho ducha, čiže najprv striasť sa príťaže tela, a tak sa prevteliť do akejsi nadbytosti, aby mal väčšiu prenikavosť, ale to sa nikdy nestane. Prečo nemôže mravec vniknúť do môjho duchovného sveta? Lebo nie je duchovne rovný. A potom, povedz, či človek je už taký mocný a múdry, že by sa mu mala podriadiť nielen zem, ale celý vesmír? Či miliardy svetov, o ktorých ešte nevieme, ale jestvujú, tiež riadi a spravuje rozum ľudský? Vieme niečo o všemohúcnosti rozumu ľudského? Ty v to veríš? Ja nie. Ktorým teda rozumom máme až tak preniknúť k podstate Božej, aby sme si vraveli potom už o Bohu, ako si vravíme napríklad o dobrom alebo zlom počasí? Boha nikdy nikto nevidel, hovorí sv. Ján, a on žil v spoločnosti Krista. Povedz, či preto, že ma nikdy nevidíš, necítiš moju lásku? Také prirovnanie trocha pokrivkáva, ale tu je práve tá naša ľudská malosť, že za svetlom Božím pokrivkávame len ako tiene. Tajomstvo svetla Božieho tieto tiene nikdy nepreniknú.“

„Dušanko, ale tu nám hovoria, že niet tajomstiev, niet vecí neobjaviteľných, sú len veci neobjavené. Pomaly všetko bude objavené.“

„Ja sa ťa znova pýtam, či sa človek stane raz nadčlovekom? Dostane raz nadrozum? Bude mať raz hyperinteligenciu na to, aby všetko poznal a všetko vedel? Vždy bude môcť len toľko objaviť a vedieť, koľko je to únosné pre jeho ľudskú povahu. Nikdy neprekročí hranicu ľudskosti. To by už bol hádam Bohom — a tým nikdy nebude.“

„Dušanko, čím je teda pre človeka Boh?“ pýtala sa ma Ruža Dagmar úprimne a ja som v tej chvíli nepochyboval, že verí v Boha.

„Na to je najľahšia odpoveď, drahé dieťa. Ale nesmieš mať pred sebou otvorený diablov katechizmus a škúliť doň jedným okom.“

„Nemám taký katechizmus.“

„Ty ho nemáš, ale otvoril ti ho a položil pred teba tento svet, táto doba. A to je katechizmus, ktorý je ľahší pre život ako môj katechizmus. Je pohodlnejšie nemodliť sa, nejsť na omšu, nespovedať sa, nepostiť…“

„Staré histórie, vždy tie staré histórie, Dušanko,“ mávla rukou Ruža Dagmar.

„Ja ťa nechcem všikovať do nejakej nirvány. Aj tak nemôžeš chodiť na omšu, na spoveď, kostol nesmieš poznať, to ja dobre viem. Ale to, čo ti nemôže nikto zakázať, je tvoja viera v Boha. I keď ju máš v najukrytejšom, najtajnejšom kútiku srdca, ale si ju drž.“

„Dušanko, nás tu učia, že viera je len pre hlúpych ľudí. Preto vieru a náboženstvo vôbec tu ani nepripustia ako predmet diskusie. Vraj musíme mať na všetko dnes kritický názor a s hlupákmi nedebatovať.“

„Potom ja som obyčajným hlupákom? Ja a milióny ľudí nevieme, čoho sa držíme? Tak teda ani nevieme, čo máme, ako vyzeráme? Musel prísť dáky Stalin, aby vynašiel, že človek má päť prstov na ruke. Doteraz sme to nevedeli.“

„Veď sa nehnevaj, Dušanko. Tento dialóg nechcem viesť s tebou v takej línii.“

„A tak. Veď u vás je dialóg s náboženstvom zakázaný. Vidíš, keby si nemala pred sebou tie katechizmy zakázania a nedialógovania, neboli by tu nijaké ťažkosti. Ja nemám ťažkosti. Ja ti môžem hovoriť hodinu, dve, deň-dva, rok o Bohu. Ba celý život by som ti mohol hovoriť pokojne o tom, kto je Boh. Ja, krv z krvi, kosť z kosti tých nesčíselných miliónov a miliárd ľudí, čo tu žili od počiatkov všetkých vekov a verili v nadprirodzenú, najvyššiu, všemohúcu Bytosť Božiu, vydávam svedectvo, že žil som a žijem v takej bezprostrednej blízkosti a styku s touto Bytosťou Božou, ako žijem svojím každodenným chlebom. To je pre človeka Boh. Keby mi Boh nebol pokrmom dnes, musí mi byť ním zajtra. A keby pre vás všetkých, alebo i pre celé ľudstvo nejestvoval Boh, pretože sa všetci od neho odvrátili, vynútil by som si, aby jestvoval pre mňa, lebo ho chcem mať. Bez neho neviem žiť ani chvíľu. Boh je láska!“

„Prečo nás učia, Dušanko, že viera je len pre nevyspelých a nesebestačných ľudí? Vraj prijať náboženstvo, prijať čosi, čo je pre nás záhadné a tajomné, to je podceňovanie rozumu človeka, neúcta k jeho kritickému názoru.“

„I najvyspelejší človek môže mať v sebe mnoho neistoty, záhad a tajomstiev. I najsebestačnejší prichádza k pochybovačnosti. Či nepodceňuje človek sám seba, keď je v neistote a pochybnostiach? Kde je vtedy jeho absolútne a suverénne panstvo nad sebou? Kde ostal jeho kritický názor vo chvíli, keď sa pomýlil? Poukázať na omyl ľudský — je podceňovaním človeka? A navyše, keď ide o osudný omyl? Keby pôvodcom Boha bol človek, mohol by ho zničiť, len keby chcel. Hľa, ako ľahko človek ničí svojich bohov i bôžikov, zamieňa ich, iných si tvorí, kladie pred nich tymian, modlí sa k nim, a potom ich zasa zanechá. Lebo sú dielom jeho, načas sú mu podľa chuti, a potom sa ich zrieka. Či to nepodceňuje jeho ľudskú dôstojnosť, jeho kritický názor? Čo bol kult Stalina? Čo bol kult Mao Ce-tunga?“

Pri celom rozhovore s Ružou Dagmar som pozoroval, ako z jej slov vychádzal smutný hlas tohto ponurého storočia. Topila sa v ňom a podopierala sa len ktorýmsi krídelkom holubice mojich viet. Nemožno odrazu odstrániť škvrny z jej rúcha, o ktoré sa oprela táto nemilosrdná doba. Naše časy sú neúprosnou krútňavou a život Ruže Dagmar je chvíľami tak málo životom, že ju dusí, v jej samom hrdle jej zastavuje dych. Mala neľahkú mladosť, jej detstvo nebolo ihravou vlnkou potôčika. Okolo nej nebolo tých slnečných pasienkov a lúk, nebolo šumivých hôr s jazierkami, ktoré sú rajským darom každej mladosti. Kedysi sme to menovali bezstarostnou mladosťou. Ruži Dagmar nedali na to čas. Systém, ktorý už decko vháňa do životného boja, stavia mu pred oči prismelé idey a méty, káže mu biť sa za akýchsi fantómov, ktorých každodenne fabrikuje, a nedá čas decku na hry v piesku, to je pochybený systém. Decko zavčasu vidí márnosť tejto námahy a zosmutnie, vidí sa potrestané. Potom ho už môžu i biť, plače, ale sa nezmení. Potom začne dorastať, dozrievať a nevie, kde je jeho miesto. Teraz ho začnú ešte väčšmi presycovať, spionierujú ho, zuniformujú ho a už je po jeho slobode. Dostane sa do dospelosti, a nevie, ako žilo. Potom tu naraz príde z diaľok hlas takého Dušana a začne mu hovoriť o Bohu. Div divúci, že decko vie z toho niečo i chápať. Nikto mu nemusel doteraz hovoriť o Bohu, iba ak matka, i tá len veľmi potajomky a veľmi málo, aby sa to na ňom nejako okato neprejavilo, lebo by ho navždy vyradili i zo spoločnosti svojej všetci spoluobčania a vyradili by ho i zo storočia. Ale medzitým i u vás kvietky kvitnú, vtáčiky spievajú a my nikdy nevieme, akú vnútornú bolesť majú kvietky i vtáčiky, že musia žiť spolu s človekom na zemi, s človekom, rúhajúcim sa Bohu.

Viem si predstaviť, koľko obáv si mala o svoje dieťa a koľko starosti ti to dalo, aby sa do jeho života nedostalo priveľa žihľavy.

„Mamička,“ stavala sa ti Ruža Dagmar zanovito na odpor, „moja generácia je už vychovaná novým prúdom, nepreberáme od starých všetko za platnú mincu.“

„Neviem, o ktorom novom prúde hovoríš, dieťa moje. Tvoj otec bol novátorom, bol avantgardným básnikom, bol moderný, bol človekom času a bol súčasne hlboko nábožným mužom. Nič mu neprekážalo, aby veril v Boha a miloval ho. Boh je pre všetky doby Bohom, i pre dobu atómu, i pre dobu sputnikov a bude i pre dobu apokalyptickú, ktorá môže byť už neďaleko. Pre každú je len jeden Boh.“

„Ja to nepopieram, ale tvrdím, že každý človek musí prejsť vnútorným zápasom, prežiť určitý proces so všetkými pochybami a sám krok za krokom prebojovať sa k pravde. Keď je Boh večnou Pravdou, ja sa k nemu prebojujem. Takéto náboženstvo mi nestačí, aké som mala, keď som v detstve s tebou, mama, chodievala do kostola na prijímanie. Bála som sa spovede, šla som k prijímaniu s pravdivým strachom, lenže nábožným citom to nenazvem; bol to strach, aký v nás vzbudzuje všetko nepochopiteľné, tajomné, najmä keď sa k tomu pridá vážna slávnosť.“

Pri týchto slovách Ruže Dagmar ma srdce zabolelo. Bála sa spovede, bála sa prijímania, strach-strach-strach, všetko samý strach. Akého to hrozného Boha máme nad sebou, že vie len strach vzbudzovať v nás! Lenže kto tomuto chúďaťu mohol povedať, že pri spovedi jeho čistá dušička sa stane ešte čistejšou a v tom anjelskom chlebe by Ježiško plakal, keby sa nedostal do jeho srdiečka? Lebo on je láskou a hľadá i uňho len lásku. Ty sa zaiste pamätáš, ako som sa ťa raz spýtal, prečo si sa dala krstiť. Odpovedala si mi vtedy: Lebo milujem Ježiša. Nenapĺňal ťa teda Ježiš strachom? Nebála si sa Ježiša? Vtedy v mojich očiach bola tvoja krása veľkou. Nebála si sa ničoho abstraktného. Sladko, ako dieťa k matke, prišla si k Bohu a Boh, naplno živý v tvojej psyche, prihovára sa ti milo a dlho do rokov tvojho utrpenia. Či nie? Veď keby si nikdy nebola v svojom živote počula zvony zvoniť, nikdy by si si nebola vzdychla k Bohu? Silne pochybujem, lebo Boh od tej chvíle už bol protiváhou tvojej bolesti, i keď v tých nedeliach boli ďaleko všetky chrámy sveta, v ktorých som ja kľakal k oltárom s modlitbou v tvojich ústach. V spojení s Bohom si vedela i rany prijímať, a tie rany si vystavovala večernému vetríku, ktorý zašumel až od nebeskej luny a vedel hojiť tvoju bolesť.

A spomenula si si na anjelov, ktorí sú v nebi. Ale to sú takí čistí duchovia, že mohli vniknúť i do tvojej duše, lebo i tam mala rany, a hudbou svojho doletu ti ich ošetrovali. Volala si ako vo vytržení: Viac anjelov, viac ich svetov, viac ich bratov! A oni prišli sami. Boli láskaví bez toho, aby im to niekto kázal; ochotne sa dali do práce, hoci ich nik nenaháňal, a dobre vedeli, aké ťažké na zemi sú pre ľudí pracovné hodiny. A nijaký dozorca nestrážil tie polia, z ktorých im bolo treba zberať a zvážať zrno pre pokrm toľkých, čo ich mali na starosti. Ešte i vtáčiky nebeské chodili na to zrno a dolietali tiež, kedy sa im chcelo.

Ty si hľadala všetky cesty k nebu. Každého neviditeľného svätca ako medailónik nosila si na prsiach. Všetci boli otcami, matkami, deťmi tvojich dlhých hodín osamelosti a smútku. I Ružu Dagmar, i mňa si zahrnovala do ich spoločnosti. Mali všetci jedno meno: Božie deti. Tiež kedysi žili v ktorýchsi storočiach, chodili po uliciach, po horách, po kameni i tráve, trpeli aj plakali. Niesli mnohé ťarchy ľudské, aj ty si pri nich už mala menej ťarchy na sebe. V arénach zomierali, na škripce ich vyťahovali a často boli umŕtvení na pustatinách. Askétmi boli — a ty si sa im neprotivila, plná ešte životnej bujarosti. Ich suché kôrky chleba so džbánkom vody pri vchode do jaskýň boli také chutné, že si ich s uspokojením miešala so svojím pokrmom žiaľu i s nápojom sĺz, akoby to bola bývala tvoja najprirodzenejšia denná obživa. Ešte aj na bosých nohách, ktorými poprechodili tŕňové chodníky, bozkávala si ich uschnuté kvapky krvi a brala si ich do dlaní ako lupienky ruží z tvojej záhrady.

Vidíš, všetok svet nebol k tebe taký zlý, ako si si myslela. Mnohí mali tvár Božiu a bez svojich slov ti dali svoje horúce skutky. Mali oheň v prstoch, ako má drozd v zobáčiku, keď nám z dlane berie omrvinky, aby nám potom za to zaspieval pieseň o otvorenom nebi. Teplo ti bolo v ich očiach, zohrievali ťa pohľadom, do ktorého sa nenasťahovali mračná doby s rúhavou pesničkou hromobitia. Vetriská skuvíňali vonku, a po ich dlhom zavýjaní, až tam ďaleko za druhými krajinami, ti mohol niekto hovoriť, že aj poza tvoj dom ich bolo plno. A ty si o nich nevedela, to nebol ich smer, lebo ja som vtedy dal obkľúčiť tvoj dom mnohými nebeskými bytosťami. Ty si sa nedala premôcť, a ja neviem, prečo som sa mal báť o Ružu Dagmar.

Neviem vôbec, prečo ma strach povláčil po pustatinách ateizmu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.