ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ružový bol vzduch a ešte ružovejšie boli záhrady toho rána, keď Ruži Dagmar tajuplne zaklopal na okienko ktosi horúcimi ústami, horúcim slovom: Milujem ťa. To bol neočakávaný zvrat životný, silný, vzrušujúci, žiarivý, plný ohňa nad svetom i na svete. Bol to najvzkypenejší úsvit, plameň raja, roznášajúci zlomky božstva novým siedmym dňom zeme. Jeho meno bolo: Láska. Láska! Bozk jari, čas milovania, pieseň piesní od všetkých vekov! Láska — prvý deň mladosti, prvý vzlet slobody, prvé poznanie života! Vtedy cítiš, že sa ti dostala do krvi vôňa záhrad, že máš v žilách kvietky a lúč slnka ťa polieva ako najúrodnejšie háje. Začínaš inak vidieť svet. Prežívaš život nekonečne, dni sú bez zomierania, noci bez polnocí, ruže sú bez spánku a bez smrti a všade je žatva piesní. Vtedy iné tvoje záujmy sú malé, bledé, neporozumené. Sú prachom pod nohami; neskláňaš vôbec hlavu nadol, radšej ju nadnášaš hore-hore, lebo teraz je všetko vysoké. Ostal dolu všetok hluk dňa, v ktorom si ľudia málo rozumejú. O čo sladšie sú divé húsky nad tebou, čo priletujú z teplých krajov, sú v roztúžení, a ty im nič nezávidíš. Jariny sa ti pod nohami vlnia, dotýkajú sa ti kolien, a ty si celá pre slnko milenkou ako zem.

Ruža Dagmar sa zamilovala. Láska ju zasiahla vysoko, v rozkvitnutí, v plnosti vĺn, ako v zlatom poli žitia. Jej vysnívaný šuhaj prišiel, volal sa Ivor. Ruža Dagmar sa mu usmiala, i sny svoje, i meno svoje mu išla odovzdať. Bolo už len potrebné to, čo sa robí od nepamäti ľudstva: každý stromček pestovať, treba okolo neho oplieť trávu, okopať zem a chrániť ho, aby potom rodil. A Ruža Dagmar žila v očakávaní a nádeji.

Ó, sladké chvíle života! Tak sa začala i naša láska. Spomínaš si, drahá? Z ktorýchsi svetov sna prišli sme si v ústrety. Našli sme sa spolu ako dve deti, čo sa nadránom zobudia a vidia, že patria k sebe. Dostala si sa do mojich úst ako modlitba, začínal sa deň, spev, svet úsmevov, a v kvete jablone už-už dýchala na nás Ruža Dagmar. Bolo to ako dnes, len trocha prv ako teraz. Čosi sme mali i zo zajtrajškov a rástli sme, ako decko rastie v slove „mama“. Spoznali sme chodníček k pitnej vode, každému milý. Poľná studienka si bola ty, ó, celé blankyty neba sa v nej videli. Ja som sa nakláňal k tebe a pil som len vtedy, keď ti už nebolo dosť blankytu. Atlantický oceán som prešiel a zdá sa mi, že by ho bolo aj málo pre nebo, ktoré som stačil piť z tvojej studienky. Keď sme sa dali do rozprávania, hovoril som len tvojou poéziou — ó, kto by o tom pochyboval! — moje verše sa všetky rodili v tebe a nevyslobodili sa z tvojich objatí. Ani času sme nemali na iné, len na lásku. Na Železnom sme nevedeli, ktorá hodina bola v noci a ktorá vo dne, pamätáš? Keď sme lietali po tých horách ako dve roztopašné deti, všetkých horizontov som sa chcel dotýkať a všade si bola ty. Kľakali sme na každom chotári, trhali sme lupienky margarétkam a vždy vyšlo: miluje. A keď sme si chceli rozoberať myšlienky, stretli sme sa na tej istej myšlienke ústami, akoby v pozabudnutí. Radi sme sa pozabúdali — čo ja viem! — každý deň toľko ráz. Bolo pre nás také prirodzené držať sa za ruky, ako keď lesné víly s venčekmi vo vlasoch dajú sa do tanca, stvoria koleso a neprekročí im ho nijaký smrteľník. Oj, bolo nám žiť ako v rozprávke. Poklady sveta sme mali. Dakto mohol po nás nájsť i rosu, ničoho sme sa nedotkli. My sme do pokladnice len pridávali, vediac, že všetky ďaleké svety budú proti nám. I po silných a bolestných úderoch ľudských osudov sme si uchovali a zachránili poklady lásky. Ja po všetkých tých blúdivých cestách, čo som ich už prešiel, s bojazlivosťou sa obzerám, či mi tam ešte čosi svetielkuje z chodníkov mojej mladosti? Či tam ešte pri piesni, alebo bez piesne, je všetko tak, ako bolo? Svojou pútnickou lieskou nehľadal som iné drahé kamene. Moje sa blyštia len v mojej mladosti.

Ruža Dagmar by bola rozprávala všetkým ľuďom, aké má Ivor oči, aké vlasy, ako vie zabávať, aký je pevný v plavbe vetrov. Veď okolo čoho iného sa mali jej myšlienky vznášať? Sama bola ako páperie, ešte i jej účesy boli ľahunké, nadnášané týmto pobrežným povievaním vzduchu. Kde len odchádzali toľké jej plachetnice! Jej kroky, jej pohyby rozkolembali všetok šum alejí a na nábreží Dunaja nezaclonili ju rozvlnené vody pri odchode vlečniakov, dýchajúcich zelenými diaľkami. Bola v neprestajnom vzrušení. Volanie lásky vzrastalo, nič v nej nemalo hraníc, nekončilo sa nič. Ľúbosť sa v nej ozývala ako pulz zeme, ktorý musí biť-biť-biť, lebo žije. Nemala oddychu. Oddych? V čom spočíva? Aký je to stav? Urobiť si prestávku? Prestať milovať? Ako možno prestať milovať? Vo chvíli, keď jej neunikne spred očú najmenšia tôňa jej milovaného, ako sa možno od lásky oddialiť? Nie. Spev srdca nebolo možné tlmiť prestávkou ani odpočinkom.

Ale to ešte neboli vrcholné zážitky jej pohody na nebi. Prichodil najsladší strach z toho, čo ešte len bude. Aký bude prvý bozk? Stane sa suverénnym dievčaťom? Čo to bude? Ktoré ticho to vysloví? Ktorý hlas? Na ktorom svete sa to bude môcť počuť, keď toho sveta ešte málo mala? Tam, kde ešte nikdy nebola, ako sa bude dívať na seba? A nezaplače za minulosťou detstva? Aké sú krídla, ktoré by ju ta ešte nazad zaniesli, keď krídla detstva práve zo seba zložila? Aká skutočnosť vyjde zo sna? Aký čin mladosti to bude, pri ktorom už nebudú rodičia? Predsa mama nebude pri prvom bozku!

Prekrásne musia byť hory, nielen kým sme ich neprešli, ale i dávno-dávno po tom, čo sme už po nich prestali chodiť. A vtedy, ako i v dobe lásky, ostane nám tiež mnoho otázok.

„Či sa pamätáš, Duško, aké rojčivé deti sme boli? Spomeň si na naše jarné, letné a jesenné prechádzky uprostred kvetov a bozkov.“

S celou spanilosťou duše si mi to povedala, keď som sa vrátil po rokoch k tebe. Tu vidíš, že neostalo z nášho života nič pozadu, nič iba v spomienkach, všetko je i v prítomnosti. A nemohol by som povedať, že opadajú z nás listy jesenné, ale pri všetkej kráse mladosti, ktorú si dnes sprítomňujeme, je už i trocha podzimu. A ty, ktorá poznáš môj život a videla si doň i z popola svojich temných rokov, prichádzaš mi povedať:

„Nebuď smutný, Duško.“

„Roky ti nepovedia všetko,“ prihováraš sa mi, „ja ti poviem viac, ja ťa milujem i po rokoch. Usmievaš sa mi, dobre ti to padne počuť, i keď sa ku mne len ukradomky blížiš zo svojich nadpozemských krajín. Ale taký zostal náš zväzok.“

„Ó, v mojom zväzku, ako i mojimi nadpozemskými krajinami, si tak ty, ako sú mi nimi i ony samy. Svojou láskou si taká čistá v nich, ako je čistá i moja láska k Bohu. V takom meradle musíš zvážiť naše milovanie a rozumieť mu v čase a v polohe, keď už z neho nič ani neuvädá, ani neopŕcha. Ja sa pamätám, aké rojčivé deti sme boli, ako sme žili medzi kvetmi a bozkami. Ale či po toľkom časovom odstupe bude si spomínať na svoj prvý bozk takto i Ruža Dagmar? Či sa stane dedičkou našej veľkej lásky? Ona žije dnes v záplave otázok, ale ty jej povedz, že odpoveďou na ne budú jej neskoršie roky, ak sa dožije tých rokov lásky čo my. Ona je dieťaťom lásky, ona by mohla o tom snívať.“

A skutočne snívala. To je to veľké, čo má mladosť, neberte jej to nikdy. Neberte jej to nebo nad hlavou. Kto nechcel nebo v mladosti, nemal ho potom nikdy. Kto nemal nijaké otázky, keď nebo chcelo k nemu hovoriť, v starobe nebude mať od nikoho nijakú odpoveď. Nechajte mladosť, nech sa vyrojčí.

„Aký bude ten prvý bozk?“ to bola jedna a tisíc otázok.

Pravda, s tou jednou a tisícimi otázkami Ruža Dagmar nikdy neprišla k tebe, mysliac si: Mama nemusí o tom nič vedieť. A mama vedela. Mama by nevedela? Vie i viacej, lebo za bozky i za svoju lásku nesmierne mnoho obetovala a nesmierne mnoho vytrpela. Pozná cenu lásky.

Pravda, Ruža Dagmar nemohla ešte veľa vedieť o tom, že láska je aj obeta, časom aj ťarcha. Akokoľvek ju zidealizujeme, aby bola znesiteľnejšia, vždy je trocha i príťažou života ten život druhého pri nás. A tých konvenčností — a tých smetí! Koľko sa toho behom rokov nakopí! Preto treba mať veľa sily, aby poézia lásky vždy bola poéziou, a nie starým haraburdím. Lenže keď je človek zamilovaný… A Ruža Dagmar bola zamilovaná, a v takom čase je každý slepý. Na tých horských cestách môžu sa objaviť i vlci? Ale kdežeby! Alebo môže byť na dome zavretá brána? Nikdy! Vtedy už nejestvujú pre decko rozprávky, že v noci chodia strašidlá, treba za vidna prísť domov. Neexistuje! Aj Ruža Dagmar, aj Ivor je ako všetky ostatné deti sveta. Veria odtiaľ-potiaľ.

Milenci si nedajú život obmedzovať, chcú vždy žiť. Všetok priestor zeme im patrí, všetok čas a jar, najmä jar. V takých mesiacoch sa rodí v ľuďoch nová krv, nová zeleň hôr prúdi do ich tela, mnoho rúk má príroda, aby ich hladila, mnoho náručí každý stromček, každý kriačik. To je chlieb zamilovaných.

„Nebude vždy tvojím priateľom len vetrík májový, voňavý, snivý, lahodivý,“ povedala si svojej dcére, keď chcela byť viac vonku ako doma.

„Viem to, mama, ale chcem byť optimistkou a chcem veriť, že i vetrík novembrový môže byť vždy mojím priateľom, milým a prívetivým.“

„Áno. Nech ten vetrík obíde vždy cintoríny, aby ti nepripomínal nič, čo v tvojom živote už zomrelo.“

„To ma nemôže zarmútiť, mamička. Niekedy radi žijeme so svojimi mŕtvymi.“

„Pravda, treba sa nám podeliť s nimi o radosti i žiale.“

„Mamička, ale ja som optimistka. Chcem dúfať, že tých mŕtvych nebude. Na to je ešte aj zavčasu myslieť.“

„Ale treba i na to myslieť. Roky ti to potvrdia.“

Kedysi milenci žili v iných svetoch, v svetoch idyly. Napríklad dávali sa nočné serenády. Ja sám som si raz ako mládenec kadet-ašpirant s jedným priateľom pri svite nočnej luny za dedinou pri potoku posedel, naladili sme si husle a šli sme spolu hrať pod okno dievčaťa. Potom sme šťastne odchádzali domov. A mnohé iné detinsky spanilé rozochvenia sme zažívali. Bolo to krásne, krásne i pri zomieraní lásky a aj v spomienkach po dlhých rokoch. Potom vo veku našej lásky sme sa už zmodernizovali. Ale povedz, drahá, či zvuk mojej motorky, keď si ho už v blízkosti začula, nebol pre teba najkrajšou serenádou? Bývala si v siedmom nebi.

Nemám predstavu o tom, ako sa to teraz deje tam u vás v socialistickom svete. Viem, že vzťahy mladých sa nebudujú na morálke kresťanskej. Akú idylickú scénu, čiže akú mileneckú idylu vie stvoriť doba voľnej lásky, na to sa bojím pomyslieť. Všetko sa vo mne búri pri myšlienke, že by Ruža Dagmar mala žiť v sfére takej lásky, ktorej jedinou hodnotou je len telo. Nič iné som jej nedal, len telo? Aj tvár má moju, oči má moje, aj svetlo v nich. A z mojej poézie nič nemá? Čo bude v nej žiť, keď jej telo už nebude nič chcieť? To v časoch milenectva a najmä v manželstve príde po dvoch-troch rokoch. Čo tu potom odumiera? Ktoré sladké serenády? Ktorá doba bozkov (len bozkov!)?

„Na všetko príde čas,“ poučovala si v tých dňoch Ružu Dagmar, keď už chcela lietať lárom-fárom.

„Mama, môj čas je už tu!“ postavila sa úporne proti tvojej námietke.

„Tomu, čo ty chceš, sa hovorí ,vláčiť sa s chlapcom‘, a to ti ja nedovolím.“

„Mama, tiež ti zakazovali rodičia s Dušanom sa stretať?“

„Stretať sa mi dovolili, a to najmä preto, že Dušan mi nebol len milencom, ale už aj ochrancom v tých časoch. Ináč neviem, kde by sa bol môj život skončil. Nebyť tých pohnutých vojnových čias, Dušan by ma bol viedol k sobášu ako pannu.“

Ruža Dagmar bola možnože svojím spôsobom zamilovaná. Ale bola zamilovaná. Búrilo sa v nej jej povedomie mladosti, jej dievčenská zrelosť, dráždili ju všetky zákazy. Bola ako neskrotná, dravá levica. Uviaž levicu! Probuj dať pred ňu leva na slobode! Ani benátske gondoly a lýry by ju neutíšili. Ani poézia Rimbauda, ani ilúzie zo Shakespearových drám by jej neosladili sen. Nič na svete! Všetkých záhrad je jej málo a vykričala by im, že sú skúpe na ruže. A keby poludnie bolo sto ráz horúcejšie, neodpustila by mu to, lebo malo byť tisíc raz horúcejšie. A že neskočí do Dunaja, to len preto, že Boh je dobrý, nedovolí, aby sa to stalo.

Ruža Dagmar sa vtedy utiahla do svojho kúta a srdiečko jej kvílilo. Až sem to bolo počuť. Jej vzdor, i jej plač som musel znášať. Keď som išiel k moru, hučalo mi pri nohách jej výkrikom a pampa mi zavýjala nad hlavou v metelici prachu. V tom zavýjaní som počúval jej hrozné obvinenia. „Načo ste mi dali život, keď mi nedovolíte lásku!“ kričala na mňa i na teba. Keď som šiel do vrchov Kordiller, skalné svahy Ánd sa mi rútili na hlavu, bola v nich ťarcha jej stonu. Na všetkých cestách ma prenasledovala. Na všetkých! Keby som bol býval silnejší ako ona, bol by som jej povedal: Tu som. Ale moja sila bola v mojej vzdialenosti a pozostávam z toho, čo stvorili diaľky vo mne.

„Ktoré ešte svety počúvam, keď prichodí tvoj hlas ku mne tak zďaleka?“ obrátil som sa tvárou k vzdialeným severom, kde žije Ruža Dagmar.

„Veď sa rozprávam s tebou každú chvíľu, Dušanko, rozprávam sa s tvojou večnosťou, ty si mi v nej kozmos. Ako to, že nevieš prebrať údery mojej lásky?“

„Ja viem, že tvoj deň je veľký. Doletieť až do tvojho dňa, bolo by mi treba byť slnkom. Ale ty si dcérou slnka, nemôžem tu vojsť do ohnivých krokov, ktorými bežíš predo mnou. Slnko nebude prenasledovať druhé slnko.“

„Ach, Dušanko, je slnko z obdobia zimy a je slnko zjari. V tom prvom necítiš to druhé? To jarné zatláča za obzory to zimné. Aj ty sa prenes z jedného na druhé, buď pri mne. Buď v mojom jarnom povetrí.“

„Uváž len dobre, keď už pominula zima a je jar — ó, aké sú medzi nimi diaľky! Nikdy nepozbieraš do rúk sneh, ktorý ešte na úvratiach, odvrátených od blankytu, belie sa ako vrch sedmikrások. Tvoje prsty už dávno dýchajú fialkami. Niektoré z nich ako zajatci pozerajú na teba z vázy na stole. A vidíš, že žijú bez slnka. Prečo? Žijú pri tebe. Nie si dcérou slnka?“

„V tom slnku by mala byť moja láska božskou, zahrnujúc v sebe i tvoju prítomnosť.“

„Božskou si ty. Nepovedal som ti už raz, že si z pokolenia Boha Všemohúceho? Rod Panny Márie prechádzal dlhými škálami generácií a neskončil sa ani dnes pri tvojej matke. Predkovia tvojej mamičky neboli nikdy v príbuzenstve s predkami Matky Božej v Nazarete? Ja viem, že boli. Akú teda podobu ty máš mne prinášať v období svojej lásky? Ak si nie v nej len trocha božská, načo ti je taká láska? Čo ti pridá k božskosti cnosť zablatená, cnosť krikľavá? Cnosť sa rodí v pokoji a býva často veľmi tichá.“

To, že sme ľuďmi, plnými nedokonalostí, preplnenými náklonnosťou k hriechu, nás neukráti o to, že sme deťmi Božími. Vždy sme nimi. Kráľ Dávid sa dopustil cudzoložstva a Kristus sa narodil z rodu Dávida kráľa. A dal sa v celej Judei volať synom Dávidovým. Ruža Dagmar by mohla upadnúť do hriechu a svoju rodovú príslušnosť nestratí. Ale práve táto rodová príslušnosť jej má pri hriechu klopať na čelo: Pamätaj, kto si! Nie strach, ale tvoje sebavedomie ťa musí pred pádom chrániť. Tvoj hlas svedomia nech ti je v takej chvíli žiarou, aby si dobre videla, kde máš vkročiť. Vtedy i cesty, i všetky samoty v nadbytku svetla stanú sa ti božským otvoreným rajom na zemi. Pravda, vždy s istým stromom zakázaného ovocia. Taký bol i ten prvý, taký je i ten náš. Nedaj sa zviesť, nestaň sa druhý raz Evou. Celé tvoje krajiny dostali by divoké oči.

Treba bolo i na to mnoho odvahy. Nič sa nedalo robiť, Ruža Dagmar bola zamilovaná. Láska jej prinášala ilúzie, ilúzie celých dní a nocí. Hlavne nocí. Vtedy vychodila do poľa a nevidela chodníčky. Kdeže sú v noci chodníky? Ešte i stromy driapu paznechtami tmy. Stromy, ktoré sú potechou človeka. Ach, ako je ľahko lásku premeniť na smútok! Bolo i mne smutno, keď som raz prečítal jeden Ivorov divadelný kus a videl som, že nemá o láske najšľachetnejší pochop. A ako aj má mať? Vyrástol v húšti divej trávy, ktorá pridusila i kvietky, i šieste Božie prikázanie. Príchodom takého milenca hasne každá pieseň mladosti a každú opernú áriu vymení uličný šláger.

„Dušanko, staré časy sa pominuli, žijeme v novej spoločnosti ľudskej,“ dohovára mi Ruža Dagmar.

„Ja nechcem, aby si bola ako taký oneskorený romantik, ktorého niet kde v našich časoch zarámovať. Chcem len, aby si bola triezva.“

„Triezva chcem byť v našich pomeroch, v našom ponímaní lásky. Časy sa zmenili a naše hlavy už ovievajú iné vánky.“

„A zmenili ste človeka? Zmenili ste jeho náklonnosť, jeho chuť? Už človek nemá záľubu v tom plurálne čistom, v tom krásnom? Keď vám povedali, že máte len telo, veríš, že v tom momente si prestala mať dušu? A čo vám povedali o radosti? Jej korene kde sú? Tiež v tom, že vám prikázali, aby ste sa neradovali, ako ste sa doteraz radovali? A začali ste sa hneď inak radovať? Ako ľahko by bolo treba len povedať hladnému človekovi, že je najedený, a už by nebol hladný. Čo to za čarodejstvo, že sa mu tak poslušne vie koriť celá príroda sveta!? Čo to za div divúci, ktorý z človeka urobí bytosť, akej ešte nikdy nebolo na zemi!?“

Ale pri zamilovaných netreba sa ničomu diviť. X — Y hory prenáša. Naozaj sú veľkí, milenci. Neboj sa svojho väčšieho bytia, ktorým sú silnejšími v srdci, ako sú silnými na nohách. Prenechajú srdce svojim ružovým snom. Ani sa nezobúdzajú, aby zbadali, že sny, keď sa ich dotkli, sa rozpadajú. A ruky, ktorými sa ich dotkli, zostarnú. Vtom otvárajú ráno obloky, akási veža na horizonte. Tej sa možno dotknúť, a nerozpadne sa. Ako to? Veď sa tiež najprv musela zrodiť v sne srdca toho, kto ju dal postaviť. Pravda, veža je z kameňa. Lenže i u sna sa môže stať niekedy to, že zaľahne nám na srdci ako kameň. A už ho neodvalíš. Len tvoje oči nebudú mať nič. Budú umorené únavou a nebude sa im chcieť chodiť po horách zelenučkých, zelených. Málo budeš rozprávať v prítomnosti veštcov a ešte menej im budeš veriť. V mlynčeku modlitieb nebude tvojej najpravdivejšej modlitby. Ani pastierska píšťala ťa neprivedie do romantiky. Všetko bude v tebe hlasom jedného väzenia. Tam v tom sne, pod tým kameňom bude uväznený tvoj svet. Ťažko ti bude po druhý raz veriť inému snu. Ak ti zostane zo sna prvej lásky len kameň, ťažko sa ty druhý raz ideálne zamiluješ. Naraz zbadáš, že ti mladosť prešla.

Ale prečo myslieť na to, ako sa má skončiť jedna láska v dobe zamilovania? Vtedy láska je všemohúca, jej čas i jej priestory sú len ohraničenia. Nerada sa riadi predsudkami. To je hudba s pauzami i bez páuz, víchor, čo sa prehnal po prvý raz v duši hudobníka tvorcu, ktorý ju spísal, a potom jej víry strhnú so sebou milencov, ako orgovány strhnú so sebou jar. Takí sú milenci. Pozostávajú zo všetkých milencov sveta a hovoria tou istou rečou. Ako si vedia slová privlastniť, keď sú vždy len dvaja a vždy osamotení? Ó, veľké sú mestá a metropoly, ktoré nepôjdu za nami ďalej ani krok, aby nás odpočúvali a dali to ďalej. A ešte väčšia je príroda, ktorá nás obkľučuje a tiež nepovie, čo počula, lebo v jej lone sme vynašli reč svojho vlastného srdca. Z koľkých nálad je stvorený svet! A dvaja milenci sú stvorení z jednej: milovať! Potom sa už len rozbehnúť a nájsť si ešte čo i len posledný kúsok zeme pod slnkom, ak je celá zem už naplno obývaná. Alebo len malý ostrovček na mori? Bohvie, kde ešte by chceli byť! Všade môže byť vtáča, kde je zrno. A všade mnoho slnka, kde možno sadiť vinicu. Tam si potom postaviť domček, čo i len z prútia. Nik nevydrží byť sám. Milenci — a každý sám? Nezmysel! Nikdy by nevedeli svoje zamilované listy dočítať a ani v dlhej starobe by nedokončili ich čítanie. Nedoplakali by sa. Samotárska noc jedného by rozprávala so samotárskou nocou druhého. Alebo i rieky by prestali tiecť? Kde by chodili hľadať svoje utíšenie? Vysušili by sa im oči od sĺz. Zahorknutie by si niesli až do hrobu.

„Rozumieš? Tvoja Dagmarka je zamilovaná. Ivor je bohém a má švih,“ tak ma uisťovala Ruža Dagmar, keď som sa pýtal na bližšie údaje o jej milencovi.

„A prečo, povedz mi, prečo voláš?“

„Preto, aby si ma počul po všetkých štyroch stranách sveta, v ktorých si teraz.“

Ruža Dagmar slávila narodeniny. Zavolala priateľov i priateľky. Poďte sa dívať, ako sa viem radovať. A prišli priatelia i priateľky. Na bohatom stole boli misy hojnosti a vo fľaškách dynamit.

Prišiel aj Ivor…

Bohém Ivor, aby vytriezvel z bludu svojej lásky, opil sa do nemoty a bol odporný. Z celého škandalózneho prípadu ostalo to, že Ruža Dagmar dostala päsťou po hlave a ja som klial do všetkých štyroch strán sveta.