E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Ruža Dagmar

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Mária Kunecová, Zuzana Šištíková, Katarína Maljarová, Erik Bartoš, Slavomír Kancian, Monika Harabinová, Daniela Zubcekova, Šimon Jantačka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 91 čitateľov



  • . . .
  • I
  • II
  • III
  • . . .  spolu 6 kapitol
  • Zmenšiť
 

II

Často si sa mohla báť, že ti padne chlad do duše. Len vtedy by padol, keby bola prázdna. Máš ju plnú ohňa, tam nemá kde padnúť chlad. Prichádza napríklad noc, ktorú ty dobre poznáš. Kam padá noc? Do obývaného domu nepadá, len do prázdneho sveta. Do prázdnych ulíc padá, po ktorých kráča oneskorený samotár a bojí sa, keď čuje svoje kroky dva razy. A keď sa stráca z ulíc, pomyslí si: Ach, ľudia na ne zabudli. Na každú zabudnutú vec sadá chlad.

Ty nie si sama. Ináč dni by ti boli ťarchou. Všetky dni by ti prinášali smrť, denne by si zomierala. Ako ten, čo zavinil vojnu a nedokončil ju. Milión ľudí ho denne zabíja. Ostal sám, nik ho nemiluje. Už ani nežije, a zabíja ho milión ľudí denne a denne. A budú ho zabíjať ešte sto rokov.

Nie si sama a nie si pobúrená proti všetkému, až taká pobúrená, že by si zabíjala, zatiaľ kým na jedného vrabčeka vo svojej záhrade, čo ti zobe hrášok, nevieš hodiť kameň. Nie, nie si sama a nebojíš sa zabíjania, ani vojny, tá zlá už prešla. Teraz sme konečne tak, ako nás zanechala vojna. Po dlhom čase sme tam, kde sme začali. Ale šerosvit okolo nás je iný, máme iné tône. A máme trocha smútku na čele. Ja som dolámaný ischiasom a ty si pri mojom lôžku. S nekonečnou nežnosťou mi hladíš tvár a pozeráš mi do očú. Tak nás zanechala vojna.

„Si to ty, Duško?“ šepkáš so slzami v očiach.

Neodpovedám.

„Si to ty? Či si len dákym fantómom? Z ktorých nedozerných končín si prišiel? Z ktorých mysterióznych strán sveta ťa mám pred očami? Z ktorých vekov bláznovstva si tu vychrlený pred môj zrak? Odpovedaj! Neodpovedáš? Zašiel si ďaleko na svojich cestách. Kde máš svoje bujné čierne vlasy? Ako si len obelel! Ani oči už nemajú ten oheň ako kedysi. Preto, istotne preto sa bojíš odpovedať mi na otázku: Si to ty? Netráp sa tým. Veď som ti napísala, že krása nie je zviazaná časmi. Nielen les je rovnako krásny na jar i v jeseni, ale aj život ľudský. Veď ty si básnik, poznáš to, žiješ v poézii. Vo svojej vlastnej básni si utopený, ako si v nej kvitol, rástol, dozrel. Tvoje gesto je dnes také, akému som dávno verila. Aj v tvojej vykoľajenosti je čosi pekné a silné. Na všetko treba mať silu, i na extravagancie, i na poklesky. Je toho dosť. To všetko čas urobil, to všetko život tak priniesol. Chcel by si sa z času i zo života vyzuť? To nie je v tvojej moci, ostaň len taký, aký si. Tak nás zanechala vojna.“

„Tak nás zanechala vojna,“ potvrdzujem.

Často si pripadáme, že ja nie som ja a ty nie si ty. Musí to byť klam. Tak som to čítal i v tvojom liste; akoby sa ti zdalo, že si sa omylom dostala do tohto života. No nechci byť inou, ako si. Nechci byť tým, čím ešte ja nie som: slobodným. Lebo otroka treba volať otrokom a slobodou treba volať slobodu. Ani veľký chrám neuväzní organovú hudbu medzi svoje steny, počuť ju aj von z chrámu. A čo sa stane, keď ju neuväzní ani srdce ľudské? Zobudí v človeku rezonanciu, zabudnutú tam od storočí na tvárach tých, čo sem chodili uprosiť si menej ťarchy života. Potom už chrám nemá klenby, prepúšťa nás cez ne, ako prepúšťa hudbu organa, a dáva nám voľné oblohy. A máme menej ťarchy. Doteraz sme boli len bití. Povedz, ako si po toľkých úderoch odrazu sladká? Ako je to možné? Ty nie si ty? Elégie života sú ti privysoké. Ale komu je vysoký vodopád vo vrchoch, ktorého majestátom sme omámení? Neboj sa ma, keď ma vidíš tu, a nie vo svojej záhrade. Tam je aj náš kvet, Ruža Dagmar. Neverím, že by si ju hľadala v bodľačí. Oj, koľko ráz beriem svoju fujarku do záhrady. Fujarka Dagmar, tvoj hlások mi tak potichu obchádza záhradou, v ktorej i pomaranče, i pomelá majú tvoje meno a tvoju chuť. Nie vždy zo všetkého najľahšou vecou je útek. Nie vždy. Mňa si nepreklínala dlhé roky, len tie ruže v záhrade si prekliala a sú z nich bodľače. Ako som i ja mohol povedať, že utešene krásne hviezdy na nebi, na ktoré ty tu so mnou pozeráš, sú nič iné ako blatom ofŕkaná obloha. Aj luna, na ktorú hľadíme a nie sme si v horúcom náručí padnutí, je blatom ohádzaná obloha. Sme náladoví. Naša nálada je vždy chmúrna, keď na nás vrhajú svoj chmúrny reflex veci, ktorými sme obklopení. Keď ideš po ulici a zastaneš pred obchodom, vidíš sa vo výkladnom skle, aj sa kontroluješ, ako vyzeráš, aká si, či si dobre upravená, či niet na tebe trocha prachu života. A nie si to ty, len odraz tvojej postavy. Odchádzaš, akoby to bol tvoj útek. Čo, videla si málo? Pravdaže, lebo si na seba hľadela, nie do seba. Prešla si viac ulíc a vždy ten istý výjav sa opakoval.

Dlhé roky si chodila po pustých miestach, na ktorých si nič nehľadala. Nemala si čo hľadať. Ľudí? Ktorých? Všetci boli z iných svetov, nie z tvojich. Ich vzťahy ľudské, ich záľuby ti boli cudzie. Stáli pred tebou a nerozumeli tomu, že človek je i vtedy človekom, keď je v náručí človeka, i vtedy, keď z neho vypadne. Potom už, keď do teba niekto z neobozretnosti vrazí na ulici, je púhou konvenčnosťou povedať: Prepáčte. Ideš ďalej a ľudia by sa ti skoro vyhýbali. Máš to v očiach, čo oni nemajú. Niežeby si nemala čistý pohľad, ale ľudia s nečistým svedomím vidia v čistých ľuďoch svojich nepriateľov. A človek netvor vidí v čistom človeku príšeru. Je ako netopier, nepriateľ slnka, jeho rajskou záhradou je noc. Najradšej sedí na chrbte draka, ktorý sa rúti z temnej oblohy neba a chvostiskom ide pozametať kontinenty. Už ti kričí do očú: Ide mocnár noci a mračien, ustúp!

To sa vždy dialo v dejinách. Ľudia sa rodili, krivili sa, robili vojny, gniavili sa a nechcelo sa im ticho zomierať, ako zomiera príroda. Ale ty si sa nedostala na marginálie ľudstva. Preto si sa často pýtala: Čo ja mám s tým spoločné, veď obluda smrti nesedí v mojich očiach. Moja smrť bude vždy čistá ako smrť zrnka, čo ho zo zeme zdvihlo nebeské vtáča a letelo s ním k blankytom. Jednako si sa umárala tým, že zem sa vždy černala pri pohľade tých, čo ju násilne ničili. Všetci ju ničili. Išli okolo teba len preto, aby si cítila, že ťa šliapu. Aby ti nebolo ľúto za ničím, lebo už si len toľko ako blato na topánkach. A zem zastenala, keď zletela sem lastovička, vzala do zobáčika trochu blata a niesla ho vysoko na múr k svojmu hniezdu. A v tej chvíli svet čakal, že zem sa už ide otriasať pod dupotom apokalyptických koní. Ale ty si vyrovnaná a nevieš obviňovať ľudí z ničoho.

Medzitým Ruža Dagmar dorastala a často sa ťa pýtala na mňa. Zvedavá bola, čo je so mnou, ako žijem, kedy ma uvidí. A ty si jej rozprávala moju mladosť a rozprávala si jej svoju mladosť, i našu spoločnú mladosť, aby si sa odpútala od toho, čo je teraz. Videla si, že i v tomto dieťati sa začalo ozývať echo krokodílov času a všetka zver terajších prahôr ľudských napĺňala ho priskoro príšernou hrôzou. Tak bolo od stvorenia sveta. Nevinnosť sa nesmela ukázať tam, kde svet brodil sa v kaluži ľudskej. Ľudia tu chodili po cestách-necestách, šomrali, vadili sa, kliali a slabikovali nezrozumiteľnú modlitbu svojho pekelného dňa. Rúhali sa jedni druhým bez spoločnosti priateľov a priateliek. Mrazili každého, ako fúrie. Nikdy nespievali piesne o svojej mladosti, nikdy neboli zamilovaní pri svite potôčikov a jazier. Ich tváre odpudzovali, boli obskúrne, ich zraky, vtlačené do zimných podobočí, boli ako čierne uhlie v bani, ktoré nik nechcel vidieť na svetle Božom. Povedz mi, ako si mohla uprostred tohto barbarstva povzbudzovať Ružu Dagmar k životu? Zo všetkého chaosu si si mohla vybrať len jedno: Nezastať, ísť, ísť, ísť. Ináč si mohla stratiť všetko, čo bolo tvoje.

Pravda, bolo vôkol teba i takých hodne, ktorí sa zodierali ako otroci nútenou robotou; i takí okolo teba boli, čo si iba obhrýzali nechty. Ani jedni, ani druhí nežili. Rodili sa ráno a zomierali večer. Lepšie povedané: Ktosi ich priniesol ráno do života a navečer ich z neho odniesol. To bolo neľudské. Ale čo je ľudské v našom veku? Kto je ten najľudskejší z nás? Snáď ten, čo už neplieska bičom, ako keď kravy pásol, ale sa opíja samohonkou po všetkých kútoch dediny? Snáď ten pes túlavý, čo ho vždy odprevádza, lebo ho už pozná po dusivom kašli? Čo je tu ešte hodnotné? Podoba človeka, ktorú večerné svetlo nevie predĺžiť do hĺbky ulice, by povedala, že človek, že človek je už nič. Lebo všetko musí mať pri svetle tôňu. Pravda, po ľuďoch, čo nič dobré nerobia, nič neostane, ani tôňa. To sa dialo od nepamäti sveta, ešte od časov biblickej Tamary. Pouličné ženské zabávali sa na svojej hnilobe a pouliční mužskí zmýšľali ako pouličné ženské. A poriadny človek platil poplatky za nečistotu mesta.

Povedz mi, ako si cez toto všetko mohla dýchať na svete? Ustatá od svojho dychu sadla si si v blízkosti Ruže Dagmar, chcela si cítiť jej dych.

„Ach, veď je to jeho dych, jeho dych, on tak dýcha,“ uznala si so zadosťučinením.

Ruža Dagmar už tomu veľmi dobre rozumela.

„Dýchaj, Dušanko, dýchaj,“ prosila si mäkunkým hlasom.

Bolo ti, akoby si zvliekla zo seba cudzí svet, cudziu bolesť, cudzie mlčanie. Hľadela si na Ružu Dagmar s uspokojením. Ona ešte nemala v sebe rozorvanosť čias ani prudkých úderov smútku nad rozbúreným svetom. Menovite jej myseľ bola čistá, neprepadali ju problémy o tom, ako sa rodia a ako zomierajú obludy na svete. Čo na ňu padalo ako tieň, to bol tvoj častý plač. Ale zvykla si naň a brala ho potom už ako prirodzenú vec, ako prídel pokrmu, ktorý vydeľuje život človeku na každý deň. Tak ako starým ľuďom prinesie život vrásky, tak milujúcim, bezradne milujúcim, prinesie mnoho plaču. Ale roky pomaly odvievali i z Ruže Dagmar jej peľ detstva a pobadala si, že i na nej škrupina životnej nevinnosti je popukaná. A tými puklinami vchádzal k nej závan obrazov, predstáv a tušení, v ktorých bieda okolo nej sa jej začala, ukazovať v svojej holej podobe. Vieš si predstaviť ranu decka, keď prvý raz spozná, že stratilo svoje detstvo? Chcelo by povedať to, čo začalo vedieť, a nikdy to nevysloví. Chcelo by vidieť to, čo našlo — ach, kde sú jeho včerajšie oči! Dnešnými očami sa díva a vidí to celkom inak. Už veľmi dobre a jasne sa rozpráva so sebou a odpočúva svoje vnútorné rozhovory. Len pre seba si ich zachováva vo svojej duši. Jej vyjadrovacie rečové prostriedky sú ešte neadekvátne. Nedobre by sa mohla vyslovovať a poranila by seba. Pár slov, bojazlivo improvizovaných, ľudia nemajú vo zvyku brať vážne. Deň, dva, päť dní, rok, dva, päť rokov — tak dlho sa človek preodieva do svojich nových smútkov, aby sa stal dozretým v uponáhľanej mladosti. Potom sa rozbehne a ukáže svetu, čo vie. Alexander Veľký na smrteľnej posteli sa dozvedel a plakal ako decko, že je ešte kdesi jedna krajina, ktorú nedobyl. Neskoro bolo za ňou večer plakať, treba sa bolo ešte ráno za ňou rozbehnúť. Vidíš, i starí nepoznáme to, čo mladí nepoznali, ale kto to tým mladým vysvetlí? Kto ich presvedčí? Kto im to odškriepi, že každá hviezda na nebi im nesvieti, a potom, keď budú starí, objavia, že sú ešte nové hviezdy, a tie im doteraz tiež nesvietili! Ruža Dagmar ti mohla pripadať, že má už dospelý rozum, ale hovor s ňou, keď je to ešte decko! Hovor jej, že tvojich desať, pätnásť rokov je viac ako sto rokov, keď ona hľadí do svojej matematickej písanky!

Teraz si už mala viac problémov so svojím plačom. Pred dospievajúcou Ružou Dagmar bolo treba ukrývať toľké slzy a toľké vzlyky. Načo to decko má vedieť, že trpíš, no povedz, načo? Chytí sa to i jeho a prejde to i naň. Rada by si bola niesla svoj bôľ sama. Ale Ruža Dagmar neostala neúčastná na všetkom. To si už ty nezavinila, veci už tak prichádzajú v živote. To ako keď stretneš milého človeka, čo stratí s tebou pár príjemných slov, a potom odchádza. Odchádza? Kdežeby! Ustavične sa ti vracia, je prítomný, je láskavý, je spoluúčastný na všetkých tvojich záberoch, pre ktoré si sa rozhodla žiť, žiť nepretržite. Chytí ťa za ruku, ak sa ti ťažko ide, dvíha tvoj plný batoh, ba je ochotný rúbať sa so šelmami, keby sa ti postavili do cesty. Nevrátil som sa k tebe? Nevraciam sa vždy? Ruža Dagmar mi je záväzkom, že ani ja nebudem len hľadieť z diaľky na tvoje slzy, ale ti ich prídem aj utrieť. Teraz máš veľmi obnosené šaty na sebe. Musíš mať nové šaty. Tvoje rúcho je obnosené od dlhého plaču.

Pamätáš, ako si ma u svojich rodičov vždy v pekných šatách prijala? Dnes sa ešte nedá veľmi ponáhľať. Neprídeš inde, len tam, kde je tvoj cieľ. Darmo mi povieš, čo tam jednému tulákovi záleží na obnosených šatách! A záleží. Na slávnosť lásky kto chodí obšúchaný a otrhaný? A pri svojej vnútornej rozháranosti by si ma nemohla prijať, ako sa patrí. Bola by to lož, pekne pristrojená lož. Ani vtedy by si nebola šťastná, keby ti to aj aký-taký úžitok dalo. Ty si nikdy nemilovala prestrojenosti, klamstvá. Tým viac sa ti klamstvo priečilo, že si sa musela s klamstvom ľudí stretať na každom kroku. Ani ja som nemal tie sklony. Vždy som bol za čisté šaty a vždy budem, i keď pôjdem proti prúdu všetkých riek sveta. Lebo dnes žijeme v epoche takej skutočnosti, že iné šaty má človek na sebe, a inak vyzerá. Iné sa hlása, a iné sa robí. Ľudia jednu vec hovoria, a druhú robia. A vieme, že i najmenší prášok na zemi sa nestane iným, len tým istým práškom, môžu chodiť po ňom a šliapať ho celé pokolenia ľudské. A idey, ktoré si ľudia stvoria, kde sú, keď sa dostanú pod nohy ľudské? A čo s pravdami ľudskými? Možno zamieňať pravdy za iné pravdy? Pravda pravde nemôže protirečiť — to učili starí scholastikovia. Kedysi sa demagogicky rozkrikoval u nás Aloš, že duch víťazí, duch víťazí! Čo ostalo teraz z toho ducha pod jeho nohami? Toho by mohla byť svedkom dnes už i Ruža Dagmar, ktorú sme mu vtedy zakázali bozkávať na ústa, akoby sme boli tušili, že i tú jeho nežnosť k nej, i tie bozky raz pošliape nohami.

V takých okolnostiach si sa musela stretať s ľuďmi. A na výsmech sveta si vyšla potom, keď prišla katastrofa so mnou. Moja veľká láska — zdalo sa ti — je už tiež pod mojimi nohami. Pošliapal i teba, i Ružu Dagmar — tak ti to servírovali moji odporcovia. I tí, čo ma ctili, i moji priatelia ma odsúdili, tak si mi to napísala v ostatnom liste z tých čias. A či nebolo to tak? Veď si dlho hľadela tým smerom, kade som sa pobral, čakala si, že sa vrátim, a nebolo ma. Túžila si za mnou? Veď ma už viac nebolo. Nejestvoval som viac pre teba, už som patril iba svojmu záhadnému úteku. Kto by neveril, že som sa ťa chcel nezodpovedne zbaviť? Dobrodruh! — tak mohli za mnou pokrikovať. Po tomto ako som mohol čakať od teba sladšie slová v liste ako tieto: Už sa o svojom dieťati nikdy nič nedozvieš, sama si ho vychovám! Pravda, veci sa nemali tak. Musel som sa ťa zrieknuť v listoch (len v listoch) svojim priateľom, aby nechodili k nám, to jest k tebe, lebo si už bola vo veľkom nebezpečenstve. A tak som chcel zachrániť najmä Ružu Dagmar. Ak by si bola šla do väzenia, čo sa stane s dieťaťom? Ostalo bez otca, ostane už i bez matky. Vtedy sa ma zmocnil strach a zúfalstvo, že som nevedel, čo robiť, a výkrik mojej duše bol už len ten: Bože, radšej to dieťa nech zomrie a ide do tvojich čistých Božích rúk, len ho nedaj do rúk drakom a dračiciam! Povedz mi úprimne, akú to smrť podľa slov Aloša som žiadal pre Ružu Dagmar!? Povedz mi, ó, žena bolesti, či si v tej chvíli menej trpela ako ja, ktorému sa z úst vydral tento výkrik bolesti? Živá bolesť kričala zo mňa, živá bolesť, aby si vedela! Nič som nechcel, len nežiť už na svete, pominúť sa, nebyť svedkom tejto hrôzy života! Poď, moje dieťa, zomrieť so mnou, tak ako si so mnou prišlo na svet! Poď, kým sa toho nedožiješ, že sa ti pred očami otvorí peklo na zemi! Povedz mi, ty si matkou najšľachetnejšieho srdca, povedz mi pri svojich otvorených jazvách, ktoré ťa i dnes pália, či som ja mal v tej chvíli zlé srdce?! Ó, žena utrpenia, veď i z teba vtedy kričala bolesť, a keby si ma bola preklínala, mal som príčinu neuznať tvoje muky? Ale ty si ma nepreklínala, a hoci bolesť pridusila tvoju lásku, v nasledujúcej chvíli ma zas milovala, plakala a milovala, ako môže milovať len človek veľkého ducha s veľkými priestranstvami. Ó, žena vznešených bolestných skutkov! V závrate bolesti si mi odpustila všetko. A ja som ostal stáť bezradne a dodnes bezradne stojím nad týmto tvojím neuveriteľným činom. Nebolo väčšieho odpustenia na svete, ako je tvoje! Ľudia, pravda, nám to neodpustili, ani mne, ani tebe. V takých okolnostiach si sa musela stretať so všetkými.

Nevieš si iste predstaviť, v akom stave som sa našiel, keď som prekročil zónu, ktorú som chcel prekročiť. Kocka bola hodená a za mnou ostali zavreté dvere navždy. Až potom som videl, čo sa tu stalo. Tam, kde som žil, rojčil, spieval, miloval, tam sa už môjmu spevu okná neotvoria. Zavreté sú. Už nikdy, už nikdy! Nebudeš mať lásky a nebudeš milovaný — tak mi šepkal zlý démon. Po toľkých dňoch slnečnej mladosti — toľká púšť! Nevedel som, ako mám začať žiť. Nielen cudzina, všetko mi bolo cudzím. Život ma prvého dňa začal gniaviť, bol studený, bol ako kryha ľadu na mojom čele. I načo som tu ešte komu? — pýtal som sa sám seba každý deň pri každom západe slnka. Každý západ slnka každý deň bol väčšou ťarchou pre moje smutné oči. Chcelo sa mi veľmi zomrieť, tak kdesi pod horou na cestách zaspať a nezobudiť sa viac. Tak ako kvety na jeseň zaspávajú. Veď som v živote nebol zlý, ľuďom som neublížil, škody som im neurobil, priateľov som nezradil — prečo mám byť večným ubehlíkom, potrestaným potom ešte i starobou a opustenosťou bez konca! Ó, nevieš, koľké slzy som si mohol prísť dať tebou poutierať, ale cesty nazad nebolo.

Bolo sa treba do čohosi pustiť. Nemal som nič na to, ani rúk, ani smelosti. Bolo mi treba aspoň trochu odhodlania, odhodlať sa na hocičo. Ale na čo? Za mnou ostala tma a predo mnou neostalo nič. Fajčil som cigarety, to bolo všetko, na čo som vedel ešte zozbierať svoje sily. Z prázdnych očú mi hučala neutešiteľná melanchólia.

Potom som začal kričať na seba, obviňovať kohosi, že ja nie som ja a vy dve, čo ste boli obyvateľkami mojich myšlienok, tiež nie ste vy a svet už nieje svetom, je paškvilom, je chaosom, je delíriom — všetko je delíriom a zatratením, nekonečným zatratením. Ach, nebol som v stave prejsť si rukou po tvári. Neovial ma nijaký vetrík. Nezmohol som sa na počúvanie spevu vtáčika, čo mi chvíľami znášal nad hlavu pieseň belasých blankytov. Tie blankyty som nevidel, tie piesne som nepoznal. Čokoľvek som chcel ospravedlňovať, všetko bol nezmysel. Každá hlúposť mi bola družkou, každé šialenstvo druhom. Mnohých podobných druhov som mal. Boli smädní, chceli piť, a keby som bol pijanom, boli by sme si veľmi rozumeli. Bol by som sa opil do nemoty, ako sa opije hocijaký Igor. Ale ja som bol odsúdený chodiť s nerozjasnenými predstavami o iluzórnom svete, bez alkoholu som ich mal prijímať do pohára a podávať ich ústam svojich druhov.

„Kamarát, poznáš práva utečencov?“ prihovoril sa mi s chladným úškrnom jeden z nich. „Či vieš,“ pokračoval, „že ťa tu môže hocikedy hocikto zlapať, urobiť ťa tým, čím si nikdy nebol, vojnovým zločincom, a šupom ťa poslať ta, odkiaľ si ušiel? Vieš, aké sú práva utečenca? Utekať, utekať, utekať!“

Teraz si predstav, ako sa mi to všetko v hlave pokrútilo. Či ja viem, čo je vypovedanie vojny, čo je zrada otčiny, čo je špehúnstvo v prospech nepriateľa, čo je hromadné zabíjanie, čo sú plynové komory pre Židov, či som mal kedy čo spoločného s nacistami!? Nevadí. Utekať, utekať, utekať!

Kto ti požičia nohy na utekanie? — pýtala sa ma ktorási myšlienka ako fúria, čo mi vždy bola za pätami. „Veď ta si doteraz chodil na svojich nohách. Kto ti ukáže cestu? Za aký groš si dnes kúpiš obed? Veď ty si sa vždy hanbil požičať si.“ A ešte sto iných otázok. Ku všetkému bol som apatický, pre všetko beználadový a vyčerpaný. Žil som doteraz ľahunko, žil som na tvojej láske. Bola si svetlom v mojom živote, bola si mi ako plná sála svetla, z ktorej cez všetky škáry a aj cez najmenšie skulinky predierajú sa jeho lúče a bežia von, akoby pre svoje množstvo už ani nevedeli sa pomestiť v priestranstvách svojej miestnosti. Nechýbalo mi svetla ani pod nohy, ani na cesty, ani nad stolom, ani pod stolom. Nikdy som pri tebe nezaplakal, že som asymetricky sám. A teraz? Teraz som zakliaty nostalgiou, ostal som bez svetla domu, i bez tej izby kvetov, i bez očú Ruže Dagmar. Kto mi bude dnes priateľom, keď tak trpím? Nikto ma nebude chcieť, keď budem plakať.

V osudoch ľudstva to vždy bolo tak, človek utekal od bolesti človeka. Teraz už neuteká, lebo sa ešte ani nepriblížil. Ignoruje ho, jednoducho, nechce ho poznať. Veď keď to malé zvieratko trpí, bolí ma to, pomôžem mu. Prečo nechce z ľudí nik vedieť, že ja trpím? Prečo už ľudia nebudú ľuďmi? Prečo i moja apatia?! Chvel som sa ako osika na ktorejsi medzi v poli, keď sa spúšťali na mňa ľudské tmy.

Tieto udalosti, čo ja viem, dnes sú mi už ako opakované rozprávky. Toľko ráz som ich prešiel a prežil, že dnes si už pripadám pri nich, akoby som ich rozprával malým deťom. Dnes som vyrovnaným človekom, ale nebol som ním vtedy. Keď som prešiel hranice, každým krokom som strácal kus seba, akoby sa z mojej budovy odrývalo po tehle. A keď som stretal mnohých, sebe podobných, akoby ma tieto porozmetané trosky ľudské deptali v mojom vlastnom tele. Bolo treba vždy ráno vstávať a večer priblížiť sa k noci a znova sa dať na nové spustošené chodníky. Dlhé boli karavány smutných ľudí. Unavene sadali na kraji ciest, fajčili cigarety a bolo im jedno, kedy sa pohnú ďalej. A bolo im jedno, kde zájdu. Nebolo nikomu naspech, veď za čím by sa mali ponáhľať? I tak prídu najprv do lágrov, zaregistrujú ich na všetky strany, až potom im dajú do plechovice trocha riedkej polievky. Tomu sa nevyhnú. Pri každom spisovaní sa budú oháňať svojou nevinnosťou. Ale nik im to tajne neuverí, ani ten, čo bude ich výpovede zapisovať. Napokon, čo im už na tom záleží. Tu sa neprevinili ničím. Ale tamto, od čoho utiekli, nenávideli z tej duše.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.