ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Jesenského Verše a Náš hrdina, okrem rôznych výberov, vyšli doteraz v týchto vydaniach: 1. Verše Janka Jesenského, Liptovský Sv. Mikuláš, Klimeš a Pivko, 1905, str. 152. 2. Verše J. Jesenského, I. zv., II. vydanie, Turč. Sv. Martin, Tatran, 1922, str. 142. 3. Verše J. Jesenského, II. zv., Turč. Sv. Martin, Tatran, 1923, str. 143. 4. Sobrané spisy Janka Jesenského, zv. II., Verše, Lipt. Sv. Mikuláš, Tranoscius, 1944, str. 299. 5. Sobrané spisy Janka Jesenského, zv. IV., Náš hrdina, Lipt. Sv. Mikuláš, Tranoscius, 1944, str. 67.

V poznámkach k jednotlivým básňam uvádzame dátum a miesto ich vzniku, zistené zväčša podľa zachovaných rukopisov v MJJ v Bratislave. Rukopis uvádzaných básní s dátumom do 12. IX. 1900 je v zošite so signatúrou RJJ č. inv. 3, od 29. X. 1900 do 23. XII. 1904 v zošite RJJ č. inv. 4, od 6. IX. 1905 do 31. XII. 1913 v zošite RJJ č. inv. 5, od 11. VIII. 1914 do 18. XII. 1918 v zošite RJJ č. inv. 6. Na druhom mieste uvádzame miesto a čas prvého publikovania básne v časopise, nakoľko sa nám to doteraz podarilo zistiť aj s použitím Bibliografie Janka Jesenského od A. Ferienčikovej-Zacharovej a bibliografie Andreja Halašu Janko Jesenský v literatúre, ktoré boli vypracované pre SVKL. Je pravdepodobné, že niektoré svoje básne (i prózy) Jesenský uverejnil v ním redigovanom časopise Nitriansko-trenčianske noviny, vychádzajúcom od decembra 1912 až do vypuknutia prvej svetovej vojny, ktorý nám však nebol prístupný. Úplnú bibliografiu Janka Jesenského má obsahovať posledný zväzok jeho Spisov.

V poznámkach uvádzame ďalej všetky rukopisné venovania, aj keď iniciálky predbežne nebolo možné dešifrovať, ďalej podtituly, mottá, rukopisné názvy, zistené dôležité vecné literárno-historické údaje a pod. Odpisy zo súkromných listov Janka Jesenského, ako aj z listov jeho žene, ktoré citujeme v poznámkach (citujeme vždy z odpisov), sú v archíve SVKL.

Z variantov uvádzame len významnejšie. Je v tom síce istá nedôslednosť i subjektivizmus, ale nedalo sa mu vyhnúť: uvádzať všetky textové varianty pre ich obrovský rozsah nebolo prakticky možné, ale bez uvedenia aspoň najvýznamnejších na dlhé roky (kým vyjde kritické vydanie) nebolo by mysliteľné všestranné štúdium Jesenského poézie. Varianty aj listy uvádzame v presnom znení, bez akýchkoľvek zásahov do textu.

V texte používame tieto značky:

MJJ — Múzeum Janka Jesenského v Bratislave.

JKS — Sborník Jesenský v kritike a spomienkach, Bratislava 1955.

V I/1) — Prvé vydanie prvého zväzku Veršov.

V I/2) — Druhé vydanie prvého zväzku Veršov.

V II — Druhý zväzok Veršov.

T — Vydanie Veršov v Sobraných spisoch v Tranosciu.

NH — Náš hrdina

RB — V rukopise báseň bez názvu.

RN — Názov básne v rukopise.

Č — Černokňažník.

KTB — Kalendár Tatry banky.

ĽN — Ľudové noviny.

NN — Národné noviny.

SO — Slovenský obzor.

SP — Slovenské pohľady.

SSM — Sborník slovenskej mládeže.

Ž — Živena.

Označenie variantov, napríklad R. v. 8 — 12, znamená, že v rukopise 8. — 12. verš básne, ktorý odpovedá nášmu 8. — 12. veršu, má znenie také, ako ďalej uvádzame. Pri číslovaní veršov nepočítame nadpis, motto, ani venovanie. Ak číslovanie verša v rukopise, v časopisoch alebo v niektorom vydaní nezhoduje sa s naším číslovaním, upozorňujeme na to osobitne. Pri datovaní uvádzame vždy dnešný názov mesta (teda napr. nie Prešporok, ale Bratislava, nie Turč. Sv. Martin, ale Martin a podobne). Robíme tak preto, lebo sám Jesenský v názvoch nie je jednotný a nepíše celé názvy miest, ale často len ich rozličné skratky.

Pri datovaní jednotlivých básní treba predpokladať, že niektoré dátumy nemusia presne označovať deň, v ktorý autor báseň skutočne napísal, ale že môže ísť o dátum jej prepisu z prvopisov do básnikovho zápisníka a že teda pri niektorých básňach môže byť niekoľkodňový rozdiel. Pravda, takýchto prípadov bude málo, pretože Jesenský aspoň väčšinu básní označoval dňom, keď báseň skutočne písal a nie keď si ju zapisoval, alebo keď ju prepracúval. Dátumy, ktoré sme presne nezistili, ako aj slová vo variantoch, kde správnosť nášho čítania môže byť pochybná, uvádzame v hranatých zátvorkách.

Verše

Cykly Piesne, Pohľadnice, Verše sentimentálne a Bez nadpisu vyšli vo Veršoch z roku 1905, Sonety a Verše príležitostné v druhom zväzku Veršov roku 1923.

I. Piesne

Všetky básne tohto cyklu sú v rukopise, v prvom i v druhom vydaní bez názvu. Až v Sobraných spisoch z roku 1944 (ale pri niektorých už aj v časopise) ako názov je všade uvedený začiatok prvého verša. Pôvodný názov oddielu Pesničky.

II. Pohľadnice

Pôvodný názov oddielu Mladí (pozri pozn. na str. 319).

IV. Bez nadpisu

Z Klimešových listov Jesenskému (1. III. 1905 a 2. V. 1905), ktoré citujeme na str. 318 — 319, vidno, že Jesenský pomýšľal pôvodne nedať oddielu nijaký názov. Názov Bez nadpisu prijal až na Klimešov návrh. Vo V I/2) má celý cyklus názov Rozpomienky.

V. Sonety

Cyklus Sonety a Verše príležitostné vyšli v 2. zväzku Veršov.

Poznámky k jazykovej úprave

Za základný text druhého zväzku Jesenského Spisov nám slúžil predovšetkým 2. a 4. zväzok Sobraných spisov Janka Jesenského, ktoré v Tranosciu redigoval dr. Rudo Brtáň. Zistili sme, že editor pri Veršoch a Našom hrdinovi nezasahoval vážnejšie do Jesenského textu a sú náznaky, že sa aspoň o niektorých svojich zásahoch radil s autorom. (Tranoscius v liste z 21. XII. 1942 zaväzuje sa posielať Jesenskému stĺpcovú a stránkovú korektúru jeho Sobraných spisov. List je uložený v MJJ.) Horšie je to však s veľkým množstvom tlačových chýb, najmä vo Veršoch, z ktorých vypadli neraz celé slová, verše ba aj báseň a iné slová sú zas významove skomolené. Je samozrejmé, že sme všetky básne porovnali s rukopisom (ak je zachovaný), s textom v časopise a v ostatných vydaniach a dokázateľné chyby vo vydaní Tranoscia dôsledne opravili. Niektoré chyby vznikli už pri prvom vydaní. Jesenský ich neopravil ani v druhom vydaní (V I), ani v Sobraných spisoch, hoci v nich ojedinele robil menšie textové zmeny. Svedčí to znovu o autorovom dosť povrchnom a náhodnom záujme o osud vlastnej poézie, aj keď rukopisy svojich básní, publikovaných i nepublikovaných, zachoval si z veľkej časti starostlivo. Zachované rukopisy nepodávajú však konečné znenie jednotlivých básní, Jesenský ich pri uverejňovaní zrejme ešte upravoval. Už text v časopisoch (prípadne až vo Veršoch) je často viac alebo menej odlišný od textu rukopisov. Preto zachované rukopisy môžu slúžiť len ako študijný materiál a pomôcka pri úprave textu, ale nemožno vydávať podľa nich Spisy.

Pri Veršoch sa od základného textu — textu Sobraných spisov — odchyľujeme pri štyroch básňach: Rozpomienky, Ty nebola si vstave…, Od toho večera… a Klepačky. Prvé tri vo vydaní Sobraných spisov totiž vôbec nevyšli. Rozpomienky a Ty nebola si vstave… uverejňujeme podľa druhého vydania I. zväzku Veršov, Od toho večera… podľa rukopisu. Za základný text básne Klepačky volíme znenie v Živene XXIX, 1939, 63 (Jesenský ju cituje a pretláča v článku Naša „mamka“ sedemdesiatpäťročná). Text básne v Sobraných spisoch je síce časove neskorší, ale posledným textom, na ktorom básnik skutočne pracoval, je text zo Živeny. Pri vydávaní Sobraných spisov Jesenský naň pravdepodobne zabudol a do Veršov bol mechanicky pretlačený text Klepačiek z V II.

Nášho hrdinu vydávame čiastočne podľa textu Sobraných spisov, čiastočne podľa zachovanej časti strojopisu, ktorý Jesenský odovzdal Tranosciu ako text k Sobraným spisom a ktorý je uložený v SVKL. Zachovaný strojopis obsahuje prvé dve kapitoly Nášho hrdinu. V Jesenského múzeu sú zachované dva brožované výtlačky Nášho hrdinu (z vydania Sobraných spisov), v ktorých autor opravoval niektoré tlačové chyby. Ani jeden zväzok nie je však celkom rozrezaný: súdime teda, že Jesenský chyby vo vydaní opravoval len náhodne a spamäti, aj to nie dôsledne. Z toho dôvodu oba výtlačky považujeme tiež len za pomôcku k vydávaniu Nášho hrdinu, ale nie za posledný autorov text.

Pri úprave textu pridŕžali sme sa zásad, ktoré sa za posledné roky v našej textológii už dosť ustálili. Veľkú väčšinu našich zásahov tvoria úpravy pravopisné a hláskoslovné — podľa Pravidiel slovenského pravopisu z roku 1953. Okrem obvyklých úprav písania i a y, predložiek s, z, so, zo a predpôn s-, so-, z-, zo- upravujeme:

1. Písanie zložených prísloviek, čísloviek a spojok, napr.: z večera — zvečera, na blízku — nablízku, na prázdno — naprázdno, na hore — nahore, v stave — vstave, pred tým — predtým, k predu — kpredu, môž byť — môžbyť, čo raz — čoraz, so pár — zopár, ako by — akoby (pri porovnávaní), že by — žeby (vo vetách účelových a predmetových). Spolu píšeme aj časticu že, napr.: kedy že — kedyže, kto že — ktože.

2. Písanie cudzích slov, napr.: ekonomia — ekonómia, rigorozum — rigorózum, pardón — pardon, poezia — poézia, ekipáž — ekvipáž.

3. Pri skrátených tvaroch dopĺňame chýbajúci apostrof, ale len v tých prípadoch, ak skrátený tvar nie je ešte dostatočne vžitý v hovorovej reči: kraj’na, na šij’, rumeň tvár’, preds’, nedokončils’.

4. Odstraňujeme písanie veľkých písmen v osobných a privlastňovacích zámenách ty, vy, tvoj, váš a v slovesnom tvare ste, lebo je v ňom veľká nedôslednosť, nielen v knižných vydaniach, ale aj v rukopisoch, a je pozostatkom autorových súkromných venovaní na pohľadniciach.

5. Čiastočne upravujeme interpunkciu. Jesenský, ako ukazujú rukopisy, bol v písaní interpunkčných znamienok veľmi nedôsledný, často ich vynechával. Interpunkcia vo Veršoch je z veľkej časti dielom vydavateľov. Ak niektoré naše interpunkčné zásahy menia čiastočne význam, robíme tak po dôkladnom uvážení každého prípadu na podklade interpunkcie v rukopisoch a v prvých uverejneniach. Čiastočne odstraňujeme tiež zdvojenú interpunkciu.

Pri zásahoch do hláskoslovia i tvaroslovia prihliadame, aby sme nenarušili možnú eufonickú stavbu a melodičnosť. Jesenský však nie je z rodu básnikov, u ktorých by melodičnosť básne vyplývala zo zámernej organizácie súzvučných hlások vo vnútri verša, hoci hudobnosť, piesňovosť, plynulosť je z charakteristických znakov jeho Veršov. Melodičnosť u Jesenského je založená skôr na vetnej intonácii, syntaktickej stavbe, kde jednotlivé slová nie sú výrazne nadradené nad iné ani významove, ani melodicky, epiteton sémanticky nevyčnieva, je skôr sémanticky skromné, „ľahostajné“ (tak charakterizuje Puškinove verše Osip Brik, Teória literatúry, zostavil a preložil dr. Mikuláš Bakoš, Trnava 1941, 286). Jesenský vôbec nekladie taký dôraz na slovo ako na verš. Váha je na celom verši, na jeho plynulosti a melodičnosti. Preto v rukopise nemení natoľko samotné slová ako celé verše. Slová a slovné tvary nahrádza obyčajne len vtedy, ak príliš „vyčnievajú“ z plynulej melodickej roviny. Nahrádza ich predovšetkým na začiatku veršov, čiže nemení slová, ale začiatky veršov.

Pri úprave vychádzame z názoru, že vývinom básnického jazyka neraz to, čo bolo „básníkem míněno jakožto esteticky účinné, může této účinnosti pozbýt, a naopak mohou nabýt estetické účinnosti složky, které původně zůstaly nedotčeny uměleckým záměrem básníkovým“ (Mukařovský, Kapitoly z české poetiky I, Praha 1948, 85). To platí tým skôr pre naše slovenské pomery, kde spisovný jazyk bol neporovnateľne neustálenejší a prekonal väčší vývin. Počiatkom storočia napríklad tvar Bôh bol celkom obvyklý aj v spisovnej reči, Jesenský jeho používaním nesledoval tie estetické zámery, ktoré dnes táto forma vyvoláva. To dokazuje aj fakt, že ho nepoužíval len v rýmovej pozícii, ale aj vo vnútri verša. V rukopisoch kolíše medzi oboma formami (Bôh — Boh), tak ako kolísala vtedajšia spisba pričom prevažuje forma Bôh. Rovnako vokalizovanie slabikotvorného l (tluk, žblun, chlum) a predložka prez nemali vo vtedajšej jazykovej situácii tú estetickú funkciu, ktorú by vyvolávali dnes. Najmä v básňach piesňového charakteru pôsobili by dnes aj zvukove príliš rušivo. Okrem toho, práve pre svoju dnes už neprijateľnú jazykovú formu, narúšali by aj istú vyváženosť Jesenského intonácie. Preto píšeme (vlastne zjednocujeme) dôsledne: boh (Boh), tlk, žbln, chlm, cez (tvary žbln, žblnká sú už aj v Sobraných spisoch), a to aj v rýmovej pozícii, ak tým nenarušíme vážnejšie rýmovú zvukovú zhodu (žblun — vln, chlumu — rozumu, tluku — ruku). Jesenský sám pociťoval zmenu estetickej účinnosti takýchto svojich rýmov. Keď v Živene XXIX, 1939, 63 pretláča znovu báseň Klepačky, verše: „pred cudzím okom, tlmí zvuk / slov lásky, pohľad, srdca tluk“ opravuje: „i pohľadu i tvári blk, / i šepot slov i srdca tlk“. V básni Na kartu verše: „že sa mi v kmite úsmeva / vašeho ľahko zaspieva“ mení v Sobraných spisoch: „že v kmite Vášho úsmevu / sa ľahko nútim do spevu“. Keď začali vychádzať Sobrané spisy, Jesenský neprepracúval svoje básne, niekoľko zmien urobil viac-menej náhodne. (Aj báseň Klepačky vychádza v starom znení.) V každom prípade však tieto zmeny potvrdzujú, že naše zásahy nie sú v rozpore s vývinom Jesenského jazykového cítenia (už vo Veršoch, v Reflexiách i v básňach z dvadsiatych až tridsiatych rokov stretávame sa s rýmami typu: vlna — luna, struny — zvlní, slním — ku nim, chlpy — hlúpy, vzbĺka — ruka, žlče — lúče, vŕby — trúby).

Rýmy sú u Jesenského vôbec zvláštnou kapitolou. Milkin v recenzii Veršov ich považuje za zlé, nedokonalé, lebo nezodpovedali jeho klasicizujúcim kritériám. Faktom je, že sa Jesenský neusiloval o rýmy plnozvučné, ako napr. Hviezdoslav, ale uspokojoval sa aj s asonanciami. (Poviedka Prefúkaná sláva platnosť tohto tvrdenia nevyvracia ani pre posledné obdobie jeho tvorby.) Badateľná je skôr tendencia: nedeformovať jazyk kvôli zvukove bohatšiemu rýmu. Vidieť to aj pri písaní l-ového particípia (obvyklý prípad vtedajšej i neskoršej básnickej licencie), ktoré v rukopisoch Veršov píše síce väčšinou s v (vzbĺkov — vlkov, ale aj nepotuchol — vdúchol — pod pazuchou) a neskôr, najmä v básňach z obdobia Čiernych dní (v strojopise Nášho hrdinu tiež neodbĺkol — lúkou), prikláňa sa vždy viac k l (koncovky -ou sú najmä v básňach z obdobia druhej svetovej vojny dielom redaktorov alebo korektorov). Kde sme pri Jesenskom vybadali neskoršie takúto tendenciu, snažili sme sa ju dôslednejšie uplatňovať i pri starších básňach (preto aj vo Veršoch píšeme vzbĺko — vlkov).

Vývin jazyka zasiahol aj iné slovné tvary v rýmovej pozícii. V časoch vzniku jednotlivých básní ich forma zodpovedala vtedajšej jazykovej norme, dnes by sa prejavovala ako zámerne deformovaná kvôli rýmu. Keďže Jesenskému nešlo o plné rýmy za cenu deformovania slova, ale veľmi často uspokojuje sa s asonanciami, prispôsobujeme niektoré rýmujúce sa slová dnešnej norme, ak tým vážnejšie nenarušujeme rýmovú zvukovú zhodu: novelet — noveliet (hneď — svet — niet), neprereknú — neprerieknu (seknú), mrežky — mriežky (blesky), vráz — vraz (mráz — čas — pás). Takýchto prípadov je však veľmi málo. Všetky spisovne dnes nesprávne tvary, ktoré v povedomí dnešných ľudí žijú ako ľudové, poprípade hovorové formy, ponechávame: vedie — bledie, kladie — mladie, zamele — ocele, služby rannie — zakašlanie, všetky tvary typu: svieťa, rúťa, kvieťa, lísťa, krev a podobne. Tvary svieťa, rúťa ponechávame aj vo vnútri veršov (podobne ľudovú formu predložky ko popri spisovnej ku). Zvýrazňujú Jesenského naväzovanie a tvorivé rozvíjanie ľudovej piesne. Opravujeme ich len v rýmovej pozícii, ak náš zásah zosilňuje zvukovú zhodu a estetický zámer ľudovosti neprichádza v úvahu (v Našom hrdinovi svieťa — tretia). Podobne opravujeme chváleva — chválieva (robieva — modlieva — do chlieva). Každý náš zásah do rýmu vyznačujeme v ďalšom texte.

Nikde nezasahujeme do Jesenského syntaxe, ani do slovníka (okrem predložky prez, vyskytujúcej sa raz). Ponechávame dialektizmus nahonobil (vo význame nazhromaždil), ale rešpektujeme aj opravy tučí — mrakov, doždal — dočkal, vykonané pravdepodobne Jesenským už v druhom vydaní V I.

V tvarosloví opravujeme zastaralé genitívne a datívne koncovky (ak nestoja v rýmovej pozícii): z balkónu — z balkóna, do objema — do objemu, od kveta — od kvetu; slovíček — slovíčok, novinôk — noviniek; prsám — prsiam, ale ponechávame tvary vetev, rakev, fakeľ a im príslušné skloňovanie. Nesprávny gramatický rod opravujeme len v tom prípade, ak sa úpravou nenarušuje rytmus a rým (tá sál — ten sál, ten smes — tá zmes). Z toho dôvodu v Rozpomienkach ostáva plný zmes a skvostná sál. Píšeme peľ miesto pyľ v Sobraných spisoch (Jesenský sám písal pel). Meníme ľpí — ľpie. Vraciame sa k archaickejšej a ľudovejšej forme ožlkli (R, V), miesto ožltli v Sobraných spisoch. Dôsledne ponechávame ľudový tvar piera, pierim, hoci v Sobraných spisoch ojedinele bol opravovaný. Ponechávame slovosled Sobraných spisov.

Ponechávame tvary vkĺzol, šustol zo Sobraných spisov miesto vkĺznul, šustnul v rukopisoch, SP a prvom vydaní. Kvalifikujeme ich ako opravy, s ktorými Jesenský súhlasil (alebo ich sám urobil), pretože sa s nimi stretávame, aj keď nedôsledne, už v druhom vydaní V I (podobne zablesol, vynde, doždal, kriak, čez, pohrab v rukopise a v prvom vydaní, zablysol, vyjde, dočkal, krík, cez, pohreb v druhom vydaní V I a v Sobraných spisoch).

Zjednocujeme alebo podľa rukopisu opravujeme príslovky potajmo — potajme, zlobivo — zlobive, podľa nových pravidiel meníme šelesť — šelest, nadchýňať — nadchýnať, ctnosť — cnosť, pľazí — plazí, žurčí — zurčí, ľúbozvučne — ľubozvučne, škovrán — škovran, švítorí — švitorí, rámä — ramä, dneská — dneska, hôrske — horské, mýlny — mylný, svatosvate — svätosväte, trblot — trblet, nepriehľadný — neprehľadný, černooké, černovlasé — čiernooké, čiernovlasé, drkotaním — trkotaním, schnie — schne. V Našom hrdinovi ponechávame ale aj formu sňažnej a v barvách, aby sme nenarušili možnú eufonickú stavbu a nespôsobili kakofóniu.

Ponechávame dvojtvary očí — očú, teda — tedy, ko — ku. Pokiaľ boli v Sobraných spisoch zjednocované, uvádzame ich v pôvodnom rozsahu. Nezjednocujeme ani interpunkciu po časticiach nuž, no. Uvádzame pôvodné názvy básní K meninám, K zasnúbeniu, pre Jesenského charakteristickej na rozdiel od Sobraných spisov (Na meniny, Na zasnúbenie). Podľa rukopisu a V II opravujeme nesprávne vykanie v Sobraných spisoch (Vy sami spev ste — Vy sama spev ste), podľa rukopisu meníme bych — by. Slovo Boh píšeme podľa dnešných pravidiel a v zloženinách spolu (bohvie, pánboh), ale v niektorých prípadoch — kvôli kontrastu a v náboženskom zmysle — píšeme aj s veľkým písmenom. Jesenského venovania a bibliografické údaje ponechávame v texte v pôvodnom rozsahu a na patričnom mieste ako v Sobraných spisoch.

V slovách, stojacich v rýmovej pozícii, robíme nasledujúce zásahy (prvé slovo je tvar v Sobraných spisoch, druhé — v zátvorke — príslušné slovo alebo slová z rýmovej dvojice, trojice, či štvorice, tretie náš tvar a v zátvorke údaj o básni):

Verše

žblun (vĺn) — žbln (Je láska…, v. 9); chlum (šum) — chlm („Uderila jedna…“, v. 5); chlumu (rozumu) — chlmu (Rozpomienky, str. 121, v. 12); pavilony (zvoní) — pavilóny (Anglická záhrada, v. 13); neprišiel (z hôľ) — neprišiol (K bielemu lístku, v. 17. Opravujeme podľa R, SP, V I 1 — 2); rámä (známe) — ramä (Romantika, v. 16); není (utajení) — neni (Tvoj list…, v. 5); není (rozochvení) — neni (Pod obraz, v. 2); tluku (zvuku) — tlku (Len nahradiť chceš…, v. 13); tluk (rúk — puk — zvuk) — tlk (Oj, ako?…, v. 2); tluku (ruku) — tlku (Rozpomienky, str. 106, v. 10); svatým (vrátim) — svätým (Cestou, v. 12); svatý (opraty) — svätý (Rozpomienky, str. 119, v. 6); svatý (vráti) — svätý (Rozpomienky, str. 122, v. 16); pesť (viesť) — päsť (Rozpomienky, str. 116, v. 12); poezie (nevyžije) — poézie (Rozpomienky, str. 118, v. 30); zmokou (rokov) — zmokol (Rozpomienky, str. 124, v. 28); Bôh (nôh) — boh (Môj hriech, v. 6, Vy zasnežené pásma…, v. 8, Nietzsche, v. 10. Posledný prípad opravujeme podľa rukopisu a V II); podúške (mužské) — poduške (Máj, v. 5); novelet (hneď — svet — niet) — noveliet (Zákon, v. 3); chváleva (robieva — modlieva — do chlieva) — chválieva (Trubač, v. 11); mrežky (blesky) — mriežky (Em. Dé., v. 2); neprereknú (seknú) — neprerieknu (Em. Dé., v. 5); vráz (mráz — čas — pás) — vraz (Som nešťastný…, v. 7); nepotuchou — vdúchou (pod pazuchou) — nepotuchol — vdúchol (Ruskej duši, v. 10 — 11. Opravujeme podľa rukopisu a V II); vzbĺkou (vlkov) — vzbĺkol (Vy zasnežené pásma…, v. 25); rozhodnutô (ľúto) — rozhodnuto (To je dobre…, v. 10. Opravujeme podľa rukopisu a VII); lístie (dozaista — Krista) — lísťa (K zasnúbeniu, v. 8. Opravujeme podľa rukopisu a V II); boľ (premohol) — bôľ (Nietzsche, v. 6).

Ďalej uvádzame úpravy textu, urobené na základe rukopisu, uverejnenia v časopise, v prvom alebo v druhom vydaní Veršov. V zátvorke uvádzame text, podľa ktorého sme robili úpravy. (Vysvetlenie značiek a bibliografické údaje pozri v bibliografických poznámkach.) Prvý text je text Sobraných spisov, druhý náš.

Verše

List starého mládenca po bále, str. 41, v. 16: v tej — v jej (R, Č, V I 1 — 2).

Z výletu, str. 45, v. 20: zblažiť — zvlažiť (R, NN, V I 1); str. 46, v. 5: bodnúc — padnúc (R, NN, V I 1 — 2).

Jevo už net…, v. 4: V Sobraných spisoch nie je, dopĺňame podľa R, V I 1 — 2.

Nech tedy…, v. 4: V predchádzajúcich vydaniach nie je, dopĺňame podľa R a na základe rýmového vzorca; v. 11: pieseň — piesňou (R, aj na pohľadnici 23. IX. 1904); v. 21: vsala — vstlala (R).

Svet…, v. 1: dušou svojou — dušou mojou (R).

Už…, v. 15: túžbou — s túžbou (R).

Ó, divný lesk…, v. 10: vtočí — stočí (R); úžiť — zúžiť (R).

Na rampe, v. 17 — 18: V Sobraných spisoch nie sú, dopĺňame podľa R, SP, V I 1 — 2.

M. P., v. 8: cestu stromov — cestu v stromov (R, SP).

M. H., v. 13: V predchádzajúcich vydaniach nie je, dopĺňame podľa R a kvôli rýmovému vzorcu.

K bielemu lístku, v. 17: neprišiel — neprišiol (R, SP, V I 1 — 2).

V noci, str. 80, v. 12: pern Vašich nedotknutý pár — pern Vašich nedotknutých pár (R).

Romantika, str. 82, v. 18: na sneh svieži v chmár — na sneh svieži z chmár (SP).

Keď niekdy večerom…, v. 2: omamnej — omamujúcej (R, V I 1 — 2).

Len v tebe jedinej…, v. 11: obraz — obraz tvoj (R); v. 13: a ja sa bojím — a sa bojím (R, V I 1 — 2).

Tys’ mala lásku…, v. 1: teda — tedy (R, V I 1 — 2).

Prichádza…, v. 11 — 12: kto nenávidí, — milovať, / kto ľúbi, toho nenávidieť, — kto ľúbi, toho nenávidieť, / kto nenávidí — milovať (R, ĽN, V I 1 — 2); v. 14: pre cudziu krčmu — pre cudzích krčmu (R, ĽN, V I 1 — 2).

V Pešti, v. 1: z toho — z tohto (R, SP); v. 5: teplej ruky — teplé ruky (R, SP, V I 1); v. 15: očí — očú (R, SP, V I 1 — 2); vozduch — vo vzduch (R).

Kam?, v. 8: rojí — roji (R, SP).

Koľajnice…, v. 4: stesky — stezky (R, SP).

Keby ste boli tam…, v. 12: zatúžil — zatúžili (R, SP, V II).

Na Margitinom ostrove, v. 5: v tmavej oka zrenice — v tmavom oku zrenice (R, SP).

Talizman, v. 12: otrasený — potrasený (Jesenského súkromný list 5. VI. 1907, SP).

Čo ja tú mladosť?…, v. 5 — 6: hruď šíri sa, keď z hĺbky dýchnu pľúca, / zrak ešte často hľadí k nebesám — zrak ešte často hľadí k nebesám, / hruď šíri sa, keď z hĺbky dýchnu pľúca (R, SP, V II); v. 7: prebdiem — prebdejem (R, SP, V II).

Mrk, v. 4: nehovoria — nehovorila (R, SP, V II).

Em. Dé., v. 5: a ľuďom — tým ľuďom (R); v. 10: nepotrafil — nepotratil (SSM, V II).

Zlato, v. 4: anjela a satanáša — anjela i satanáša (R, KTB, V II); narastú — nerastú (R, KTB, V II).

Pieseň a ozvena, v. 2: zavznieš do ucha — zaznievaš do hlucha (V II).

Života chmúrneho…, v. 10: im — mi (V II).

Ruskej duši, v. 10 — 11:… nepotuchou, /… vdúchou — … nepotuchol, / … vdúchol (R, V II).

Nad perinku…, v. 1: Nad perinku belšej ruke — Nad perinku belšej v ruke (Ž).

To je dobre…, v. 10: rozhodnutô — rozhodnuto (R, Ž, V II).

K zasnúbeniu, v. 2: Na haluzu — Na halúzku (R: Na vetievku); v. 12: rozžiali — rozožiali (R, Ž, V II); Názov upravujeme podľa R, Ž, V II (v Sobraných spisoch Na zasnúbenie).

Bratstvo, rovnosť, sloboda — V predchádzajúcich vydaniach názov Bratstvo, voľnosť, sloboda. Opravujeme podľa rukopisu a celkového zmyslu básne.

K meninám, v. 1: čo mám — čo ja mám (R, Ž). Názov opravujeme podľa R, Ž, V II (v Sobraných spisoch Na meniny).

K zasnúbeniu, v. 8: odpadne lístie — opadané lísťa (R, SP, V II). Názov opravujeme podľa R a V II (v Sobraných spisoch Na zasnúbenie).

Zachytený dialóg, str. 229, v. 18: študentka — študenta (Ž, V II).

Nietzsche, v. 3: zlobivo — zlobive (R, V II); v. 8: k zemi — zemi (R, Ž); v. 10: bôh — boh (R, V II).