ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(List z denníka.)

Sedel som s ňou v letníku sám. Dookola záhrada, tichá, nehybná, obliata slnečným svetlom, ktoré hrialo veľmi v povetrí bez vánku. Murovaná, zavápenená ohrada záhrady až slepila svojou belosťou. Sklené gule nad okrúhlymi hriadkami kvetov žiarili lúčmi slnečnými. Kvety a listy stromov lenivo viseli. Cez sinavé, tenkou, priehľadnou hmlou zaliate nebo neprelietol vták. Zaiste všetci skryli sa v tieňoch. V samom letníku bola tôňa, ale dosť sparno, tak, že potilo sa čelo bez akýchkoľvek pohybov.

V ľahučkých bielych šatách, opretá lakťom o malý jedľový, na bielo farbený záhradný stolík, maľovala akýsi obrázok podľa druhého menšieho obrázka. Bolo ticho, len niekedy vrzgla pod ňou ľahká biela pletená stolička.

Díval som sa na ňu dlhšie. Často dvíhala tvár a pozerala do záhrady, prižmurovala oči, klonila hlavu a ani raz nepozrela na mňa.

Hneval som sa sám na seba a na ňu, že tu sedím a že ju to ani najmenej nezaujíma. Poznova mi prišla myšlienka, že nie je vstave zaujímať sa nielen o mňa, ale o nikoho na svete, najviac o seba samú. Kedykoľvek stretával som sa s ňou, hladko a pomaly spúšťala a dvíhala svoju hlavu na poklonu. Hovoril som s ňou a ona zrovna nedávala odpoveď na otázky. Sama nenadpriadala rozhovor, len niekedy opýtala sa niečo, čo nijako nesúviselo s mojou rečou, akoby vždy premýšľala o čomsi osobitnom, výlučne jej známom. Nevidel som ju nikdy nadchnutú, oduševnenú. O ničom nehovorila s láskou, nikdy neukázala, že by niečo rada videla. A jej tvár! Bože, aká to bola tvár! Malá, biela a krásna tvár, mnoho, mnoho čiernych vlasov dookola a veľké čierne oči. Čosi zlého bolo v jej lícach. Nie dobrá, ale pekná tvár. Nemohol som vystihnúť, či je to blazeovanosť,^[64] či akýsi zatvrdnutý smútok. Zdalo sa mi niekedy, akoby hriech bola spáchala, ktorý trápi jej dušu a nedovolí, aby sa pravým, úprimným, srdečným smiechom rozveselila. Líca nehybné, vždy jednaké, biele. Nezačervenali sa a nezbledli nikdy. Boli ako tabuľa z mramoru. Pozeral si do jej očú a videl si, že sú čierne, veľké. Nie tak, ako tvár, ony ustavične hýbali sa a pozerali na všetky strany. Okrem týchto očú nič koketného nebolo na nej, ani reč, ani držanie. Sama bola tichá, ale oči jej pozerali, pozerali a ligotali sa každému, akoby každý pohľad chceli zachytiť, zaslepiť, podmaniť a zaujať. Blýskali sa, ale ako ľad. Nebolo v nich ani tepla, ani mäkkosti. Mne zakaždým zazdávalo sa, že svieti v nich jej napolo odžitá, chladná duša. Jej oči vábili, ale ani nepritúlili, ani neodsácali.

I mňa iba tieto oči zlákali. Pre ne zblížil som sa k nej a poznal sa s ňou. Potom začala ma lákať otázka, či môže byť mäkkou a teplou. Chcelo sa mi presvedčiť seba samého, že je nie bezcitná, ale že skrýva sa v nej hlboký cit a raz vybuchne z nej dlho tajená náruživosť oproti jednému človeku. Rád by som bol býval, keby som tým človekom bol ja. Presvedčený som bol, že ak to vidím, budem ju veľmi rád vidieť.

Chodieval som ta často, vždy s akousi trémou pred ňou samou. Tak nevie hovoriť, taká je tichá a ten pocit, že ju ja nemôžem zaujímať, prekážal mi vždy, kedykoľvek kládol som ruku na kľučku. A jednako som chodil. Ťažko mi bolo s ňou, trápil som sa — a predsa som šiel, kedykoľvek naskytla sa príležitosť. Ako nastali pekné májové dni, nachádzal som ju temer vždy v letníku. Tak i vtedy. Ten deň nezabudnem nikdy.

— A nepozrie, nepozrie, schválne nepozrie, — myslel som si. — Kto ozaj z nás prvý prerečie? Ja budem ticho.

Mlčal som dlho, i ona. Odrazu veľká mucha počala bzučať okolo jej hlavy. Ustrašene popozerala okolo, pričom dotkla sa pohľadom i môjho čela, ale hneď odvrátila hlavu a stopovala bzučiacu muchu.

„Nie je nebezpečná,“ prehovoril som. „Nebojte sa … A už odlietla.“

A akoby som bol dostal smelosti od toho bzukotu, nahol som sa nad obrážtek, čo maľovala.

„Na čo to bude?“ spýtal som sa, zabudnúc, že som vlastne nechcel nadpriasť rozhovor.

„Len tak. Pre seba maľujem,“ povedala sucho a zasa len nepozrela na mňa.

„Toto tu je lopúch, nie?… Pravdaže lopúch a veď je veľmi krásny na origináli, čo ho zhľadúvate tam niekde v záhrade? Vždy pred seba pozeráte …“

Hlbšie naklonila hlavu k obrázku a neodpovedala.

„Zas nedávate odpoveď.“

„A čo vám povedať?“

Nepozrela na mňa.

„Príčinu!“ povedal som podráždene.

„Načo? …“

— Ale či ma ona naozaj nemôže vystáť? — pomyslel som si. — Som jej natoľko odporným, že sa so mnou nechce púšťať do rozhovoru? Či je to len lenivosť a či sa robí zaujímavou a chce dráždiť? Či ma považuje za nehodného preriecť so mnou slovíčko?

Zamĺkol som opätovne a umienil som si zasa, že budem čušať. Odtiahol som stoličku ďalej od nej a počal som si krútiť cigaretu. Veď len prehovorí, musí. Ak bude mlčať, odídem. Ale, veď jej je to jedno. Len troška záujmu keby som videl, troška teploty oproti mne, ako rád by som ju mal! Aspoň keby pozrela. Inokedy pozrie, dnes ani to. Čože chce?

„Akú mienku máte vy o mne?“ spýtala sa ma odrazu.

Otázka ma prekvapila.

„Pozrite sem, ak chcete počuť…“

„Ale veď ja očami nepočúvam.“

„Lepšie počujete.“

„No teda takto?“

Dívala sa na mňa celkom vážne. Svetlo v jej očiach sa triaslo, ako v prizme, čo lomí a farbí lúče, ale nemožno cez ňu nič vidieť.

„Tak. A otvorte lepšie oči, aby som mohol dnu nazrieť. Nože, prosím vás, odstrite tú farbistú záclonu, tak vám poviem…“

Bolo mi veselšie, keď som videl, ako usiluje sa lepšie otvoriť oči, dvíha obrvy a mraští čelo.

„Vidíte lepšie?“ spýtala sa.

„Nevidím vo vašich očiach, čo by som chcel vidieť, a to dušu. Povedzteže, čo vás vlastne zaujíma na tomto božom svete?“

„A vás?“

„Mňa napríklad vy. Ale vás, vás, vy zatvorená kniha so zámkou bez kľúča?! Nedajbože riadka prečítať…“

Oprela sa o operadlo stoličky, založila si nakríž ruky a dívala sa mi na ústa. Vždy taká pekná, chladná a zlá tvár.

„Maľovanie vás nezaujíma,“ pokračoval som, „hra na klavíri tiež nie. Všetko robíte z nudy, aby vám čas prešiel. Aspoň tak si myslím. Knihy neviem, či čítate, a keby ste ich aj čítali, zaiste veľmi málo zaujímavých kníh by ste našli pre seba. A predsa vás zaujíma niečo. Zaujímate sa jedine o seba. Náramne ste márnomyseľná. Vždy a všade máte pred sebou len seba samú. I teraz, keď ste pred seba pozerali, mysleli ste na seba. Márnomyseľnosť. V každej bálovej toalete ste odfotografovaná, z tvári, zboku, polobraz, celý obraz, od chrbta, s takým a takým účesom, v kostýmoch, v národnom kroji… Rozhodne márnomyseľnosť…“

„Ďalej, ďalej.“

„Pozoroval som vás, keď ste vchádzali do izieb, kde bolo mnoho ľudí. Tie vaše oči, bože drahý! Samá gymnastika. Nemohli ste niektorého mladého človeka nevyznačiť pohľadom. Ľadovým síce, ale predsa. Len aby bol efekt, aby ste sa páčili.“

„Nepomyslíte na nikoho, len nakoľko sa to vašej krásy týka… Aká som, aká budem, čo mi pristane, takýto driek, takáto blúza… Vy chcete, aby všetko hľadelo na vás, zaľúbilo sa do vás. A vy svojimi očami zvábite. Ľudia idú a búši do nich chladná vlna, až sa strasú od zimy, lebo vy — možno, že neviete, a možno, že nechcete — nekoketujete ďalej. Pre známeho vy akoby ste prestali byť márnomyseľnou. Známeho nepovažujete za hodného, aby ste sa pred ním ďalej blýskali. Nemôžete rada vidieť jedného. Všetkých áno, ale jedného nie, a i tých všetkých len kvôli vlastnému efektu, ako som povedal. Akoby ste chceli byť všeobecnou a nikdy nie špeciálne pre jedného. Všetko robíte bez srdca, všade len tá márnosť, tá hýbe vami. Vy ste bezcitná, tuším ani krvi nemáte…“

Zamĺkol som. Dívala sa na mňa ešte chvíľku, očakávajúc, že ešte poviem niečo.

„Takou sa mi zdáte,“ končil som. „Je to síce obrázok všetkých krásavíc, ale iné majú k tomu i citu, a tento vám chybuje. Iné sú vytrvalejšie, nakoľko neprestávajú pri jednom človeku, a vy, náhle zjaví sa len jeden — už je koniec.“

„Pekný obrázok máte o mne. Ďakujem. Vy ste ho maľovali.“

A akoby urazená, chytila štetec, namočila koniec do pohára s vodou a poznovu naklonila sa k obrázku.

„Nie je tak?“ spýtal som sa.

„Tak je,“ odvrkla.

„Ale nepovedzte, že je tak. Povedzte, že je nie tak. Ukážte sa inou.“

„Ako možno, keď som takou?“ povedala mi chladno a podoprela si rukou hlavu.

Videl som len malé ucho bez náušnice, biely nahnutý krk a tenké, chudé prsty jemnej podlhovastej ruky s belasými žilkami.

Pritiahol som si stoličku k nej.

„Vy teraz trestať chcete, slečna. Neuznávate a prisviedčate. Chápem, že dáma musí skrývať svoje pocity a myšlienky. Ale drobná iskra v oku, nerv v lícach, prednesenie jedného slova prezrádza ju ustavične. A vidíte, ako vás znám, vaša tvár a oči sú vždy jednaké, hlas rovnako znie, oči jednako svietia a vždy ako ľad pri každej príležitosti. Mnoho ráz som vás pozoroval — viem. Nielen oproti mne. Nenazdajte sa. Rád by som vidieť u vás teplotu, ale hnevať sa na vašom chlade nesmiem. Oproti každému jednotlivcovi ste, tuším, taká. Ako vyvesený obraz; kedykoľvek pozriete naň, vždy tie isté farby.“

„Tak je, tak je,“ prisvedčila s takým prízvukom, akoby to nebola pravda. „A vás čo donáša ko mne?“ spýtala sa. „Len samoláska a tiež márnomyseľnosť. Chceli by ste horúcu lásku odo mňa? Veď vy sám nemáte ani troška citu v srdci ko mne, vy máte jedine akési predsavzatie vzbudiť vo mne náklonnosť, slabosť, a keby ste ma videli horúcou, i tak by ste mi neverili. Neverili by ste mi…“

Robila mokrým štetcom čiary po stole a dívala sa ponadeň do jedného kúta letníka.

— Naozaj, veď ja som jej posiaľ nepovedal, že ju rád vidím, — prebleslo mi hlavou. — Ale či to treba povedať? Vidí, že sa zaujímam, chodím…

„Nie, slečna,“ počal som celkom ticho a chytil som ju za ruku. „Len troška citu keby som videl, troška citu… Málinko… Ja by som vás rád mal a veril…“

Vlastného hlasu som si všimol, tak divno znel, taký tichý bol, ale bez nežnosti. Zadivil som sa. Veď moje srdce akoby utíchlo a nebúchalo tuhšie. Pritiahol som jej ruku k svojim ústam. Neodťahovala ju. Priložil som pery k jej tenkým prstom. Odvrátila hlavu a bola ticho.

„Áno, len málinko citu,“ hovoril som. „Ja by som vás rád videl, slečna… Ale takto sa vás bojím… áno, bojím… vidíte.“

A mne naozaj počalo byť úzko okolo srdca. — Prečo si neodťahuje ruku? — namanula sa mi otázka. Nevidel som posiaľ na nej, že by ma rada mala. Pritiahol som stoličku k nej. Vstala. Divno, ale akoby som sa bol potešil, že vstáva. — Iste chce odísť, — myslel som si. — Ale čo si ruku necháva v mojej? Divno.

Vzala do ruky obrážtek, čo maľovala. Vstal som i ja, a zdá sa mi, že celkom nepovedome, možno, v zadivení som vstal a držiac ešte vždy jej prsty v ruke, pristúpil som celkom blízko k nej. Neodstúpila, ba práve podňala obrážtek pred moju tvár. Jej čierne vlasy dotýkali sa mojich a šteklili ma po sluche.

„Čo myslíte, aký je tento obrázok?“ spýtala sa.

„Pekný,“ povedal som.

Obrátila sa tvárou ku mne a zadívala sa na mňa. Čo sa tak díva na mňa? Čaká voľačo odo mňa? Nejakú otázku? Vidno.

Znepokojil som sa ešte väčšmi.

Čože jej povedať? Prečo neodstupuje? Iná by sa takto nepriblížila. Ona ma jednako nemá rada. Nič nevraví, len čaká.

Ľahučko pritiahol som ju za ruku ešte bližšie k sebe.

Povolila. Jej oči, ústa, líca boli celkom blízko mojej tvári. Počul som, ako dýcha. Úzkosť, ktorú som pocítil, väčšila sa. Pritom srdce akoby sa stalo kameňom. Čo nebúcha, čo nebúcha? A líca sú mi chladné. Čo je to? Vždy sa mi zdalo, keby trošku citu… Ale veď ona necíti. Čo to robí? Je i teraz chladná a takto blízko. Ja sám cítim len duševný nepokoj… Čaká niečo. Je tichá. Zas pozrela. Čaká. Čože jej povedať. A veď musím niečo povedať, urobiť. A akoby len zo zdvorilosti ovinul som jej hlavu a pritisol k svojim ústam. Chladné líca. Aj pery. Ako inokedy. Tichá, nerozcítená. Keby len troška rada mala, teraz by bola teplejšia… Bože drahý! Zložila svoju hlavu na moje plece. Akoby sa jej bola ta skotúľala… Čo jej povedať? Veď necíti, necíti, — to ja vidím a cítim. A veď treba niečo. Ak sa jej spýtam, či ma rada a povie áno, čože ja urobím? Veď ma nemiluje. Ja by jej to teraz naozaj neveril. Tak odrazu sa zradiť a pritom chladným byť. Nie, nie! Mne samému sa srdce nehýbe. Mal by som byť rozčúlenejším, ale akoby bol mŕtvy. Prekvapila, zarazila ma. Akási otázka moce sa mi v hlave. Prečo to urobila? Odpoveď hľadám a nenachádzam. Nemotorným, dreveným sa stávam.

Voľačo zašramotilo v záhrade. Ona prvá zdvihla hlavu a šla ku schodíkom pozrieť. Potom sa vrátila a sadla na stolec, ako iný raz.

„Čo to šramotilo?“ spýtal som sa.

„Nič,“ povedala a pozrela na mňa.

Odrazu rozjasnilo sa mi všetko v myšlienkach. Našiel som odpoveď, ktorú už dávno pri bozku pocítilo srdce, len hlava nemohla do odpovede zobrať. Nie som ani prvým, ani posledným. Necení si svojich úst a líc. Pred mnohými si necenila, ani predo mnou si necení. Dala sa bozkať, ako aj iným. Nie som sám. Pritom necíti už. Vyžitá, vyžitá duševne celkom. Tí mnohí gavalieri posnímali jej duševný žiar a či ho ona porozosievala. Prichádzali k nej s chválou na ústach, s túhou v duši zaujať jej pozor. Krútili sa okolo nej, ako kolieska v hodinkách okolo rubínov. Rubín sa zodral, koliesko prestáva sa krútiť… Čožeby zvláštna dáma! Celkom obyčajná a zamrznutá k tomu na veky. Jej duša viac dojmov neprijíma. Bozk mi vysvetlil všetko.

Krásna, bledá dáma, ktorá ma predtým tak vábila, nevzbudila vo mne viac ani najmenšieho záujmu. Cítil som len hnev nad tým, že som hľadal niečo vyššieho, krajšieho, neobyčajnejšieho a našiel som každodenné, prosté, obyčajné.

„Vidíte, že neveríte,“ preriekla po chvíli.

„Čo neverím?“ opýtal som sa, ani nevediac, čo sa spytujem.

Chcelo sa mi preč ísť a viac sa nevrátiť.

„Neveríte mi.“

„Čo, čo?“

„Že vás rada…“

„Veď vy to sama neveríte…“

O štvrťhodinky som odišiel a bol som presvedčený, že sa viac nevrátim.

Posiaľ som sa nevrátil.