ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo po tanečnej zábave. Keď sme odprevadili slečny domov a vrátili sa naspäť, dielňa na náradie už bola odtrúbila na pol šiestu rannú. Cez vrchné okná veľkých zaclonených oblokov vidno bolo kus tmavosivého neba s troma-štyrma preblednutými hviezdičkami a čiernou kontúrou komína na škridlovej streche.

Zasadli sme asi piati okolo dlhého stola. Všetci mladí veselí priatelia s akýmisi blýskavými tvárami od potu a špiny, s pokrčenými golierikmi a manžetami, v zaprášených a sviečkami zakickaných frakoch. Rozkázali sme si piva a rozhovorili sa o tanečnej zábave a slečnách. Domov sa nám nechcelo. Spanie zdalo sa nám po vydarenom plese najnudnejšou vecou. Hudba ešte zvučala v ušiach, krásavice-tanečnice ešte mihali sa nám pred očami, ich nežné, príjemné slová a poznámky sme ešte počuli. Rozpomienky čerstvé, horúce kĺzali sa nám mozgami, myšlienky priadli tkanivo so zlatými muškami v ňom. Mušky sa trepocú, trepocú, akoby nemohli von z toho tkaniva.

Nemýlil nás v našich myšlienkach zaliaty obrus s pozostatkami pomarančov, salónnych cukríkov, šumivých limonád a všelijakých minerálnych vôd, poháre s nedopitým pivom a vínom. Veľká lampa sliepňala nad nami v dyme a smrade, tak sa zdalo, že dohorieva a preto rozširuje odporný olejový zápach. Veselý hovor a smiech zaznieval smutnou sieňou, poháre štrngotali a priateľ Jedľovič, mladý advokát s veľkým bruchom a bradovicami na lícach a nad očami spieval si českú:

Milanovič, bankový kníhvedúci s vysotenou špicatou bradou a veľkým ohryzkom na chudom, tenkom hrdle, mu niekedy zakontroval, hádžuc hlavou tak, že mu lietala ohromná frizúra a menila sa ustavične. Rakyta, advokátsky osnovník s čiernou pleťou, malou ostrihanou hlavou a kultivovanou dlhou bočnou bradou, bez fúzov, sedel, oprúc si hlavu na lakeť; kedy-tedy sa mu oči privreli, zdalo sa, že spí, ale o chvíľu ich otváral naširoko a hľadel dookola, akoby sa bol prebudil. Apatekársky pomocník Slávik so širokou hranatou tvárou, s tvrdými črtami a pichľavými, ľstivými očami neprestával filozofovať a pohrdlivo sa chechtať.

Ja som myslel, zabratý do seba, na Maru Žabicovú. Od prvej štvorylky som myslel na ňu. Ako krásne pozerala na mňa. Pri jednoduchej reťazi stisla mi ruku, pri dvojitej rameno. Potom ešte pozrela za mnou a tak krásne, tak krásne, i usmiala sa mi, akoby volala: „Poďte, mladý človeče, tak rada by sa s vami zabavila, len s vami, lebo sa mi páčite.“ Spočiatku som neveril, že to mne patrí. Potom, keď som počal veriť, dlho nešlo mi do hlavy, prečo sa ona práve na mňa usmieva a tak pekne pozerá, i ruku stíska, i rameno pritlačí k svojmu. Predstavil sa mi utešený obraz… Idem sieňou a tu odrazu predo mnou hrebenček v tmavých, hustých, bohatých vlasoch, samé drobné jagavé kamenčeky v ňom. To je jej hrebenček. To je ona, čo mi ruku stisla. Rozháňa vejárom na dlhej retiazke, zakrucuje ho okolo prsta a zas odkrucuje, šúpa malými nohami v atlasových črievičkách, smeje sa na priateľkiných slovách, s ktorou sa prechádza, ohybuje sa, pozrie do zrkadla a napráva si vlasy, a tu odrazu obráti sa ko mne a jej oči hľadia a smejú sa, iskierky skáču v nich, ako drobné hviezdičky v belasých jazierkach. Hľadí rovno na mňa, a oči i ústa volajú: „Mladý človeče, poďte, s vami by sa rada zabavila…“ A ja sa pripájam.

Z myšlienok vytrhli ma Cigáni, ktorí spustili sentimentálny nemecký valčík, v susednej izbe, neznámemu mladému človekovi s čiernou plnou briadkou, s cylindrom na hlave a preveseným žltkavým zimníkom na ľavom pleci. Opretý o biliard, dirigoval primáša. Dvíhal päste nad hlavu a trhal nimi odrazu dolu. To znamenalo fortissimo. Cigáni hrali fortissimo. Druhý raz roztvoril päste, rozšíril prsty na rukách, sklonil hlavu akoby chcel plávať, prižmúril oči a Cigáni hrali piano. O chvíľu si sadol k malému stolíku, pohrúžil hlavu do dlaní a primáš, prestanúc sa triasť a mykať hlavou, naklonil sa celý k ušiam mladého človeka, šibrinkujúc mu husľami okolo nich. Hral potichučky.

„Čo ty myslíš o Mare?“ spýtal sa ma neočakávane, potichu a tajnostne Juľo Rakyta, roztvoriac naširoko oči.

Trhol som sa. Prichytil ma práve pri myšlienkach na ňu. Bol som zas pri jednoduchej reťazi a chcel som prejsť na duplovanú.^[75]

„Prečo?“

„Len tak. Chcem vedieť tvoju mienku.“

„Čo myslím? … Nič,“ prehodil som len tak z pleca, akoby ma dievča ani troška nezaujímalo. „Tuctová dáma,“ riešil som o chvíľu. „Páči sa ti?“

„Mne sa páči… Taká ušľachtilosť v každej jej črte, v každom pohybe, každom slovíčku … Braček, povedal by ti niečo, keby si ma neprezradil… Vieš, to dievča …“

„Akí sú mužskí blázni,“ poznamenal nahlas apatekársky pomocník a obrátil našu pozornosť na seba. „Pozrite na bláznivého zaľúbeného.“ Ukázal na neznámeho mladého človeka v druhej izbe. Ešte mal hlavu sklonenú v dlaniach a Cigán mu hral potichučky do ušú … „Tancoval s Marou a zaľúbil sa.“

Pohrdlivo sa usmial a zošpúlil ústa.

— Aj tento vraví o Mare, — prelietlo mi mysľou. — Čo len chcú s ňou?

„Všetci ste takí,“ vravel apatekársky pomocník s posmechom. „Všetci ste zaľúbení do Mary a myslíte si, že aj ona do vás.“

Hodil rukou.

„Myslí si, že je do neho,“ pošepol mi Milanovič. Ohryzok mu poskočil a účes sa premenil. Vlasy mu padli do čela.

„Čo ty myslíš o Mare?“ spýtal sa Rakyta Milanoviča. Milanovič zasa hodil hlavou, tak, že mu vlasy padli nazad a zvysoka pohliadol na Rakytu. Pohľad tento hovoril: „Čo ty chudák chceš s Marou? Na teba ona ani nepozrie. Tu som ja.“ Mne bolo smiešne na obidvoch, lebo veď mne stískala ruku. Čo sa bude zaujímať o týchto? Jednému ustavične skáče gágor a druhý rozplešťuje oči… Ale ten apatekár, čo ten chce? Čo hovorí o nás ako o zaľúbených? Vari by aj on reflektoval. Tvár ako mramor, chladná a tvrdá. Neohrabanec.

Apatekársky pomocník, hľadiac ponad naše hlavy, hovoril ešte hlasnejšie:

„Smiešni sú mužskí. Starí, či mladí. To je jedno. Smiešni sú, keď je reč o majetku. Hovoria, že sú ľudia opatrní a neopatrní, ľahkomyseľní, márnotratní, skúpi, gavalierski, lakomí, a to je všetko nie pravda, lebo keď ide, povedzme, o podporu svojho blížneho, alebo, aby požičali takému, o ktorom vedia, že im nikdy nevráti, a keď tento chudák príde k nim raz, dva razy, päť ráz, ak na piaty raz nie, nuž na desiaty raz iste strčia ruky do vrecák a vyhovoria sa na dražobu. Smiešni sú, keď je reč o svojej alebo cudzej kožke. Sú vraj smelí a bojazliví, chabí a odvážni, nemilosrdní, veľkodušní, sverepí, ale zaškrabni ho po paprčke, raz, dva, tri, štyri razy, ak sa hneď nenapáli, na desiaty raz ho iste rozhodí zlosť a i najsmelší sa uchýli, aby mu paprčka čistou zostala. Pri istom stupni nebezpečenstva i najchrabrejší stáva sa utekajúcim chabcom …“

„Táraniny,“ prerušil ho spievajúci Jedľovič.

„Možno,“ prisvedčil rozprávajúci apatekársky pomocník, „ale najsmiešnejší sú ľudia, čo sa dievok a srdca týka. V tomto ohľade sú ľudia iba blázniví. Vymysleli vznetlivosť, záľubčivosť, chladnosť, že sa nájdu ľudia chladní, rojčiví, smutní, veselí, odporní, príjemní, tuhí, mäkkí a všetci básnici vedia akí, ale keď na nás pozrie pekné dievča raz, dva, tri, štyri razy, ak na piaty raz neosprostieme a nestaneme sa hotovými blázny, to na desiaty raz smelo nás môžu zavrieť do blázinca. Nemyslime si, že nám je more po kolená a hlava že nám siaha po guľu na katolíckej veži. Dievčatko, pekné dievčatko je do nás po krk, vyše krku, po uši, vyše ušú, ba aj vyše hlavy zaľúbené. To sa rozumie.“

Vydýchol si a akosi smutne dodal:

„Čo je prirodzené, nie je bláznivé. A predsa je v našej prírode jeden bláznivý punkt, ktorý sa volá samoľúbosťou. Z nej vyrastá namyslenosť, čo nás vedie za nosom, kým nám ho smrť nenatiahne a my nezahryzneme do zeme… Marka je pekné dievča, ale koketka, koketka. Dotýka sa toho nášho bláznivého punktu a my sa bláznime, namýšľame si. Ty si namýšľaš, i ty, i ty.“

Ukázal rad-radom, aj na mňa.

Začervenal som sa. Ten chlap akoby čítal vo mne. Myslel som síce na Maru od prvej štvorylky, ale celkom oprávnene. Nenamýšľam si, veď mi ona najprv ruku stisla, potom rameno. To je istý znak lásky. Keby ma nemilovala, nestískala by… Ale prečo si práve Maru vybral! Má tisíc iných dievčat… Čo jej nadáva do koketiek… Zbadal niečo? a teraz závidí.

„Daj jej pokoj,“ zavolal som namrzený, „to sú sprostosti. Mara je poriadne dievča.“

„Ľaľa, aký obranca,“ zasmial sa pomocník, potom ako naprotiveň zaduplikoval: „Mara je koketa!“

Milanovič, bledý, so sršiacimi očami, vstal a zdvihol päsť:

„Neurážaj ju!“

„Oplan,“ zahučal Jedľovič.

„O bezbrannom dievčati nefilozofuj,“ volal Rakyta.

„Nevravím, že sú všetci pozaľubovaní? Blázni,“ zahundral pre seba Slávik.

— Čo títo vykrikujú, — myslel som si, — ja som tu na to, aby sa jej zaujal. Na mňa tak krásne pozrela. Pri jednoduchej reťazi… Sprostosti,“ kričal som, „tebe sa nepáči a ty zaiste jej, za to nemusíš…“

V tejto chvíli vrazil do izby neznámy mladý človek, akoby ho bol niekto posotil. Drgol do dverí a zastavil sa. Na tenkých, podlomených nohách sa kolembal. Zavesený kabát na pleci sa zošuchol a padol mu k nohám. Neosmelil sa ho zodvihnúť, aby sa za ním neskrochmelil. Červený v tvári, hľadiac na kríž, bľabotal:

„Vy tu o slečne Márii… Urážate ju… Neopovažujte sa o nej špatne… Mne ona tri razy ruku stisla na bále… Do mňa je zaľúbená… Zajtra ju vypýtam…“

„Lužete, pane,“ vyskočil som.

„Nechaj ho,“ potiahol ma za frak Rakyta, „vidíš, že je opitý. Takému pavúkovi nacicanému daj pokoj. A potom,“ šepol mi tajnostne do ucha, „veď sa Mara so mnou zabávala, zakaždým, čo sa so mnou stretla, sme si ruky podali, pozrela významne na mňa a stisla mi prsty.“

„Aj tebe?“ spýtal som sa.

„Vari aj tebe?“ opýtal sa on.

„Aj vám stískala ruky?“ zasmial sa oproti nám apatekársky pomocník, „mne tiež, ale ako!“

„Počujete, aj mne,“ povedal Milanovič smutne a hodil hlavou. Účes mu padol na ľavé ucho.

„Aj mne, aj mne,“ zavolal Jedľovič a zachmúril sa. Všetky bradovice sa mu zišli na tvári.

„Každému, každému,“ zhrozil som sa a ako podrazený sadol na stoličku.

Opitý pán oprel sa o dvere a hľadel na svoj padnutý zimník. V jeho očiach akoby sa boli ukázali slzy.

„Nepovedal som, koketka,“ vravel apatekársky pomocník, „koketka, koketka,“ pohundrával.

Pustili sme sa do podrobností. Komu ako a koľko ráz slečna Mara stisla ruku, či aj pozrela významne, alebo bez významu, a či vôbec nepozrela, či po pozretí aj sklonila hlávku, aby sa hanbila, že pozrela, či nie? Či sa zasmiala potom, či ostala smutnou?

„Nikomu tak, ako mne,“ zamiešal sa opitý pán a spravil pokus, že zdvihne kabát, ale sa potočil a zahodilo ho na druhú stranu dverí. Pomohli sme mu a odpratali ho do druhej izby. Tam si ľahol na diván. My sme pokračovali v detailoch.

— Mne dlho, dlho držala ruku, — myslel som si ja, — a bavila sa s mojimi prsty, s každým osobitne a najmä so snubným, ten dlho, dlho mädlila, až prešla na malíček… týmto tu len ruky stískala… Predsa je to celkom iné ruku stisknúť a držať ju dlho, dlho… Ruky stískať konečne môže byť aj zvykom, ale baviť sa s prsty!… Týmto holobrádkom mohla sa slečna Mara posmievať, ale mne vážnemu, mne básnikovi sa neposmievala. O mne myslela vážne, mne ona stískala ruku úprimne, pravdivo, z lásky…

Tak som si myslel ja. Ale, ako vysvitlo, aj ostatní si tak mysleli, lebo ako ináče mohol dať apatekársky pomocník ešte v tú noc rannú muziku pod oknami slečny Mary? Prečo na druhú noc dal vyhrávať neznámy mladý pán s okrúhlou čiernou briadkou? Jedľovič poslal veľkú kyticu ruží. Milanovič štyri kilá cukríkov. Rakyta jej maľovanú podobizňu. Ja som napísal „Ódu na Maru“, kaligraficky ju odpísal a poslal rekomandovane.

Ako ľahko verí mladý človek, tak tuho miluje.

A slečna Žabicová?

Dopočuli sme sa od jej brata, že dňa 3. marca tohoto roku zapísala do svojho denníka aj nasledovné vety:

„…zasa som šiestim pomútila rozumy a srdcia. Dnes mi traja vyznali lásku… Zajtra mi musí Jedľovič, pozajtre Milanovič, a to do obeda, lebo večer mi iste vyzradí svoju veľkú tajnosť apatekár Slávik… Človek sa musí niečím zabávať…“