ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo to v zime, vo februári. Prišiel som domov z univerzity na vianočné prázdniny a potom sa mi nechcelo do veľkého mesta. Malomestská lieň akosi sadla na mňa. Sedel som celý deň doma a čítal romány, veršíky, hoci som bol juristom. Nič ma nerozčuľovalo, iba škriepky s bratom, ktorý prichádzajúc zo školy, vždy prinášal problémy. Tvrdil vždy hlúposť a ja hlúpe vyvracal som všetko, nazdávajúc sa, že to prichádza s mojím juridickým povolaním. Pritom mysleli sme, že bohvie ako múdre hovoríme k veci. Matka, vlastne macocha, asi tridsaťpäťročná horúcokrvná Viedenčianka, nás obyčajne počúvala a ku komu sa pridala, ten bol víťazom.

Ináče bolo naozaj nudne. Bol by som rád počul o nejakej udalosti, ktorá by prevrátila mesto hore nohami.

A tá udalosť prišla.

Brat prišiel domov zo školy celý rozjarený. Hodil knihy a začal s novinou:

„Viete, čo nového?“

„Čo?“

„Bude maškarný ples.“

„Maškarný ples? Kedy?“

„Koncom fašiangov.“

„Zvedavý som, aké vy môžete mať maškarné plesy. Zaiste je to len chýr.“

Nebol to chýr, lebo celé mesto bolo naozaj naopak obrátené. Päť stolíc rozhovorilo sa odrazu o našom plese a samým mestom ozývalo sa, hučalo: „Bude maškarný ples!“

Utíchli „politici“ v krčmách o turecko-gréckej vojne.^[65] Starí páni pili síce vínečko, ako obyčajne, ale diškurovali o maškarnom plese. Hromžili na mládež, že sa baví a tĺkli pritom tuhšie pri preferansi. Zasa koľký výdavok! Mladí ľudia brali hodiny, ako treba štvornožky chodiť, duby váľať, na jednej nohe vrtieť sa, chodiť na rukách, hlúposti hovoriť a študovali kostýmy. Dámy na spevokolných hodinách hľadali kútiky a hovorili tíško, potajomne. Tu i tu hovorili nahlas o vlastných skúsenostiach. Aká ona bola vtedy a vtedy. „A ja som mala takú špatu vo štvorylke. Odrazu demaskovanie — a tu Rudo.“

Skrátka, mesto bolo hore nohami.

Mne sa ešte vždy zdalo divným, že by sa ten bál uskutočnil. Ale prišlo to i v novinách. Uveril som a vážne počal som sa starať o toaletu. So mnou bolo zle. Študent na univerzite všetko nechá, keď príde na Vianoce domov. Veď v malom meste napríklad netreba rukavíc. Ľudia považujú to za luxus a chodia v lete bez kabáta a v zime v kapcoch. Kto nosí riadne rukavice, to je márnotratník a márnomyseľník. Čert vie prečo, — uznám svoju vinu, — ja som bol trochu márnomyseľný a rád som sa blýskal. Nemohol som sa od toho odučiť. Preto rukavičiek som mal vyše práva. Ale už takzvané lakovky nechal som na univerzite. Doma prehliadol som všetky kasne. Nemohol som nájsť topánok bez príštepkov. Tu podošva zlá, tu „cúgy“^[66] zlé, tu opätky povykrivované. Dal som si spraviť nové. Rád mám aj módny frak. Ale môj zostal zasa len na univerzite. Treba si ho bude vypožičať u krajčíra. A klak? A tvrdá košeľa ku fraku? Ku fraku nejde jágerský klobúčik. K vystrihnutej veste, k lakovkám nehodí sa červená vyšívaná košeľa. Starostí som mal toľko, že už-už zriekol som sa bálu, keď tu doniesli novučičký-nový klak. Mama ho kúpila, a kúpila i dve krásne košele, pre mňa a pre brata. Rozdiel medzi mnou a bratom bol len ten, že on mal byť čertom a ja španielskym grandom.^[67]

Kostým by som bol už mal, ale čo ma veľmi trápilo, bola peňažná otázka. Brat v predvečer bálu mal dvadsaťpäť zlatých a ja len sedem. Veľký rozdiel. Z toho ešte rukavičky, vstupné a polnoc. Akože sa budem baviť? A už predstavil som si v duši smutné dialógy: „Pekná maska, poznám ťa.“ — „Hm.“ — „Budeš so mnou večerať?“ — „Aha.“ — Sedem zlatých a večerať! Nemožno. Choďte vy moje hodinky, choďte! Vysloboďte ma! Ony šli a pätnásť zlatých prišlo. Srdce sa mi rozveselilo.

Prišiel večer bálu. Krásny zimný večer. Bolo jasne a ticho. Stromy, plné osuhle, nehybne stáli. Srieň sa ligotal. Cvengot zvoncov s tichými saňami ozýval sa každých päť minút. Vržďanie kolies, brechot psov, hvízdanie učňov bolo kedy-tedy počuť. Naše sane zastali pred vchodom budovy, kde odbavoval sa ples. Dve veľké lampy horeli nad bránou. Na stenách vchodu zelenela sa čečina a roznášala svoju vôňu. Dlhý, červený koberec vinul sa do foyera. Vrátny s veľkou bradou hlboko klaňal sa každému prichodiacemu. V kútoch foyera stáli oleandrové stromky. Pri schodoch na galériu horeli zasa dve lampy vo veľkých mosadzných svietnikoch. Hasiči blýskali sa v svojej uniforme. Radom salutovali vstupujúcim a s úľubou pozerali na pestré, smejúce sa dámy.

Zo dvadsať aranžérov v červených tureckých čiapkach tmolilo sa sem a tam. Ich zlatom lemované fraky, čierne, krátke nohavice s mašľami, červené pásy cez prsia videl si všade. Šeptali k maskovaným, rozháňali klakmi a smiali sa. Zdalo sa, akoby sa bola vytratila zo sveta všetka neresť a žiaľ, akoby sa znala len radosť a šťastie, akoby bolo všetko šťastne zaľúbené. V šum a smiech zaznievali tóny cigánskej hudby. Pretŕhal ich kedy-tedy krik nejakého zúrivého klovna, alebo kupca, núkajúceho svoj tovar. Masky sa hrnuli. Celá rozvodnená rieka smiešností Pierov, Pieret, hlásnikov, lokajov, domín, Angličanov.^[68]

Brat zmizol v ich víre. Mne nechcelo sa ešte do sály. Chcel som ísť na chvíľu do bočnej kaviarne. Ledva som sa zvrtol, keď sa mi niekto zavesil na rameno:

„Kamže, Jonatan?“

(Takto ma pokrstili ako decko. Škoda, že som vtedy ešte nevedel hovoriť.)

Obzrel som sa a vidím masku. Čiapka s rozetou^[69] na hlave, akú nosia poštári. Pekná mentieka s pozlátenými šnúrami. Krátka svetlá suknička a lakové čižmičky. Cez plece na šnúre prehodenú mala malú detskú trúbku. Vidno, poštárka. Celá postava bola útla a vialo od nej fialkovým parfumom. Bohaté zlaté vlasy padali na bielu šiju.

„Aký Jonatan? Ja som španielsky grand z vidieka, kde sa pramení Kvadalkvivír,^[70]“ riekol som veselo, hoci ma mrzelo, že ma tak chytro poznala.

„Ty si Jonatan. Vidím tvoju špicatú bradu.“

Vravela fistulou.^[71] Ja som sa nahol a pozrel som jej zblízka do očú.

„Máš belasé oči.“

— Kto to môže byť? — myslel som pritom. — Ona neháda, ona ma pozná.

„Nuž, Jonatan, vieš…“ Stisla mi ruku… „O pol hodiny príď do bufetu a mysli.“

Odbehla.

— Kto si, — tanulo mi mysľou, — tisne mi ruku a šepce… Aké má krásne vlasy a oči belasé.

O pol hodiny bol som v bufete. Aký div! Pekná poštárka zabáva sa s mojím bratom-čertom. Stáli pred pultom s cukrovými vecami. Ona veľmi graciózne brala medzi prsty cukrové gaštanky a mĺzla ich, pričom, odvracajúc sa, zakaždým veľmi opatrne dvíhala čipky masky. Brat usiloval sa chytiť jej ruku, ale ju vždy odtrhla.

„Aké ty máš biele ruky,“ vravel brat.

Uklonila sa.

„Povedz, kto si.“

Pokývala hlavou, že nepovie.

„Si cudzia? U nás niet takých pekných vlasov.“

„Á, Jonatan!“ zvolala, keď ma zbadala a podala mi ruku, „tvoj brat je veľmi zdvorilý.“

„I toho znáš?“

Zahrali valčík. Poklonil som sa a šiel som s ňou medzi tancujúcich.

Cez dierky masky tak krásne svietili jej belasé oči! Ona, akoby skladala svoju hlavu na moje plece. Stískala mi ruku, a jej biele hrdlo bolo tak blízko! K tomu fialková vôňa omamovala ma. Unášajúca hudba valčíka sťaby bola schytila moju dušu niekam do výšin.

„Aká si krásna,“ šeptal som a tisol ju k sebe.

Zasmiala sa.

„Prečo sa smeješ?“

„Kto rád má, smeje sa.“

„Poznám ťa ja?“

„Ô, dobre.“

„Ľúbil som ťa ja už?“

„Ľúbil.“

„Tak si Viera.“

Ó, valčík! Ako rád ťa počúvam! A ako ťažko ťa počúvať a neletieť s tvojimi zvukmi! Netúžiaci zatúži. Zlobný utíši sa. Tichý zaluskne prsty. Prišla mi na um Viera. Tá nemá zlaté vlasy ako táto poštárka, ona má čierne, a ruky ešte jemnejšie a je ešte strojnejšia. Kým sme prešli sálou, ona hodila hrsť konfet do mojej tvári a spýtala sa, ako budem po polnoci tancovať? Povedal som, že vo fraku.

„V tom od krajčíra?“

„Rozumie sa.“

„Čo si si požičal?“

Ona vie, že som si ja frak vypožičal! Nebude to dcéra krajčírova? Trochu som sa zahanbil a odišiel. Išiel som do foyera trochu sa ochladiť. Tam som našiel i brata.

„Nevieš, kto je to?“ spýtal sa ma.

„Myslím, že krajčírova Müllerova dcéra.“

„Ale veď tá na galérii sedí.“

Išiel som sa presvedčiť. Naozaj, tá sedela na galérii. Kto to môže byť? Vrátil som sa do sály. Hľa, hľa, môj brat krúti sa s poštárkou. Videla ma a pohrozila sa mi… — Brat akosi nechce skončiť, — dumal som. Tak rád by som ešte jednu túru. Veď vidno, ona mňa vyznačuje, nie brata. Hodila konfety na mňa, a nie na brata. Odkiaľ môže vedieť, že som si ja požičal frak?

Medzitým zunoval sa mi španielsky grand a prevliekol som sa do fraku. V predpolnočnej štvorylke bol som nešťastný. S poštárkou tancoval brat. Keď som sa s ňou v túre stretol, ona ma premerala zrakom od päty do hlavy a podotkla:

„Utešené topánky máte.“

„Prečo?“

„Keď sa vrátim, poviem.“

Vrátila sa.

„Vysoké opätky. Za osem zlatých. To sú od Janíka.“

Čertovské dievča! Aj to vie! Nie je pani obuvníková? Ale veď tá má päťdesiat rokov a je tučná. Má dvoch synov a dcéru nemá. Ako to môže vedieť? Iba ak brat. No, pravda, ten ma zrádza. Ani nie inak. Vie, že som si požičal frak, vie, že mám topánky od Janíka… Poštárka sa znova blížila.

„Nevyplatené,“ riekla a pošla.

To ma celkom utvrdilo, že to ide od brata. Videl, že ma vyznačuje a teraz všetko špatné na mňa váľa. Ledva som dočkal koniec štvorylky. Vyhľadal som brata a bez všetkej introdukcie povedal som mu, že je nízky charakter.

„Prečo?“

„Čo ty máš vravieť také veci?“

„Aké?“

„Že mám topánky nevyplatené.“

,Ja?“

„Ty.“

„Poštárke? Ale veď tá vie všetko. Nechápem sám, ako to môže vedieť. Aj to vie, že máš nový klak, že si od Luxa kupoval včera košeľu. O tebe všetko vie, o mne menej. Ozaj, príď. Ja večeriam s ňou, ale len tak, ak i ty prídeš. Moja zvedavosť je zrovna napnutá. Čo myslíš, dá sa od zvedavosti zblaznieť?“

„Nie.“

„A ja myslím, že každej choromyseľnosti základom je zvedavosť.“

„Bumst!“

„Počúvaj, dokážem ti to.“

Boli by sme sa zas pohádali, ako obyčajne doma, ale Cigáni zahrali polnoc. Ja a poštárka zasadli sme k okrúhlemu stolíku. Brat sa šiel preobliecť. Tak sa zdalo, že sa veľmi náhlil, lebo netrvalo ani desať minút, už sa vrátil s bielou vestou až po krk. Bol pyšný na ňu a i ja som mu ju závidel. Sedela medzi nami. Objednal som na rozkaz neznámej srňacinu. Brat šeptal niečo sklepníkovi. Aj, aj, obchodný akademik objednal mažiarik s ľadom a do neho dve fľašky. Šampanské! Teda, teda. Chce vniknúť do jej srdiečka pomocou sladkého moku. O chvíľu zjavila sa krásna bukréta. Úžasné! Čo mne bolo robiť? Cigáni hrali a mihol som na nich. I ja som chcel niečím zaimponovať.

„Verlorenes Glück!“^[72]

„Ale krásna maska, zhoď tú larvu,“ vravel brat.

„Nie, nie.“

„Prosím vás, slečna, celkom vážne. Ostatní pozhadzovali.“

„Nemožno.“

Ja som sa zlostil na brata, ale ona ma utíšila. Vyhľadala pod stolom moju ruku, ja som ju chytil a nepustil. Nechala ju v mojej.

„Sklepník! Dajte ešte dve fľašky!“

„Načo?“ protestovala.

„Pripiť ti na zdravie.“

„Netreba.“

„Na krásu.“

„Netreba.“

„Na lásku.“

Zdvihla pohár a ľahučko štrngla o naše. Bola ozaj pôvabná v svojej noblese.

„Koľko je hodín?“ spýtala sa zrazu.

„Ó, aký pech!^[73]“ zvolal som, tľapkajúc si po vrecku na veste, „doma som ich nechal.“

„Ale, Jonatan, ty lužeš.“

„Ako?“

„Včera si ich založil!“

To bola strašná pravda. Skočil som.

„Ale teraz sa mi ukážeš, kto si.“

„A keď nie?“

„Zdrapím ti masku.“

„To o tebe neverím.“

„Tak povedz!“

„Poviem ti.“

„Prosím ťa,“ obrátila sa k bratovi, „buď taký dobrý, môj plášť a nejaký koč. Pôjdem domov.“

Darmo sme protestovali, stála na svojom. Brat šiel pre plášť a koč. Ja odprevádzal som ju k šatnici.

„Dovolíš, aby ťa odprevadil?“

„Nech sa ti páči.“

Obliekol som sa. Brat, keď pomohol položiť na ňu plášť, bol už tiež oblečený.

„Dovolíš, aby som ťa odprevadil?“ spýtal sa.

Vo mne vzkypel hnev. Ako sa opovažuje… Zišli sme dolu ku koču. Pred kočom sme na chvíľu zastali.

„Teda? Môžete ma obidvaja odprevadiť.“

To nás konsternovalo.^[74]

„Ukáž sa nám.“

Strhla masku.

Zraky sa nám skrižovali.

„Mama!“ skríkli sme.

* * *

Od tých čias mám rešpekt pred maskami.