ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Musel som ísť na železničnú stanicu vozmo aspoň dve hodiny. Bola treskúca zima a fujavica. Vietor hvižďal a kde zamietol, kde zavial cestu. Okolo nás pod chvíľou dvíhala sa hmla snehu a pichala nám tváre, ako ihličkami. Nablízku pri ceste trčali iba telegrafické stĺpy, stromy, oblepené snehom, stohy slamy a kôpky nerozkydaného hnoja. Kolesá škripeli, spiežovce tlmeno cengali a drôty nad našimi hlavami zuňali. Kočiš prisadol opraty, bič odložil, ruky s veľkými rukavicami bez prstov vopchal do vrecák kabáta, koberec vytiahol si až ku brade a len niekedy zavolal na kone. Zhrbený predo mnou, nehybne sedel. Kedy-tedy zakašľal, hlasne zasmrkol a odpľul si.

Pri drobnom trape vyťahaných, chudých koníkov šli sme pomaly. Len čo sme došli na stanicu, došiel aj vlak. Nemal som času nechať na vozíku nepotrebné veci. Vystúpil som taký, ako som bol. Odetý v dlhej bunde s vyhrnutým golierom nad baranicu, ktorú som si stiahol až po plecia, aby mi uši neobmrzli. Dlhočizný červený šál mi ešte žena bola okrútila okolo hrdla aspoň na dvadsatoro, tak, že som hlavou ani hýbať nemohol. Šál bol spustený na žalúdok a brucho, aby mi ani tieto čiastky tela neprestydli. Na nohách som mal vysoké kapce, dobre vyše kolien, s dvanástimi prackami na jednej strane, a všetky pracky držali. Obuté som ich mal na čižmách a ešte aj slamou boli napchaté, lebo slama drží teplo a hlavnou vecou je, aby nohy boli v teple.

Horko-ťažko vystúpil som do vozňa. Kožené, zajacom futrované nohavice som stiahol, čapicu s veľkým úsilím naddvihol nad oči, aby som sa rozhľadel. Fúzy s cencúľmi ľadu roztrel a počal sa bokom pohybovať, hľadajúc si miesto v niektorom oddiele. Vlak už uháňal a raz ma ta, raz ta posotil. Oddiely boli preplnené. Skoro všetky s pospúšťanými záclonami. Na samom konci vozňa našiel som si miesto. Spal v ňom iba jeden pán. Rozvalený bol na celom sedlisku, obrátený tvárou ku povale. Tienidlo lampy bolo spustené. V pološere videl som len trčiacu dlhú, čiernu bradu, žltú plyšovú vestu s hrubou zlatou retiazkou a veľkú čiernu ruku s prsteňmi, položenú na žalúdku. Okolo jedného prsta mal obkrútenú retiazku. Spal. Aspoň tak sa zdalo podľa rovnomerného dvíhania a klesania pŕs.

Akosi som sa vpratal do oddielu a zdvihol tienidlo lampy. Keď som si počal bundu zobliekať a sťahovať pravý rukáv, ktorý nijako nechcel zo zimníka, akoby bol k nemu primrzol, zarazil ma nepríjemný zápach, rozviaty šosmi bundy. Zápach mi bol známy. Voľakedy som už mal šťastie s ním. Ale nemohol som si uvedomiť, aký je to zápach. Taký nepríjemný bol, že som si musel prsty zapchať nos.

Až keď som zložil bundu a počal si šál odkrúcať, pripevniac jeden jeho koniec o kľučku dverí a točiac sa okolo vlastnej osi, zazrel som v sieti topánky aj s kalošňami na ne natiahnutými.

Pozrel som nižšie a videl, že je neznámy pán zobutý. Ležal iba v čiernych vlnených pančuchách. Naklonil som sa nad ne, poňuchal a vysvetlilo sa mi všetko.

Pánovi smrdeli nohy.

Myslel som si, že až si odkrútim šál, poklepem ho úctivo po ramene a zdvorile požiadam, aby sa obul. Keď som si odkrútil šál, prišlo mi na um, že si najprv zimník vyzlečiem, kapce zobujem a len potom ho o to požiadam. Keď som si zobul aj kapce, prišlo mi na um, že mi treba ešte výdavky poznačiť do notesa. Kočišovi štyridsať grajciarov. Cesta päť zlatých. Ináče by mohol zabudnúť. Až keď to bude, poprosím ho s odpustením.

Práce svoje konal som jednou rukou, lebo druhou som si pridržiaval nos.

Ledva som vytiahol notes a zaznačil do neho výdavok, pričom prinútený som bol pustiť nos a upotrebiť obidve ruky, neznámy pán skočil, natiahol sa k lampe a stiahol tienidlo. Hneď zatým si ľahol a obrátil sa mi chrbtom.

To ma prekvapilo. Po prekvapení urazilo. Po urazení vzbudilo vo mne odpor.

— Veď vidí inteligentného človeka, — myslel som si, — aký je to spôsob?… Ale veď je to komisný^[24] spôsob! Nevšímavosť. Urážka. Akoby tu ani nebol… A veď som tu. I cudziu bundu mohol vidieť, kapce, šál… Pravdaže ma videl, veď som nie z hmly… Ja ti dám!

Flegmaticky zdvihol som tienidlo lampy a vytiahol novinky, že budem čítať.

Neprečítal som ani tri riadky, keď neznámy pán zasa skočil, natiahol sa k lampe a zasa stiahol tienidlo.

„Ja chcem spať,“ prehovoril basom a zagánil na mňa.

„A ja čítať,“ odvrkol som mu a odhrnul tienidlo.

„Ja chcem spať,“ opätoval povýšeným hlasom a stiahol záclonu.

„A ja čítať,“ duplikoval som tiež hlasnejšie a vytiahol som tienidlo.

Obzrel som si ho od hlavy po päty. Bol vysoký a mohutný. Čiernej, suchej, prísnej tvári s hrubými žilami v sluchách a na prostriedku čela. Na samom čele mal mnoho dlhých, tenkých ako cverna vrások, ktoré sa mu nad obočím zaokrúhľovali. Čierne fúzy mu viseli dolu s čiernou bradou, obstrihanou akosi do štvorca. Na vrchu hlavy mal malú hodvábnu čiapočku, na sebe dlhý, čierny kabát a pásikované, vyhladené nohavice. Prezradzoval cestujúceho Žida.

„Ale ja spať chcem,“ zareval odrazu a stiahol záclonku.

„A ja čítať,“ zakričal som aj ja a vytiahol ju.

„Aká je to impertinencia?“ kričal a strčil mi bradu pod môj nos. Málo chýbalo, že som mu ju nepotiahol, ale som sa zdržal. Bol omnoho väčší a silnejší ako ja. Keby nebol tienidlo stiahol, možno, že by som bol spor aj tak nechal. Ale on ho stiahol. Následkom čoho som sa rozzúril a podniesol svoj nos k jeho, vyhrnúc záclonu.

„To sa vás ja môžem opýtať, vy surovec.“

Neodtiahol tvár, ale mi prskol do očú:

„Vy ste sedliak!“

„Vy ste!“

„Grobian!“

„Smrad!“

„Čítajte potme!“

„Spite pri svetle!“

„Nebude svietiť!“

„Musí svietiť!“

„A just nebude!“

„Just bude!“

Obidvaja sme boli dávno vstali zo svojich sedadiel. Možno, že by sme sa boli dávno aj pochytili, ale naša pozornosť bola obrátená len na tienidlo. On ho sťahoval a ja dvíhal. Keby sme sa boli chytili za pasy, bola by lampa svietila, alebo nie. Toto stále svetlo, alebo pološero nechcel z nás ani jeden dovoliť. Chúďa tienidlo raz bolo hore, raz dolu, raz bolo vo vozni pološero, raz svetlo. Raz on povedal, že nebudem čítať, raz ja jemu, že nebude spať. Nadávky sypali sa aj z jednej, aj z druhej strany. Navzájom videli sme, že ani jeden z nás neodstúpi. Ja nebudem čítať, ale ani on nebude spať a lampa musí svietiť, — myslel som si ja. Ja nebudem spať, ale ani on nebude čítať a vo vozni musí byť pološero, — myslel si akiste on. Obidvoje odrazu nemôže byť. Keď nadávky neprospeli, chcel ma kapacitovať, že je väčším pánom, ako ja.

„A viete, kto som ja?“ volal sťahujúc záclonku.

„Žid smradľavý,“ odpovedal som mu, vyťahujúc záclonku.

„Hlavný agent firmy Morgensterna z Viedne.“

„Fuj, smrdí ako pes,“ ripostoval som ja.

„A vy čo ste? Vy nula.“

„Tisíc jutár poľa je vám nula a just toľko hôr! Vy pšócher^[25]!“

„Drevenú figu máte!“

„Tu je,“ a udrel som sa po vrecku, na znak toho, že peňazí ako pliev.

„Žobrák!“

„Čo ste to povedali?“

„Že ste žobrák.“

„Veď vám môj strýc, kuriálny sudca,^[26] ukáže, kto je žobrák,“ pohrozil som sa.

„Pískam na vášho strýca.“

„Zavrú vás na rok, počkajte!“

„Vás zavrú, len poviem grófovi Strasserovi.“

„Taký gróf ako vy.“

Ani majetok, ani hodnosť, ani vplyvné rodiny nepomohli. V kupé bolo raz pološero, raz vidno. Tienidlo skákalo. Nedali sme sa. Jednako som ja mal prednosť. Bol som obutý v čižmách a on stál na remennom koberci v pančuchách. Ale to trvalo len za krátky čas. Zbadal, že sa môže prestydnúť. Vyskočil teda na sedadlo, prekročil na druhé a takto rozkročený sťahoval tienidlo lampy. „Fór“ som stratil a chcel som ho znova získať. Okrem toho aj smrad bol väčší, lebo jeho nohy boli pod mojím nosom. Konečne aj zunovalo sa mi už jednotvárne vyťahovanie tienidla. Chcel som spornú vec komplikovať a nad chlapom nejakým činom zvíťaziť.

Nechal som tienidlo na chvíľku tak.

„Ráčte sa obuť,“ povedal som vážne a chladne, rozkazujúcim tónom.

„Rozkazujte si vašim fafrnkom,“ znela jeho odpoveď.

„Tak otvorím okno.“

„Neotvoríte ho.“

„Teda sa obujte.“

„Neobujem.“

Okno som otvoril.

Agent zoskočil zo sedadla a zavrel okno. Medzitým som ja odhrnul tienidlo na lampe. Priskočil k lampe a stiahol záclonku. Ja som otvoril okno. On ho zavrel. Lenže ja som za ten čas zdvihol tienidlo.

Tak to trvalo aspoň pol hodiny, až sa počali zasa nadávky. Zabávalo ma to už a prestal som sa hnevať. Ale agent behal v pančuchách ako divý. Prskal, zlorečil, skákal, zatváral okno a spúšťal záclonku, vyhrážajúc sa. Otvoril som ešte aj dvere. Mali sme trojnásobnú robotu. K tomu sa nahrnulo zimy a prudké závany fujavice vniesli za chvíľu do oddielu hromadu snehu. Remenný koberec bol mokrý a plyš sedadiel zavlhol.

— Uvidím, či sa neobuješ, — myslel som si, — kým sa budeš obúvať, i lampa bude svietiť, i okno bude otvorené a i smradu ubudne. Nechal som tienidlo a okno tak.

„Obúvajte sa,“ zakričal som.

„Neobujem.“

„Teda sa neobujete?“

„Neobujem.“

„Neobujete?“

„Nie.“

„Nedovolíte ani okno otvoriť?“

„Nie.“

„Ani lampa aby svietila?“

„Nedovolím.“

„Chcete, aby som aj naďalej voňal váš smrad?“

„Chcem.“

„A vy ste agent Morgensternov z Viedne?“

„Som.“

„Teda vy cestujete v plátne a bielizni?“

„V tom.“

„Och, ja blázon,“ zvolal som, „a ja tej firme, čo má takéhoto agenta, dám utŕžiť ročne aj tisíc zlatých… Tu prestáva všetko… Hneď zajtra odpíšem… Takýto agent… Smrdí na sto míľ… Vo vozni sa rozhadzuje… Cestovateľom nedá pokoja. Nemožno pri ňom ani dýchať, ani čítať, pokojne pocestovať… A ešte i táto manžeta je možno od neho…“

Vravel som ako pre seba a odpäl manžetu nazrúc do nej.

„Akurát, Morgenstern, Wien…“

Po tomto quasi monológu akoby som sa bol spamätal, odrazu zahúkol som na agenta:

„Obúvajte sa, lebo ak nepotrebujete topánky, vyhodím vám ich oknom.“

Tu sa počína psychologická záhada.

Ako na počiatku, keď mi neznámy pán stiahol tienidlo na lampe a ma to prekvapilo, tak prekvapilo ma teraz to, že sa ten istý pán naozaj obúval. Jednu topánku mal už obutú. Musel si ju teda obuť už predtým, ako som sa pohrozil, že mu topánky vyhodím. Neurobil to z ľaku. Díval som sa ako skamenelý. Agent, len čo sa obul, sám vytiahol tienidlo lampy a otvoril okno i dvere. Strekol čímsi do povetria, čo voňalo ako jedľa. Predošlý, odporný zápach sa stratil. Potom načiahol sa za kufríkom v sieti. Otvoril ho. Vyňal akúsi knižku a s úctivým, sladkým hlasom prehovoril, usmievajúc sa na mňa:

„Mám plátna najlepšej akosti. Ráčte si obzrieť. Lacnejšie ako iní…“

A podal mi knižku.