ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Jula Vrátnického, právnika, povedali, že je solídny, tichý mladý človek, všetko také vlastnosti, ktoré prvoročnému právnikovi-balekovi nemôžu lichotiť, a Julo aj všemožne bojuje proti nim: má elegantný byt, peknú mesačnú gážu a dvanásť ceduliek zo záložnice,^[5] v kaviarňach opretý o malý mramorový stolíček robí napoleonovskú figúru a prekibicuje celé hodiny pri biliarde; nosí cylinder podľa najnovšej módy, veľké biele mašle a široké nohavice. Aby dokázal svojim kolegom, že je nie balekom, neplatí účty a hoci ho hryzie svedomie, nezadrží slovo, ale dá čakať svojim veriteľom. Ale keď niektorý pohrozí mu advokátom, ticho vyťahuje tobolku a platí, ale pred kolegami hovorí, že mal dnes na krku exekúciu a že mu zapísali nový kabát.

Vo veľkom meste, keď človek má plnú tobolku a nie je pritom zlodejom, veľmi dobre sa cíti. Otvorený je pred ním celý svet. Všade môže vstúpiť s jasným čelom, lebo nemusí počítať: mám dve zlatky, z toho vstupné jedna zlatka, dve fľaše piva šesťdesiat grajciarov, garderóba dvadsať grajciarov, palica päť grajciarov, ostalo by päť hákov, a za to po polnoci neotvoria bránu.

Julo je zriedka v takýchto nesnádzach, lebo dostáva gážu, ktorá trvá tri dni, pätnásteho si dá do záložnice čistiť zlatú retiazku, za čo dostáva dvadsať zlatých. Z tohoto päť zlatých požičia, znamenite poobeduje a večer mení piatku na päťgrajciarniky a rozsýpa ich po kaviarni, čo kelnerov a jeho neobyčajne zabáva. Ľúto mu je prefúkaných peňazí, ale pritom ho blaží myšlienka:

„Hľa, ukázal som, ako sa viem zabávať. Kto ešte povie, že som balek?“

Pomaly, pomaly prichádza prvý. Julove ruky sú holé, vo veľkej mašli nevidno blýskať sa diamantovú ihlicu a pepita nohavice s cylindrom zišlo by sa dať vyhladiť.

Roztomilý prvý vráti všetko a Julo je znova elegantný, šarmantný a má peniaze!

A tak to ide každý mesiac. Časy miznú ako bankovky do kasy kelnerov. Prázdniny, táto mátoha, sa blížia.

Vrátnický počúva samé otázky. Otec píše list, a celý obsah jeho je otázka, či sa učí. Posiela mu peňažný list, a hľa, v kútiku vidí belasou ceruzou napísanú vetu: „Ale aby si sa učil!“ Na poukážke a všade tá istá veta: kolegovia tiež o učení hovoria — hlupáci. Na Julovom srdci ťažoba. Skúška straší ho, temer máva vízie; je nevrlý, nervózny, ani to pivo mu už nechutí.

„Kamarát, nemôžem sa učiť. Ale zato vari len ísť na skúšku, čo?“ hovoril v jedno júnové popoludnie plnolícemu medikovi.

Medik, vážne, ani čoby šlo o život, zamyslel sa a povedal:

„Na každý spôsob!“

„Nuž tak pôjdem. A čo myslíš, budem vedieť voľačo?“

Vrátnický naozaj zadal prosbu o skúšku, dostal termín, ale že sa ho tam nespytovali, koľko piva vypil cez tento rok, čo má založené a u koho si dal nohavice šiť, milý Julko nevedel nijako odpovedať a prepadol.

* * *

V kaviarni je veselá študentská spoločnosť. Je ešte len jedenásť hodín večer a stoly sú zavalené prázdnymi fľašami.

Každý je veselý, len Julo s mračnou tvárou sedí a díva sa do prázdnoty na akýsi neviditeľný punkt. Kníše nohou prehodenou na koleno a fajčí, ani čoby sa chcel zaúdiť. Do zúfania mu je: treba ísť domov a s takým indexom,^[6] s takou skúškou! Vidí pred sebou prísneho otca, dobrú, plačúcu matku nad nevďačným synom. Myslí, myslí, ako by sa vymotal, ale márne. Do Dunaja nechce sa mu hodiť, pod vlak tiež nie. Bože! Bože!

A ako je veselo kamarátom, ani čoby sa nebolo nič stalo. Hľa, i Ema pri kase sa usmieva, ktorej koľko ráz platil koňak, toľko ráz hovoril, že je nie viazaný na štúdium, na roky etc., etc. — a teraz… Napokon vytrhúva ho z tejto letargie^[7] rečník mládeže, desaťročný právnik, človek hlbokého umu a ostrihanej hlavy, Janko Krkavec.

Rečník začal:

„Vysokoctená spoločnosť! Vidíme pred sebou kandidáta smrti. Jeho žiaľ je i naším žiaľom. Navrhujem, aby Julo Vrátnický zaplatil desať fliaš tomu, kto vytrhne ho z pomykova!“ Zhrnul briadku do dlane a zdvihnúc vysoko pohár, dokončil:

„Teda páni! Napnime nite myšlienok a vysúkajme rukávy! Ja som taký smelý navrhnúť nasledujúce: Kúpi sa za šesťdesiat hákov index, — prosím nepretrhúvať ma, poznámky trpím, len keď dokončím, — dá sa spraviť pečať, utvorí sa profesorský sbor. Každý z nás bude reprezentovať profesora tej a tej vedy. Zajtra bude mať pán Julo Vrátnický elegantný index a výtečnú skúšku!“

Julo zbledol od radosti. Vstal, poďakoval sa a dal doniesť pätnásť fliaš piva.

Svitlo ráno, Julo chodí po ulici s bledou, vylumpovanou tvárou. Ide na podpis k profesorom-študentom. Hvízda si, veselo mu je, ani čoby celý svet bol jeho. Stal sa proti svojmu charakteru matematikom: počíta v hlave dlžoby. Najväčšmi škrie ho tých dvanásť ceduliek, no ale zato ostane ešte na jeden večierok s kamarátmi.

Študent Krkavec — teraz profesor filozofie — ráčili ešte odpočívať, medik Z., profesor verejného práva, sa práve obúval, ale zato napísal mu: výtečne, znamenite kolokvoval. Julo ponúkol ho cigarou a Z., pomýliac zástoj, ju prijal. Daňovský, profesor národného hospodárstva, zapísal mu skvelú známku. Keď už i Krkavec podpísal index, Julo šiel na stanicu, sadol do vagóna a letel domov. Rodičia mali veľkú radosť, keď videli krásne svedectvo o zloženej skúške. Že ich oklamal, vyzradil im až po rokoch ako advokát.