ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Epizóda z malého mesta.)

Do nášho mesta prišli vojaci. Kto by si to bol pomyslel? K nám prídu! Richtár nemá kde bývať. Nový doktor už pol roka hľadá byt. Nový advokát sa procesuje, že mu vypovedali. A tu ti príde odrazu batalión vojska. Jednoduchí, bez hviezdičiek, v úzkych nohaviciach a vysokých čiapkach. Jednoduchí s hviezdičkami, v takých istých nohaviciach a čiapkach. Nie jednoduchí, so zlatými hviezdičkami v pantalónoch, bez koní, nie jednoduchí s koňmi a jeden celkom nejednoduchý so zlatým golierom, v čižmách a na koni. A to ešte v sobotu! V nedeľu si rozhodne nepoznal mesto, začadené krčmy a cukráreň. Všetko akosi blýskalo.

Starí páni vytiahli svoje najlepšie háby. Pozeral si, pozeral. Ale, reku, toto by bol náš pán richtár? Veď ten vždy nosí tie obdrané kockované nohavice, či v nedeľu, či v robotný deň. A teraz, ľaľa: nohavice čierne, kabát čierny. Ešte i metál si vylepil, vyčistený, jagajúci sa. Pozri, pozri, veď on nechodí do krčmy, a teraz rovno ta mieri. Tam je aj advokát Ježný a diškurujú o vojne:

„…viete, to nebolo nič. Keď sme my tiahli Bosnou…“

Pán sudca na to:

„Eh, čo Bosna, ale keď sme my ležali v Itálii…“^[49]

„Itália je nič. Čo Itália,“ pokračoval Ježný, „ale Bosna! Bosna, viete, to je kraj! Samé skaly, bralá! Itália!“ zasmial sa.

„Slnce sa ti smeje, všetko vonia, ale Bosna! — Raz, pamätám sa, bola strašná hmla…“

Ľudí si nepoznal. Samá vojna. A ešte panie! Doktorova žena obliekla si napríklad svoju čiernožltú toaletu.^[50] Na spodku žltý hodváb, na vrchu čierne čipky. Krásna! Raz bola v nej pred dvoma rokmi na bále. Klobúk prepichnutý veľkým strakatým perom. Elegantná. Pani advokátka česala sa zasa celé dve hodiny a obliekla si belasé hodvábne šaty, pretkávané akýmsi bielym, lakové črievičky, hodvábnu spodnú sukňu a lorňon. Pani inžinierka svoj dlhý, elegantný kaftan so zamatovým golierom. A všetky šli do kostola o pol desiatej. Ako by aj nie. Môže ich stretnúť ten celkom nejednoduchý so zlatým golierom. Akože by šli len tak proste? Treba sa ukázať.

Slečny, tie vyšli už o deviatej ráno… Tiež do kostola. Slečna Meluzínka mala zrovna atlasové topánočky na sebe. Slečna Zuzanka si vzala do kostola vejár s perami na zlatej retiazočke. Slečna Viera sa blýskala ako slnce, od diamantov na ušiach, hrdle a ručičkách. Odrazu svornosť zavládla medzi nimi. Prv si závideli perá na klobúkoch, alebo keď niektorej vyšlo na klinčeku, že ju on miluje. Teraz išli jedna druhú poohlasovať do kostolíka. Bol to utešený rad. Srdce ti pišťalo.

O slúžkach ani nehovoriť. Ani jednu si nevidel v nedeľu predpoludním bez, ako sa to hovorí, „pigľajzne“, alebo kefy. Tá, čo u doktorov slúžila, sedem ráz si prepigľovala šaty a ešte sa jej pokrčenými videli. Slúžka u sudcu zabudla nakŕmiť svine, lebo neprestala viksovať topánky. Podsudcova slúžka ukradla pani podsudcovej parfumu a ešte povedala k tomu, že sa nemá kedy ani učesať. Dnes poobede ide na prechádzku, čokoľvek budú hovoriť.

Ale toto všetko bolo by sa dalo odpustiť vojakom, keby neboli prišli práve pred letnou zábavou, ktorá mala byť v utorok. Takto nemôže byť. Vrútia sa vojaci, i čo ich nepozveš. Pomútia hlavy slečinkám. Namyslia si a nebudeš môcť s nimi ani pozhovárať sa. Vieme, im len čiapočka vojenská, šablička, gombičky. To sa blyští. Za tým budú lipnúť, ako nočné komáre za svetlom. Môže sa stať nešťastie. Posiaľ ako dobre bolo. Vždy si videl príjemný poriadok. Samé páriky, a také stále, verné páriky. Každá dáma mala svojho gavaliera, každý gavalier svoju dámu. Vždycky. Šiel si ráno do úradu, na ulici samé páriky. Šiel si na obed z úradu, zasa. Šiel si sa po večeri prejsť, zasa si sa len stretol so samými párikmi. Išli jeden za druhým, ako sluky. Tak sladko, potichučky štebotali jedno s druhým, že si nepočul iné, len „ssssss“, alebo „cccccc“. Alebo neštebotali, len sa dívali jeden druhému do očú, tými dlhými pohľadmi lásky. Naozaj, naše mesto bolo údolím lásky a poézie. Nuž a pri takýchto okolnostiach musel potriasť príchod vojakov srdcami zaľúbených gavalierov. Pozrie niektorá na takého nie jednoduchého s hviezdičkami a pantalónmi, pozrie i druhá i tretia, a gavalieri budú nešťastní. Môže sa veľmi ľahko stať, že banka zostane bez úradníkov, fiškáli bez pomocníkov a kancelárie bez fiškálov, pozemková kniha s civilným súdom bez pána podsudcu a pisárov. Všetko vhrnie do seba rieka, čo tečie pri meste.

„Treba odročiť bál!“ vydali heslo niektorí aranžéri.

„Áno, odročiť!“ chytili iní.

A mesto zaplnilo sa strašnou zvesťou, že sa bál odročí. Poradu treba zvolať do kaviarne, na kedy?

O tom dopočula sa pani doktorka.

„Ešte čo!“ podotkla celkom nahnevane. — Nuž a komu potom ukážem svoju čiernožltú toaletu a svoje krásne žlté vlasy? — myslela si.

„Pravdaže nie!“ potvrdila advokátka. „To je netaktičnosť od mladých ľudí. Vôbec, oni nevedia, čo sa patrí. U nás sú mladí ľudia celkom inakší.“ — Pritom si myslela: Všetci sú driečni, tí oficieri. Vidia moju toaletu. Krajšia, veru, ako doktorkina. Budú dvoriť. A až vidia, ako viem pozerať cez lorňon, direktne ich obájim. Muž bude žiarliť.

To isté povedala a myslela si pani sudcová. To isté všetky dievčatá. Manželky povedali mužom, ako čo. Pán sudca advokátom, advokáti svojim pomocníkom. Doktori sú aj tak obyčajne pod papučami. Na porade bol podsudca prvý, čo povstal proti odročeniu.

„Nemožno odročiť,“ vravel s krikom. „Ináče sa poďakúvam z hlavného aranžérstva,“ a búchal pritom na stôl. „Veď, prosím, ako by to bolo? Pozvánky rozposlané, plagáty vytlačené, ako by to bolo?“

Civilný súd s pozemnou knihou prisvedčil hneď. Keď pán podsudca tak, i my tak. Nuž, pravda, ako by to bolo…

„Nemožno, nemožno,“ kričali jedným tónom.

„Všetko v poriadku.“

„Dámy pripravené.“

„Kytky objednané.“

„Sála vyleštená.“

„Oleandre prichystané.“

„Vejáriky vypožičané.“

„Muzika tu.“

„Muzika tu.“

Kričali s pisármi i pomocníci advokátski.

„Teda sa neodročí?“ opýtal sa podsudca opätovne.

„Nie,“ zahrmelo kaviarňou.

„Ďakujem.“

A bolo skončené. Ajhľa, tiež vidno, aká znamenitá svornosť panovala v našom meste. Lenže úprimne treba vyznať, pánu podsudcovi bolo dobre. Bol tiež zaľúbený, ale šťastne a iste. Vedel si zariadiť veci, k čomu dopomáhalo mu i to, že i telom i duchom svojím veľmi sa rekomendoval.^[51] Blondín s veľkým účesom na pravý bok začesaným. Na veľké oblé jeho čelo poeticky padali vlasy. Oči belasé a tvár jemnú, útlu, uzučkú, s ľahkým rumencom. Ináče svalnatý. Fúzy červenkasté, ale silné, okrúhle. Slovom, driečny. A ešte jeho duchaplnosť. Pritom ako sa vedel obliekať. Iní nosili len letné šaty, on biele flanelové. Iní chodili bez rukavíc, on s jemnými, hodvábnymi, riedučkými rukavicami. Iní nosili hrubé palice, on tenučkú, ako malíček. Iní hovorili „pardon!“ bez nosovky, on pekne po francúzsky nosom. Znamenitá família k tomu, meno na štvrťhodinu a korunka na každom ručníčku, tabatierke, paličke a pančuškách. Ešte i cigarety mávali u neho korunky. Skrátka, mohol sa cítiť šťastným, mal všetko. Každý ho chcel imitovať, ale sa ani jednému nedarilo. Náhle niekto mal podobnú mašľu, už si objednal nejakú extra. Náhle videl, že niekto nosí tenkú palicu, už mal takú ani hrubú, ani tenkú. Myslel si niekto: no, tento kabát je znamenite šitý, tak, ako podsudcov. Uvidel ťa v ňom, a prvé čo bolo?

„Ktože vám šil tento kabát? V Pešti robený, však?“

„Áno.“

„Vidno, i tam sú už fušeri. A u ktorého krajčíra?“

„Čuray.“

„Babrák. Celkom nemódne rukávy. Gombice. Ach, perlmutky. Kto to slýchal? Ale čo vy idete k Čuraymu? Pozrite, toto robil Mezey. Elegantné futro, vrecká zdnuky, rukávy. Obzrite!“

To isté hovoril i o nohaviciach a znosil všetko. Odišiel si smutný. Kúpil si si tabatierku. Vyňal si ju pred podsudcom a on už zbadal, že je nová.

„Akú to tabatierku máte!“

„Prečo?“

„No, dosť pekná.“

„Prečo?“

„Troška mäsiarska, ale dosť pekná. Pozrite moju, pravá krokodília kožka. Pravda, stála osem zlatých, ale si ju obzrite. Pritisnite tu. Otvorí sa. Tu na cigary, tu na cigarety. Jeleňou kožou futrovaná; obzrite.“

Rozgurážil si sa v kaviarni. Bol tam i podsudca a chcelo sa ti zaimponovať.

„Fľašu šampanského!“ skríkol si na sklepníka.

„Akéže píjavate?“

„Törley.“

„Ako to môžete, preboha!“

„Prečo?“

„Radšej mláku. Vôbec tu nedostať dobrého a dobré je aj zriedkavosť. My sme píjali doma znamenité. Keby tak z toho. Ale aj bol mok! Niečo klasického. Bohovia na Olympe^[52] ho nepili.“

Znosil všetko a každého. Akože by si nebol podmanil celé mesto! Každý ho zbožňoval, a dámy najviac, najmä slečna Olinka. Ach, slečna Olinka! Musíš povzdychnúť pri jej mene. Aká to bola krásavica! Prvá krásavica. Vysoká a súmerná. Vlasy, na ktoré sa povie, že sú zlaté. No krásavica! Líca, človek by neuveril, červené a nie mäkké, mdlé, ale temer pukajúce sa od zdravia. Pery, šija, všetko, akoby uliato do najkrajšej formy. Krása! A aká nevinná a nedotknuteľná. Probovali už mnohí ľudia dostať sa do jej srdiečka, ale nadarmo. Na nežné slovo nemala inej odvety, len:

„Ale choďte.“

Povedali ste jej:

„Aká ste vy krásna, slečna!“

„Ale choďte,“ bola jej odpoveď.

„Také zúbky máte ani perly.“

„Ale choďte.“

„Ja vás milujem.“

„Ale choďte.“

Taká bola nedotknuteľná a nevinná. Bože, a milá!

Prišli ste ku jej tatinkovi. Bol stoličným fiškusom^[53] na odpočinku. Nepočul dobre a vravel veľmi potichu. Tu bola vždy na pomoci.

„Čo hovoríte?“ spytuje sa starý pán.

„Tatinko sa spytuje, čo ráčite hovoriť.“

„A ako sa máte?“

„Tatinko sa spytuje, ako sa ráčite mať.“

„Chcete borovičky?“

„Tatinko sa spytuje, či rozkážete koňaku.“

„Prečo by som si nevypil?“

A slečna Olinka už donáša buteľku s hviezdami a nalieva a núka.

„Ráčteže, prosím, ráčte. Ešte jeden… Ale ešte jeden.“

Taká bola milá. Do takého dievčaťa sa musel každý, ako sa to hovorí, zaľúbiť. Tak aj pán podsudca, a to tým viacej, lebo býval u pána fiškusa. S Olinkou stretával sa každé ráno, na obed a večer. Spočiatku i jemu vravela na všetko: „ale choďte, nech sa páči, ako sa máte,“ atď., ale láska nestojí. Je ako lavína. Z hrudky povstane, tá hrudka sa pustí, naberá na seba, väčší, šíri sa a letí, letí ohromná guľa dolu a znova rozdrobí sa na kúsky. I pán podsudca spočiatku len za tým túžil, aby sa mohol za minútku pozhovárať s ňou, potom zatúžil za dvoma minútkami, potom za troma. Zbadal biele ruky Oľgine a tak sa mu ich žiadalo dotknúť. Len dotknúť, nič viacej. Keď sa ich dotkol, túžba jeho nezastavila sa. Jemu chcelo sa tie drobné, tenké pršteky stisnúť, potom celú dlaň, potom tú dlaň podržať v ruke za minútku, za dve minútky, za tri minútky, potom ju nikdy nepustiť, večne ju držať, večne cítiť ten šťastný elektrický prúd. A keď sa mu to pošťastilo, keď nechávala svoju ruku v jeho ruke, cítiac a mlčiac, nezastala láska. Pán podsudca zatúžil za lícami Olinkinými…

*

Bol príjemný septembrový večer. Branecký vyšiel na lavičku do sadu. Tak ticho a milo bolo okolo všade. Zdalo sa mu, že všetko láskou dýcha, že je všetko jemu naklonené. Cit sa mu rozšíril v prsiach, a tak mu bolo, akoby aj on všetko miloval. Hľa, domáci drozd tak protivne pískava. Zlostí sa naň, a prečo sa vlastne zlostí? Boží hlas. Drozd vie iba pískať, nuž píska. Alebo husi, ako protivne gagocú, a veď je to celkom nie protivné. Musia gágať. Čo sa na ne hnevá?… Len kedy vyjde už Oľa…

Nečakal dlho. Olinka vyšla. Takto sa stretávali náhodou. Oľga vychádzala pred večerou na hodinku do záhrady, on tiež — teda museli sa zísť.

„To ste vy, slečna?“ spýtal sa.

„Ja.“

„A kam?“

„Prejsť.“

„Dovolíte?“

„Prosím.“

Išli spolu. Boli si tak blízko, a predsa pánu podsudcovi zdalo sa, že je od nej ďaleko. Vytiahol ruku z vrecka a nežne chytil jej ruku. Stisk. Elektrika.

„Ako som ja predsa ďaleko od vás.“

„Prečo?“

„Cítim diaľku medzi nami.“

„I teraz?“

„Áno.“

„I teraz?“

A ona dotkla sa svojím plecom o jeho. Taká je láska, keď ju cítime, necítime ju len v srdci, ale všade, v každej žilôčke, v každom úde, prste, lakti, pleciach a všade. Tak bolo i s pánom podsudcom a Olinkou.

„I teraz?“ spýtala sa ešte raz.

„Áno.“

„A kedy nie?“

Pán podsudca pritiahol jej ruku ku svojim perám. Naklonil sa, bozkal ju.

„Vy viete,“ povedal a nepustiac jej ruku, pritiahol celé dievča k sebe. Sklonila hlavu a hľadela nabok.

„Ako vás ja rád. Vy to viete a spytujete sa. Slečna Oľga, vidíte… Také pekné pery máte… Vidíte,“ vravel bez zmyslu, nechápajúc sám, čo vraví. Nahol sa a bozkal ju na líca. „Oľa,“ povedal ešte a viac nemohol. Srdce mu trepalo, zadúšalo dych.

Ó, bozk! Ako objímajú sa v tebe malom, polminútovom, večne skrývanom dve duše plné lásky a oddanosti. Koľko je moci v tvojej sladkosti. Ľudia a celý svet tratia sa v nej a sám pred sebou mizne človek. Čo more vied, umenia, čo sláva a sila! Všetko je malicherným, slabým, nezaujímavým pri tebe. Tvoja minúta je jedine sladká, drahá, skvostná, nezapomenuteľná. Ty spravíš cenným i najsmutnejší život a odhodený lákavým. Ty, keď ideš zo srdca plného lásky, ako je srdce pána podsudcu a Olinky!

Prešlo niekoľko minút, kým sa ich srdcia utíšili. Neďaleko bola lavička, ta si sadli.

„Olinka,“ počal podsudca, „ja by mal ku vám prosbu.“

„A čo?“

„Prvý čardáš, keby ste tak mne dali.“

„No, bože, prečo nie.“

Znova zatíchli, chytiac si ruky. Hodina večere sa blížila. Čas plynul. O štvrť na deviatu bozkali sa druhý raz a znova sa im srdcia roztrepotali, že museli zatíchnuť na pár minút.

„Olinka, mám ešte jednu prosbu.“

„A čo?“

„Prvú štvorylku mi dajte.“

„No, bože, prečo nie.“

O pol deviatej sa už dva razy jedno za druhým bozkali. Pán podsudca poprosil o druhú štvorylku a ju aj dostal. O tri štvrte na deväť bozkali sa tri razy a pán podsudca dostal supéčardáš,^[54] tretiu štvorylku. O deviatej vstali a šli na večeru. Cestou sa mnoho ráz bozkali a pán podsudca dostal predposledný čardáš, ostatný čardáš a čardáš do rána.

Nuž jemu ľahko bolo proti odročeniu. Šťastný gavalier, ktorý má zabezpečenú tanečnicu podľa srdca.

Ale medzitým vojsko hralo prvú úlohu v salónoch a kuchyniach, na hlavnej promenáde a v každom sádku, v cukrárni a krčmách. Tá slečna bola šťastná, ktorej prihovoril sa taký nejednoduchý so zlatými hviezdičkami. Očká zažiarili, ústa sa usmiali, srdiečko zatrepotalo. Je to radosť počúvať takého oficiera. Počnete o fatamorgáne, a on hneď o koňovi, alebo regrútoch… Že tak a tak, nahneval sa a dal svojmu buršovi^[55] zaucho. Hehehe… Spravili sme päťdesiat kilometrov. Ľudia sa krčili, čo nevládali. Zrovna štvornožky šli, bledli, kamarát, a keď sme prišli domov, kamarát, vidím: akási sviňa nedrží krok. Halt! komandujem. Vieš, aké mám komando? Plukovník pochválil. Kompánia^[56] stojí. Links front! Pred nosmi, kamarát, močarina. Nieder! zarevem. Kompánia padá do blata. Auf!^[57] Nieder! A ešte raz, kamarát. Ľudia nevládali. Hehehe… Ako by ti neimponoval taký oficier? Toľká moc a toľké hehehe. — A ešte dáme! Zdvihne si tú šabličku. Šablička zablysne, portepé sa rozkolembá a blýska. Gombičky sa ligocú, hviezdičky sa trblietajú, čiapka so zlatými šnúrami sa jasá. Ostrohy taktiež. Akože by taký oficier dáme neimponoval. A potom ten manýr! Podá vám ruku civil, to je také hrubé, také neelegantné. Oficier sa hlboko nahne a ešte aj nohou pokýva, aj usmeje sa, aj stačí pri tom všetkom svoju bielu rukavičku stiahnuť. S civilom idete — musíte sa báť, že vám na nohu stúpi. Oficier vždy v dištancii a vždy tak hladko a nežne sa ku vám približuje. Ach, oficier je oficier. A tá myšlienka k tomu, že nás on bráni od nepriateľov, je vystavený guliam, nebezpečenstvám, ohňu! Akože ho nemilovať. Ako odoprieť, čo si on zažiada. Ach, oficier! Civil je nič, ale oficier, oficier, oficier! Nie div teda, že naše dámy s túhou očakávali bál a tú túru, keď príde niektorý z nich, ukloní sa a pojme so sebou do tanca.

*

Prišiel deň bálu. Celkom inakší deň ako ostatné dni. V deň bálu zobudíš sa včaššie, ideš včaššie do úradu. V úrade ti je fádne, pero sa ti nechce chytiť do ruky. Veď je dnes bál. O jedenástej ideš na pivo, veď je dnes bál. Prečo by si nezašiel? Po obede len čo nakukneš do kancelárie. Treba sa obliekať — veď je bál. Akože si ukrátiť čas? Prejdeš do kaviarne a zahráš preferans. Treba by bolo sedieť v úrade, ale veď je dnes bál.

Ale čo len deň! Večer bol ozaj už inakší ako ostatné večery. To bolo vidno i na starých pánoch. Už o šiestej sedeli v kasíne. Prečo by nevyšli včaššie ako iný raz, veď je bál. Titul. I upiť si môžu viacej, nik sa ich nespýta, koľko pili, veď je bál. I prehrať viacej, i smelším byť v kartách, i neskoršie odísť domov, veď je bál. Ak sa ťa opýtajú doma, kde si bol? povieš, že na bale. Á, na bále, to je iná vec. Prečo by si si teda nezahral a neprišiel neskoršie domov? Ach, bál, bál, potrasieš ty srdcami, potrasieš. I staršie dámy sa rozohrejú pri tvojom tlaku. Budeme sa prizerať a náš duch zalietne do minulosti a bude tancovať s naším Ondriškom, Paľkom, Janíčkom. Prídu na um staré, krásne časy… Prečo som nešla za neho? Láska bola… Ach, keby sa tá mladosť vrátila, aby neutiekla tak, ako utiekla… Ale prečo? Veď sa bude moja dcérka zabávať. Driečne dievča a dostane niečo. — Aká radosť i pre starých mládencov. A ak sa pritrafí ešte stisnúť niektorú rúčku a rozveseliť sa v srdci. Možno, blesne nejaká nádej a možno, keby to dal boh… nebudem musieť slaninu držať za oknom v mastnom papieri a piškótové cesto sám si robiť pre kanárikov. Dal by boh! O mladých ani nehovoriť. Tam bude moja Marienka, tam bude môj Janko. Dnes jej poviem, vo štvorylke, myslí si on, že ju rád. Ach, dnes mi iste povie, že ma rád, myslí si ona. Radosť, radosť. Kto by sa bálu netešil?

A predsa, predsa!

Už o ôsmej jagali sa okná sály a bolo počuť hudbu. Sála, vyčečinovaná a lampiónmi dekorovaná, bola plná. Dámy sedeli pri stenách na červených remenných laviciach. Tak roztomile oblečené, s kytkami a ručičkami v lone. Každý by bol rád počul už hudbu pod nohy, ale ešte nebolo možno. Dva plyšové fotele pre lady patronesu neboli ešte okupované. Znak, že sa ešte nemôže tancovať. Pri vchode, baldachýnom ozdobenom, bolo vidno aranžérov v čiernych kabátikoch alebo frakoch, v prostých čiernych topánkach, alebo v topánkach lakových, s okrúhlymi malými klobúkmi, alebo s klakmi.^[58] Každý mal červenú ružu v dierke už ako aranžér, len hlavný aranžér mal bielu. Dvaja z nich na tácničkách ponúkali tanečné poriadky s belasými kystkami, dvaja odoberali karty. Ostatní vnášali tanečnice usmiati a zdvorilí.

„Napravo, či naľavo, milosťslečna?“

„Len rovno.“

„Teda rovno.“

„A či oficieri prídu?“

„Nemôžem slúžiť. Možno.“

Slečna sa posadila. Obapolná poklona. Šlo sa po druhú vchádzajúcu.

„Akože chcete, slečna. Naľavo, napravo, či rovno?“

„Ako vám je najpríjemnejšie.“

„Rada by som neďaleko fotelov.“

„Teda neďaleko fotelov.“

„A čo, oficieri prídu?“

„Iste.“

Zasa vzájomná poklona a išlo sa po tretiu vchádzajúcu. Tie isté slová. Tá istá otázka a odpoveď o oficieroch. A mladí ľudia ponosovali sa jeden druhému, že každá len o oficieroch. Prídu — nevieš? Radšej keby neprišli. Ostatne, ja mám tance zabezpečené, a ty? Aj ja… Ty tiež? Tiež. Tiež? Tiež. No teda nech prídu, ale je to nepríjemné počúvať, vždy oficier, oficier. Nie? No pravda. A najmä dámam sa nesvedčí opytovať sa. Prídu. Dobre. Neprídu. Dobre. Neopytujem sa, ale čakám. No nie? Pravdaže. Pomaranče. Nevedia, že s tým urážajú nás. Ja si síce z toho nerobím nič, ale potom nech nehovoria o dobrom tóne: „Mladí ľudia sú negalantní!“ „Mladí ľudia si mnoho dovolia!“ „Mladí ľudia nevedia, čo sa patrí!“ „Mladí ľudia nevedia, čo je dobrý tón!“ A potom takto. Čo ony vravia o dobrom tóne. No, nemám pravdu?

O deviatej večer zjavila sa matka bálu. Manželka pána sudcova. Vlasy v krásnej vysokej frizúre sčesané, zapudrované. V očiach ligotanie, na tvári úsmev. Pekná pani. Elegantná svetlo-žltá hodvábna toaleta. Vôňa fialkového parfumu a ružičiek, čo mala na prsiach a kytke. Cigáni spustili marš a krv vo všetkých ožila. Akoby bol prešiel elektrický prúd cez údy každého. Sála rozhýbala sa, tanečnice dupkali nožičkami a kývali hlávkami napravo i naľavo. Vidno bolo chuť do tanca. Rad aranžérov sa rozdvojil. Naklonili svoje hlavy. Niekto hlbšie, niektorí hlboko, niektorí nie hlboko. Niektorí pošeptali pozdravenie, niektorý pozdravil hlasnejšie. Každý sa usiloval, aby bol voľný priechod pre matku a jej sprievodčieho, pána podsudcu.

Pán podsudca naklonil sa ku sudcovej a šeptal čosi.

Pani sudcová sa zasmiala.

Zasa šepot.

Zasa smiech a pán podsudca s poklonou usadil sudcovú. Zahrali čardáš. Pán podsudca sa zasa uklonil, pani sudcová vstala a ples bol otvorený. Páriky sa vyhľadali. V čardáši si tak blízko a tak dobre dá sa hovoriť a pozerať do očú a zavzdychnúť. Pomocník Ježného už šúchal nohami so svojou. Pozemná kniha so svojou, úradníci z banky so svojimi. Kasír zo sporiteľne so svojou. I pán podsudca zo päť ráz otočil sa a ďakoval, aby Olinka nesedela. Taký je už cit lásky: volá, volá, privolá.

„Ach, slečna, Oľa, s vami, vidíte, ja najradšej,“ prehovoril a počal šúchať nohami.

„Tak sa vidí, je animo.^[59]“

„O áno. A vy sa ako cítite? Dnes pri obede ste boli divná.“

„Prečo divná?“

„A ja viem?“

„Ani som nebola.“

„Vy… vy…“

„No čo?“

„Viete čo ste?“

„Čo?“

„Šelmička,“ a zvrtli sa zo tri razy odrazu a potom naspäť tri razy a zasa začali šúchať nohami.

„Vy ste šelma,“ povedala Olinka.

„Vy ste.“

Niekto za chrbtom zakričal s hudbou: „Ejejejej!“ Druhý sa mu ozval a zakričal: „Ťu!“ A všetko sa vrtelo a odrazu, akoby na povel, Cigáni začali akosi potichu… „Pssss“ ozval sa ktosi a za ním druhí v takte: „ct, ct, ct“. Počul si len šúchanie nôh a nôtu, peknú nôtu, čo rozprúdi krv, roznieti cit, že musíš cítiť, a čo si nikdy necítil.

„Teraz nevieme, kto je šelma,“ začal pán podsudca potichu.

„Nuž vy.“

„Ba vy.“

„Vy, a ľaľa, oficieri,“ zvolala odrazu Olinka a zadívala sa ku dverám.

„Oficieri,“ zvolala suseda.

„Oficieri,“ zvolala tretia.

Nad tichým, citným čardášom zasipelo slovo oficieri. Súzvuk v dušiach rozptýlil sa ako dym. Nové túžby skrsli v srdciach. Smútok zavládol srdcami gavalierov. Dámy sa zaujímali o iných, nie o nich.

Naozaj do sály prišli ôsmi nejednoduchí so zlatými hviezdičkami a pantalónmi. Bez šablí a ostrôh. Vidno, chcú tancovať. Všetci vyparádení, s vysokými čistými goliermi, manžetkami a rukavičkami. Pošli ku tancujúcim a tam sa rozostavili. Rozložili nohy a skrižovali ruky na prsiach, ako Napoleon robieval. Z každého môže byť Napoleon. Prečo by oni nekrižovali ruky, ako Napoleon? Imponujúca póza. A ten ich vábiaci smiech. — Budú s nami tancovať, budú s nami tancovať, — dumali dievčatá. — Protivní, ako sa rozostavili, — mysleli mladí ľudia a znechutili sa, znechutili. Čardáš ešte raz zavreskol, potom tíchol, až umĺkol. Tanečníci zaviedli tanečnice na miesta. Vytiahli svoje ručníčky a utierali spotené hlavy. Každý zašiel do susednej chyže občerstviť sa. Niektorí pohárikom piva, niektorí dvoma pohárikmi a pokúriť si. Taký je už u nás zvyk.

Medzitým oficieri okupovali najkrajšie grupy dám. Bolo šťastie s nimi prechádzať sa po sále. Hľa i tu sa hneď ukázalo, čo je oficier. Teplo ti je a chceš sa ochladiť vejárom, už ti ho oficier berie z ruky a sám chladí a tak mäkko, nežne. Spomenieš, že si smädná, už sa oficier rozbehne. Sklepník prináša limonádu. Ach, keby tak niečo sladkého bolo, zavzdychneš. Už máš mrazené. Takí ľudia. Prechádzaš sa s nimi. Im je studno bokom ísť popri tebe. Obrátia sa ti tvárou a chrbtom idú, a tak šikovne! Keď nie inde, ale na bále naozaj si ich musíš zamilovať. Im odoprieť niečo bolo by hriechom.

Zahrali vals. Po valsi nastalo ešte väčšie obájenie. Ako tí tancujú! Páperom sa cítiš. Nebežíš, letíš. Ach!

„Prosím, zadávať sa na štvorylku!“ zakričal po valsi hlavný aranžér, pán podsudca. Cigáni dva razy zahrali vstup. Bolo treba kričať.

„No a ty čo netancuješ?“ spýtal sa hneď pomocníka Ježného.

„Ale,“ vrkol a šiel ku dverám.

„Zadávať sa, zadávať,“ pošepol pozemnej knihe, potľapkajúc ju po pleci.

„Čert ma po všetkom.“

„Prečo?“

„Ale…“

„Čo sa ti stalo?“

No nečakajúc na odpoveď, pobral sa za jedným úradníkom z banky.

„Čížik!“ zavolal.

„Čo je?“

„Tancovať!“

„Tancujte si,“ a pošiel preč.

Pán podsudca sa zadivil, ale poznove zatľapkal rukami a zakričal:

„Prosím zadávať sa na štvorylku!“

Niekoľko nepatrných párov sa zozbieralo. Inteligencia sedela. Pri každej inteligentnej ružičke oficier. Pán podsudca sa rozhľadel. Hľa, i pri jeho Olinke, — a rozbehol sa ku nej:

„Prosím teda, slečna.“

„Odpusťte, pane, ale tento tanec budem s pánom lajtnantom.“

„Ale, veď ste mne…“

„Odpusťte, ale…“

— Čo to má znamenať? Košík? Opovrhnutie? — pomyslel si a mráz mu prešiel po chrbte. Ako sa zadržať? Cigáni zahrali po štvrtý raz vstup. Hlavný aranžér musí mať tanečnicu. Prešiel ku slečne Zuzanke.

„Prosím, ak možno.“

„Odpusťte,“ zahovorila rýchlo, „ja som túto štvorylku sľúbila pánu notárovi, ale ma tuto pán lajtnant požiadal, nuž už len s ním.“

Srdce mu zhorklo.

Prešiel ku slečne Marienke.

Poklona.

„Odpusťte, ja som túto štvorylku vlastne…“

„Pánu Čížikovi?“

„Áno, ale tuto pán oberlajtnant.“

Poklona.

Prešiel ku Žofke, prešiel ku ostatným dámam. Tá istá odpoveď. Všade pôvodne doktor, kasír, Čížik, pozemková kniha, ale ona chce túto štvorylku s pánom lajtnantom, oberlajtnantom. Nuž dobre. Čert ma po vás. Riaďte si ju sami. Idem za ostatnými. — V kaviarni ich našiel.

„I ty si tu?“

„Sláva!“ zakričali mu.

Bolo ich osem. Všetci oklamaní v láske. Všetci rozhorčení nad potupením. Všetci poučení o nestálosti žien. Ó, žena, žena! Ty vzala si nám raj pre jedno jablko. Život zhorkol, tvár zapotila sa a predsa ťa milovali a milujú. — Ó, osem krásavíc nášho mesta! Zabudli ste na cítiace srdcia, na lunné noci a tiché nočné hudby pod vašimi oknami. Nazdali ste sa, že ľúbite a pre niekoľko hviezd na krágliku zabudli ste na tie ľubozvučné tóny, ktoré udierali do okien vašich, osvetlených tichým, chladným svetlom mesiaca. Mysleli ste si, nezabudnete, a zabudli ste, zabudli. A predsa vás milujú tí ôsmi gavalieri. I oni chcú zabudnúť a nemôžu. Treba im vína, vína, vína. To osladí najhorkejšiu chvíľu, to vráti stratenú vôľu a raj.

Zapili si. Usilovali sa hovoriť, ale nešlo. Hudba znela zo susednej izby. Eh, všetko uletí, ako ten tón, všetko, a my sa trápime, že uletí. Bojíme sa, trasieme. Smutne im bolo a predsa sa chceli smiať. Vína, vína. Nazdar! Prosit!^[60]

V dvorane boli už pri kolóne.

„Kolón,“ zakričal jeden so štyrmi hviezdičkami. Tak sa zdá, oberlajtnantami ich menujú.

Dva rady sa pochytali za ruky.

„Dva razy vopred!“

„Dámy eté!“

Zrazu bolo čuť trúbu. Pod samými oknami zavreskla. Neúprosne, strašne znela v harmónii cigánskej hudby. Nemilosrdne potriasol tablice okien jej hlas a niesol sa sálou do každého ucha. Cigáni prestali hrať. V sále utíchlo všetko, načúvajúc.

„Alarma!“ zavolal oficier-aranžér a načúval ešte chvíľu.

„Alarma!“ opätoval a pustiac ruku svojej dáme, behom sa pustil z dvorany.

„Alarma! Alarma!“

Ôsmi oficieri zmizli.

Osem tanečníc zostalo stáť.

Cigáni opätovne zahrali.

Hanba!

Osem krásavíc zostalo bez tanečníkov a bez sprievodu vrátili sa na svoje miesta.

„Chaine anglaise,“ prevzal komando pisár v civilnom súde.

„Tour des dames!“^[61]

Osem tanečníc sadlo si na miesta.

Osem tanečníc sedelo.

Do rána.