ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď pán učiteľ Ondrej Pevný asi pred sedemnástimi rokmi nastúpil úrad učiteľský v odľahlej dedine Konopanoch, bol preniknutý už v mnohom ohľade novými ideami. Nuž, hľa, mladý človek, nedávno vystúpivší z učiteľského ústavu, čili takzvanej preparandie!

Cirkevníkom sa on hneď spočiatku nepozdával, totiž na próbe.^[1] Nebohý pán rechtor bol tučný; bolo veru čo vidieť na ňom, keď vystúpil na kazateľňu, čo sa aspoň tri razy do roka stávalo — na výročité sviatky v prvú slávnosť na večierni, alebo keď zasadol za organ. Toto bol ako slamka a jeho nohy v uhorských nohaviciach dobre sa pod ním nezlomili. Nebohý bol šedivý ako holub; toto sotva sa z vajca vykotúlilo. Nebohý sa holieval ako každý poriadny pán rechtor; tento už mal na brade a pod nosom šteť: riedku síce, ale predsa šteť. Nebohý nosil sa vážne, do kostola chodieval v zime-v lete v dlhom deáku^[2] — tento mal tiež šnurovaný kabátik, ale celkom krátky. A mnoho, mnoho našlo sa, v čom rôznil sa od nebožkého pána, Pán Boh ho osláv! Ale čo robiť? Bez bachtára^[3] Konopany byť nemôžu, tobôž bez rechtora: vyvolili si pána Pevného.

Do obstarožnej školy prisťahoval sa celkom mladý šuhaj. Doviezli ho na jednom voze so všetkým jeho náradím, s celou perepúťou.

„Je ako kostolná myš!“ hundrali cirkevníci. „Máme sa naň narobiť, kým sa trochu zapieri a akomak stučnie! Ten nebude veru za plácou rok, dva roky čakať: bude si vystíhať…“

Horšie bolo, keď o dva týždne nato dal nový učiteľ zo školskej izby vypratať dlhé krčmárske stoly i lavice, na ktorých vedychtivá konopianska mládež dosiaľ nohavice s dobrým úspechom drávala. Dedinou roznieslo sa, že do školy prídu stolice také, ako sú v kostole. „Vedeli sme sa za stolmi učiť — prečo by sa nemohli i naše deti?“ kričali gazdovia. Ale kričali márne. Nové stolice predsa len vsťahovali sa do školy.

Škola zaplnila sa, napadol prvý sneh. A iba teraz chodil chýr za chýrom dedinou — jeden divnejší ako druhý. V škole nemáš ferule, ani signum!^[4] „Bude to za škola — ani židovská! Hlavu mu objedia tie detváky, ak nezavoňajú ferule. Veď by sme my boli nebožkému po chrbte tancovali, nech nie feruľa — a to bol rechtor, to už bol!“ Ale nemálo divili sa, keď zvedeli, že ten šťúply, chudorľavý človiečik i bez ferule vie si poradiť. Deti nesmeli robiť toľkú sodomu^[5] ako za nebohého. „Čerti vedia, čo je to: porobenina najskôr!“ rozhodli ustaraní Konopania.

Ale to nebolo všetko! Deti pribehli domov s hroznou novinou: učiteľ naložil chlapcom, aby sa ostrihali. „Ale my tých!“ kričali otcovia. „Radšej im vlasy i s hlavami poodtínať. Nie dosť nešťastia, že ti ho ostrižú vo vojne: ešte tu aby si ho dobrovoľne strihal!“ A mnohí vážnejší presbyteri^[6] šli k učiteľovi a prosili ho, aby ten hrozný rozkaz odvolal. „Za čože ich budú, pán učiteľ, kvákať,“ strašili ho, „keď im hlavy oholíme? Nebude v škole ani kázne, ani bázne, keď chlapci budú mať hlavy holé ako kolená. Za uši, to sa tu osvedčujeme, si ich ťahať nedáme: pačesy, keď sa i vytrhnú, narastú ľahko i druhé. Ale ucho nenarastie druhé, keď ho raz vytrhneš.“ Učiteľ mal vôbec mnoho roboty, kým presvedčil presbyterov, že čo musí byť, to musí byť. Pekné vlasy šuhajcov padli za obeť jeho reformám.

Ešte dedina dobre neutíšila sa od nesmierneho rozčúlenia, keď tu nový poplach. Učiteľ nariadil, že chlapci a dievčatá bez výnimky donesú si pero, písanku a atrament. „Môj Maťo notáriušom nebude!“ kričal jeden. „A načo je mojej Katuši vedieť písať — var ju spravia richtárom!“ A presbyteri zas len šli do školy. „Škoda papieru kaziť nič po nič. Veď my sme tiež chodili, chvalabohu, do školy — písať nevieme a tu sme. Traja nám odpisovali škriptá,^[7] my sme im dávali za to obáraného hrachu a konopného semenca, alebo jabĺčko, ak bolo… Nebohý Ondráš Zacharovie bol vyše dvadsať rokov richtárom, a vedel len krížik napísať. A dievčatá! Veď si tie iba ruky podaromnici zafafria. Nech len učia sa z knižky, aby si našli v kostole pesničku… Majú tie vreteno: to nech vedia poriadne zvŕtať, a nie číry-čáry po papieri robiť!“

Ale učiteľ nepovolil — stalo sa mu i tu po vôli.

Prišlo Ondreja. Boženíci zišli sa u richtára. Doniesli sebou tu vrece, tu širanicu — takto opatrení pustili sa dedinou. Za nimi vliekol sa hajtman a dvaja hájnici — ťahali za sebou sánky, pravda, prázdne. Divná táto procesia šla z dom’ na dom, vyberajúc od gazdov pšenicu. Vrecia plnili sa a uložili hajtmanovi na sánky. Okrem toho každý gazda dal tri poriadne polená, čo dali sa dobre kálať: tie vliekli hájnici na svojich sánkach. Keď celá dedina bola schodená, o polvečer zastali pred školou. Pšenicu zložili v pitvore, polená uložili pod cieňou do stôsa.

„Došikovali sme pšenicu na oblátky,“ oznamoval richtár učiteľovi.

Učiteľ iba teraz spamätal sa, že vo vokátore^[8] jeden bod znie: pečenie oblátok na Vianoce. Utiahol sa do svojej izby, uvažoval vec zo všetkých strán a umienil si — zrušiť i tento pozostatok stredovekého tmárstva. Ale toto nejde tak jednoducho. Tu treba už vokátor zmeniť — a vokátor meniť nemá on sám práva…

Prišiel konvent,^[9] predniesol mu svoju žiadosť s patričným odôvodnením. Ale zle pochodil: nenašlo sa jedného človeka na konvente, ktorý by bol ochotný zriecť sa vianočných oblátok.

„Čo k nám chodil, keď sa mu vokátor nepáčil!“ bolo počuť z úzadia rozhorčený hlas.

Učiteľ teda podľahol. Konventuáli^[10] boli vo vytržení. „Budeme mať oblátky!“ uspokojovali svojich domácich, znepokojených zlými chýrmi o oblátkach. „Budeme mať oblátky!“ tešili sa deti a tancovali po izbe.

Učiteľ teraz už nevedel, čo si počať! Chcel oblátky zrušiť z mnohých príčin, ale najviac preto, že bol samotný, nemal ženskej pomoci v dome; bude on sám nútený viesť túto nemilú prácu. Pritom nemal pochopu, ako sa majú oblátky piecť. Ako sa robí na ne cesto, aké husté alebo riedke — vôbec, čo má to pekárenie za spády. Koľko mu treba oblátok, koľko sa má pšenice zomlieť, ako oblátky zariadiť. Vôbec otázok povstalo celé more; nevedel, kde nájsť na ne odpoveď.

Vrecia so pšenicou stáli dosiaľ v pitvore, drevo vo stôsoch. Keď si pomyslí, že príde čas, keď bude treba začať, vlasy sa mu ježia. Keby sa mal aspoň koho poradiť, dákej susedy, snáď by mu povedala. Ale nemá nikoho, je tu osirený v tejto cudzej dedine. Dosiaľ nebol v žiadnom dome, ani s nikým okrem svojho úradu nehovoril: nechcel sa zamiešať medzi ľud — bál sa o svoju autoritu učiteľskú. A tak po večeroch musel sedávať doma a nudiť sa pri fajke a dakedy i pri knihe.

Na šťastie, v jedno odpoludnie prišla k nemu suseda Kopytkuľa. On jej mena, pravda, nevedel, ani ju vôbec neznal. Divil sa, čo tá osoba uňho pohľadáva. Uškierala sa mu, hodila okom po prázdnej, skoro celkom prázdnej svetlici, obzrela si ho zblízka — zblízka ho i tak dosiaľ nevidela. ,Neborák, aký je suchý!‘ pomyslela si. Bol by sa jej snáď i zapáčil, keby nie tá šteť pod tým nosom; ale to je trochu onô… Zas sa uškerila, a zakryla si rožkom šatky, ktorú mala na hlave, ústa. ,Čo ich zakrýva,‘ rozmýšľal učiteľ, sú veľmi pekné, malé — pery červené a plné, a za nimi zuby, ani perla najčistejšia. Skôr by ich mohla ukazovať celému svetu, také pekné zúbky!‘

„Máte vari v škole dieťa?“ skúmal ju učiteľ.

„Ach, nie, moja Žofka iba na rok pôjde do školy. A zas usmiala sa a jej oči usmievavo mu hľadeli do tváre.

,Čo táto stvora chce?‘ trápil sa pán Ondrej a klopil pred ňou oči, červenajúc sa. Nebol akosi sám svoj. „Máte muža?“ pýtal sa jej. Sám nevedel, prečo jej predložil práve túto otázku. Cítil, že mu tvár horí i uši sú ako v pahrebe. Nebol by jej za svet pozrel do očí.

„A kdeže by ho podela?“ zasmiala sa suseda. „Mám, ale…“ a tu sa jej vzdychlo a pozrela vážne na učiteľa, „niet ho doma skoro od Gála.^[11] Šiel do pálenice, ale teraz kedysi príde. Ja ho už viac nepustím, lebo to je…“

„Veď si sadnite!“ núkal ju učiteľ, ktorému rozpaky pomaly prešli.

„Ach, veď idem. Mám sa ešte u matere ohlásiť. Ja som k nim prišla, keby mi tie hlávky… Keď nebolo ešte rech… keď ich ešte tu nebolo, kurátor^[12] mi toto… mal kľúče tu od pôjda, dal mi hlávky vysypať na povalu, čo by trochu preschli. A teraz by ich nedbala omlátiť, nuž čo by…“

Učiteľ iba teraz vyrozumel, že na jeho pôjde sú čiesi ľanové hlávky. On si pôjda dosiaľ ani nevšimol, veď i tak mnoho nepochodil na pôjd — nemal tam čo hľadať. Ale darmo je: o oblátky v Konopanoch mali Kopytkulkine hlávky prvú zásluhu. Kým Kopytkuľa odnášala hlávky, učiteľ sa s ňou zoznámil, takže keď pre ostatné prišla, už sa dobre znali. Následkom toho zdôveril sa jej so svojím krížom.

„Hí! A pšenica je ešte nie vo mlyne?“ divila sa suseda.

„A kto by ju odniesol — nemám tu nikoho takého…“

„A čo by ju nezaniesla? Ja ju odnesiem hneď, oj, vďačne!“

„Ale neviem, koľko jej treba dať zomlieť!“

„Ja veru tiež neviem.“ Suseda nesmierne zamyslela sa. „Ale im čosi poradím. Jano Predajovie pekával za nebožkého — ten bude vedieť. Pôjdem sa ho opýtať…“

„Alebo mi ho pošlite.“

„Alebo tak — to bude najlepšie.“

Jano Predajovie prišiel. Bol to mladý ešte gazda, nemal vari ani tridsať rokov. Urobil rozpočet s takou určitosťou a istotou, že bolo hneď vidno, že sa Jano darmo nepovaľoval od osemnástich rokov pred každými Vianocami dva týždne pred školským ohniskom. Pán učiteľ bol jeho známosťami ohlušený. Čo Jano nariadil, to učiteľ vykonal. Na trhu nakúpila Kopytkuľa hrncov, variech, habariek, cukru, škorice a hrebíčkov — mala veru čo niesť z mesta. Jano Predajovie najal zas rubačov, ktorí triesky natenko kálali. Vôbec znášanie ľanových hlávok spôsobilo v oblátkovej otázke úplný prevrat a malo by sa vniesť ako svetodejná vec do protokola obecného v Konopanoch. Lebo ináč veru neviem, či by bol pán Pevný pri najlepšej vôli napiekol oblátok — a ak by ich i napiekol: neviem, či by sa boli na oblátky ponášali.

Prišlo Lucie.^[13] Chlapci doniesli železá a vyčistili ich. Keď nimi tam štrkali, žiactvo bolo ako vymenené. Všeobecný šumot, šepot a pohyb nastal v školských laviciach. Ba ani sám pán učiteľ nemohol udržať chladnú krv. Nechal školu školou, vbehol do kuchyne. Železá sa už hriali nad plameňom. Nesmierny zhon po celom dome. Jano Predaj naháňal húf chlapcov, ktorých mu učiteľ pridelil za pomáhačov spomedzi žiactva. V bitkách nenaháňal Napoleon tak svojich ordonancov, ako Jano Predaj týchto pomocníkov. Ale oni sa ver preto nehnevali.

Prípravy postúpili konečne tak ďaleko, že prvá oblátka zišla zo železa. Obzrel ju najprv Predaj, potom učiteľ a konečne, chlapci, akoby to bol desiaty div sveta. Nakoniec nezostalo z nej nič.

„Treba bude múky prisypať. Oblátka je tenká, a tu radi hrubšiu.“

A chlapec, ktorého Jano postavil k ohromnému hrncu s rozrobeným cestom a dal mu do ruky habarku, musel znova roztrepávať prisypanú múku.

Pán učiteľ, keď už i tak mrkalo, rozpustil školu. Deti idúc pitvorom a čujúc praskot ohňa na školskom ohnisku a štrkot želiez, zaradovali sa znovu. Oblátky pečú sa — hody sú už v kuchyni!“ hovorili si medzi sebou.

Učiteľ vstúpil do kuchyne, ktorá hemžila sa ľuďmi. Jano Predaj stál pri ohnisku s varechou v ruke. Striehol oheň, železá, chlapcov — všetko! Železá boli dve. Jedno hladké, vlastne kedysi bolo doň čosi vyryté, ale behom času zárezy stali sa na nepoznanie plytkými. Druhé, ešte nové, rytina na ňom zachovaná. Oblátka z neho niesla dva výjavy z Písma svätého: Adama a Evu v raji a Božie narodenie. Dookola nápis s menom cirkvi a rokom jej založenia.

Chlapcov bolo v kuchyni šesť. Dvaja narábali železami, jeden mal v ruke kutáč a naprával oheň. Že je pecúchom, bolo vidno nielen po kutáči, ale i z toho, že má tvár ako murín. Chlapci ho zafúľali, aby si zachoval, čo je jeho úrad. Iný chlapec bol vymenovaný za kuchára: miechal cesto, ako sme ho už prvej videli. Aby bol značnejší, urobili mu chlapci z cesta výložky na kabátku a búzy na tvári. Ostatní dvaja stáli ako rezerva v úzadí. Majú zameniť chlapcov pri železách a starať sa do tých čias, aby bolo v kuchyni dostatok paliva.