ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď pán učiteľ vkročil do kuchyne, hovor zaraz utíchol. Vidno, že žiaci okúňajú sa pred svojím kazárom.^[14] Jano Predaj žmurkol na nich a usmieval sa figliarsky, akoby im chcel povedať: ,Aha, prišiel kocúr medzi myši — hody prestali!‘

Oblátky zo želiez šli rovno pod nožnice učiteľovi, ktorý sedel pri kuchynskom stole. Robota šla pri najväčšej tichosti. Chlapci sa neopovážili šantovať. Iba Janov hlas bolo počuť, ako volal: „Ondráš, už — ukáž! Ešte je nie: tento roh prihrej. Mišo, obracaj rezko: raz, dva — raz, dva, lebo ju pripáliš a železo zhumpľuješ. No, Ondráš, už je,“ a tak sňal oblátku z Ondrášovho železa. „A lepšie stískaj! Nepečieme poplanky, ale oblátky. Ja, veď zas nie toľme — všetko cesto ti vyhučalo: mal bys’ hodne ostrižkov! A ty, pecúch, richtuj oheň; Ondráš má pod železom ľadoveň — tak budeme do Troch kráľov piecť. Ľa!“ karhal pecúcha, keď ho ten slúchol a tri triesky hodil na ohnisko. „Čože kazíš náš oheň! Ukáž ten kutáč — musíš poodhrabať uhlie, poodhŕňať pekne — vidíš, ako nám horí! Podúchaj — ešte lepšie! No — veď ty máš vodu v ústach: ako dúchneš, tak oheň kape!“

Chlapci sa len usmievali a slúchali Jana, čo im kázal. Hľadeli naňho s veľkým obdivom — ale kdeby nie? V prítomnosti pána učiteľa hovorí, a nič sa nebojí.

„No, chlapci, čože tak čušíte?“ pýtal sa ich učiteľ. „Teraz je nie škola — nebojte sa!“

„Oj, veď im ono mušky ožijú — no nie?“ A Jano chytil jedného z rezervných pekárov za hlavu a pritisol mu k lebke všetkých päť prstov. Rezervnému pekárovi vyskočili slzy ako hrachy.

„Ej, to bolí!“ skríkol, šúchajúc si šticu.

„Tak sa kozy lížu!“ poučoval ho Jano Predaj s vážnou tvárou. „A zase nehorí!“ volal na pecúcha.

Pecúch nečakal, kým mu Jano zas dáky nový kunšt ukáže na štici; naprával oheň, vlastne dusil ho svojím kutáčom.

Rezervným pekárom zunovalo sa takto zaháľať: začali sa k železám dotískať.

„Len počkajte, ujde sa vám dosť — oj, dosť. Polnoc ďaleko!“ tešil ich Jano.

Tak šla práca veľmi od ruky. Oblátky sa darili. Učiteľ mnoho popočúval, ako ťažko je piecť oblátky. Dnešný zdarný začiatok ho prekvapil veľmi príjemne.

„Oj, vodové, tie idú; čo by nešli!“ odpovedal Jano. „Vodová sa tak ľahko nepripáli. Ale cukrové — keď človek neutrafí proporciu — oblátka za oblátkou ide navnivoč.“

„A koľko ich potrebujeme?“ pýtal sa učiteľ.

„Vodových do dvadsať — sto a cukrových okolo tisíc!“

„Nebude to málo?“

„Málo nie. Okolo sto dvadsať domov po pätnásť vodových a okolo päť cukrových. Ale cukrové sa veľmi krušia, preto ich toľko vyjde. Tá keď vychladne, aby sa jej netýkal: hneď sa láme a puká! Ej, to sú mľandravé — a tých bude treba moc — pošlú i do mesta i do Zeman-Lehoty.“

„A komu do mesta?“

„Nuž po známosti: tam je pán fyzikus,^[15] pán inšpektor, pán kontrolór a pán — nuž hodne pánov je tam. Všetko sú naučení na naše oblátky a upriamení na ne. Naše bývajú najlepšie… to už nebožký pán tak vedeli piecť — ej, tí vedeli! Keď si ju sňal z toho železa, ani čo by ju ulial — a tak sa červenala.“

„Ale ja tých pánov ešte neznám,“ povedal učiteľ v rozpakoch. „Akože neznámym posielať?“

„Jaj, tí ich dobre znajú — veď by sa tí veľmi nahnevali!… Akože ich obídu!“

„A Zeman-Lehota! Veď je to deň cesty sem a ta. Komuže sa ta posiela?“

„Ja, ta musia, božechráň! Pán Melchior by sa nahnevali a poslali si dakoho po ne! To je pán, býval pri vojsku; i teraz nosieva šabľu, ale len gazduje. Má u seba deti od nebohej dievky — oblátok moc sa uňho minie. A dáva piatku!“

Učiteľ zamračil sa. Piatka — vôbec myšlienka na peniaze, ktoré podostáva, znepokojila ho v duši. Čo si tí ľudia pomyslia, keď mu budú posielať tie peniaze!

„Keby peňazí radšej nedávali!“ riekol Janovi.

Jano pozrel na učiteľa s podivením. Takého slova ešte nikdy nepočul. „A ako by to bolo — chceli by darmo posielať?“

„Bol by som veru radšej!“

„Ná, aký sú oni! Darmo ani Pánu Bohu neslúžime! Ako by ja za svoju prácu nemal dostať plácu?“

„Keď je toto iné!“

„To je práca — a to im patrí dľa dôchodku. Keď idem k doktorovi, a ten mi dačo predpíše — len čo kartičku napíše, a už mu dám zlatku. Ten veru nepovie, že nechce. A advokát: berie, i keď mu nenúkaš. A oni by chceli…“

Keď chodil do učiteľského ústavu, učiteľ mnoho popočúval a v knihách počítal o vznešenosti svojho budúceho stavu a jeho dnešnom hlbokom pokorení pred svetom. Pokorenie to javí sa v tom: že učiteľ musí organovať, spievať v kostole, na pohreboch vyspevovať, dakedy i verše na nebohého páchať a vyvyšovať v ňom cnosti, ktorých nikdy nemal. Ba čo najhoršieho: musí zvoniť, koledovať, oblátky piecť atď., atď.

Keď Pevný vstupoval do ústavu, boli mu i tieto pokorujúce výkony jeho budúceho stavu známe; vedel, čo ho čaká, ale to ho neodstrašovalo. Vysvetľoval si to vtedy na iný spôsob. Keď počul učiteľa organovať, nevidel v tom poníženia jeho: veď cirkev nekúpila organ tým cieľom, aby učiteľovu autoritu hodila do prachu, ale aby spev bol riadnejší a krajší. Cirkevníci nedali svojim mŕtvym robiť verše, aby učiteľa ponížili, ale aby sa pri ich sladkých, milých slovách vyplakali a utešili. O zvonení vôbec ničoho nevedel, lebo na veži nikdy nevidel učiteľa, najviac jeho mendíka: vtedy mu ešte nenapadlo, že i v mendíkovi možno uraziť učiteľskú dôstojnosť — a menovite tým, keď mendík zvoní. Keď mendík čistí obuv svojho pána, alebo čistí stajňu — tá práca je menej ponižujúca než zvonenie.

V ústave už naučil sa hľadieť ináč na tieto veci — hlavnú zásluhu o to mali profesori. Učili žiakov nie hrdosti, ale opovrhovať inými stavy. Dľa nich ostatné stavy stoja nízko, mnohé sú nepoctivé.

S takými názormi vstúpil do života. Hneď pri nastúpení stanice umienil zostať sám sebe pánom: vyhýbať istým kruhom, odkiaľ je jeho autorita ohrožená. S farárom, dobrým starčekom, ani nevídal sa, len pri funkciách. Teraz, pri pečení oblátok, sám Pavel Jonatán prišiel do školy. „A čo neprídete dakedy k nám?“ hovoril, už sediac na tvrdom drevenom kanape, prikrytom plédom. „Večery dlhé — tu vám bude samotnému clivo a smutno: a nám na fare tiež lepšie míňal by sa čas.“

Učiteľ odpovedal, že nemá kedy a či že nemôže.

„Musíme jeden druhému privykať,“ pokračoval Pavel Jonatán, „keďže sme už na jednej vinici. Z takého života nič. Veru privykať,“ a tu stal sa jeho hlas smutným, „to je naše určenie na tejto zemi, určenie ľudí vôbec. Preto nás i Písmo volá pohostinnými a pútnikmi na tomto svete. Neznámym, cudzím privykať, obľúbiť si ich: a keď sme sa ako-tak spoznali, keď sa začíname spolu dobre znášať, keď sa radi máme, staneme sa jedni druhým drahými, nerozlučnými, keď si už rozumieme ako vlastní bratia, alebo snáď ešte lepšie, tu nastáva druhá úloha, ťažšia, smutnejšia. Úloha tá znie — odvykať. V tom máte súhrn našich utrpení, bôľov… Čo je staré, ustupuje — za ním prichádza nové, neznáme, a medzitým i my zachádzame…“

Túto starú a zas novú tému počul učiteľ neraz pretriasať. Nikdy nepocítil jeho podstatu tak živo ako teraz. Starý hovoril iste zo svojich skúseností, ozvali sa v ňom city — preto jeho slová mali na učiteľa veľký účinok. Pozeral na starca s istým súcitom, keď ho videl sedieť so zvesenou hlavou.

„S bývalým sme boli spolu ako bratia,“ pokračoval farár. „Boli sme i kmotrovia. Spolu sme skončili teológiu; nie div, že jeho smrť ma dojala. Nuž príďte k nám — dôverne, bez okúňania, ako k otcovi.“

Učiteľ pripustil, že z pravidla sú i výnimky. Tento je taká, hľa, výnimka. Hľadel sa s ním hneď za horúca pokasať, bol by chcel voči nemu brániť svoju autoritu — ale tento starý nezavdal mu nikdy príčiny k pohoršeniu. A dnes ho chce ešte vtiahnuť nasilu do svojich krážov, obdariť ho svojím priateľstvom.

Pevný nebol zlý človek; keď vypustil z mysle autoritu svojho stavu, vedel byť i milý, príjemný a — úprimný. Tak i tu rozohrial sa v rozhovore so svojím farárom, že počal byť otvorenejším.

„Jedno nepáči sa mi v našom stave, a to je — oblátky. Nie pečenie samo, to konečne i baví, ale to prijímanie šestákov.“

Pavel Jonatán hľadel dlho, veľmi dlho na učiteľa. Učiteľ sa pred tým pohľadom akosi hanbil. Ľutoval, že ukázal starému najcitlivejšie miesto, že uponížil sa pred ním.

„Tak vám nepáči sa, že dostávate za oblátky peniaze.“

„Áno. Nedvíha to dôstojnosť nášho stavu, keď musíme prijímať diškrécie. Každý ten šesták mi pripomína, že som vlastne sluha, sluha všetkých, že každý mi môže…“ Učiteľ zasekol sa. Všetka trpkosť, ktorú stačil nazbierať za krátky čas úradovania, vzbúrila sa znova; nevedel jej dať výrazu slovami.

Starý kňaz hľadel skoro nežne na učiteľa, otcovská dobrota žiarila z jeho oka. Vstal, pristúpil k peci, pri ktorej stál učiteľ, a vložil mu dlaň na plece.

„Ľutujem vás: tento stav nemali ste si vyvoliť, ale niektorý iný. City, ktoré teraz opanovali vás, tie vám otrávia každú minútu vášho života. Urobia vás nešťastným navždy.“

„Sú vari tie city bezbožné?“ pýtal sa učiteľ, hotový k tuhému odporu.

„Sú svetácke. Niet v nich pokory.“

„Teda predsa — pokora, to sa vyžaduje!“

A zahoreli mu oči zvláštnym leskom. ,Hľa, tu je šidlo,‘ pomyslel si. ,Predpovedali nám, čo sa bude od nás vyžadovať — znamenite predpovedali. Tak teda počujem už raz to slovo, pod ktorým úpieme: tu stojí predo mnou — pokora!‘

„Áno, pokora, “ prisviedčal Pavel Jonatán. „Slovo, ktorému je ťažko privyknúť a porozumieť. Ale kto sa ho raz chytil, ten sa ho drží! V ňom je najväčšia sila! Pokora všetko premôže. Naučí ťa, že si ty ako ja — že ľudia sme rovní pred Bohom. To je naša najdokonalejšia rovnoprávnosť, ktorú svet zavrhuje. Prečo zavrhuje? Preto, že blúdi, zahodil kresťanskú pravdu a ženie sa za lžou. Áno, rovní sme si: a tá rovnosť leží v tom, aby sme slúžili jedni druhým. Rozdiely, ktoré diabol nasial medzi ľudí, pred Bohom nestoja. On zná takéto rozdiely, ako vyriekol Kristus: kto si najväčší, budiž ako najmenší; kto si vodcom, budiž ako služobník. Z tohoto stanoviska hľaďte na šestáky, ktoré vám cirkevníci za oblátky pošlú: nebudú vás tie šestáky tak na duši páliť. Cirkev spočíva na týchto zásadách a my, jej služobníci, máme povinnosť slúžiť. A to nám je obľahčené tým, že druhí nám tiež slúžia. Vy dnes pečiete oblátky, zajtra budú cirkevníci za vás orať, siať a žať. Teda služba je vzájomná.“

„Keď slúžiť, slúžme teda darmo, bez viditeľnej odmeny.“

„To je nemožno, kým sme v tomto tele, ktoré pýta jesť a šatiť sa. Písmo tiež vraví: hoden je delník mzdy svojej.“

Učiteľ bol ohlušený, ale nie presvedčený. „Kde je tá rovnosť — slúžme jedni druhým! Nikde jej nevidím v živote. Mne neslúži nikto — tým spôsobom, ako ja slúžim dnes. Iste rovnosť bude táto: učiteľ, buď pokorný! Ale keď ty to samé žiadaš, tam rovnosť prestáva…“

„Povedal som, v svete tieto náuky sú odkopnuté,“ riekol Pavel Jonatán pokojne. „Ale máme ich i my zato odhodiť? My, sluhovia cirkvi! Ja myslím, naša úloha je vznešenejšia, než pripodobňovať sa svetu tomuto… Radšej trpieť, než pravdu zaprieť. Lebo keď bude soľ zeme zmarená, čím bude potom zem osolená? A tak trpme, znášajme svorne i ďalej, čo nám naša služba ukladá.“

Učiteľovo srdce týmto náukám vzpieralo sa. Ťažko mu padlo urážať tohto oduševneného starca, ale pravdu nechcel zamlčať. Pravdu, ktorá mu stála pred očima jasno ako slnce na oblohe. Totiž: že v tom utrpení je učiteľ akosi osirotený, nemá kto svorne s ním o utrpenie deliť sa. Ten druhý stav, ktorý by učiteľovi mal stáť v jeho utrpení verne pri boku, je často škodoradostným divákom. Tieto myšlienky vyjavil Pavlovi Jonatánovi: chcel sa už raz dakomu požalovať a doložil:

„Len jediný výjav mi povedzte zo svojho úradovania, ktorý ponášal by sa na tie, aké onedlho zažijem, pri odberaní šestákov za oblátky.“

„To vám vskutku môžem zdeliť,“ riekol Pavel Jonatán bez trpkosti. „Po Novom roku pôjdem s koledou. V každom dome dostanem šesták alebo dva. Ten šesták nemožno považovať za diškréciu — je to almužna. Môžem vám riecť úprimne, že ten šesták ma pálil práve tak ako vás, keď som bol vo vašich rokoch. Raz sa mi stalo, že odrastení predo mnou utiekli, a ja vstúpil do izby, kde boli deti. Tie mi oddali šesták… Vtedy som bojoval celú noc sám so sebou, ako kedysi patriarcha Jakob:^[16] nad ránom som premohol v sebe svetáka. Vzal na seba bremeno, hoci zdalo sa neznesiteľným. A hľa, vyvládal som až dodnes, a síl, chvalabohu neubudlo. Hotoví sme i ďalej do služby, do ktorej nás postavil Pán…“

Na učiteľa nezostalo toto zdelenie bez účinku. Ukázal sa mu jeho stav zas v inom svetle. Osvietil mu ho Pavel Jonatán múdrosťou, ktorú čerpal z knihy kníh. Ba i skutkom: dal mu nazrieť do svojej minulosti a bojov, ktoré v službe Pánovej musel vybojovať.

Obidvaja sa zamlčali. Mali na dnešok i toho dosť. Pavel Jonatán pobral sa domov, lebo už bol vonku mrak. Učiteľ ho vyprevádzal s lampášom. Tu mu padol do oka polozhnilý stĺp, ktorý držal operadlo pri podstene. Zastavil farára.

„Prosím vás, toto treba opraviť — môže ten stĺp dakoho zabiť.“ Ale ledva to riekol, hneď spamätal sa, že obrátil sa na nepravú adresu. Treba to povedať kurátorovi, nie farárovi.

„Dobre, poviem kurátorovi,“ odpovedal Pavel Jonatán a brodil sa snehom na ulicu. Učiteľ omnoho vrelejšie opakoval stisnutie ruky než pred chvíľou, keď farár prišiel k nemu.

,Čo som to urobil!‘ vytýkal si, keď bol osamote. ,Jemu naložím reparovať zhnilý stĺp! Dobre, že sa nenahneval. Keby on mne tak bol len včera rozkázal: prosím vás, toto a toto mi vykonajte u kurátora — čo by mu bol odpovedal?‘ Vojdúc do kuchyne, skončil rozjímanie vetou: ,— že som nie nikomu — mendíkom…‘