Vianočné oblátky

Dnešný deň minul sa učiteľovi chytro a veselo. Súmrak padol na dedinu, keď precítil sa z akéhosi sladkého opojenia.

,Čo je to dnes so mnou? Prečo som taký vytešený? Čo sa vlastne dnes so mnou robí?‘

Nenašiel na tie otázky odpovede.

,Čo si budem darmo hlavu lámať! Nech mi dostačí, že je tak, ako je. A keby takto i zostalo. Malo by, malo… Ale či to i možné: či to závisí odo mňa?‘

Prechádzal sa izbou, akoby hľadal kúzlo, ktorým by dnešný stav navždy upútal. ,Ach, keby toto nikdy neminulo!‘ zatúžil úprimne. ,Aký som bol dosiaľ biedny, opustený, osirotený v tejto dedine! Aký nešťastný som bol! Dnes to všetko zmenilo sa, našiel som rodinu.‘ A dlho sa tešil, že nastala taká veľká utešená zmena.

,A kto je toho príčinou, tohto náhleho obratu?‘ Zadal si otázku, na ktorú nenašiel hneď odpovede. A cítil, že odpoveď tá by mala veľký dosah, mal by prostriedok v rukách, ktorým by si ľudí pričaroval. ,Prečo ma starý pozval? Á — už viem. Ja som šiel k nemu, ja som urobil prvý krok…‘

,Ľudí hľadať, nezatvárať sa pred nimi: to je kúzlo, ktoré som hľadal.‘

A z tohto stanoviska hľadel na svoj dosavádny život v Konopanoch. Zhrozil sa, lebo mu prichádzal pustý a prázdny. ,Veď ja som ľudí obchádzal, vyhýbal sa im zďaleka. Videl som v nich len nepriateľov, záškodníkov. Prečo som sa ich tak bál? Že napadnú moju autoritu…‘

Musel sa smiať nad svojím poblúdením. Hájiť autoritu tým, že sa osihotíme! Načo nám je autorita, keď sme sami?

Pritom podobalo sa to slabosti, že si netrúfal autoritu pred ľuďmi uhájiť iba tak, keď sa od nich odlúči. Zišla mu na um rozprávka o Cigáňovi, ktorý sa vystatoval, že nekradol, kým — sedel v árešte. ,Ľahko byť čistým, kým do blata nejdeš,‘ pomyslel si. ,Ale ja medzi ľudí musím ísť — musím! A iba teraz nastáva starosť o autoritu: i byť medzi ľuďmi, i vydobyť si ju — to je úloha moja.‘

Zišlo mu na um, že v Luciu večer zdalo sa mu, že čosi musí stať sa. To „čosi“ stálo dnes pred ním jasné, ohraničené. Treba sa vrátiť k ľuďom.

Učiteľ dlho rozmýšľal nad svojím postavením. Stál pred novou, neznámou cestou. Musí sa na ňu pustiť, na tú osudnú cestu. Čo ho na nej očakáva?

Medzitým rozložila sa vonku tma, vietor búchal oblokmi. Bolo dobre v teplej izbe, dívať sa na hru svetla, ktoré hádzala zakúrená pec na protejšiu stenu.

,A moji chlapci zo Zeman-Lehoty?‘ skočil na rovné nohy, pozrel na hodinky. Ukazovali na šiestu. ,Čo nechodia? Či sa im dačo nestalo!‘

Dlho nerozmýšľal sa. Obliekol kabát a vyšiel na ulicu. Vietor schytával sneh z cesty a metal ho do očú. Cesta všade prázdna, ľudia utiahli sa k zakúreným peciam — chlapcov nevidno.

,Treba ísť proti nim, neslobodno ich takto opustiť!‘ Bol by hneď bežal smerom k Zeman-Lehote, len nevedel, či medzitým chlapci nebudú u svojich rodičov. Musel najprv ísť do ich domov sa vypýtať. Ale nevedel, kde bývajú.

„Neviete, kde je to do Pleváňov?“ pýtal sa ženy, ktorá popri ňom prešla.

„A čože tam máte?“ pýtala sa ho nedôverčive. I pristúpila k nemu a obzerala si ho zblízka.

„Chlapca poslal som s oblátkami, ešte mi neprišiel. Bojím sa, že…“

„Jaj, to sta… A ja, že to dáky…“ zajakala sa žena. „Nech sa len nehnevajú, že som ich tak…“

„Či by ste ma ta nezaviedli?“

„Oj, veru vďačne, prečo nie?“ A žena obrátila sa spiatočnou cestou. Ani nestačila za učiteľom. „Veď je toto, ľaľa, chujavica — psa nehodno vypustiť. Do rána budú záveje!“

Učiteľ nepočúval, čo žena vraví. Čo je štvrť hodiny vonku, už mu zima došla na kosti. ,Čo si počnú deti, zle zaodeté, ustaté?‘

U Pleváňov strhla sa pravá revolúcia. Jedno, že učiteľ prišiel v takýto čas; druhé, čo je s Mišom! Mať počala božekať, rukami lomiť, akoby jej už ležal na márach. Príchod učiteľov jej postavil osud Mišov do hrozného svetla: myslela si, že chlapec je už zamrznutý.

Otec bol rozumnejší. Obliekol si kožuštek a bral halenu na seba. „Ja idem!“ oznamoval žene nakrátko.

„Počkajte, idem i ja,“ ozval sa učiteľ.

„Oni? A načo?“

„Nemal by doma pokoja.“

Sedliak pozrel na učiteľa. Nebol dosiaľ takto s ním na slove, len čo ho zďaleka videl. A nepočul o ňom nič dobrého. A tu naraz vidí, že to takýto človek!

„Alebo zapriahnem,“ rozhodol gazda. „Kone sú nakŕmené, sánky hotové.“ A už bežal urobiť, čo povedal.

Učiteľ vyšiel za ním. Zabudol úplne na autoritu: vlastnoručne kládol koňovi chomút. Kôň, preštudírovaná mršina, dvíhal hlavu vysoko, že nebolo možno chomút založiť na ňu. „Ja, to je múdre!“ poznamenal gazda a ťahal koňa za šticu.

Do sánok zapriahli v okamžení. Učiteľ s takou istotou zakladal pobočky, že gazda i pri tej náhlivosti musel sa podiviť.

„Veď som neraz zapriahal,“ pochválil sa učiteľ. Nebál sa, že príde o zbytok autority.

Sadli do sánok. Učiteľ ohlásil sa ešte v škole, či chlapci snáď medzitým časom nedošli a nečakajú svojho majstra. Našiel v svojej izbe len samotného mendíka, strachom premoženého; o chlapcoch ani pamiatky. Naložil mendíkovi, aby si zaopatril spoločníka nadnes večer a čakal tu návrat svojho pána. Zahodil si bundu, ktorá síce kurucov pamätala, ale zato dobre hriala; stisol čiapku na uši a vyšiel von.

Gazda pošibal vypočinuté kone, kone zadupotali, sánky leteli ako v oblakoch, smerom k mestu, vlastne Zeman-Lehote.