ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vianoce sú pod pecou, t. j. múka na vianočné koláče čaká pod pecou, len zarobiť. Bude to dnes večer, zajtra je už Štedrý deň.

Učiteľ oddychuje. Oblátky dopiekol dávno, včera ich i rozposlal po gazdoch. Zostalo mu okolo dvesto vodových a cukrových veľmi mnoho: lenže zväčša pokrušené.

Pečenie zanechalo v ňom nejeden priaznivý dojem. Pri tejto príležitosti poznal, že cirkevníci žiadali si oblátky nie preto, aby učiteľa darmo ustávali, ale zo zvyku, ktorý hlboko korenil v ich srdciach. Ženičky naznášali mlieka, masla, cukru, ako sa rozchýrilo, že začínajú sa piecť cukrové. Menovite mlieka bývalo vždy vo viac dbankách, ktorých Predaj celú armádu naznášal od susediek. Spotrebovať nemohlo sa všetko na cesto, muselo sa mútiť. A maslo zišlo sa veru do cesta. Podľa tej hojnosti mlieka by bol dakto myslel, že je máj, čas najtučnejšej paše, a nie december, keď kravy poprisychali.

Ani sám nezbadal, len keď oblátky boli hotové. Pomoci mal vždy dostatok, dakedy i zbytok. Jano Predaj vytrval až do konca. I včera tu bol celý deň: pomáhal rozosielať oblátky. On vedel, koľko v ktorom dome duší, i koľko kde oblátok treba.

Šestáky a dvojšestáky — dvojšestákov bolo väčšina — uložené sú v stolíku. Včera večer ich hneď spočítal, a bolo ich okolo osemnásť zlatých. Nemohol utajiť nepríjemný pocit, keď ich prijímal; ale cez noc ten pocit akosi stratil sa. Na tieto peniaze dnes hľadí ako na každé iné peniaze. Keby ich bolo o pár zlatých viac, tuším, by sa ani tak nehneval. Dnes alebo zajtra donesú mu čižmy, také do snehu — zaplatí ich z oblátok.

„Áno, som sluha,“ vyznával sám pred sebou, a nehanbil sa pritom ako kedysi. „Som, ale čí! Ja som sluha všetkých, ako všetkých — a nie sluha jednotlivca. Tu je ten rozdiel! Moja služba náleží všetkým rovnako: proti prechmatom jednotlivca bránia ma všetci ostatní. Nik ma nemôže teda zneužívať, ale každý ma musí brániť. A služba je znesiteľná, svedomie proti nej nebrojí: ba svedomie k nej ma ponúka. Teda kto mi vlastne rozkazuje v mojej službe? Svedomie. To je môj jediný, neobmedzený pán.“

Táto myšlienka ho veľmi potešila. ,Som ako iní ľudia — v službe svedomia. Kým tohto pána poslúcham, žiaden iný nemôže mať nado mnou moci.‘

Z ďalších rozjímaní pretrhol ho príchod Miška a Ondreja, ktorých sme pri ohnisku boli videli. Prišli pre oblátky, ktoré mali ísť zaniesť pánu Melchiorovi a bohatému kupcovi do Zeman-Lehoty.

Učiteľ im ich odčítal, zabalil a uložil do košíka, ktorý hneď vzal na ruku Miško.

„Vinš viete poriadne?“ pýtal sa ich ešte raz.

Miško začal bez úvodu:

„Mnohovážni páni patronové…“

„Dobre, dobre,“ pretrhol ho učiteľ. „Len sa nepomýľte!“ A tu ich podrobil prísnej skúške, ako treba na dvere zaklopať, ako pozdraviť domácich, ako zastať si pri vinšovaní, i ako sa zachovať, keď dostanú diškréciu a budú odchádzať. Prezrel im šaty, či sú teplé, či dostačia na takú ďalekú cestu: vonku poťahoval studený „poliak“, akoby klince do kože pral. Prikázal im, aby cestou nič nepili a menovite nesadali na zem, ak budú ustatí. Naložil im, aby sa ponáhľali, aby na mrkaní mohli byť už spiatky.

Chlapci posľubovali všetko a v dobrej nálade odobrali sa do Zeman-Lehoty.

Učiteľ sadol na kanapu. Bol rád, že oblátky úplne zariadil, ako bolo treba: a tu mihla mu dávno známa — tvár vysmiata, červená s bradavičkou…

,Ale že som jej v dedine dosiaľ nevidel! I v kostole díval som sa po dievčencoch… Hľa, ja už za dievčaty pozerám! Len kde sa ukrýva? Musí nechodievať do kostola… I tak ju vidím vo fašiangy, keď príde so svojím vojakom pre ohlášky. Bude to zábava! Ona nebude tušiť, že ja dávno viem všetko, prvej, než som ju videl.‘ A myšlienky vrátili sa k rozhovoru, ktorý počul pri vrátach. ,Čo na tom divného? Čo ma to tak dojalo? Veď podobných schôdzok je tisíc a tisíc každý večer. Náhodou začul som z nich tento jediný jeden. Ako som sa zmenil, čo som ho iba počul: čo by sa to robilo so mnou, keby ja bol býval v koži vojakovej…‘ Prechádzal sa po izbe, lebo srdce začalo nepokojne tĺcť. ,I na mňa príde rad, i na mňa. Ale kedy, kedy?‘

Na túto otázku, takú pálčivú, naliehavú, nenachádzal nikde odpovede.

,Kedysi iste — len nevedieť, kedy. V preparandii sa myslelo, že hneď, ako bude vokátor v ruke. Oj, vtedy myslelo sa všeličo, čakalo mnoho zvláštneho, robili sa skvelé plány. Čakalo sa, že zmôžeme všetko, len vokátor do ruky! A ono tu je, vstúpili sme do života, žijeme v ňom a svet — ide svojím obvyklým chodom, ako šiel, kým nás tu nebolo. Kvapka padne do nádoby, nepreinačí nádobu — my sme tiež nepreinačili svet. A plány, nádeje, kde sú? Zlyhali. Zostalo po nich sklamanie, horkosť v duši. Lepšie by bolo bez nich vstupovať do života: alebo hneď zabudnúť na ne… Veru, najlepšie, začať od začiatku, tam, kde načim, nie stavať v povetrí. Kdeže sa deješ v Konopanoch! Do malých Konopian zmestia sa maličké nádeje a plániky. Tu treba robiť, pracovať v zátiší — nečakať, či pozerá na teba dakto a či nikto: pracovať, ako povinnosť káže.‘

Do izby vstúpilo drobné dievčatko. V ruke nieslo tanier, uviazaný do šatky. Učiteľ poznal, že to nie jeho žiačka.

„Keby nám predali oblátok!“ prosilo dievča.

„A som vám ešte neposlal?“ divil sa učiteľ.

„My sme nie z tejto dediny, ale z P.“

„A ste nedostali oblátok?“

„Pán učiteľ nás obišli: nuž ma mať poslala sem.“

„Obišli? A prečo?“

„Ja neviem. Mať povedá, že keď sme chudobní.“

„Ach, ba, povedz materi, že preto nie. A ste si ich pýtali od vášho pána učiteľa?“

„Bol otec pýtať, ale…“

Dieťaťu vyrútili sa slzy. Učiteľ nemal úmyslu poslať cudziemu cirkevníkovi oblátky, kým nezvie, čo je vlastne vo veci. Podrobil dievča tuhému výsluchu a vyzvedel všetko.

Dievča sa zle učilo, učiteľ ho ubil. Mať sa vybrala do školy a dľa dobrej starej obyčaje obliala učiteľa horúcou jazykovou polievkou. Učiteľ nechcel ustúpiť; myslel si, že on bude mať posledné slovo. Ale kdeže tvoj jazyk vystačí s jej jazykom! Premohla ho v tejto šarvátke — musel s hanbou ustúpiť na celej čiare. A zato sa jej teraz vyvŕšil.

Pevný obdaril dieťa oblátkami. Dal mu ich viac než ktorémukoľvek gazdovi tu v dedine; peňazí neprijal.

,Hľa, čo musíš vyviesť!‘ hútal sám v sebe. ,Tak som ja zastal svojho kolegu: odsúdil som verejne jeho pokračovanie. Či som urobil dobre, či zle? Zle, lebo som odsúdil jedného; dobre, lebo som pre toho jedného nedal odsúdiť celý náš stav. Teda urobil som dobre…‘

A tu mu predstúpila pred oči postava odsúdeného kolegu. ,Áno, nemal si sa púšťať do zvady — tam nezvíťazíš, lebo to je nie tvoje pole. Pohybuj sa na poli, kde sa vyznáš, kde si ty pánom!“ A tu mu napadla udalosť zo svojho krátkeho pôsobenia.

Tiež ubil dieťa pre čosi. Prišiel mu rozpajedený chlap do školy a pred deťmi ho chcel znevážiť. Ale učiteľ zadržal rozvahu: chlapa poučil nie on sám, ale vlastný jeho chlapec, ako sa má poriadny človek v poriadnom dome držať. A rozpajedený chlap čo? Šiel skrotený a zahanbený domov. Iste viac už do školy nepôjde vadiť sa s učiteľom.

„Tak treba učiť rodičov. Áno, i rodičov musíme učiť, ba vari najprv rodičov a potom len deti. Ťažké povolanie!…“

Detí v škole nebolo, nemal nadnes zvláštnej práce. Zišiel mu na um farár, vybral sa k nemu.

Pavel Jonatán bol touto neobyčajnou návštevou prekvapený. Jeho oko zažiarilo — teda prekvapenie milé.

„Nuž sviatky sú už tu,“ začal veselo. „Práve robím kázne.“

Učiteľ sa strhol.

„A ja kázne ešte nemám! Zabudol som na ňu…“

„Práve ju dopracúvam. Nechcel som i túto ťarchu uvaliť na vaše mladé plecia. Dosť sa i tak nakážete ešte!“

„Ale kázať každý prvý sviatok na večierni patrí dľa vokátora učiteľovi. To je jeho povinnosť.“

„Odmením vás ja. Vám by to bola ťarcha, a mne je to radosť. Vianočné kázne veľmi rád robievam. Sú vôbec Vianoce utešené sviatky! Vopred sa tešíš na ne, čakáš ich príchod. Mal mi prísť syn z univerzity. Chcel som aspoň jedno dieťa mať pri sebe, keď sa druhé už i tak rozpŕchli po svete. Tešil som sa mu — nepríde; nemôže, vraj, prísť.“ A tu sa trochu zamyslel, ale tvár sa mu hneď rozveselila. „Čo by ste, reku, povedali, keby vás pozval, keby ste zaujali aspoň cez sviatky jeho miesto pri našom stole? Prídete?“

Učiteľ neraz si pomyslel, aký je opustený. Vlani bol ešte doma, u svojich rodičov. Toho roku mu prichodí prvý raz pocítiť, že má byť zakladateľom novej rodiny a prestáva byť členom starej. Vianoce stráviť v rodine, ktorej ešte niet, nesľubovalo mu veľkú radosť. A tu návrh farárov vyslobodzuje ho z nedokončených, polovičných pomerov — ponúka mu rodinu.

Stisol mu ruku. Stisnutie to poučilo Pavla Jonatána, že našiel chodník k srdcu nového učiteľa.

Farár bol veselý. Prechodil izbou, ktorá pyšno sa zvala kanceláriou, odfukujúc dym a mykajúc sem i ta čapicu na hlave. Oko mu nepokojne blúdi po izbe — vidno, že si na čomsi ťažkom hlavu láme.

„Budete mlčať? Čosi by vám povedal,“ riekol konečne, sadnúc si k učiteľovi. Tvár mu bola plná akéhosi tajomstva, akoby chcel učiteľa zapliesť do dákeho sprisahania. „Chcem kohosi prekvapiť; viete, tá obyčaj s vianočnými darmi… Strežú ma ako raba; nohy nevytiahneš z domu, aby nezbadali…“ A zasmial sa na streženého raba dosť veselo. Učiteľ sa nemohol zdržať: vzdor svojim pevným zásadám sa tiež usmieval. „Viete, zvedavosť ženská koľko má očí — milión! Tak mňa strežú, tak!“ Učiteľ sám ešte neskúsil, len mnoho popočúval o tom milióne očí, ktorými disponuje ženská zvedavosť, a teda prisvedčil, „Oj, vy ešte neviete, ale len počkajte, veď skúsite!“ A vstanúc, prešiel sa po izbe, kým zas neprisadol. Bol veľmi rozčúlený. „V sklepe u Lustiga som videl narodenie Kristovo z gypsu. Oválny rámec a v ňom všetko, čo patrí. To by nedbal komusi darovať. Ale mlčte, prosím vás: nešli by ste ho kúpiť?“

Učiteľ ochotne prisvedčil; boli časy, keď by sa bol zamračil, alebo dačo nemilého povedal farárovi… Ale dnes ako by mohol? Ba nesmierne sa radoval, že bude hrať taký dôležitý zástoj v rodine, s ktorou má spoločne stráviť Vianoce.

„Kedy by ste šli?“

„Zajtra ráno.“

„Dobre, dám vám zapriahnuť. Aspoň sa presánkujete…“

Čo sa to s ním stalo? Keď vyšiel na ulicu, zdalo sa mu, že je celkom zmenená. Dedina bola akási sviatočnejšia: vidno, že sa hotuje k sviatkom. ,Eh, čo, prejdem sa dedinou; ešte som jej i tak ako patrí nevidel.‘ A kráčal hore dedinou. Cesta bola zamrznutá, sneh sánkami uhladený, nohy sa po ňom kĺzali. ,Ľaľa, strnádky poletujú po ceste; toho roku som ich ešte nevidel.‘ A tu mu zišlo na um, ako sa tešieval, kým bol malý, keď strnádky vtiahli do mestečka. ,Budú Vianoce!‘ tak si hovorieval s malými kamarátmi. Rozpomienka na tie časy zahrievala mu dušu.

,Budem písať rodičom, že som predsa nebol taký samotný na Hody.‘ Cítil sa v akejsi bezpečnosti, istote, ako keď sa pred studeným vetrom uchýliš do zátišia. ,Áno, mám ku komu ísť — veď sú to dobrí ľudia.‘ Smial sa, keď si pomyslel, ako sa starý pred domácimi tají.

V dedine ticho, hoci je robotný deň. Nečuť, ako obyčajne, cepy, aby mlátili. ,Už nebudú mlátiť, len po Novom roku. Dnes vejú a cúdia, čo sa nám namlátilo — zrno poznášajú do sypární.‘ Že sa nemláti, akosi mu veľmi lahodilo. Zdalo sa mu, akoby ľudia nemlátili preto, že jemu sa tak páči. Zato počuť z každého dvora, ako sa sečka reže. ,To statku hotujú na sviatky. Akú majú oň starosť! Ba či tu tiež dávajú v Štedrý večer statku cesnak s chlebom ako u nás?‘ Toto sa mu zdalo veľmi dôležitým. Umienil si, že sa starého opýta. ,Už ho volám len „starým“, a farárom nie,‘ divil sa svojej familiárnosti. ,Ale ako ho volať, keď je taký nesmierne starý a — ani otec!‘

V jednom sade, ktorý ležal v strmej úboči, zazrel hromadu chlapcov bez odedze. Ale sa nekrčili; vzdor vetru im muselo byť teplo. Mali troje sánok. Stranou stáli menšie deti, ktoré sa ešte neopovážili sadnúť na sánky: len sa dívali. Učiteľ zastal a díval sa na svojich žiakov, čo vyčíňajú. Čelo sa mu nehúžvalo, že ich nachádza v takom šante. ,Ja som sa tiež sankúval. Raz mi nedali sánok — vzal ja otcovi kožuch a na ňom… Bol to výprask tým remeňom, ej bol!‘ A usmieval sa, akoby ho rozpomienka na otcov široký remeň blažila.

Chlapci medzitým zočili učiteľa, poštuchali sa, a hybaj ponad ploty do záhrad a poza humná do medzierok! Po priestupníkoch zostali iba sánky a drobné deti, ktoré, nemohúc preskočiť plot, pustili sa do plaču. Báli sa toho „žida“, že ich palicou vyobháňa.

Učiteľ sa zasmial a pomyslel:

„Nepôjdem už ďalej — splašil by som všetku mládež. Nech sa teší!“

Hvízdajúci sa vrátil domov.