ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miško a Ondrej šli skutočne do Zeman-Lehoty, ako ich učiteľ vypravil. Niže dediny zastali, zložili košík s oblátkami na zem. Miško vyňal pekný kožušený meštek z pazuchy; mal ho zavesený na krku.

„Joj, aký ty máš mešec!“ podivil sa Ondrej. „Takého som ešte nikdy nevidel.“

Miško potriasol meštekom, ozvali sa medené a strieborné peniaze.

„Máš ich moc?“ vyzvedal sa Ondrej. „Nože ukáž!“ a s nesmiernou zvedavosťou rozpúšťal šnúrku, ktorou bol mešec zavretý. Ukázal sa mu jeho obsah. „Dvagrošník si dostal u richtára, nie?“ pýtal sa, keď medzi drobnými zazrel tohto generála medených peňazí.

„Ach, hej!“ usmial sa Miško s istým opovrhovaním. „Richtár, to je skuhroň: dal mi grajciar, ako v ktorom inom dome. Tento tu,“ ukázal na dvojgrošník „dal mi krstný otec.“

„Ja som sa k nášmu tiež richtoval, ale pán učiteľ poslali ta žiačku…“

„Aha!“ rozpamätúval sa Miško. „Maru Komárovie. Keby boli vedeli, že tam máš krstného otca, boli by teba poslali.“

„Horký nevedeli! Dobre tí vedeli!“ sťažoval sa Ondrej.

„Pravdaže nevedeli. Čo sme boli pri pečení, nás posielali do najlepších domov. Ale nemal im kto povedať, ktoré sú najlepšie.“

„Nebolo tým treba povedať! Vedeli oni dobre; ale mňa neradi — chceli dopriať Mare… Vidíš, ja tu mám iba grajciare.“ Rozviazal uzlík na šatke a ukázal jeho obsah.

Naozaj, iba samé grajciare. „Dvagrošníka mi nikde nedali!“

Miško sa potajomky usmieval a prehrebal sa v mešci. Zabelel sa mu medzi grajciarmi šesták, i ukázal ho druhovi.

„Kde ti ho dali?“ pýtal sa ho až závistive.

„Vo fare.“

„Vidíš, teba i do fary poslali, a mňa nie!“

„No, len počkaj — v Lehote nám dajú po dva šestáky. Potom budeš mať. A ich nevytratíš z tej šatky? Vieš ty, čo: odčítaj svoje peniaze, a daj si ich sem — do mešteka.“

„A kto ho ponesie?“

„Nuž ja. Vidíš, že ho mám na hrdle obesený.“

„Joj, aký je pekný! Celý z červenej kožky a švík žltý: a tieto pekné zúbky okolo kraja. Mišo, daj mi ho!“

„Ej, ale si múdry!“ smial sa Miško. „Vsyp ty doň grajciare: veď ti ich ja nevezmem.“

„Ach, hej! A potom nedať.“ A zaviazal ich rezko do uzlíka, aby mu nejako neuleteli. „Ale poďme, kázali sa nám ponáhľať.“

Chlapci pustili sa v úteky. Ale zanedlho prestali bežať a šli krokom. Po dlhej chvíli pýtal sa Miško priateľa:

„A koľko máš peňazí?“

„Ja pätnásť grajciarov. A ty?“

Ja v mešteku osemadvadsať: ale u matere mám toliar!“

„Toliar! To je moc: kdes’ ich nabral toľko?“

„Otec predal voly, kravu, dve jalovice — zakaždým dostal som rohového i šesták. Niesol som radostník, keď u Pekárov bolo veselie — dali mi šesták. Tak sa nazbieralo. A ešte si na Hody navinšujem — budem mať tri alebo štyri rýnske.“

„A načo ti budú?“

„Mať povedala, že mi kúpi kožuštek; vieš, taký s tulipány — budem ako otec!“ Miško niesol pyšno hlavu, takže mu Ondrej musel závidieť. „Toho roku už vychodím školu: mať povedala, že na rok budem mládenec. Strihať mu už viac nedá. Zapustí mi vlasy, čo sa budú začesávať ako otcovi.“

„A ja na rok musím ísť ešte do školy!“ vzdychol si Ondrej.

„A akože: ty si ešte malý. Mne na rok dajú spraviť kosisko — budem už kosiť!“

„Ale či budeš vedieť, to nie je len tak, kosiť!“

„Jedno ráno niesol som otcovi jesť, keď kosil lúku. Otec jedol, ja som vzal kosu — a vedel som. Povedal, že mi na rok kúpi kosu, keď tak viem. A mať povedá, že budem chodievať s otcom, keď pôjde na jarmoky voly kupovať.“

Ondrej bol zničený. Zdôveril sa priateľovi, že jemu nič takého nesľúbili.

„Ja, ty máš brata. Váš Jano je veľký, bude sa ženiť. Ten bude na jarmoky chodievať — ty musíš zostať doma a robiť. Ja nemám veľkého brata — mne nebude rozkazovať.“

„Teba doma radi!“ závidel mu Ondrej.

„Otec ma vyťal remeňom, keď som spiežovec rozštiepil. Ale na rok sa mu už nedám.“

„Keby ten nebol mocnejší!“ usmial sa Ondrej.

„Mať povedala, že ho metlou zabije, ak sa ma len raz dotkne.“

Chlapci pobežkávali. Ondrej nad čímsi vážnym rozmýšľal. Obrátil sa konečne k priateľovi.

„Ty, ja som mal osemnásť grajciarov, ale tri musel som dať otcovi na tabak. Včera ma na ceste čakal a pýtal si.“

„A ti ich vráti?“ vyzvedal sa Miško.

„Ja neviem. Raz som mu už požičal na tabak, a nevrátil mi. Povedal, že nemá.“

„Vidíš, nedaj si! Daj si ich schovať materi — tá ich neprefajčí.“

„Eh, ako chce,“ rozhodol Ondrej. „Ja mu požičiam. Keď pôjdem na remeslo, musí mi všetko povracať. Dá mi ušiť panské šaty a čižmy. Potom už nebudem nosiť krpce. A keď bude pršať, mňa neoprší, budem nosiť ambrelu.^[19] Budem sebe pán!“

„Ej, ja by nešiel na remeslo — radšej na prístupky!“

„A čo sú to prístupky?“

„No, čo sú prístupky!“ smial sa Miško.

„Vezmeš si takú, čo nemá ani brata, ani sestry. Ty budeš na jej grunte pán.“

„To by nemusel nič robiť?“

„Veru! Musíš gazdovať ako iní gazdovia. Ale nemusel bys’ z dediny ísť do sveta!“

„Ale ja radšej budem pán.“

„A ja gazda,“ odpovedal Miško. „Na štyroch voloch budem orať.“

„Veď máte iba dva, a dva kone!“

„Ale budeme mať štyri, keď sa ožením. Už i rád vidím — Katru Petrášovie.“

Ondrej pustil sa do hlasitého smiechu.

„A čo sa smeješ?“

„Keď tá ešte ani do školy nechodí. Kým narastie!“ A po krátkom rozmýšľaní doložil: „A ako to treba rád vidieť?“

„To je ľahko!“ chválil sa Miško. „Kúpim jej na Trojicu srdce — tu z týchto peňazí. A krstná mať Petrášovie povedala, že mi dá voly a kravu, ak si Katru vezmem.“

Ondrej zamyslel sa, Miškove odhalenia veľmi ho mrzeli. O chvíľu riekol i on:

„Ja si vezmem paniu — takú v krinolíne.“

„Ale tá nebude mať volov!“

„Keby kúpila, mala by ich plný dvor. Ona bude mať moc peňazí — silu!“

„A prídeš potom do dediny?“

„No! Budem mať nové čižmy… Jój, ja budem pán!“ začal znova, keď ho Miško počúval. „Tri týždne ma povezú k majstrovi. Uvidím mnoho dedín a všelijakých cudzích vidiekov. Mať mi napečie do tanistry kabáčov, dá plnú pušku bryndze, obarí veľký rezeň slaniny a päť klobás! Budem mať čo jesť. Otec mi dá päť rýnskych do vrecúška. I ja budem mať potom vrecúško. A keď budem veľký pán — potom sa nahľadíte!“

„A potom sa mi pritrizníš, keď budeš bohatý?“

„Čidali! Keď pôjdeš voly kupovať, musíš nocovať u nás. Napražia ti takej praženice — samá škvarka. Uvidíš!“

Tak si skracovali chlapci cestu rozhovorom. Pred nimi na hradskej poletovali strnádky, akoby ich chceli prekárať: ,Nedohoníte nás!‘ Ako dochodili do mesta, ktoré bolo asi na polceste k Zeman-Lehote, začal sa Ondrej sťažovať.

„Ty, mňa v tvár veľmi štípe. Slzy mi tečú.“

Miško ho zastavil a skúmal mu tvár. „Aha, popukali sa ti gamby a líca od ohňa, keď sme boli pri oblátkach. Gamby ti navreli. A ťa veľmi štípe?“ pýtal sa so súcitom.

„Jój, veľmi,“ horekoval Ondrej. „Keď vietor poduje, akoby mi šidlom bodol…“

„Mne mať pomastila gamby lojom, i tvár. Tiež ma štípalo včera večer. Ale teraz ma už nebolia. Mohla i tebe tvoja.“

Prešli za mesto, mestské hodiny ukazovali jedenástu. Chlapci v meste obzerali sa na všetky strany. Za mestom púšťala sa cesta dolu vrchom. Vrch nie strmý, ale veľmi rozložený. Z tamtej strany jeho leží Zeman-Lehota: cieľ cesty našich pútnikov.

Dosiaľ bolo znamenite. Šlo sa najviac rovinou, niekde v dolinu. Tu nastáva zdĺhavá cesta do vrchu: Kam oko padne, zvlášť v tú stranu, kde leží Zeman-Lehota, všade samé ihličnaté hory a lesy. Z nich poťahuje studený vietor. Chlapci ukrývali pred ním uši pod čiapky a ruky pod halienky; ale čo to osoží, vietor nájde si všade cestu: šibe rovno do tváre.

„Eh, ale je zima!“ hovoril Ondrej, utierajúc si oči, z ktorých tisla sa slza za slzou. „V ruky ma veľmi oziaba.“ Vytiahol ich spod halienky: boli očervenené ako rak; palce trčali každý osebe, akoby ich bol nasadil.

„A nemáš na nich zápästky?“ pýtal sa ho Miško. Pozrel mu i do rukáva: videl holé predlaktie s nabehnutými zimomriavkami. „Pozri, mne dala mať zápästky, a tie ma poza päsť dobre hrejú. Daj, košík vezmem ja, a ty si vlož ruky ešte do pazuchy; veď sa ti ony rozohrejú.“

Ondrej slúchol priateľa, ale chôdza bola ťažká, keď nemohol rukami veslovať. Prevracal sa zboka nabok ako vykŕmená hus. Ako tak ide, noha sa mu ušmykne — hybaj tvárou rovno do sypkého snehu.

Miško priskočil k nemu, zodvihol ho a oprášil zo snehu. Ondrej mu zato nariekal. Natislo sa mu snehu kdekade; sneh sa topil a chladil premrznutého chlapca. Miškovi ho prišlo ľúto: stiahol svoje teplé, kožušené zápästky a podal ich nešťastnému Ondrejovi.

„No, teraz mi už bude teplo,“ uspokojil sa Ondrej, hoci mu tvár bola pohúžvaná od zimy. „A ty čo budeš mať?“ rozpamätal sa i na priateľa, keď mu bolo tak dobre.

„Počkaj, ja mám tuto šatku: mať mi ju dala, aby si ju na hlavu uviazal, ak by ma v uši oziabalo. Na ušiach je čiapka, v uši mi je teplo. Šatku si tu za päsťou obkrútim.“ Ondrej sám mu ju obkrúcal a zaviazal skľavenými prstami. „Tak, jednu už mám; bude mi v ňu veľmi teplo. Nič ma neoziaba. Druhú budem držať v pazuche…“

„Nie, ja ti dám moju šatku,“ núkal sa Ondrej. „Grajciare z nej presyp do mešteka…“

Táto práca chlapcov veľmi pribavila. Ešte nedošli ani na sedlo, keď začuli z mesta hlas zvona. Bolo poludnie.

Vietor každým krokom vzrastal. Často museli slepačky driapať sa, vietor im do očí sypal drobný sneh. Chytili sa za ruky a tak škriabali sa dohora. Škriabali, lebo krpce boli zamrznuté ako kremeň, podošvy ani zrkadlo. Nemohli sa na nich vzoprieť proti vetru.

Vystúpili na sedlo. Vietor oprel sa do nich celou silou. Nemohli ho premôcť — zastali. Tu razom sa obráti, oprie sa im do chrbta, podchádza ich popod halienku — doráža do živého. Chlapci pustili sa do behu; boli radi, že ich vietor ženie.

Ale čo sa nestalo! Miškovi uviazla sa noha — sadol na zem. Lakeť, na ktorom visel košík, zaboril sa do oblátok. Bolo počuť, ako schrapšťali pod ním. Chlapci vyjavení hľadeli na košík — neprehovorili slova. Zobrali sa, šli ďalej.

„Ty, tie oblátky sa polámali,“ začal Ondrej.

„Veru celých mnoho tam nebude. Cukrové sú krehké, z tých budú len omrvinky,“ odpovedal smutne Miško.

Chlapci poradili sa, zastali na jednej zákrute, kde toľme nedulo, a prezreli oblátky. Mnoho ich bolo popukaných, pomrvených bolo menej, než mysleli. Keď zákrutou prešli, zjavila sa im veža a čisté biele domky, a niekde i kaštieľ medzi nimi. „Pán Melchior býva tiež v kaštieli; u toho som bol už vlani,“ pochválil sa Miško.

„Daj, teraz ja ponesiem košík,“ ponúkol sa Ondrej.

„A nespadneš?“

„A načo?“

Bežali veselo dolu do doliny. Vietor bol menší, z údolia ich ovievala akási teplota. Nad dedinou bol strmý vŕšok; ako šli dolu ním, Ondrej padol i s košíkom.

„Teraz sú už doriadené!“ nariekal Miško. „Načo si len štuchol tým lakťom do nich!“

Ondrej neudal príčinu svojho skutku. Nariekal nad košíkom ako Izrael nad zhoreným Jeruzalemom.

Oblátky podrobili novej revízii. Revízia nebola príliš prísna, ale výsledok bol ohromný: z cukrových zostalo len koľkosi, ako na ukážku. Hŕbočky scvrkli sa na posmech. Chlapcom zdalo sa, že s týmto zbytkom nehodno ukázať sa v kaštieli.

Ale čo robiť? Šli.

Pána Melchiora báli sa väčšmi — šli najprv k starému kupcovi.

Bol to vlastne bývalý kupec. Obchod oddal synovi, a on utiahol sa do domu nebohej ženy, do Zeman-Lehoty. Mal pekný, malý domček; z každého kútika ozývala sa čistota a blahobyt. Miško zakeroval rovno do kuchyne.

„Ja, že už ani neprídete!“ privítala ich červená kuchárka. „Už boli tu zo všetkých okolitých dedín. A čo sa vám stalo? Popadali ste!“ A oprašovala Ondrejovi zasneženú halienku. „Nebožiatočká moje! Čieže ste mi? No, a teraz sadnite si sem do tepla,“ zaviedla ich k ohňu.

Chlapci zahrievali si skrehnuté ruky nad ohňom. Aj Ondrej pocítil, že ho prsty pália, akoby mu ohňa nasypal za nechty. Pustil sa do plaču a boľavé prsty vložil do úst.

„Nebožiatko, za nechty mu zašlo! No, počkaj, my tým spomôžeme!“ Zaviedla ho k vode, čo stála pri dverách, a namočila mu do nej ruky.

Nuž dobre bolo našim chlapcom u kupca a jeho dobrej kuchárky. Ohriali sa pri panskom ohni, i najedli pri panskom stole. Útrapy dlhej cesty sú im ako ťažký sen, ktorý chvalabohu, už pominul.

Konečne vošli do svetlice.

Čo tu Ondrej videl, to nevidel ešte nikto na tomto svete! Toľko tam bolo vecí, ktorým mena neznal, ani nikdy vari nebude znať; o ktorých netušil, načo sú. Na stene viselo čosi, ako hodiny — ale ktovie, či sú to hodiny! Visia z nich zlaté pondusy — zo samého, číreho zlata. Pri pondusoch nevidno dôvažkov žiadnych: ani zhrdzavenej konskej podkovy, ako videl na hodinách u kováča; ani mlatčeka, ako majú u žida. Tu sú pondusy bez dôvažkov a jagajú sa, jagajú — čo nedaj pane bože! A to všetko bolo za sklom v drevenom ráme, že doň mohol Ondrej bezpečne vojsť. Pri obloku zas bol taký stolíček, na ňom taká veľká, veľká fľaša, ale hore dnom obrátená, a to dno iste bolo odbité… Takej fľaše ešte na žiadnom krštení nevidel. A v tej fľaši bola alebo voda, alebo dáky trúnok, a tam behalo, či plávalo zlato! Ondrej z toho zázraku oka nespustil. A veru sú to rybky! A ľaľa, živé rybky, ale z čistého zlata… A ako tancujú, ako sa prevracajú a zívajú — a vždy len dookola, dookola…

Ondrej zabudol, kde je, čo tu hľadá, kde je Miško, kto všetko je v izbe. Jaj, jaj — keby také v našom potoku plávali! Ale by mal otec na tabak…

„Páčia sa ti tie rybky?“ čul pri sebe čísi hlas.

Obzrel sa, pri ňom stál šedivý pán. Kabát mal až po zem. Ondrej takého kabáta nikdy nevidel. Boli na ňom tulipány, samý tulipán — a obšitý červeným súkenkom dookola. Okolo pása zas šnúra, červená, a na nej visia kystky ako kapustná hlava. Joj, to už bol hej, kabát!

„A ty nevieš vinš?“ pýtal sa ho pán.

Ondrej zabudol, že sú Vianoce tu a že vedel kedysi vinš. Zabudol, že zanedlho pôjde ďaleko, ďaleko na remeslo a že bude mať ambrelu. On videl kabát.

„No, poď, šuhaj, ja ťa potraktujem!“ pojal ho starý pán k obloku. Tam stála klietka, tiež zlatá, a v nej vták prehadzoval sa a prekrúcal na drôtikoch a škrečal… Kupec sňal z takej armarie fľašku a malý poháriček, a odvrátil sa od Ondreja, aby ho nevidel, čo robí. Ondrej ani nehľadel naňho, obdivoval toho vtáka.

„Poď, šuhaj, vypi!“ núkal ho kupec.

Ondrej videl na stolíku fľašku a pri nej ten pohárik, plný až dovrchu. Iste to bude rozóliš, ten trúnok, lebo je červený a všetky iné trúnky nie sú červené. Okúňal sa veľmi chytiť pohárik, ale čo mal robiť, keď ho núkali! Miško sa pri peci uškieral.

Podvihol pohárik pozorne, aby sa rozóliš nerozlial, priložil k ústam, nachýlil — nič netieklo z neho…

Miško sa rozrehotal pri peci, a starý pán tiež kašľal od smiechu. Ondrej nemohol pochopiť, čo sa tí smejú. A pohárik je plný — a nechce pojaviť…

„Tak pozdravte si pána učiteľa a že mu ďakujem,“ prepúšťal ich starý pán, keď sa na Ondrejových rozpakoch zabavil do chuti.

Chlapci vyšli; Ondrej ledva potrafil ku dverám — bol by šiel rovno do zrkadla. Hlava mu bola prevrátená; ako ryba, keď sa gebuľou otroví.

„Pozri, čo nám dali!“ ukázal Miško na dlani šestáky.

„A komu to?“

„To nám…“ a vložil ich do mešteka. „Šesť nám ich dali. Pán učiteľ majú tuto v lístku.“ A kládol zapečatený lístok do pazuchy.

„A za čo nám toľko dali?“

„Keď si ty tak pil — za to! Ja som sa nechcel dať vlani oklamať… Ja som v meste videl také poháriky, čo v nich je za sklom rozóliš.“

„A ten kabát… A nehrešil ťa, že boli polámané?“

„Vyrozprával som mu všetko — veď si počul — ako sme popadali…“

„Joj, tá kystka by bola nášmu Janovi na halenu…“

„Tú ti len tak dá!“ vysmieval sa Miško. „Tá je viac hodna ako — všetko!“

Došli ku topoľovej aleji, na konci ktorej bol most a rozsiahly dvor. Zastali na moste a obdivovali dvor. Ondrej takého ešte nevidel. Boli tam humná, v nich chlapi a ženy cúdili a odnášali zbožie. Videli stajne, ovčiarne, chlievy, komornícke domy, ciene, kôlne — a kto by to všetko spísal! Obrátili sa cestičkou rovno ku kaštieľu, pred ktorým boli zasadené červené smreky, teraz opršané. Z pitvora vyrútil sa na chlapcov velikánsky psisko.

Ondrej skríkol, akoby ho na nože bral. Sám pes uľakol sa toho vresku a chvíľku sa zastavil.

„Kubo, Kubo!“ ohlásil sa ktosi z humna. Pes rozbehol sa k humnu — nestál už viac o Ondreja.

Z humna vyšiel vysoký pán a kráčal rovno k nim. Na nohách brnčali mu ostrohy. Práve takými krájava Ondrejova mať pirohy. Kubo skákal za ním a trhal bičík, ktorý pán niesol v ruke.

Ondrej užasol, keď pána zblízka videl. Fúziská, akých nikdy nevidel! Centy by mohol na ne vešať. A tá čiapka na hlave so zlatou šnúrkou! A tie hviezdičky na golieri…

Pán im neriekol nič, len im kývol rukou, aby za ním šli. Vošli do pitvora, zložili klobúky, a kráčali hore schodmi, akoby sa šlo na vežu: lenže toto sú schody zo skál — a keď vyšli na ten pôjd, nuž to nebol pôjd naozajstný, ale vošli pekne do svetlice.

Ale akej svetlice! Taká ako kostol.

Miško začal:

„Mnohovážni páni patronové…“

Tam stál nízky stolík, na stolíku bol kostolček s vežičkou. Z veže visela šnúra a chlapec, ktorý sedel za stolíkom, poťahoval tú šnúru. Miško vinšoval a páňatko pri stolíku zvonilo. Pán so zloženou čiapkou stál pred chlapci a nepúšťal oka z Miška.

Vtom páňa pribehne k Ondrejovi, ktorý trímal košík s oblátkami. Nezvedel, iba keď bol košík u chlapca, ktorý zložiac si ho na stoličku, vybaľoval z neho oblátky. Vzal z nich dakoľko, uhrýzal si, rozkročený hľadiac na Ondreja. Miško medzitým skončil svoj vinš, pán zobral košík a zmizol s ním v bočnej izbe.

Malý chlapec vytrhol Miškovi z ruky čiapku. Postavil si ju na hlavu, stlačil na uši. Naši chlapci sa usmiali pošepky a štuchali lakťami. Chlapec bežal do druhej izby za pánom a kričal: „Apa — pozri! Aha, aký som ja!“

„To mu je otec?“ šepkal Ondrej Miškovi.

„Starý otec.“

„A ani mu nedvojí — juj, to je veľký hriech!“

Chlapec medzitým vbehol spiatky. Chytil Ondreja za rukáv a ťahal ho k stolíku. Ondrej sa vzpieral.

„A čo nejdeš?“

„Tak,“ šepkal Ondrej.

„Čo nehovoríš hlasno? Tu je nie kostol.“

Ondrej sa zavrtel v nesnádzi.

„Aha, aký mám kostol. I zvoní!“

Veď Ondreja dosť omínal ten kostolík, ale bál sa pohnúť — ten fúzatý pán…

„A čo je toto?“ spýtal sa chlapec, ukazujúc Miškovi na nohy.

„Krpce,“ odpovedal Miško.

„A načo sú?“

„Nuž nosiť,“ smial sa Miško.

„A odkiaľ si ty?“

„Z Konopian.“

„Čo tu chceš?“

„Doniesol som oblátky.“

„Budeš tu spať?“

„Ja idem domov.“

„A kde je to?“

„Ďaleko, ďaleko — za tým vrchom.“

„Tam je sneh?“

„A vietor — malo nás uchytiť.“

„Že ich malo uchytiť,“ oznamoval chlapec starému otcovi.

„Koľko ráz ste padli? Ale pravdu povedať!“

Pozrel pritom starý pán na Ondreja, že div ho zrádnik nezhodil.

Miško všetko vyrozprával. On sa nebál pána. Ondrej sa nemohol vynadiviť svojmu priateľovi pre jeho nesmiernu smelosť.

Pán položil dlaň Miškovi na hlavu.

„A budeš vojakom?“

„Mňa budú reklamovať. Mať povedala, že nebudem.“

„A prečo reklamovať?“

„Lebo máme gazdovstvo, a brata nemám…“

„Hm,“ divil sa pán, „veď si ty už celý advokát! Nebolo vám zima?“

„Ondrášovi tu za nechty zašlo,“ oznamoval Miško.

„Bolelo ťa to?“

„Ó, nie!“ Ondrej sa silil do úsmevu, ale nešiel mu od srdca.

„Ponáhľajte sa domov — bude noc!“ prikazoval im pán…

„Koľko nám dal?“ pýtal sa Ondrej, keď vychádzali z aleje na hradskú.

Počítali šestáky — bolo ich osem!

„Trala-trala-la!“ spievali si, uberajúc hore vrchom.

Ale boli zaraz ustatí. Nohy ich tiež pobolievali.

Prestali bežať, krok stal sa ťažším, zdĺhavejším. Vrch zdal sa nekonečným, jeho sedlo snáď dakde v oblakoch.

A pokročiť ťažko. Cesta hladká, podošvy hladké, zamrznuté. Sprvoti rátali, koľko ráz padli: ale zunovalo sa im onedlho rátať — iba padať sa im nezunovalo.

Úfali sa, že sa im dáky voz pritrafí. Stretli panské sánky, v nich kone s cengálkami — prebrnklo to popri nich ako luzný sen. Stretli tri vozy s fúrou soli, zamrznutý sneh vržďal pod kolesami, ako keď žuješ čerstvý syr. Všetko len stretávali — k mestu nevideli ísť ani sánok, ani voza, ani živej duše.

V doline tma, okolo nich šero, len čo sneh svieti, a sedlo ďaleko!

„U nás navarili,“ riekol Ondrej.

„U nás tiež,“ odpovedal Miško. „Mať už prirába na koláče.“

„Zajtra o takomto čase budeme sedať k stolu.“

Chlapci sa zamysleli. Vystúpila im pred oči teplá izba, osvetlená vianočnou sviecou; prikrytý stôl, okolo neho zídená rodina odrieka vianočnú modlitbu.

„Mne sa nohy šmýkajú,“ žaloval sa Ondrej. „I koleno ma bolí, čo som naň padol.“

„Pozri, Ondráš, klaď nohy takto bokom. Tak sa skôr neušmykneš.“

„Ty si, Mišo, šedivý. Celá čiapka ti obelela!“

„To je srieň.“

Mlčali chvíľku. Bolo počuť len, ako vrždí im sneh pod nohami.

„Vieš, čo sa mne žiada?“ pýtal sa Ondrej.

„A čo?“

„Keby ma otec chytil a hodil do postele. Tak by bolo dobre pod perinou! Raz sme boli s otcom sami doma. To bol večer, mať šla na priadky. Otec by bol chcel kdesi ísť a mňa doma nechať. Ale ja som sa pustil do plaču, že sa ja sám bojím. Ubil ma a odišiel. Ja som do samej polnoci plakal, lebo som sa bál a zaspať mi nedalo. Ej, teraz by zaspal!“

„Veď sme už hneď na vrchu. Dolu vrchom nás bude samo hnať, neboj sa nič. A koľko sme dostali peňazí! Budeže rada moja mať, keď jej ich toľko dám!“

„Ja dám otcovi na tabak. Viem, že si zas bude zajtra pýtať.“ Zamyslel sa trochu nad čímsi. „Alebo vieš, čo by bolo dobre?“

„Nuž?“

„Keby ma tak dakto od chrbta potískal! Tak by sa dobre šlo. Alebo keby napred mňa šiel náš pejo a ja by mal pobočky okolo pása okrútené. Ťahal by ma za sebou do vrchu — ja by nohami drugal. Naši kamaráti sú doma: tým je dobre, idú spať.“

„Ach, ešte nie, ešte je nie noc.“

„Ty, ja už nevládzem. Oddýchnime si trochu.“ Ondrášov hlas sa už triasol.

„No, len vyjdime na vrch. Počkaj, ja ťa budem od chrbta potískať.“

Chlapcov to začas bavilo. Tak horko-ťažko, dostali sa na sedlo. Na ňom bol zasadený stĺp, ktorý niesol obraz sv. Trojice. Obraz bol v takom domčeku položený za sklom. Prvej ušiel tento divný rám Ondrejovej pozornosti, ale teraz prizrel sa domku.

„Ale by nám bolo, keby sme mali taký domček! Zavreli by sme sa doň, nakládli si ohňa…“

„Nože, kto bude prvý pri hentom stĺpe!“ prerušil Miško jeho rozjímanie.

Chlapci pustili sa v dolinu, ale nohy sa im veľmi kĺzali. Padaniu nebolo konca-kraja. Košík musel byť celý dolámaný.

„Mňa bolí popod kolená,“ žaloval sa Ondrej. „Keby ich nemusel zakaždým zohýnať!“

„Aha, keď z hory vyjdeme, už zazrieme mesto.“

„Ty, a kde nocúvajú strnádky?“

„Vtiahnu sa dakde medzi snopky do strechy. Veď ono ich i mnoho pomrzne na takejto zime.“

„Ja by im poradil! Do toho domčeka môžu si nanosiť sena a machu: tak by im tam bolo!“

„Do ktorého?“

„Čo je v ňom tá Trojica.“

„Ja, tie budú radšej v dedine. Keď len nájde strechu, tam ju zima nedôjde.“

Tak minuli horu, tu zdiaľky trblietali im drobné svetielka, akoby svätojánske mušky. To bolo mesto. Cesta zahýnala sa tu popri vysokej skale, ktorá bola podomletá. To miesto nebolo zasnežené, vietor pod skalu nevnikol.

„A teraz si oddýchneme, tu pod touto skalou.“

„Ja nejdem,“ bránil sa Miško.

„A prečo?“

„Pán učiteľ nám zakázali. Zamrzli by sme.“

„Veď my nezaspíme.“

„Sen by nás prevládal, keby sme si sadli.“

„Ja si idem — len na otčenášik!“

„A ja ti utečiem — budeš si tu sám. A v tejto hore vlani zastrelili medveďa.“

„Nuž ten už nepríde, keď ho zastrelili.“

„Ale druhý im utiekol. Ten vraj v tejto skale býva.“

„A kde si oddýchneme?“ začal dorážať už s plačom ustatý Ondrej.

„V meste. Ja viem jeden dom. Tam býva krajčír, čo šil materi servianku.^[20] Bol som uňho neraz. Raz mi dala majstrová kávy. Joj, to bolo — ako med! Ty si ešte kávy nepil?“

„Nie, ale mať povedala, keď sa Jano bude ženiť, že budeme piť kávu.“

„Vidíš, a majster ju píjava každý deň. Keď sme ráno šli popred obloky, videl nás. Mihol na mňa okom, či nepôjdeme k nemu. Ja som mu povedal, že hej…“

„Sadneme si pod pec, ja sa vyvalím na lavicu a budem spať, spať.“

„Pravdaže, on nás vďačne prenocuje. A máme mnoho peňazí!“

Tak udržoval Miško život v svojom priateľovi. Cítil sám, že sila klesá, nohy ťažké ako centy. Ondrej už nešiel, iba sa socal ako opitý.

V nočnej tme začul spiežovčeky konské. Kde znejú? Pred či za nimi? Načúval pozorne. O chvíľu ukázalo sa, že príležitosť ide zas proti nim.

Miško tratil všetku úfnosť. Utrel si tajne slzu, ktorá mu vypadla nad sklamanou nádejou.

Kone zadupotali, sánky leteli proti nim. Na sánkach bolo vidno dve temné postavy. Chlapci uhli sa do garádu, aby sánky prebehli. Ale tie zastali. Z nich ozval sa známy, známy hlas:

„Mišo, to si ty?“

„Ja!“ skričal šuhaj. „Kde idete, ňaňo? Vezmite nás — nevládzeme.“

„Ale vás tu nechám, žaby!“ A Miško cítil, ako ho mocné ramená podvihli a vysadili hore. „Potvory, bolo vám to treba? Takto človeka prehnať!“ Otec hrešil síce, ale Mišo cítil, ako ho k sebe pritisol, keď ho vykladal na sánky. „Oziaba ťa v nohy?“ pýtal sa, zabaľujúc ho do veľkého pokrovca.

„Ej, Ondráš už nevládal!“ žaloval sa Miško. „Nevedel som, či bude vládať do mesta!“

Chlapci sa podivili, keď na zadnom sedisku videli učiteľa. Ten mlčal, iba roztvoril bundu a zavrel do nej Ondráša. Ondráš myslel, že sa mu to naplňuje tá žiadosť: že ho otec šmaril do teplej postele. O chvíľu už chrápal pod bundou. Kone leteli, ale už k mestu. Zrazu zastali.

„Čo robíte, chlapci?“

„Ja nič,“ odpovedal Miško.

„A tento spí,“ oznamoval učiteľ.

Gazda hmatal pri nohách učiteľa. „Zamrzne ten pačrev, nohy mu odpadnú. Ej, dobre, že sme dobehli! Bol by to býval pád zajtra ráno. Takáto zima! Počkaj, ja tvojim nohám zakúrim. Nohy najlepšie pochovať do sečky. Čo by všetko zamrzlo, v sečke im je ako v páperí. To som skúsil, kým som po furmankách chodieval.“

Tým spôsobom stalo sa, že Ondráš, hoci celou cestou spal ako peň, doniesol nohy domov v úplnej celosti, čo by sa ináč sotva bolo stalo.

Keď dobehli do mesta, učiteľovi zišiel na um Pavel Jonatán a Kristovo narodenie. Pleváň zastal pred Lustigovým sklepom; učiteľ zakrútil Ondreja do bundy, a vošiel dnu, zavolajúc Miška, aby mu von nebolo tak zima. Mišo už dnes všeličo videl, ale tá sláva, ktorá sa mu tu v sklepe ukázala, prevýšila všetky jeho dnešné skúsenosti.

Celý sklep bol vlastne zatarasený stolmi a stolcami a všelijakými poprekladanými doskami. A na tých predmetoch boli rozložené veci od výmyslu sveta: nebolo kde špendlíkom bodnúť. Učiteľ hneď našiel, čo potreboval: zjednal a kúpil. Bolo mu ľúto, že nemá už čo kupovať. Kupec Lustig ho zahováral, všeličo mu ukazoval: tiež nechcel tak naprázdno prepustiť človeka z dediny.

Ako sa učiteľ obzrel, kto to v sklepe hovorí, zazrel neďaleko dievča. Stálo pri Miškovi i zhováralo sa s ním, ale len pošepky. Bolo máločo vyššie od Miška, v tvári pekné; menovite oči, ani trnky. Nemohol sa zdržať, aby si ho ešte raz neobzrel. Očiam dobre padlo baviť sa takýmto milým predmetom.

„Krajanka!“ usmial sa kupec, ukážuc dievčatko učiteľovi.

„Tak si ty tiež z Konopian?“ prihovoril sa jej učiteľ, mile prekvapený.

„Prišla som pre odmlad,“ odpovedalo dievča.

„A ako sa voláš?“

„Eva.“

„Eva?“ podivil sa učiteľ. Bolo mu divno, že toto meno, ktoré pri vrátach na priadkach počul, nosí i druhá na tomto svete okrem tej jednej. Obzrel si dievča lepšie — pri kútiku úst zazrel bradavičku. Taká maličká — nesmierne pristala k tým usmievavým ústkam. Nuž na zjedenie, pravdu mal ten vojačisko!

Učiteľovi bolo razom tak veselo. Tak ho bavilo, že dievča netuší, kto všetko zná jej históriu, a tak dopodrobna…

„Kde ti je prsteň?“ pýtal sa so šelmovským úsmevom.

„Ja nemám,“ odpovedalo dievča spokojne.

„Ale pred Luciou si ho ešte mala, taký olovený — veď vieš…“

Dievča zapálilo sa ako fakľa. Nevedelo, čo si o tomto človeku pomyslieť. Snáď je černokňažník; možno je so strigami v porozumení…

Učiteľ rozhliadal sa po sklepe — zazrel na stolíku rozložené prstene z čínskeho striebra. Vybral z nich najkrajší, s veľkým červeným sklíčkom a odložil si ho.

Tak vyšli všetci zo sklepa. Dievča muselo tiež ísť na sánky; učiteľ tak urobil, že nemalo inde miesta, len pri ňom. Krv sa mu začala búriť, rútila sa k hlave a strojila v nej roje divných myšlienok.

Cítil, že osud tohoto dievčaťa súvisí s jeho osudom. Prvý raz zišiel sa s ňou, keď ju ani nevidel, ani neznal, a dva týždne zaoberal sa ňou. Veď vlastne ona bola predmetom jeho myšlienok a snov. A aké milé boli tie sny — hodno sa jej za ne odslúžiť.

„Evka, ja ti toto dávam na pamiatku, že sme sa dnes spolu sánkovali.“

Vtisol jej na prst kúpený prsteň. Rúčka bola tvrdá, vyrobená — ale strunistá a horúca, horúca! Prsty tenučké ešte a slabé, zachveli sa, keď sa ich dotkla ruka učiteľova.

„Bude ti to na pamiatku — ale aby ti ho dakto nesňal!“

„A kto?“ pýtala sa malá falošnica, akoby ani netušila, o čom sa hovorí.

„Ten, čo z vojny prišiel…“

„Ja neviem, ktorý…“ Hlas sa jej pritom triasol, bárs sa chcela celou silou opanovať.

„Ten, čo zahodil prsteň — Ondrejov…“

Dievča trhlo sa slabučko — ovesilo hlavu a mlčalo, mlčalo…

Tak došli domov.

Treba doložiť ešte: Kristovo narodenie, čo učiteľ kúpil Pavlovi Jonatánovi, dostal v Štedrý večer — sám učiteľ. Ste prekvapení? Učiteľ bol tiež.