ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Učiteľ viac nepočul ani slova. Uskočil od vrát a vyjdúc na ulicu, poberal sa domov.

Zdalo sa mu, že pri vrátach stál nie minúty, ale roky. Vracal sa k svojmu mládeneckému domovu cele iný, než bol, keď pred chvíľou vyšiel. Nové city privalili sa mu na dušu. Naučil sa iným okom pozerať na svet. Sám určite nevedel, čo sa stalo, ale jedno mu bolo jasné úplne — že staré veci pominuli a prichádza čosi nového. A pod dojmom toho nového, duša mu plesala.

Vkradol sa do izby ako zlodej, rozhliadal sa v nej ako cudzinec, ako hosť v cudzom svete. ,Ako je tu pusto, prázdno!‘ Dnes vari prvý raz to pozoroval. ,Ba či tu vždy takto bude?‘ Dosiaľ nikdy nepokladal svoj dnešný stav za dočasný. Myslel, že to, čo je tu, nepremení sa nikdy. Ale v tomto okamihu videl, že premeny veľké nastanú, že tu všetko zmení sa. ,Ako by to bolo, keby takto malo zostať, čo by to bol za život?‘ Premena videla sa mu nevyhnutnou: premena, ktorou jeho život dôjde jedine pravej ceny. Sadol na kanap, zavrel oči a sklonil hlavu, preplnenú myšlienkami. Premena mu stála jasne pred očima. Stojí pred ním: vysoká, s úsmevom na tvári. A divná vec, na líci má bradovičku, drobnú, na zjedenie. S tým zjavom súviseli všetky plány na premenu. Kde videl kedy túto postavu? Hľadal ju medzi známymi, nenašiel jej. Ale je predsa tu: veď ju drží za obe ruky, rozohrieva ich svojím dychom, kladie ich na svoje srdce, ktoré búcha na poplach! „Len ešte raz — ešte raz!“ zastenal premožený sladkými dojmami. Vyskočil. Stál v prázdnej izbe, vidina stratila sa.

,Takto nevydržím, čosi stane sa, musí sa čosi stať. Tento deň bude mi pamätný…‘ A umienil si, že na tento deň rozpamätá sa, keď sa to „čosi“ stane.

V kuchyni medzitým nastali veľké zmeny. Chlapci sedeli na zemi, niektorí z nich i driemali, niektorí uchýlili sa spod očí do kutice. Pri železách nemali čo hľadať: prihrnuli sa totiž mládenci, ktorí zručnejšie vedeli s oblátkami zachádzať. V ich rukách železá akoby dupom namáhali sa. Učiteľ sadol si ku stolu a nerušil ich zábavu. Mal dosť obchodu s oblátkami a svojimi myšlienkami.

Išla reč o strigách a mátohách.

„Stríg na svete niet: iba poverčiví ľudia veria na strigy,“ hovorí Mišo, ktorý bol najstarší a najlepší zo žiakov. Po tomto výroku pozrel úkosom na svojho majstra, čo za dojem vyvolal uňho. Snáď ho chcel zapliesť do hádky s mládenci, ktorí boli opačného náhľadu.

„Ako by neboli!“ zvolal mládenec, čo držal ťažké železo. „Ľudia by nič po nič nevraveli.“

„Keď dakto opije sa, ľahko strigu vidí,“ odpovedal Mišo.

Jano Predaj vytratil sa niekam na dvor. Možno, zažiadalo sa mu trocha chladu.

„Môj otec nebol opitý, a videl ju,“ rozprával mládenec vážne. „Vyletela z jedného komína tu v dedine, keď išiel s jedenástou. Sedela na trlici, ako keď si chlap vysadne na koňa. A tri razy zvrtla sa nad svojím dvorom a potom hybaj — len tak fuňalo za ňou. Letela na Tokajský vrch.^[18] Dnes večer sú tam všetky, koľko ich len v krajine jest.“

Na chlapcov to zdelenie urobilo hlboký dojem. Nemohli mu ubrániť sa. Mišo síce usmieval sa nedôverčive, ale jeho oči sliedili za mládencovým každým pohybom. Každé slovo vrývalo sa mu hlboko do pamäti.

„A čo tam budú robiť?“

„Tancovať a koláče piecť.“

„Majú tam i múku?“

„A načo by im bola? Striga nachriaka na lopatu, vsadí to do pece — a už je koláč.“

„Fuj, to je mrzký koláč. A ako môže lietať, keď nemá krídel?“

„Na čo sadne, to ju nesie: metla, trlica, omelo… A chvostom oháňa sa.“

„Má veľký chvost?“

„Ako mačka. A jazyk na pol rífa. I ucho si dočiahne.“

„Juj, to je pľuhavô!“ zhrozil sa Miško a zahľadel sa do ohňa. „Keby tak vletela teraz!“ usmial sa veselo.

„Raz vletela. Pálili desatoraké drevo — striga im kochom vletela do izby.“

Chlapci počúvali pozorne zo svojich úkrytov. To sa im pozdalo, že oheň neblčí tak veselo, ale že počína zhasínať. Dym nevystupoval hore kochom na pôjd, ale krúžil nad plameňom a valil sa do kuchyne. Chlapci vykríkli splašení. Z kochu čosi nad ohňom viselo. Bolo to ako strapatá sukňa Cigánkina. Učiteľ sám bol vyrušený zo svojich myšlienok týmto divným zjavom. Zmocnil sa ho nepríjemný pocit.

„Vidíš, ukázala sa ti, keď si neveril. No, poď, neboj sa. Už vyletela zas na pôjd. Pán Boh vie, kde je už.“

Chlapci vyliezli zo svojich úkrytov. Nad ohňom, ktorý zas blčal, nebolo nič zvláštneho vidieť.

„No, veru! Strýk Predajovie spustil babu dolu kochom — takú, čo sa koch zatkáva. I my máme takú babu,“ povedal Mišo, ktorý bol smelší, keď nič neprirodzeného nevidel.

„A nevidel si, že toto bola sukňa, okolo spodku obrusaná, zacundraná… Oj, toto nebola baba! Ja som videl i chvostík, ako visel spod nej. Tak sa skrúcal, keď ho plamienok pripiekol…“

„Ach, hej!“ smiali sa chlapci. „Lebo to len tak!“ Bolo im teraz veľmi smiešne, že sa prvej dali prestrašiť. Vedeli, že nik iný, iba Predaj bol všetkého pôvodcom. Vlani ich tiež takto strašieval, i zalanským. Veď práve pred chvíľou vytratil sa a ešte dosiaľ sa nevrátil.

Hádka bola tuhá. Chlapci sľubovali, že už ničoho sa nezľaknú, a čo by to čo bolo. Mátoh i tak niet na svete… Dvere tíško odchýlili sa: medzi chlapcov vovalilo sa čosi hrozne chlpatého, mrmlalo im pri nohách ako medveď. Chlapci hodili sa do svojich skrýš.

„Vidíš, že sa bojíš!“ smial sa Jano Predaj obracajúc kožúšok vlnou dnu. Chlapci ho obstali usmiati. Iba mladší, čo vlani pri oblátkach neboli, hľadeli dosiaľ zjašeno na strýka Predaja. Báli sa iste, že zas premení sa na dáku hroznú potvoru. „Ale som vám, chlapci, prebral driemoty! No, nie? Budete ešte kdekade po kútoch driemať?“

Horký ich driemali. Oči mali bystré. Sotva príde sen na ne, keď uložia sa do postele.

Predaj zaujal svoje miesto pri ohnisku. Pieklo sa pokojne ďalej. Chlapci pozerali do ohňa, ako iskry vyletujú dohora a klesajú zas nadol.

„Eh, ale ma prehnalo, keď som bol teraz na dvore!“ začal Predaj. „Pod cieňou videl som mátohu. Bola celkom biela a vysoká — vyše strechy. Čo sa pohla, to za ňou hrkotalo, akoby niesla orechy. Sadla si tam na triesky. Videl som jej ústa: boli široké po samé uši. A zubiská v nich! Také zdĺžej,“ a ukázal svoj prst.

„Ba ste nevideli…“

„Ej, vera videl. Tam ešte sedí — oblokom ju vidíš. Pozri!“

„Ja, to bude kostlivec,“ riekol mládenec od ťažšieho železa. „Iste z krypty utiekol. Náš strýk ho raz videli. Šiel z mesta; polnoc ho zastihla niže dediny pri vrbine. Iba tu keď vyšlo z nej tiež také vysoké čosi, tiež za ním hrkotalo. Strýk mu pozrel na nohy: mäsa nič, iba holé píšťale!“

„Čo je to tam?“ ukázal Predaj do oblôčka, ktorý bol na kuchynských dverách.

„To je on!“ zvolal mládenec. „Natiahol sem ruku — palce na nej ako hrable. Ľaľa, ešte ju vidno!“

Chlapci nešli presvedčiť sa, či v oblôčku dačo vidno. Zažmúrili oči, aby sa im nič neukázalo.

„Mišo, na si ty železo,“ volal mládenec. „Ja sa tu pri dverách bojím.“

Mišo sa ani nehýbal zo svojho miesta…

Oblátky piekli sa ďalej.

Prišiel vietor, oprel sa do kuchynského obloka. Tabla nebola dobre zasadená v rámiku — zhrkotala.

„Čo je to?“

„To ten kostlivec trepe na oblok.“

„Ach, nie,“ hovoril Predaj. „Moja mať rozprávala, že sedela v noci pri dieťati. Bolo choré, už umieralo: to bola moja najstaršia sestra Zuzka, nebožiatko. Zabúchalo čosi na oblok — mať videla, že je to holubica. Dobýjala sa oblokom do izby… A Zuzka hneď v tú noc umrela.“

V kuchyni všetko čušalo. Akási smutná nálada zmocnila sa všetkých.

„Ba ako pôjdeme domov, teraz o polnoci?“ ozval sa mládenec. „A ja mám popod cmiter.“

„Zažmúriš oči a budeš rukami hmatať,“ radil mu Predaj.

Chlapci boli zostrašení. Bol tu síce učiteľ, ktorý ich učil, že mátoh niet na svete. Oni mu prisviedčali, verili — a predsa báli sa. Nemohli odolať tajomstvám, ktoré Luciina noc ukrýva v svojom čiernom lone.

„Chlapci, nemáte triesok!“ volal na nich Predaj. „Choďte, doneste po raze.“

Uhľadel príhodný čas! Pred chvíľou tam bol, videl pod cieňou kostlivca: a teraz oni ta majú ísť. Vedeli, že kostlivca tam niet, ale predsa nehýbali sa.

„No, idete?“

„My sa bojíme,“ povedal Miško.

„No, poďte, blázni,“ volal Predaj. „Ja pôjdem s vami a uvidíte, že tam nemáte kostlivca. Veď kdeže by boli teraz mátohy!“

Šiel on a s ním všetkých šesť chlapcov. On si stal pod rebrík, ktorý viedol na šop. Pri rebríku stál omlatok žitnej slamy. Chlapci chytali triesky a ukladali do náruče.

„Ľaľa, čože tu hľadá?“ prihovoril sa Predaj omlacku a kopol doňho.

Chlapci čuli, že čosi zašuchorilo, poknísalo sa a padlo na zem: čosi vysokého, strašne vysokého. Predaj urobil skok ku školskému pitvoru: chlapci pohádzali triesky, čo mali v náručí, a hybaj v nohy.

„No, no, čože sa blazniete?“ zastavil ich Predaj. „Veď to bol iba omlacok, — počkajte, hneď vám posvietim. Ó, nebojte sa, blázni!“ A vyniesol z kuchyne lampku, ktorá osvietila skoro celý neveľký dvorík. Chlapci nabrali triesok.

A zas piekli a snovali ďalej povesti o kostlivcoch a mátohách. Bláznivé povesti, nezmyselné, ale duša ľudská predsa im neodolá.

Po polnoci učiteľ podelil všetky ostrižky medzi chlapcov, dal im i čosi oblátok; ani mládencov nepustil naprázdno. Oblátky uložil do truhlice, poukladal ich jednu popri druhej ako karty.

Keď ľahol do postele a zažmúril oči, predstúpila pred neho tvár mladá, usmiata, s bradavičkou. Tuším ani vo sne ho neopustila.