ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V kuchyni rozliehal sa spev. Chlapci, keď pán farár odišiel, začali spievať: Čas radosti, veselosti… Jano Predaj zamiešal sa tiež do spevu a jeho bas medzi sopránmi chlapcov znel tak, ako keď pri piskote komárov začne bzučať tučný čmeliak.

„Akože — darí sa?“ pýtal sa pán učiteľ.

„Už rozrába do druhého hrnca. Prvý už ideme vypiecť.“

Šuhaj-kuchár s vyhrnutými rukávmi stál nad nesmiernym hrncom a roztrepával cesto habarkou.

„Koľko ich dnes napečieme?“

„Keby sme mohli päťsto. Len prikladaj, chlapče, na ten oheň! Ľaľa, už by spal!“

„Ó, ja nie,“ bránil sa pecúch.

„Nuž to bys’ jedol!“

„Hm,“ a šuhaj pohodil plecom, čo neznamenalo ani to, ani to. Snáď si pritom myslel: ,Jedlo by sa, keby bolo.‘

Pán učiteľ zľakol sa. V tej tuhej dišpute s Pavlom Jonatánom zabudol, že robotníkov treba nakŕmiť. Ako, keď niet ženskej v dome? On varieval sebe obedy — ale či sa má tak uponížiť, aby varil i druhým? Zišla mu na um Kopytkuľa. „Treba by bolo Kopytkuľu zavolať,“ riekol Predajovi.

„A načo nám je?“

„Večeru by vám uvarila.“

Predaj sa iba usmial, že pán učiteľ je taký neskúsený. „Ale nám? My si ju už varíme!“ Otvoril trúbu, z nej vyvalila sa para poloupečenej švábky. „Toto je naša večera. Inej nám netreba.“

Tak sňal Jano Predaj novú starosť z pliec učiteľových. Ba čo by sa robilo, keby nebolo jeho! Z každého skutku, každého pohybu bolo vidno, že Predaj je v svojom odbore nenahraditeľný. Učiteľ požehnával i tú hodinu, v ktorú mu znamenitá Kopytkuľa na oči prvý raz vstúpila.

Oblátok pribúdalo pekne na hŕbu. Chlapci napukali sa pečenej švábky. Sám učiteľ si ich koľkosi olúpil. Počal sa tu dobre cítiť. Chlapci rozveselili sa, snáď večera tak pôsobila na nich; pozabudli, že za chrbtom im sedí kazár. Prišla deviata — chlapci počali ustávať. Po iné večery o tejto hodine už bývali v posteli. Oči ich počali rezať, akoby bolo v nich nasypané piesku. Utíchli. Niektorí utiahli sa pod ohnisko, iní do iných kútov a tam dumali. Jano Predaj ich nevyrušoval.

Bumst! Buchlo kdesi nablízku nesmierne. Škola otriasla sa v základoch. Chlapci, čo dumali, vyskočili na ten buchot na rovné nohy.

„Lucia, Lucia!“ volali chlapci od želiez.

„To ženy z priadok šalejú sa,“ riekol Predaj.

Učiteľ vyskočil, letel pitvorom, otvoril dvere. Zdiaľky zaznieval ženský chichot. Ale ulica bola prázdna.

„Kto to ozaj vykonal?“ Učiteľ na palcoch kradol sa podstenou. Pod nohami mu čosi krušilo sa. Iste črepy z pohodeného hrnca. Zišiel do ulice, načúval. Znel mu zas smiech a šepot. Pred ním v hodnej diaľke, osvetlená svetlom padajúcim z obloka, mihla sa tlupa ženských. Zastali pred jedným domom, chvíľku šepotali, dve odtrhli sa od tlupy a vkrádali sa do dvora. Učiteľ stiahol čiapku na uši, vyhrnul golier a stál.

Bumst! Rozľahlo sa zas tichou ulicou. Ženské zvýskli, dočkali obe kamarátky, čo hádzali hrniec, a tak v tlupe zaberali hore dedinou.

„Fľandry!“ kričal mužský hlas z polootvoreného obloka. „Ak ta pôjdem, ale, ale…“ Oblok hneď prichlopil sa, iste veľmi fučala zima.

Učiteľ zakrádal sa za nočnými výtržnicami. Sám nevedel, čo ho k nim vábi. Šiel za nimi hodnú chvíľu, až zrazu zastali. Zastal i on.

„Ľaľa, žid!“ skríkla jedna, ukazujúc naňho.

„Žide, chamrde — čert za tebou ide…“

„Kde?“ volali druhé.

Učiteľ, vidiac, že je vyzradený, uchýlil sa zo svetla, ktoré naň oblokom padalo. Bol neďaleko dvor, pred ním hŕba raždiny. Stal si k raždiu.

„Aha, stratil sa! Už ho nevidno,“ divila sa prvá.

„Počujete — alebo to bola striga!“ zvolala iná.

„Striga bude v chlapských háboch!“ vysmievali ju iné.

„Alebo černokňažník…“

„Juj!“ skríkla ktorási a odskočila. Všetky sa splašili. „Haha, ale ste sa naľakali!“ smiala sa im.

A zas kráčali hore dedinou.

Táto nočná túlka vábila nesmierne učiteľa. Nevidel dosiaľ, ako vyzerá dedina v noci. Jej nočné kúzlo uchvátilo mu dušu: cítil sa, akoby bol v kostole. Všade tajomná tichosť.

Tlupa ženských doviedla ho k osvetlenému domu. Chvíľku čakal, kým vrhnú sa do izby; vstúpil do pootvorenej záhradky. Nazrel oblokom do izby. V nej rozostavené sú lavice a stolce, na nich sedia a pradú mladé stvorenia. Pomedzi ne tmolia sa alebo sedia mládenci; každý hrkúta okolo svojej, akoby tu boli sami…

Zaujala ho tesklivosť. Medzi týmito stenami je tak veselo, tak milo — je to svet, ktorý sám sebe postačí. A krásny, blažený svet! I tá hviezda nad týmto domom akosi veselšie trblieta ako iné. Koľko tu šťastia nahrnutého na jednom mieste. Z kozuba sa rozlieva krotké svetlo a maľuje ružové tiene na stenách. Áno, i tu sú tiene, ale nie ťažké, len ružové — za nimi sa usmieva láska.

A tu pod oblokom tak zima… Tak otupno von z toho raja… Vietor sa ženie ulicou a vrzgoce plechovou hálkou na dome. Ako by bolo dobre tam — dnu!

Z blízkosti počuť tichý hovor. Utajil sa a skrčil k zemi. Hovor počuť, ale kroky sa neozývajú. Nikoho nevidno prichádzať.

Vystúpil tíško zo záhradky, zastal si pri vrátach. Hovor bolo počuť z bezprostrednej blízkosti, a síce vychádzal zo dvora. Zdalo sa mu, že hovoriaci stoja z tamtej strany vrát.

„Ty ma oklameš, ja ti neverím,“ hovoril ženský hlas. Fantázia učiteľova vykúzlila si k nemu postavu, akej ešte žiadno dievča nemalo na svete. „Žofe Komárovie si tiež sľuboval — tri roky — a teraz…“

„Tej?“ znelo opovržlive spoza vrát z mužských úst. „A som ja vtedy vedel, aká bude, kým ja prídem z vojny? Načo tak ostarela? Ani zuba nemá! Nemusela čakať. Čidali by bola čakala, keby sa bol iný nadaril. Teraz povedá, že len mňa chce!“

„Pravda, teba! Veď sa jej dosť triafalo.“

„Mohla sa vydať. Obom by nám bolo lepšie. Ver mi, Evka, taká mi je protivná — pozrieť mi ťažko príde na ňu!“

„Vidíš, aký si neverný! Vtedy by si bol hory-doly poznášal — a teraz…“

„Či je to od Boha, či od sveta: ja neviem. Ale ja už nemôžem. Ešte by bol mohol, keby nie ty… Teba čo som videl, všetko sa vo mne prevrátilo. Ja len neviem, čo je to! Takto tri roky bola si taká malá — vieš, že som ťa ani raz nepojal, keď bol tanec. A tu teraz, takáto… Ej, Evka, kebys’ ty len vedela, aká si! Čo sa viac na teba dívam, to sa mi viac chce. V celom Krakove som takej nevidel. A vieš ty, čo? Čo by si ty popod samé nebo lietala, ty budeš moja, keď raz poviem. Minú sa Hody, prídu fašiangy, a my… Len, Pane Bože, ako to potom bude; ja sa var zošaliem od radosti!“

„Juj!“ striaslo sa dievča.

„Čo ti je?“

„Zima je.“

„Daj tie ruky, podúchnem ti na ne. Alebo počkaj — vlož ich sem, pod môj kožuštek.“

„Ale!“

„Čože sa bojíš — blázonko! Vidíš, však je tam teplo? A mňa tie tvoje ruky tak chladia — mne je horúce…“

„Ako tam búcha!“

„To moje srdce tak tuho bije — to pre teba. Keď si tak ľahnem a pomyslím si: Čože robí moja Evka — už začne búchať ako zvon. Ešte sa zblaznie, čo sa tak upriamilo na teba. Ach, Evka, budeže nám! Komora už vyriadená, len teba čaká…“

„A ak ma oklameš? Ja som nie taká bohatá ako Žofa Komárovie.“

„Ach, iď — blázon! Napľuj mi do očí, vyškriab mi oči, alebo… Aha — a ty máš prsteň! Ja som ho u teba ešte nevidel. Kde si ho vzala?“

„To mi dal Ondráš…“

„Ten Kováčovie? Daj ho sem — tak, ten už viac na tvojej ruke nebude.“

„Kde si ho podel?“

„Pokrkval — bol len z olova. Počkaj, ja ti kúpim strieborný, alebo zlatý…“

„A Ondráš?“

„Ondráš — to je papľuh! Príde do lôsov,^[17] odoberú ho. Bude tam tri roky ako ja. Chceš ho var čakať? ty never; vieš ako pochodila Žofa! Vojak nasľubuje, a keď zhodí tornister, spadne z neho i dievča, čo sa naň vešalo. Príde z vojny, vidí mladú, peknú ako ty teraz… Ty budeš v kúte nariekať, a on bude sa s druhou vodiť — druhú bozkávať, takto…“

„Nerob, ty — joj!“

„Veď budeme svoji!“

„Mne je zima.“

„Oj, nie. Veď ti líce len tak horí — aké je to líčko!“

„Poďme!“

„Počkaj — dám ti kožuštek. Obleč si ho — mne je i tak horúce…“

„Ja idem!“

„Počkaj ešte len akomak! Ej, veď ty máš na líci bradavičku! Aká drobulinká — hneď by ju odhryzol.“

„Ale ty si taký! Pusť ma už!“

„Ešte ťa raz bozkám — aspoň len raz…“

Učiteľ čul, ako padajú bozky. Pršali ako príval. Každé cmuknutie ozývalo sa tisíc ráz v jeho duši.

„No, už dosť!“

„Čo ich je viac, — to sa viac žiada. Od teba sú nie sýte!“ Aj ozvalo sa také cmuknutie, že ak sa vyslúžilý vojak ani teraz nenasýti, tak mu už pomoci niet.

„No, choď!“ Ale nie so mnou do izby — aby nevideli, že sme boli spolu,“ radila malá falošnica.