ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Väčšina priateľov hornatých a romantických vidiekov, väčšina obdivovateľov krásnej prírody cestuje do diaľného zahraničia vidieť široko-ďaleko vychýrenú Rýnsku dolinu abo strašnopekné ľadovce Švajčiarska bez toho, žeby najprv popozerala bola tisícoraké krásy i vlastného domova; — a predsa jak dôstojne krásna je reťaz Karpatov, jak romanticky pekné je naše Považie! bez toho, žeby povšimnutým bolo od synov našej vlasti, putujúcich po cudzích krajinách. I na Tatrách sú hučiace vodopády s dúhystými oblakami perál; sú bystré rieky, jichžto penivé vlny romoniac lámu sa na sivých bralách; sú úbočiny, jejichžto zívajúce, večným ľadom a sňahom zasypané priepadliská obrazom zmeravenej prírody pomenované byť môžu. I na Tatrách vidieť smelé skoky divej kozy, počuť sovy stonajúci spev a orlov a sokolov hviždiaci let; a o skalách prasveta, ktoré hneď v pyramido-čerenných massách, hneď zas osamotnele stoja a svojimi formami sa obdivujúcemu jich oku hneď ako matka s nemluvniatkom na prsiach, hneď ako modliaci sa mnísi ukazujú; básnická povaha slovenského ľudu obrazoplných povestí natvorila.

Pekné je Považie! — a rumy predvekých hradov, v jichžto trávou zarastlých sklepeniach severné vetry vzdychajú, predsa smutne zdajú hľadieť na kvetúcu dolinu, akoby vraveť chcely, že to kedysi inak bolo. Hja, ver to inak bolo pred rokom 1848; ale ktože by si želal staré časy z predošlosti vykúzliť? Však krásy Považia sú večne mladé a vždy znovu kvetúce; rozpadnuté sú už dlhej poroby reťaze a ľud je slobodný! ktože by teda staré časy nazpäť žiadal? No, zdrnelé veže starých hradieb v búrach predsa len potriasajú mochovatými kopoňami, akoby odvetiť chcely: Áno, trpel kedysi náš ľud pod útiskami mocného zemianstva, ale vtedy ešte neznal pálenky.

Polo odznelé povesti romantických Horniak rozprávajú o krutom šarkanovi, ktorý vraj v Tatrách sídlil, a každoročne nesčíslný počet ľudí v obeť odvádzal, pokým nenašiel sa bezúhonný rytier, v ligotnej oceli, ktorý tú zo dňa na deň rastúcu obludu vraj šťastlive skántril.

Kedy prijde rytier, čo terajšiu obludu Tatier znivočí? ktorý slovom i skutkom ukáže, ako zahatať a konečne vykoreniť se dá denne zmáhajúce sa pitie pálenky? — Pred prievratmi roku 1848 našli sa síce dajedni ľudomilovia, ktorí zakladali spolky miernosti, avšak v búrach dvojletia posledných prievratov; i tieto slabé pokusy k vykoreneniu toho denne rastúceho zla, zabudnuté boly, a obluda tá s novým a zdvojnásobneným besom zožiera život tatranského ľudu. — Kedy prijde rytier v ligotnej oceli? kedy ratovník ľudu?

Jednoho večera horúcich júlových dňov r. 1845 išli po hradskej ľavého považského brehu traja sedliaci. Práve teraz zanechali dedinku Vesnicu a ešte malú štvrťhodinku ísť mali do vlastného bydliska, do obce Selnej. Pred posledným domčokom obce Vesnice zostali na okamih stáť, aby svoje drevené fajočky ponapchávali. Najmladší z nich ešte nebol fajčiar, skočil tedy medzitým so silnice na ľavo, k domčoku tam osamotnele stojacemu a zvedave pozeral do slabo osvieteného okna, jehož papierkami posliepané dúhobarvisté sklá cvendžiac zatriasaly sa od krikľavého spevu a protivne pištiacich tónov rozladených husiel.

„Ktože ešte tak pozde hurtuje v krčme?“ tázal sa Martin z popod okna vrátivšieho sa šuhaja.

„Tam je náš selmiansky pán notáriuš a mlynár z Mosnej. Oba slopú a spievajú, tancujú a šantujú s tučnou Katušou“ odvetil spýtaný; nato keď starší zakresal, tajšli pomaly ďalej.

„Ach, ach! neborká notáriuška — vravel Martin po malej prestávke; — na môj pravdu ľúto mi tej krásnej mladej ženy a ešte viac jej švárnych pätoro dietok; keby to nebohý pán farár bol dožil, srdce by mu puklo bolo od žiaľu a starosti.“

„A či ona rodina vášho nebohého pána farára?“ pýtal sa neznámy v tomto okolí Tomáš,

„Hja, veru rodina; ona bola dcéra jeho vlastného brata, po jehožto časnej smrti náš pán farár opustenú sirotu k sebe vzal a vychoval. Krásna Marinka kvitla ako ruža, ona bola jedinou radosťou svojho dobrého vychovavateľa a jeho potechou v pozdnej starobe. Asi pred ôsmi rokmi zomrel náš staručký notáriuš, a terajší prišiel na jeho miesto z Trenčína. Pán Vinský mal vtedy voľačo vyše dvádsať rokov, k tomu bol šuhaj driečny a vraj i spôsobný vo svojom úrade, len že zároveň i veľmi ľahkomyseľný. Tu videl krásnu Marinku, ktorá veľmi zapáčila sa mu, ale i jej oči so zaľúbením pozeraly za driečnym šuhajom. Mladí ľudkovia oboznámili sa časom lepšie, ľúbili sa ako pár hrdličiek a onedlho i na ženbu mysleli. Náš nebohý pán farár síce spočiatku proti tomu bol, medzitým, ale ťažko onemocnejúc a blížiacu sa smrť tušiac nechcel svoju Marinku nezaopatrenú zanechať a tak k sňatku tomu napokon privolil. Na smrtnej posteli požehnal šťastlivý párik a svoju chovanicu urobil dedičkou svojho dosť pekného imania. Za jeden rok dosť šťastlive žili mladí manželia, časom ale náš veselý kompan zunoval ten tichý domášny život, každý týždeň tašiel do Teplíc a Trenčína, počal piť a hrať a hral a pil, kým to ta nedošlo, ako je teraz. Majetok Marinkin je už zväčša premárnený, a ten jeho úradíčok, o ktorý teraz vraj už veľmi málo dbá, nie je v stave zokryť veľké výdavky ľahkomyseľného márnotratníka. Na môj pravdu, ľutujem neborku notáriušku.“

Rozpravač umĺkol, a nasledovala dlhá prestávka.

„Hľa, hľa, — počal konečne Tomáš — u nás v Divine pán farár založil vlani taký spolok, jehožto údovia celky odriekajú sa pálenky a každého nemierneho pitia; také dačo by ste mali aj tu u vás mať, a váš notáriuš mal by sa tiež zapísať, to by mu ešte asnáď pomohlo.“

„Hja, bratku, — odvetil Martin, — veď i náš pán farár kázal raz proti pálenke, ale nepáčilo sa to veľkomožnému panstvu, následkom čoho nikto nevstúpil do spolku.“

„To je pravda nie dobre — vravel Tomáš; — u nás to ináč vyzerá. My máme aj nedeľnú školu; po svätej omši prijde mladé i staré do školy; pán farár nám čítajú užitočné veci, ktoré sú zvlášte nám sedliakom potrebné, ba i z novín nám čítajú to, čo sa nás týka. V zime učí sa mládež čítať, rátať a popísať; v lete stromy štepiť, očkovať, včeláriť a iné užitočné veci. V skutku naša obec dobrého vychovateľa a otca má v svojom pánu farárovi; len mu popraj Boh dlhého života.“

Medzitým sedliaci do Selnej dorazili a zmizli medzi nízkymi chyžkami vo tme nočnej. Pošmurné nebo tu i tu ožiarilo sa od bleskov na severu kajúcich a temné romonenie hromu hučalo ako zpod sklepov hroble po dialňych tratranských končiaroch.

Vo Vesnickej krčme veselosť panuje. — V jednom kúte priestrannej, zemou dláždenej chyže stojí sklenicami a žbánkami zataresený stôl od štyroch — asi ako ľudia vyzerajúcich postav, úzko obľahnutý.

Prvá, človeku len málo podobná postava je tučná Katuša, šenkárka ostatných troch kartami zaneprázdnených osôb. Vedľa tejto ženštiny sedí mladý hrou a nápojom rozčulený muž s havrannými vlasami a čiernou bradou, jehož tmavé oko tu i tu so skleným ligotom zahľadí sa na špinavé karty, na ktoré dosť vysoké summy klade; muž tento je asi tridsať rokov starý, ale jeho zvädlé a starnúce ťahy bľadej tvári zreteľne vravia, jak veľmi náhlil sa so životom. Po každej priehre vrúti do seba pohárčok hriateho a po každej výhre si krikľavo zadanáka pár veršíkov, drze milkujúc sa so svojou prívetivou súsedkou. Je to notár Vinský zo Selnej. Jemu na ľavo sedí mlynár Nekrasa z Mosnej, a oproti, domový pán Marek, bankár v tejto hre.

Širokoplecí, asi päťdesiať rokov starý mlynár má popolavú, so zelenými šnôrkami ozdobenú kabaňku a úzké nohavice za sárami tej istej barvy. Územčistý malý Markus ale má špenclík z tarkavo kostkovaného tkaniva, ošúchané manšestrové plundry za sárou, a jeho okrúhla, mastná, kožená čapurda bez striešky mu ako prilepená sedí na čapatej hlave.

Hrajú sa naše-vaše.

Jednotvárnosť tejto hry iba tu i tu výkriky, kliatby a danákania pretrhujú; mlynár Nekrasa po výhre častejšie schopí svoje, ním samým zhotovené husle a sprevádza na nich chripľavý hlas spitého notára, a tu častujúci jich manželia s úsmechom vycierajú čierne zuby, vidiac svojich hosťov roztápať sa v tak dobrej vôli.

„Verte mi, Markus, — vravel Vinský so sklienkou v ruke — keby váš dom k mojej dedine tak blízko nebol, zúfať bych musel od dlhej chvíle v tom sprepadenom hniezde. Na vaše zdravie!“

„Ďakujem, pán Vinský! — poklonil sa krčmár pijúcemu notárovi, — a nech mi ráčia veriť, veľmi ma to teší, že jim je môj chudobný dom v stave akou takou zábavou poslúžiť. Ženo, nalejže!“

Katuša posluchla, a notár pohladkal za to jej červené, splnu mesiaca podobné líce.

„Napred, do hry!“ zareval mlynár.

„Hej, do hry!“ prisviedčal Marek miešajúc zbabrané karty.

„Päť zlatých na horníka a desať na túza!“ kričal rozohriatý Vinský.

„Osem na osminu,“ vravel mlynár o voľačo tichšie.

„A ešte dvadsať na devinu!“ doložil Vinský, dvadsať zlatých kladúc na menovanú kartu.

Pomiešané a sňaté karty položil krčmár na stôl ako dáky nástroj odvrával svoje „naše-vaše“, v pravo a na ľavo kladúc karty, pričom ale každú odkrytú kartu opatrným mružkáním maličkých očí sprevádzal.

„Naše.“ Túz padol na ľavo, Marek shrnul výhru.

„Vaše.“ Prázdna karta.

„Naše.“ Sedmina.

„Vaše.“ Horník; Vinský vyhral.

„Naše.“ Neobsadená karta.

„Vaše.“ Osmina; mlynár usmieval sa.

„Naše.“ Devina; Vinský prehral.

„Tisíc hrmených striel! zase som prehral!“ kričial notár; pohár hriatého zase vyrútil, a hralo sa ďalej. Notár prehral pomaly všetko, čo pri sebe mal; napokon i zlatý pečatný prsteň, ktorý mu žena — zdedivšia ho po svojom vychovateľovi darovala; potom od Marka dosť vysoké summy požičiaval, písal dlžobné listy na 20, 100 — 300 zlatých a zase všetko prehral. Jeho kamaráti ku takejto hre napokon povážlive tváre robiť počali.

„Na môj pravdu!“ vravel Marek, „ľutujem pána Vinského, že jich nešťastie teraz tak veľmi prenasleduje; ale… bez peňazí, myslím, nemôžeme sa ďalej hrať, bo vábivosť chybuje takej zábave, ktorá žiadneho interesu nemá. Ostatne sa zajtra alebo neskôr zase zahrať môže.“

„Nuž, či sú moje obligácie nie hotový peniaz!? — zareval urazený hosť, svoj vyprázdnený pohár tak na stôl máchnuc, že sa na tisíc črepov rozlietol; — všetky jich zajtra vymením.“

„No, no, pán notárius, o tom sme presvedčení,“ mrmlal Nekrasa; „ale dopustiť musia, že sa bez peňazí hrať nedá.“

„No, počkajte, hneď donesiem peniaze!“ zvolal notár, skočil s lavice, a vtlačiac si okrúhlý klobúčik do čela — zmizol.

V dedine Selnej, v ľavo od kostola stojí nízky domok, z jehožto; od iných o niečo vyvýšených okien bľadé lúče nočnej lampy hľadely do pochmúrnej noci. V chyži panovala hlboká tichosť, ktorá iba klepotom starých stenových hodín a tu i tu vonku zavýjajúcim víchrom pretrhovaná bola.

Pri kolíske sedela v hlbokých myšlienkách zanorená žena, bľadá to matka spiaceho nemluvniatka. Na väčšej posteli spočívaly dve dievčatká, na pohovke ale stolicami obloženej dvaja mladší chlapci, driemajúcim anjelom podobní.

Hodiny dvanástu bily. Bľadá ženština prebrala sa z hlbokého zadumania; jej stonajúci vzdych, čo vyvinul sa jej z najtajnejších hlbín čistej duše, zreteľne vravel, ako veľmi trpí.

„Svätý Bože! dvanásť hodín, a on ešte doma není!“ zvolala bolestne. „Oh, Karol, Karol! jak veľmi oklamala som sa v tebe!“

Hlasitý plač pretrhol jej slová.

A vonku už romonila blížiaca sa búrka. Jasné blesky osvecovaly časom tmavú noc; pojedinné veľké krúpäje už padaly na vyschnuté polia, a obloha dunela hromami, ako by sa rozpuknúť mala jej čierna klenutina. Husté listie starých stromov šušťalo pri ustavičnom knísaní sa víchrom lámaných halúz ratolestí. Sedliaci, hukotom búrky zo sna prebudení, prežehnávali sa v svojich tmavých chyžkách, a vrúcne modlili sa za odvrátenie všelikej škody. Zvon temno zaznel na veži, aby svojím posvätným hlasom odvrátil hrúzy búrky od tichej dedinky. Jedna tmavá postava strmým krokom ponáhľala sa k osvietenému domčeku.

Bľadá žena v chyžke začula tie kroky a rýchle si slzy utrela.

„Pre pána Boha! môj drahý Karol,“ vravela žena ku vstúpivšiemu dnu notárovi, „ako môžeš v takomto čase tak dlho vystať? S bolesťou čakala som na teba?“

Divý muž milujúcej manželke nedal odpoveď, ale zrovna tašiel ku kasni, ktorá stála v kúte; vytiahol vrchný priečin, a počal sa v ňom snoriac premŕvať.

„Čože chceš? čo hľadáš, Karolko?“ úzkostlive pýtala sa Marinka bližšie pristúpiac k milovanému mužovi; „a snáď si hral a prehral? snáď len nebudeš chcieť…?“

„Mlč! tisíc hrmených striel! lebo…“

Neborka žena stŕpla od ľaku, a tu v okamihu vzniklý a hasnúci blesk magickým svetlom ožiaril temno osvietenú izbičku, udrenie hromu zalomcovalo a celé nizunke stavanie zatriaslo sa.

Marinka naraz vzmužila sa, objala svojho manžela bielyma okruhlýma ramenama a prosila: „Karol! môj milý, môj drahý Karol! nechaj to hranie; jestli si prehral, zabudni, ožeľ a nehraj viacej! Staň sa raz už zase mojím milujúcim ma Karolom a dobrým mužom, akým si kedysi býval. Rozpomeň sa na našu lásku, na jej prvé dni, krásne a šťastlivé, ktoré tvoj terajší život z domu vyhostil, pochoval. Zaklínam ťa na tú lásku, na všetko, čo ti je sväté, keď už nepamätáš na svoju vernú ženu, pamätaj aspoň na tých našich päťoro nedorostlých dietok!“

Umĺkla — a pustila sa do horkého plaču. Dievčatká notárovým lomozom pozobúdzané, daly sa tiež do nariekania. Vinský nemilosrdne odsotil od seba vernú ženu a shabal jej prstienky, zaušnice, náručnice, zlatú reťaz, lyžičky a všetko striebro do vačkov premoklého kabáta. Z jednej velkej koženej torby vytiahol bankovky a úpisy, krom toho čo mal u seba úradné peniaze — a chcel odísť.

Marinka mu cestu zastúpila. „Karol môj! ty nesmieš odísť,“ volala nariekajúc, „ja ťa nepustím. Ty si opilý, Karol môj, a nevieš, čo robíš. Či nepočuješ, ako tam von búrka zúri?“

„Preč ženo! tájdi mi s očí! pusti ma! Moje uši už zunovaly to tvoje večné lamentovanie!“ Chcel ju odsotiť, ale ona ho silou zúfajúcej ženy objala a plačúc prosila ho, aby neodcházal, aby doma zostal. Rozsrdený notár ju ale mocnou päsťou na zem stlačil; kričiace deti povyskakovaly zo svojich postiel a plačúc vrhly sa k nohám ukrutného otca, jehožto kolená milujúca žena krčovite obkľúčila svojima zoslablýma ramenama. Vinský bránil sa; jednou nohou odsotil od seba prosiacu dcéru a druhou pätou kopol krásnu hlavu svojej vernej ženy. Marinka krvácajúc na zem klesla.

„Prekliata háveď babská!“ reval notár s búrkou o závod — a zmizol.

*

Vo Vesnickej krčme ešte vždy veselo, ačpráve tá lomotná lárma o voľačo už zatíchla. Pri stole sedia: Nekrasa, Marek a Katuša.

„Vravím vám,“ rečie mlynár, „dnes už sotva prijde. Však búrka zúri akoby sa čertová baba obesila bola. Boh opatruj môj mlyn!“

„Skoro by mi milšie bolo,“ odvetil Marek, „keby neprišiel; prehrať čo už neveľmi má, hodne sme ho vycicali; a s mojou ženou už horšie šantuje ako kedysi so svojou vlastnou; so dňa na deň je smelší, Pán majster, čo najskôr musíme už tej hre koniec urobiť.“

„Pravdu máš, Markus,“ rozvažujúc hundral mlynár; „už si ľudia i všeličo šuškať počínajú, a ja bych, prisám Bohu, nerád pre neho prísť do dajakých klebiet; lebo poviem vám, aby ste vedeli, že sa…“

Onemel, bo notár, cele premoknutý, s rozcuchanými vlasami, vstúpil do chyže.

„Hejsa, páni! do hry!“ kričal Vinský, „veď i sám pán Boh so svätým Petrom kolky hrá, až len tak hučí všetko; prečo by sme sa i my nemohli zahrať?“

„Hahaha, pravdu majú, pán Vinský,“ uškrnul sa Marek, „ale na moju dušu, skoro bych už nebol veril, že dnes ešte prijdú.“

„Dnes? otruba!“ smial sa notár k stolu sadajúc, „však dvanásť už minulo. No, Katuša! naliať treba!“

Krčmárka ako vládala zažmurkala ospalým okom a priniesla čerstvej pálenky na stôl; jej muž ale lakomým okom pozeral na prstienky, zaušnice, lyžice, hodinky a iné drahé veci, ktoré notár z vačkov vyťahoval, a zdalo sa, že v svojej mysli počtuje, čo to asi všetko stojí.

Hra zase započala sa; ale jednotvárnosť jej teraz už ani krikľavým spevom, ani škripiacim hlasom mlynárových husiel pretrhovaná nebola; každý z hráčov teraz úzkostlive mlčal, ako pri dákom boji o život a smrť.

Postávky spravily sa, karty pomiešaly, sňaly a odkrývaly sa. Priehry i výhry premieňaly sa a šťastie priať zdalo sa hneď tomuto, hneď zas tamtomu.

Mlynár hral s rozvažitou chladnosťou, Vinský ale chcel nasilu vynútiť výhru a preto pri každej priehre zdvojnásobňoval svoje postávky; avšak pred neverným mužom, pred otcom na svoje povinnosti zabudnuvším utekalo šťastie: on sádzal a prehral a prehral a sádzal zase! prehral všetko, — všetko, imanie, česť, pokoj i spasenie.

Nešťastie urobilo ho triezvym; zbľadol, vstal, silou zúfalstva roztrhal svoj klobúk, praštil zdrapy jeho na zem a utiekol.

Mlynár zachmúril sa; Marek s úsmechom shŕňal svoju výhru.

*

A vonku zúrila búrka vždy divšie a vždy hroznejšie. Nebo podobalo sa blesky dýchajúcej sopke, čo zkazou zemi nebu hrozí. Peniace sa vlny Váhu s hrmotným lomozom lámaly sa na bralách prasveta a vysoko do búroťarchového povetria striekaly svoju kysnúcu penu. Dážď pršal, akoby sa tam hore pretrhlo bolo dajaké more, a víchry stonaly v lámajúcich sa stromoch, čo so šustiacim praskotom na zem vodou zaliatu padal. — Z veže tichej dedinky ešte vždy dunel temný hlas zvona. — Pri jasnom svetle križujúcich sa bleskov tu i tu vidno bolo jednoho človeka bez klobúka, s rozcuchanými vlasami. Bežal od Vesnickej obce v pravo a vždy na pravo krížom cez role a polia. — Na jednom brehu zastal; blyslo sa a pri tej žiare vidno bolo, ako zrútil sa biedny zúfalec do speneného Váhu.

Dážď boly slzy, vietor vzdychy za samovražedlníkom; hromy mu boly vyzváňaním a vlny hrobom.

*

Nasledujúci deň bol tak jasný, ako posledná noc tmavá, a tamten tak krásny ako táto strašlivá. Ľudia išli do poľa popozerať, akú jim búrka škodu narobila a nakoľko je možno ponaprávať utrpené škody.

Asi na mílu niže Selnej stál na Váhu osamelý mlyn; jeho majiteľ tiež zaneprázdnený bol pri mlyne, usilujúc sa porúchané koleso opraviť. Pracoval zohnutý nad vodou, jejžto kalné vlny mu teraz čosi pod žilnaté ruky doniesly. Pozre a vidí — ľudskú mŕtvolu. Mlynár zbľadol, — a o štvrť hodiny na to visel jeden človek na hrade vo mlyne — v posledných pohyboch.

*

Bolo to pri konci mesiaca júla 1845, keď som hore Považím pešky od Trenčína k Žiline cestoval. Bola nedeľa; popoludní ma moja cesta i do Selnej doviedla. Na dolnom konci tichej dedinky bol drevenými krížikami posiaty cinter, a smútiaci kresťanský sbor tam komusi poslednú počestnosť dával.

S nábožnou mysľou som i ja vkročil do hrobitova.

„Koho tu pochovávajú?“ pýtam sa jednej uplakanej sedliačky.

„Našu neborkú pani notáriušku!“ odvetila.