Staré i nové piesne V. Podoľského

„Bodaj by len i napozatým ani z českej ani zo slovenskej strany nezavdalo sa viac príležitosti k jalovým a škodlivým rozbrojom o literu, ale aby sme sa spojili už raz a navždy v duchu a v bratrskej obetovavej láske slovanskej.“

Tieto znamenité slová snažného pestovateľa literatúry slovenskej, Jozefa Viktorina, tanuly mi na mysli, keď pribral som sa k sobraniu a vydaniu „starých i nových piesní“ V. Podoľského. Veru svrchovaný je čas, nehádať sa viacej o literách, lež hlavne v tejto dobe prepotrebnej nám v politickom ohľade vzájomnosti rakúskych Slovanov, i na literárnom poli cestu kliesniť. Od pádu državy veľkomoravskej nebola tak súrna potreba bratskej lásky medzi nami, ako je práve teraz. I vtedy spojil sa Nemec s Maďarom k záhuhe Slovänstva, a Bohužial! nie bez výsledku, bo državu našu rozrýval červ bratských nesvárov ktorým táto v smutnú obeť padla. Teraz zase podáva si Nemec s Maďarom ruky k okypteniu našej národnej slobody; nuže, hľaďme, aby smlúva jejich nezastihla nás nepripravených, a nezastihla nás — ako pred tisíci roky — krvácajúcich ranami bratskej nesvornosti.

Protivníci naši nech slúža nám za príklad. Oni nehľadia na velikú rôznosť plemien svojich; oni spojujú sa, bo to jích sebecké záujmy národnej hegemonie — jedných pred, druhých za Ľutavou — teraz tak vyhľadávajú: a my, krev a kosť jednoho tela, my deti jednej matky Slávy, nemali by sme mať toľko bratskej lásky jedni ku druhým, a neboli by sme asnaď ani len na toľko opatrní, že by sme sa teraz, pri hroziacom nám nebezpečenstve v uprimnej svornosti a láske spojiť nevedeli? —

Ej odložme drahí bratia Češi, Slováci a Moravania! odložme raz už na stranu tie všelijaké zovňajšie ohľady, ktoré odcudzovaly nás dosial jednych od druhých, kliesnieme cestu na politickom i literárňom poli vzájomnému usrozumeniu, vzájomnej láske.

Pekný príklad opravdivého poňatia vzájomnosti česko-slovensko-moravskej dali nám vehlasní vydavatelia Cyrilla-Methodejského Albuma na Morave, prijmúc do neho viacej i slovenčinou písaných článkov; slovenské časopisy tiež už nejeden čistou češtinou písaný článok uverejnily; jedine u nás vytvorené boly slovenské články z časopisov českých. Nuže spisovatelia českí! dajme i my raz už Slovákom patrný dôkaz toho, že nemrzíme sa nad samostatným počínaním jejich, ba že tešíme sa, keď darí sa jim ľubozvučnou slovenčinou budiť národ svoj z tisícrocnieho hlivenia k novému a jarému životu. A dôkaz tento dáme drahým tatranským bratom našim tak: jestli bratov Slovákov pre rôznosť litier vytvárať prestaneme z českých literárnich spolkov a ústavov.

Toto je jediný spôsob k utuženiu bratskej lásky a vzájomnosti medzi Česi a Slováci, ktorá ak na literárnom poli snažne pestovaná bude: neomylne i nad politickými snahami našími blahonosne rozkrídlí sa.

Tieto myšlienky a túžby moje stály sa zárodkom pritomnej sbierky.

Že myšlienka táto práve v mojej duši vznikla, tomu diviť sa nebude žiaden, kto vie, že moje prvé pokusy literárnie na Slovensku, a síce dajedny slovenčinou písané, svetlo spatrily.

Vďačím sa teda s privolením pôvodcovým vct. česko-slovenskému Obecenstvu piesňami V. Podoľského, z nichžto dajedny už i znárodnely, dajedny ale ešte celkom neznáme jsú. — Jsú to výtvory nadšenia verného Tatier syna, ktoré majú svoje jasné strany, a hlavne preto povšimnutia zasluhujú, že z nich tak rečeno historiu posledních 20 rokov národa slovenského vyčítať možno.

Pevnú mám nádeju, že vct. Obecenstvo českoslovanské vďačne prijme malý dárek tento.

Na zdar!

V Prahe dňa 6. júna 1865.

E. M. V.