ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na krásnom Považí, v pôvabnej doline Rovňanskej, pod vetrobohatým Zemetešom,^[1] stál kedysi a možno, že podnes ešte stojí asi na jedno strelenie od hradskej cesty drevený domček s jedinou chyžou, malým pitvorom, komôrkou a maštaľou. Pri nízkom domčeku naľavo bola malá záhradka, v ktorej sa kŕdeľ drobných kureniec čičral, napravo rozličné stromy, ktoré priam na počiatku nášho rozprávania prvé lístie dostávali. K jednému z týchto stromov bola priviazaná strakatá kravička, okolo ktorej sa ihrajúc tmolilo pekné teliatko. Na násype priedomia pod oknom ležal strážny Belko a neďaleko neho v prachu, poohriatom jarným slnkom, si v príjemnej nečinnosti hovela sivá mačka. Len tu i tu lenivo roztvorila jedno oko alebo na časté preletovanie dotieravých vrabcov zdvihla hrozivo hlavu.

Chyžka v drevenom domčeku bola síce nízka, ale dosť priestranná. Z pitvora viedli do nej dvere s vysokým prahom. Za nimi v kúte stála mohutná pec. Okná mala chyža dve, jedno malé a štvorhranné s výhľadom do záhrady a druhé s výhľadom na priedomie. V kúte medzi dvoma oknami stál veľký stôl z tvrdého dreva, okolo neho pri stene lavice. Nad lavicami viseli obrazy Krista Pána a Márie, matky božej. Nad obrazmi bol v stene vbitý zubáč s džbánkami a pohármi. V náprotivnom kúte stála posteľ, pri hlave ktorej bola položená veľká tulipánová truhla. Na truhle sedelo asi sedmnásťročné dievča, zamyslené, rozžialené a krásne ako májová mesačná noc. Jej čierne oko bolo slzami bôľov duše zavlhnuté a jej malé priehľadné ucho akoby načúvalo dychu starca ležiaceho v posteli. Bol to jej otec, asi šesťdesiattriročný, od štyroch mesiacov chorý, ktorého dcéra verne opatrovala.

Michal Ševčík bol v mladšom veku svojom jedným z najporiadnejších rovňanských drotárov, ktorému ani hen v Dlhompoli nebolo páru v poriadku, trpezlivosti a pilnosti a preto pán boh i požehnával jeho prácu. Jeden, jediný raz zameškal na sviatky veľkonočné prísť domov, i to preto, že sa vtedy až hen kdesi na Amur bol zatáral. Synov mal troch, tiež prevádzali otcovo remeslo. Z nich Miško mal dvadsaťpäť, Jožko devätnásť a Janko len asi štrnásť rokov. Všetci traja boli teraz doma, bo im otec prikázal poberať sa k sviatkom domov, lebo vraj ,poriadny drotár veľkonočné sviatky doma svätieva‘.

Čo starému Ševčíkovi vlastne chýbalo, na akú nemoc trpel, to nikto nevedel, lebo doktora nevolali a sami chorobu posúdiť nevedeli. Na Nový rok bol tam v Rovnom v kostole, čas bol otupný, zima hrozná a k tomu strašný fujak. Bezpochyby vtedy prechladol, lebo od toho času mal akési klanie a zo dňa na deň chradol a slabol, takže sa bál, že už ani Veľkej noci nedožije a že milých synov svojich viacej neuvidí. Avšak i tejto radosti sa ešte dožil a tak teda spokojne hľadel v ústrety poslednej hodine života. Len ešte kňaza očakával, pre ktorého poslal Jozefa, svojho prostredného syna, aby sa mohol odobrať do druhého života zaopatrený kresťanskými sviatosťami.

Naraz počuť vonku mužské kroky a hneď na to ľahké klopanie na izbové dvere.

„Voľno,“ ozve sa ticho sám chorý starec. Jeho syn Miško vstane spoza stola a ide hosťovi v ústrety.

„Pochválen pán Ježiš Kristus, pán boh vám daj dobrý deň!“

„Na veky amen.“

„Pán boh daj aj vám,“ ozve sa strieborný hlas z tulipánovej truhly.

„Nuž, susedko, akože sa dnes cítite?“ — pýtal sa príchodzí Martin Palovčík, chlap asi tridsaťročný, najbližší to sused Ševčíkov.

„Ako na Ďura, susedko,“ odvetil starý drotár, „veď vari viete, ako sa ľudia na Ďura vo veľkých mestách cítia?“

„Nuž?“

„Nuž sťahujú sa priam tak ako ja.“

„Ach, tatík môj drahý, nespomínajte naveky tú smrť,“ — prosila dcéra plačúcim hlasom otca.

„Veru nie,“ doložil Martin, „máte vy na sťahovanie ešte dosť času… Ach, veď je to tam aj všakovaké sťahovanie v tých veľkých mestách. Jedni sami vypovedajú, to sú zväčša blázni, druhým vypovie gazda, dajedných len tak vyhádžu, to sú obyčajne lotri, ale najviac je takých, čo im kontrakt vyprší.“

„No k týmto i ja patrím. Rád by som ho obnovil, de hibaja mikor^[2] darmo!… Nuž a vaša že sa ako má?“

„A len tak, pokašliava, postone si a zase sa len schabre.“

„A kedyže sa strojíte zase do sveta?“

„Okolo dnes týždňa… Nuž a ty, Janko, či zas len so mnou pôjdeš?“

„S vami, sused, pokým len vládať budem,“ ozval sa Janko.

„Vy tomu chlapcovi priveľmi hovieť musíte na ceste,“ hovoril starý Michal Ševčík, „keď tak rád s vami chodí.“

„Akože by som mu nehovel, veď je ešte len dieťa. Naveky sa mi zdá, akoby som toť Margitu videl, keď na neho hľadím, tak sa na ňu podal! No a to viete, že to vašej Margitke nikdy nezabudnem, ako pred dvoma rokmi moju starú matku v chorobe opatrovala, keď som ja doma nebol a keď sa nevesta na ňu neohliadla.“

„Hja, čo naplat všetka moja opatera, keď neborka napokon predsa len zomrieť musela.“

„Proti smrti nieto lieku,“ vzdychol si starý Ševčík.

„To i ja hovorím,“ doložil Martin, „ale je to veľký rozdiel medzi smrťou a smrťou. Nezdravým byť, trpieť na tele a potom pre opustenosť takú ešte i na duši… aj, bisťu bohu, takej smrti si nežiadam! Musí to byť kalich veľmi trpký!… Ver mi, Margita, keď som počul aké veľké služby si mojej nebohej matke, a to iba ako susedka vykonala, chválil som boha pod holým nebom za stvorenie takého srdca, ako je tvoje, tak úprimné, tak skrúšene, akoby som naveky pred samým oltárom kľačal a modlil som sa, aby sa ti za to sám pán boh sto a sto ráz odslúžil, bo ja neverím, že by som to kedy urobiť mohol.“

„Ste teda rovní,“ prejal slovo najstarší syn Ševčíkov, „pred dvanástimi rokmi, keď naša chalupa zhorela, ste vy, susedko, boli ten, čo ste i Margitu a nebohú matku našu z ohňa ratovali. Nemáte si teda teraz čo na oči vyhadzovať.“

V tom vkročil do chyže Jozef a oznámil, že pán farár zaraz tu bude a že sa mu i notáriuš kdesi akosi pripojil.

„No toho ešte potrebujem! Vari mi pas chce napísať na cestu do druhého sveta?“ mrzel sa starý Ševčík.

„Nejde tomu tak o pas ako o dvojzlatník,“ vravel s úsmevom Martin a zberal sa z chyže. „No pán boh vás všetkých opatruj, a vám, susedko, daj lepšieho zdravia,“ a s tým potichu odišiel.

*

„No, Michalko,“ vravel farár po vykonanej kňazskej povinnosti, „ďakujte pánu bohu, že vám poprial takého dlhého, a nakoľko viem, dosť spokojného života, ba i v dietkach vás ako málokoho ešte milostivo požehnal.“

„Veď to je teraz, keď zomieram, potecha moja, že ich všetky aspoň môžem mať okolo seba,“ a pri tom s úsmevom radosti na tvári a so slzou žalosti v skalenom oku pozrel na svojich troch synov, ktorí sedeli pod pecou rozsmútení a na svoju slziacu dcéru, ktorá ho tak verne opatrovala.

„Nuž a akože mienite naložiť s vaším majetkom?“ — pýtal sa sediaci za stolom a počas pobožnosti obryzujúci pero, rovňanský notáriuš, ktorého široký a červený nos hodnoverne svedčil, že jeho mladý a územčistý majiteľ sotva kedy bol údom spolkov miernosti.

„S majetkom mojím?… hm, to bude ľahká vec,“ vravel starec tichým hlasom, „neveľa to všetko, čo máme, všakver deti moje?“

„Nuž ale len máte voľačo,“ odvetil notár, prehŕňajúc rukou svoje kučeravé vlasy, „a čo máte, s tým poriadok urobiť treba prv, než umriete. Ja som tuná už počiatok porukomia napísal a…“

„Nuž, čože to napísali, pán notáriuš?“ — pýtal sa starec.

Notáriuš strčil pero do kalamára, to jest so sebou prinesenej malej zelenkavej skleničky, z ktorej len nedávno vyhodili matériu na rozžíhanie zápaliek. Vzal papier do ruky a čítal, ako nasleduje:

„V mene boha otca, boha syna i boha ducha svätého, amen. Ja, dolupodpísaný Michal Ševčík starší, cítiac, že sa blížia posledné dni života môjho a nechtiac dedičov mojich pri neporiadku zanechať, som s majetkom mojím dnes v utorok veľkonočný dňa 24. apríla roku pána 1832, v prítomnosti požiadaných svedkov nasledovne naložil.“ Notáriuš prestal čítať a povedal: „No teraz hovorte, čo komu porúčate!“

„Jaj, pán notáriuš, to čo ja mám, ani popísať nehodno, s tým ja aj bez písma ľahký poriadok porobím.“

„Nuž, ale či s tým poriadkom potom po vašej smrti i vaše deti budú spokojné? A ak nebudú, len nechcete vari, aby sa pravotili?“

„Moje deti sú deti dobré a rady sa majú. Pravotiť sa medzi sebou nikdy nebudú ani za celé bytčianske panstvo, nie to za moje imanie… No ale, ak už len naskrze ten testament musí byť, teda, počujte ma, dietky moje drahé, počujte moju poslednú vôľu.“

„Tak, tak, Michalko,“ hovoril kňaz, „len je to lepšie poriadok urobiť.“

„No nech bude teda. Poď sem, dcéra moja. Podaj mi svoju bielu rúčku, čo ma tak verne, tak dobre opatrovala. Ty milé, dobré dieťa moje. Akoby som nebohú mať tvoju videl, keď k oltáru so mnou išla. Neborka, pán boh jej daj večnú slávu…“

Otec prestal hovoriť, lebo blahá rozpomienka na časy mladosti zatriasla jeho dušou. Ale jeho švárna dcéra sa pustila do horkého plaču a brata jej Janka tiež slzy zaliali. Kňaz, navyknutý už síce na takéto výjavy, cítil i bolesť dietok, tratiacich dobrého otca i bolesť otca, zanechávajúceho milované deti. Iba notáriuš si netrpezlivo utieral strakatým ručníkom pot z nízkeho čela.

„Neplač, Margita moja,“ hovoril po dlhej prestávke otec, „nelúčime sa na veky. Uvidíme sa všetci zase tam hore u boha, i vy i ja i matka vaša…“

„Nuž a čože vpísať do toho testamentu?“ — pýtal sa notár.

„Nič!“ — odrezal otec panovite, „ani slova. Moje deti nepotrebujú vaše daromné čarbaniny. Poďte sem, synovia moji, staňte si sem k Margite. Tak… a počúvajte teda, čo vám porúčam.“

Traja synovia vstali a pristúpili k posteli.

„Tebe teda, dcéra moja jediná, lebo si dieťa dobré, bohabojné a nadovšetko preto, že troch bratov svojich úprimne ľúbiš, tebe porúčam celú túto drevenú chalupu so záhradkou i s humnom i s kravičkou a teliatkom a vôbec so všetkým, čo je v nej a okolo nej pod jednou podmienkou, ktorú vám, deti moje, ako vás poznám ani zdeliť netreba. Pod podmienkou, aby ste sa ako dosiaľ, tak i napotom všetci vospolok ctili a milovali, aby ste vy, synovia moji, sestru opustenú napomáhali a aby ste jej v chalupe tejto, pokým len žiť budete a z drotárky sa domov vracať budete, vždy boli hosťami, nie hosťami, úprimne vítanými bratmi. Vy sa i tak, ak boh dá, inam priženíte a dostanete sa pod strechu. Nechajte teda útulok tento jedinej sestre vašej, ktorá nemá miestečka, kde by hlavu svoju opustenú pokojne mohla skloniť… No, či ste spokojné, deti moje?“

„Spokojní,“ šeptali synovia jednohlasne a podávali svoje pravice otcovi na dôkaz platnosti a stálosti jeho porukomia. Notáriuš ale, hoci starý Ševčík o písme nič nechcel vedieť, ako o závod čarbal poslednú vôľu starého drotára.

„No, synovia moji, ale ani na vás som nezabudol,“ prejal starec zase slovo. Notáriuš, ktorý slova nevedel o nijakom inom Ševčíkovom majetku, iba o tom, ktorý dcére svojej poručil, sa na slovách týchto nemálo pozastavil a nemyslel ináč, ako že starý Ševčík musí mať dakde pod Zemetešom zakopaný dáky poklad. Chytro teda namočil pero, aby mohol ďalej písať.

„Ani vy na prázdnom neostanete,“ pokračoval otec. „Ty, syn môj Miško, máš už päťadvadsať rokov a si zdravý, hodný šuhaj, ty už len dač i podniknúť i podstúpiť vládzeš a preto sa ti aj dedičstvo, vyžadujúce mužské sily, dostať musí. Tebe, vidíš, syn môj, porúčam celé veľké Rusko.“

Notáriušovi vypadlo pero z hrsti. „Tamen ille est demens“^[3] vravel kňazovi. Farár ho ale polohlasitým „taceat“^[4] ohriakol a starý drotár vravel ďalej:

„Áno, celé Rusko, a síce od Tatier počnúc až hen po Ľadové more a odtiaľ zas po Čierne a tak až hen pol Ázie velikánskej… Tebe, Jozef môj, pretože si mladší, porúčam žalúdok Európy, celú Zem nemeckú. A tebe, synku môj najmladší — malé, ale krásne dedičstvo — Zem uhorskú. Do týchto, vám teraz skrze mňa poručených krajín a zemí môžete jedenkaždý, kadenáhle mňa pochováte tajsť a tam slobodne hrnce drotovať a peniaze zarábať a nikdy si nebudete jeden druhému v ceste alebo na prekážke. A keď sa z menovaných krajín vašich s dobrým svedomím navrátite a do chalupy tejto prídete, verte mi, naveky sa s láskou bratskou uvítate. Dni veľkonočných sviatkov, ktoré tu strávite, stanú sa vám dňami úprimných rodinných radostí. Aby tak bolo, k tomu nech vám pán boh dopomáha a všetky kroky vaše riadi, spravuje a požehná.“

„Amen,“ zakončil pán farár hlasom presvedčenia.

„Tak bude,“ šeptali synovia.

„Pán boh uslyš!“ doložil kňaz a zložil ruky k modlitbe.

Štvoro detí kľaklo si k posteli a s otcom, ukonaným dlhou vravou, sa modlili skrúšene za matku, za otca i za seba. Notáriuš ale zobral svoje inštrumenty i s nepodpísaným testamentom a vykradol sa pomaly z chyže.

*

O jedenástej v noci zomrel starý Ševčík, úprimne oplakávaný svojimi dietkami. Aj sused Martin bol svedkom jeho tichej smrti. Kadenáhle vypustil otec ducha, Martin bežal pre svoju ovdovelú tetku, bývajúcu asi na polhodiny cesty, ktorá sa tam zdržovala u jeho bratanca. Zavolal ju, aby bola Margite nápomocná pri jej mnohých prácach, čo Zuzanna Tarapčíková (tak sa tetka Martinova volala) veľmi vďačne urobila.

O dva dni bol pohreb. Blízki i ďalekí známi nebohého Ševčíka sa dostavili do domu smútku, aby mu preukázali poslednú poctu.

O týždeň po pohrebe sa traja synovia vybrali do sveta podľa otcovho porukomia. Michal tašiel do Ruskej, Jozef do Nemeckej a Janko o tri dni neskôr s Martinom na Dolnú zem. Margita ich na dve míle cesty vyprevadila. Idúc dolu dolinou k Váhu, nestavili sa ani v rovňanskej krčme ani v Hliníku, ale išli pomaly a rovno až k bytčianskemu prievozu. A tu nastalo lúčenie, lúčenie bôľne, žalostivé.

„No, Margita, maj sa dobre,“ vravel Martin, podávajúc ruku slziacemu dievčaťu, „moja tetka nech len ostane u teba, aby si sama nebola. A buď dobrou susedkou mojej osamotenej žene. Pán boh ťa opatruj.“

„S pánom bohom,“ šeptala dievka, padla bratovi svojmu okolo hrdla a tak bolestne, tak horko plakala ako pred týždňom, keď prvé hrudy zhurtovali na otcovej truhle.

„Holla, hé, na prievoz!“ kričali prievozníci na pravej strane Váhu a krikom svojím rozlúčili brata a sestru. Ešte raz sa objali a ešte raz si ruky podali a Janko s Martinom tašli na kompu. Rozžialená Margita sadla si pred búdu na lavičku a dívala sa za nimi, kým sa nepreviezli, kým neodišli a v diaľke sa nestratili.

*

Väčšina drotárov, priam tak ako sťahovaví vtáci, má svoje miesta, na ktorých sa zvykla pár dní pobaviť, má svoje miesta, na ktorých sa zvykla väčším dielom zdržovať a má svoje vidieky, v ktorých zvykla vykonávať svoje remeslo. Mesto, v ktorom sa Martin zvykol pravidelne zdržovať, bolo Kaloča, arcibiskupské sídlo na ľavom brehu Dunaja, odkiaľ robil výlety do okolia na desať-pätnásť míľ. Kaloču si vybral už i preto, bo vtedajší arcibiskup,^[5] človek veľmi nábožný a dobrosrdečný, bol veľký podporovateľ cnostnej chudoby a nadovšetko blahosklonný priateľ trenčianskych drotárov.

Niť našej rozprávky nás teraz vedie na veľkú Jakubovu pustatinu (Puszta Jakabszállás) v peštianskej stolici. Na rozsiahlych pasienkoch, obtočených z jednej strany pieskovcovými vŕškami, z druhej močariskami, stojí nízka čárda pokrytá trsťou, s dvoma chyžami, jednou komorou, maštaľou a priestrannou cieňou, pod ktorou teraz stál jeden dolnozemský vozík, z ktorého šaraglí^[6] vyberali seno tri poloošírované, bielymi huňami prikryté kone.

V čárde pri zakúrenej okrúhlej peci ležia na slame Martin a Janko, ktorí sa vracali zo svojho výletu zo Segedína do Kaloče. Janko, unavený dlhou púťou, premrznutý, zaspal, sotva doľahol. Martin ale nemohol spať pre krik, hurt a spev, otriasajúci zalepenými oblokmi čárdy a pretože majiteľka čárdy každú chvíľu vrazila do miestnosti s vínom.

Pri dlhom stole pri obloku čárdy dláždenej veľkými štvorhrannými tehlami sedeli traja dolnozemskí žrebiari pri plných skleniciach. Zabávali ich štyria cigáni zádumčivými piesňami pustatín.

Hlavná osoba tohto dolnozemského kvarteta bol cigán Ferenc, sediaci na súdku. Trasľavé zvuky jeho cimbalu privádzali spevom a vínom rozčúlených žrebiarov do nadšenia bezuzdnej blaženosti. Ale i primáš sa usiloval dôstojne zohrať svoju úlohu a húdol tak smutne, tak horko, akoby si sláčik namiesto živice bol samou žlčou ponatieral. Refrén každej nôty bola sklenica vína, ktorú žrebiari podávali cigánom na dôkaz uznania.

Zábava táto sa až do druhej po polnoci pretiahla. O druhej hodine sa veselá spoločnosť rozišla. Cigáni tašli odpočívať do stajne. Žrebiari, ktorým doniesli slamu, si tiež políhali, keď opatrili kone.

Asi štvrť hodiny bolo hrobové ticho, ktoré pretrhovalo iba Jankovo tuhé spanie a klepanie nástenných drevených hodín. Ale po štvrť hodine si žrebiari počali čosi šuškať. Martin, ktorý ešte vždy nespal, utiahol dych a stal sa svedkom nasledujúceho rozhovoru:

„Pišta, či ťa svedomie netrápi?“

„Neviem prečo?“

„Nuž pre toho kňaza.“

„Hahaha! Nevídali, o jedného kňaza menej. Nuž a teba?“

„Vari pre tú kuchárku?“

„Čit, chlapci!“ ozval sa tretí hlas, „čo vás tam po pletkách. Radšej sa poraďme, ako zajtra v noci Karmosyho obriadime.“

„Ale či vieš istotne, že zbožie predal?“

„Viem dozaista. Židia z Kéreša mi to vraveli.“

„Nuž, ak je tak, teda len poďme. Dom jeho stojí na pustatine osamotený. Čeľadníky nemá hneď pri vlastnom bydle, a keď sluhom a bírešom dvere zvonku povrazmi popriväzujeme, môžeme pána s dcérou vnútri trebárs i upiecť.“

„No len na mäso pre psov netreba zabudnúť.“

„To je moja starosť.“

Po tomto rozhovore, tu i tu polohlasno vedenom, nastalo hlboké ticho. Onedlho traja žrebiari drichmali ako zarezaní.

Martin celú noc oka nezažmúril, teraz tým menej, bo z rozhovoru troch žrebiarov, ktorému dokonale rozumel, slova nestratil. Karmosyho, o ktorom bola reč, veľmi dobre poznal, lebo ho jeho dobrosrdečná dcéra nikdy neprepustila bez taniera dobrej polievky a kusa bieleho chleba, či drotoval dač v dome, či nie.

Keď Martin vyrozumel hriešny úmysel žrebiarov, prvá jeho myšlienka bola zavčasu upovedomiť Karmosyho o zámysloch bezbožných zločincov. Avšak ako to urobiť? Karmosy býval na hornom konci Mariánskej pustatiny (Puszta Máriaháza), asi na deväť míľ vzdialenej od čárdy, v ktorej Martin teraz bol. Zavčasu doraziť ku Karmosymu len tak by bolo možné, keď by sa hneď vydal na cestu. Bál sa však, že vzbudí u žrebiarov podozrenie a nielenže Karmosymu nepomôže, ale ešte i seba do nebezpečenstva uvalí. Umienil si teda aspoň hodinu ešte čakať, tým viac, že teraz o tretej mesiačik vychodil a svietil do bieleho rána. O pol štvrtej ráno sa Martin zobral a zobudil i Janka. Keď sa pomodlili, zajedli si po kuse chleba a brali sa ďalej. Prv ale, než odišli, Martin schválne prekotil jednu lavicu, aby zobudil žrebiarov. A skutočne sa jeden z nich schamral a pýtal sa, čo to za lárma.

Martin sa robil, akoby nerozumel, čo sa ho pýta, s hlasitým smiechom zdvihol lavicu a postavil na miesto.

„Ejnye, az istenit, a tótjának, micsoda lármát csap! Hova mentek?“^[7]

„Hm?“ pýtal sa Martin.

„Hova?“^[8] skríkol žrebiar.

„Kaloča,“ odpovedal Martin, zdvihol klobúk, pozdravil žrebiarov a tašiel i s Jankom z izby.

Žrebiar ale vstal, išiel k oknu, pozrel najprv pod cieň, či je vozík v poriadku a potom hľadel za dvoma drotármi, ktorí vyprevádzaní psami čárdy skutočne nešli napravo, lež rovno v tú stranu, kde ležala Kaloča. Žrebiar dlho hľadel za nimi, kým len nezmizli v diaľke, pokrytej padajúcim snehom. Potom si uspokojený znovu ľahol a spal i s kamarátmi až do bieleho rána.

*

Sneh padal a mrazivý vietor pofukoval. Janko, ktorému to privčasné cestovanie bol čudné, túlil sa k Martinovi. Keď ten dlho nič nevravel, pretrhol napokon Janko, navzdory snehu a vetru, ticho preňho tak nepríjemné.

„Martin, čože je to, že sa dnes tak včas hýbeme?“

„Braček, len poď, kým vládzeš, zle je, nedobre je.“

„Ej, ale by som rád bol, keby ste mi povedali, čo sa robí, lebo v takejto neistote si vec ešte horšie predstavujem, ako je vskutku.“

„No počkaj, hneď,“ odvetil Martin, zastal a obzrel sa. Čárdu ešte vždy bolo vidieť, zvlášť jej okná sa černeli ako dvoje očí, medzi ktorými akoby zrub studne vyplňoval miesto nosa. „No ešte za chvíľu pôjdeme rovno, poďme teda pomaly a ja ti rozpoviem, čo som počul, čo som sa tejto noci dozvedel.“

Janko sa ešte lepšie pritúlil k Martinovi a načúval so zvláštnou pozornosťou každé slovo svojho majstra.

Martin sa lepšie zakrútil do hune, palicu strčil pod pravú pazuchu, ľavicou chytil Janka za ruku a počal rozprávať hlasom plným tajnosti:

„Či si videl včera tých troch čikóšov v čárde, čo ešte i teraz ráno tam na slame drichmali?“

„Hej.“

„No vidíš, Janko, to sú zbojníci. Predvčerom kdesi za Tisou zbíjali a ako som z ich rečí vyrozumel, tuším i farára zavraždili.“

„Pre pána boha!“ zvolal Janko prestrašený, „to je hrôza!“

„No, Janko môj a na Karmosyho sa pamätáš? Na toho bohatého árendáša tam hore na Máriaháze, ktorého švárna dcéra ti aj vlani tak hovela?“

„Ale to tá Vilma kišasoň?“^[9]

„Tá, tá. No vidíš, tej noci sa stroja udrieť na Karmosyho, lebo vraj obilie predal a neviem, ak sa naozaj k nemu dostanú, či lepšie pochodí ako ten farár predvčerom.“

„Ježiš Mária!“ skríkol Janko zjašený. „Nuž ale prečože ideme teda do Kaloče a prečo nebežíme ta ku Karmosymu, povedať mu, čo sa robí.“

„No len trpezlivosť. To vieš, že som včera večer v čárde krčmárovi i dnes ráno tomu čikóšovi povedal, že do Kaloče tajdeme. A čo, ak sa teraz voľaktorý z nich oknom díva za nami, aby sa presvedčil, kam ideme? Pekne by sme pochodili, keby sa dozvedeli, že sa nie do Kaloče, lež ku Karmosymu poberáme.“

„No teda len poďme rovno,“ horlil Janík, „kým sa nám tá ohyzdná čárda z očú nestratí. Ale potom, všakver, susedko, rezko k Máriaházu?“

„Veru rezko, len neviem, ako sa ta do večera dostaneme. Osem, deväť míľ teraz cez deň prejsť, to veru nie je žart!“ — vravel Martin. Obzrel sa nazad a zastal. Čárda celkom zmizla v diaľke, snežnej, nepriehľadnej.

„No ale teraz, Janík môj, už nie viac vľavo, ale vpravo pôjdeme, a síce rovno cez pustatiny popri Szabadszállási na Máriaházu. Cez močariská a turiany^[10] ľahko prejdeme, bo sú teraz zamrznuté. No, Janko môj, nohy na plecia!“

*

„Dcéra moja, prilož do tej pece,“ vravel starý Karmosy, čítajúci pri sviečke, svojmu dieťaťu, „chladný vietor duje od Dunaja.“

Dcéra vstala od šitia a priložila do železnej, znútra sa kúriacej pece zo päť šúľkov kukuričných a tri polienka dreva.

„Či ešte nebudeme večerať?“ pýtal sa otec.

„Ach, apuško, veď je ešte len pol šiestej. Vedia, že mi nedávno prikázali, aby som im pred šiestou večeru nedávala.“

„Veru lepšie, lebo po večeri som obyčajne ospalý a keď si zavčasu ľahnem, nie som vstave spať dlhšie od polnoci.“

Štekanie psov pretrhlo Karmosyho vravu.

„Ej, ktože tak pozde k nám ide?“ pýta sa dcéra, „či nie snáď sused Bárdy na partiu tartlu?“

„V tomto čase? Čo myslíš, ani psa by von nevyhnal, nie to ešte pre tartl dobrú polhodinu jazdiť.“

Znovu sa ozval štekot psov a strmé kroky na priedomí. Naraz sa roztvoria dvere a dnu sa vrúti drotár Martin, unavený, zasnežený, premrznutý. Sotva vstúpil do chyže, vykríkol: „Zsiványok jönnek!“^[11] a klesol úplne vysilený na stolicu.

Starý Karmosy, navyknutý na rozličné nebezpečenstvá života, nestratil duchaprítomnosť a hneď tušil, čo sa deje. Predovšetkým otvoril pohárnik, vyňal z neho poloplnú sklenku dobrej tokajčiny a vlial Martinovi do úst pár kvapiek. Preľaknutá dcéra doniesla na otcov rozkaz ocot a natierala ním Martinove sluchy.

Sluhovia, upozornení štekotom psov na príchod cudzinca, boli zvedaví, čo sa robí. Izbová slúžka priam vtedy vkročila do pánovej chyže, keď Martin, prebratý vínom a octom prišiel k sebe a otvoril oči. Ruky jeho boli studené ako ľad. Karmosy zaraz dal priniesť koberce, zavolal kočiša, ktorý musel Martinovi, na zemi do kobercov zavinutému, zvliecť krpce snehom a ľadom omrznuté a jeho nohy a ruky ražným páleným trieť a brhliť.

Medzitým Karmosy, ktorý i po slovensky dokonale rozumel, ba i dosť dobre hovoril, riekol Martinovi, aby mu po slovenský rozpovedal, čo vie o zbojníkoch, aby sa dcéra ešte viac nenaľakala a sluhovia aby snáď veci ešte viac neuškodili, keď sa privčas dozvedia o nebezpečenstve. Martin rozprával, čo vedel a Karmosy pokojne vypočul drotárove zprávy. Potom vstal, tašiel do vedľajšej izby a bolo počuť, že prezerá zbraň, vyberá staré náboje a všetky samopaly, pušky, i pištole znovu nabíja. Dcéra medzitým rozkázala slúžke priniesť polievku. Martin ju hneď zjedol a tak sa cítil, akoby už celkom bol prišiel k sebe. Mýlil sa však, lebo keď Karmosy tašiel von, aby na dvore porobil so svojou čeľaďou potrebné poriadky, Martina pochytila hrozná zimnica.

Keď slečna Vilma videla jeho biedny stav, dala ho zaviesť do blízkeho malého čeľadníka a tam ho dala uložiť do slúžkinej postele.

„A kdeže je tvoj malý učeň Janko?“ pýtala sa slečna.

„Janko nevládal za mnou,“ odvetil Martin v dobrej maďarčine, „leží v hostinci v Szabadszállási. Chudák, neviem, ako sa mu tam povedie.“

„No, nestaraj sa oňho. Včas ráno pošle môj otec preňho voz a dá ho sem došikovať.“

„Ďakujem pekne!“ odvetil Martin a o chvíľu zadriemal.

*

Poriadky, ktoré Karmosy porobil proti zbojníkom po Martinovej zpráve, boli korunované najlepším výsledkom. Asi o jedenástej prišli očakávaní loptoši, a to nie traja, lež piati. Jeden z nich zostal asi na jedno strelenie od majera Karmosyho pri koňoch na vozíku. Ostatní traja, náležite ozbrojení a opatrení mäsom pre psov, opatrne sa blížili k bydlu bohatého prenájomcu. Nemálo sa čudovali, že psi, ináč čujní, teraz akosi zaspali vo svojej kutere. Psi ale neboli v kutere, lež na rozkaz pánov zavretí v čeľadníku, aby nezrobili dáky zmätok.

Teraz prešli zbojníci popri jednej otvorenej cieni a prišli k prvej maštali, kde vedeli, že koniari spávajú. Dvere tejto maštale chceli zvonku práve poviazať, keď z otvorenej ciene vyskočilo päť bírešov, ktorí sa i s Karmosym oborili na zbojníkov. Títo nemali čas ani pušky strhnúť z pliec. Na prvý krik a hurt zúfalého zápasu zbojníkov pribehli i z druhej strany stavania ešte traja strážiaci sluhovia a po krátkom boji, v ktorom nedošlo ani ku streľbe, boli štyria zbojníci poviazaní tými istými povrazmi, ktoré sami priniesli. Aj piateho zločinca Karmosyho koniari koňmo dohonili a i s vozíkom na taňu privliekli. Do rána všetkých piatich, tuho poviazaných, strážili vo veľkom čeľadníku fokošmi^[12] ozbrojení bíreši. Ráno ich odviedli do Tašu, kde býval hlavný slúžny a odovzdali svetskej spravodlivosti.

Starý Karmosy cítil k Martinovi za jeho neobyčajnú službu úprimnú vďaku. Zaraz včasráno poslal po Janka. Keď tento prišiel na taňu, našiel Martina v nebezpečnej horúčke a len zvláštnej opatere, ktorá sa dostala statočnému drotárovi v Karmosyho dome, možno ďakovať, že Martin o tri týždne, v tretiu nedeľu adventnú, mohol po prvý raz vstať z postele. I sviatky vianočné i Nový rok ešte strávil u Karmosyho. Po Novom roku, úplne zotavený, sa s Jankom vybral do Kaloče.

Keď odchádzal, chcel mu starý Karmosy vtisnúť do ruky dve stovky, avšak Martin neprijal ani babky.

„Pán urodzený,“ vravel Martin, „nech sa neráčia hnevať, že ich dar neprijímam, ale svedomie mi nedopúšťa dať si za to zaplatiť.“

Karmosy sa nemálo začudoval nad bezzištnosťou chudobného drotára, a pretože tento naskrze nechcel prijať nijaké peniaze, daroval mu strieborné hodinky, kúpené ešte za študentských čias v Pešti. Martin ich s poďakovaním prijal. Slečna Vilma zasa vpratala Jankovi do kapsy tri kremnické dukáty, a to tak, že to ani nezbadal. Napokon i otec i dcéra žiadali drotárov, aby kedykoľvek len prídu do peštianskej stolice, nikdy neobišli ich dom, že naveky budú hosťami vďačne videnými a úprimne vítanými.

Keď Martin prišiel do Kaloče, očakával ho tam už list so smutnou zprávou z domoviny. Bratanec mu písal, že jeho žena zomrela na suchoty. Táto zpráva Martina hlboko skormútila a slzy žiaľu ho zaliali. Celé tri dni strávil nečinne na svojom bydlisku, ale na štvrtý deň nemal už v Kaloči pokoja a vybral sa i s Jankom do Báčky.

*

Bol posledný marec, bola Kvetná nedeľa roku 1833. Minulý týždeň poprichádzali zo sveta kŕdle drotárov, aby strávili sviatky veľkonočné v kruhu rodinnom. Martin síce nemal takého kruhu, ale sa predsa i on domov ponáhľal, tým viac, že jeho dom stál opustený a ani nevedel, čo sa stalo s jeho skromným majetkom. Avšak keď prišiel domov, všetko našiel v lepšom poriadku, ako to sám očakával. Kľúč bol u susedov Ševčíkovie, ktorí mu na dom dohliadali. Nemálo sa zadivil Martin, keď prišiel do svojej chyže a našiel izbu pekne vybielenú, dlážku rovno vymazanú, posteľ čistú, priedomie vyhladené, záhradku pokopanú a na hriadky podelenú. Hneď vedel, že tu starostlivá ruka Margity hospodárila. Sám si nevedel vec vysvetliť, ale mu to tak akosi dobre padlo hľadieť na tie biele múry, na tú rovnú dlážku a cez čistý oblok do pekne usporiadanej záhradky, že by nebol dbal celý deň nič iné robiť, len na ten poriadok a čistotu sa dívať, to povetrie dýchať a v tej izbe sedieť, v ktorej počas jeho neprítomnosti dobrosrdečná susedka hospodárila. Bola však Kvetná nedeľa, vybral sa teda do kostola. Sotva sa schystal, dobehol Janko, tiež už čisto oblečený, takže by ho ,Vilma kišasoň‘, ktorá ho len v jeho drotárskych šúchoch vídavala, možno teraz ani nebola poznala v čistej bielej košieľke, bielych nohavičkách a v okrúhlom klobúčiku.

„Sused, či idete do kostola?“ pýtal sa vstupujúci najmladší Ševčík, „pán boh vám daj dobré ráno.“

„Vitaj, Janko!“ zvolal Martin tak milo prekvapený touto návštevou, akoby Janka aspoň tri roky nebol videl a len včera večer spolu prišli domov zo sveta. „Pôjdem, pôjdem, ale veď vari ešte mám dosť času?“

„Margita už pred pol hodinou odišla.“

„A stará Tarapčíčka?“

„Tá zostala doma obed variť.“

„No to je dobre, priam som ju chcel poprosiť, aby i mne dač navarila.“

„Eh čo, sused, vari len nebudete tuná osve vyvárať, obedujte u nás, čo nám dajú, zjeme.“

„Braček, to nejde.“

„Musí ísť, ale teraz veľa nerozprávajme, lež poďme ta dol, ak nechceme zameškať kostol.“

„Pravdu máš, Janko, poďme!“

Kto drotárov trenčianskych len vo svete, to jest remeslo svoje vykonávajúcich videl, ten si dosť ľahko bude myslieť, že je to tá hmotne i duchovne najzanedbanejšia, najopustenejšia vrstva slovenského ľudu. Ba mnohí nepriatelia slovenského národa zo zovňajšku takého drotára obyčajne potom i celý národ posudzujú a nepomyslia si, že chudák ten, keď do sveta tajde, nejde cestovať len pre rozptýlenie mysle, že keď Váh za pätami nechá, už groša vo vačku nemá, že si nemôže niesť ,paktašňu‘^[13] a v nej tri páry bielizne a pri svojom skromnom zárobku nemôže spávať v ,extra cimrách‘^[14] a vláčiť so sebou matrac, paplón a podušku. Kto ale pováži, za aký skromný zárobok nevoľný drotár hrnček odrotuje a že jedine z tohto zárobku musí nielen sám žiť, ale i celú svoju rodinu vydržiavať i dane splácať, tomu sa musí vidieť jeho spôsob žitia v cudzine celkom prirodzeným, zapríčineným nevyhnutnou potrebou. Avšak neštíť sa obleku toho olejom a masťou presiaknutého a prihovor sa drotárovi, v ďalekej cudzine výživu svoju hľadajúcemu, a uvidíš, ak si náhodou na takého naďabil, ktorý i v zahraničí putoval, že on nielen viacerými rečami hovorí (po nemecky, po francúzsky), ale i o svete a ľuďoch má dosť zdravé pochopy. No a ak ,civilizáciu‘ žiadaš u drotárov, bohužiaľ, už miestami i tú nájdeš. Ja sám som videl dlhopoľských drotárov piť pravý ruský čaj, ktorý so sebou až hen spoza Kaspického mora doniesli. Videl som tiež v Rovnom drotárov dvojpek jesť a zapíjať ho šampanským, v Bytči u Zahna kúpeným. Ale táto ,civilizácia‘ sa čím ďalej tým viac rozširuje nielen vo veciach týkajúcich sa iba žalúdka, ale i hlavy. Aby som viac príkladov neuvádzal, len jeden spomeniem, a to Ďura Pinčára z Rovného. Tento povestne švárny šuhaj len dve zimy chodil do rovňanskej školy a predsa vedel dobre čítať, písať, rátať a hovoril veľmi bežne piatimi rečami. Ja som raz s ním hovoril a nikdy nezabudnem na toho človeka, tak na mňa účinkovala zvláštnosť jeho osoby. Keď som ho ja videl, mal malý vozíček a v ňom zapriahnutého psa, takrečeného ,neufundländer‘. Pustil som sa s ním do rozprávky a so začudovaním som sa ho pýtal, kde toho krásneho psa dostal. A on mi prostosrdečne vyrozprával, kde a ako k nemu prišiel. Pinčár totižto, ako on sám tvrdil, bol v užšom spojení s vychýreným Heckerom a vykonal mu v osudných rokoch 1848 a 1849 osobitné služby. Vravel, že bol 13. apríla roku 1849 v Kostnici, ba i 20. apríla v bitke pri Kandern, kde medzi kolónami robotníkov i on dostal svoj výprask. Potom býval v Muttenci pri Baseli, odkiaľ ho Heckerovi priatelia poslali v máji pre Heckera do Belleville (v štáte Illinois v Amerike). 13. júla sa vraj s ním z Ameriky vrátil, avšak keď Hecker prišiel do Strassburgu, už bolo po badenských prevratoch. Toho prekrásneho psa vraj Hecker daroval na pamiatku Pinčárovi. Toto mi Ďurko Pinčár rozprával a asi o rok neskôr som vo viedenských novinách čítal výrok vojenského súdu, podľa ktorého bol Pinčár pre svoj vzťah k Heckerovi odsúdený k osemročnému väzeniu. Pozdejšie som zase počul, že vo väzení zomrel.

Avšak dosť o tomto i duševnej vyspelosti trenčianskych drotárov. Kto ich chce dokonale posúdiť, nech príde na Veľkú noc do Rovného alebo Dlhopoľa, nech sa díva po tých švárnych, čistotných šuhajoch, čo tam pod Zemetešom a Pindulou dorastajú, nech sa díva po tých krásnych pannách a ženách a bielom ako sneh rúchu, a viem, že bude obdivovať nielen čistotnosť a úhľadnosť rúcha, ale i zdravosť a plnosť údov tohto švárneho tatranského ľudu. Nech počúva ich zaujímavé rozprávky o pútnických dobrodružstvách, o cudzích mestách a krajinách, o rozličných národoch a bude obdivovať nielen ich všestrannú skúsenosť a znalosti temer o všetkých krajinách, ale i zdravé úsudky a náhľady našich drotárov o svete a o ľuďoch.

Ako sme spomenuli, bola Kvetná nedeľa. Ľudu v kostole veľa a po službách božích pred kostolom a pred krčmou všeobecné vítanie a dopytovanie sa bez konca a kraja. Vyzerá to vo Veľkom týždni a na Veľkú noc v Rovnom ako na burze. Je to pre drotárov pravidelný čas na predávanie a kupovanie majetku a na požičiavanie peňazí alebo vyplácanie dlhov. Že za týchto pár dní krčmár si žatvu odbaví, to sa samo sebou rozumie.

Martin náš sa tu ale dlho nebavil. Keď uvidel Margitu, idúcu domov i s Jankom, pripojil sa k nej.

„Margita, už si ty len dobrá susedka,“ vravel Martin, „moja chalupa ešte nikdy v takom poriadku nebola ako teraz.“

„Horkýže nebola,“ odvetí dievča, „k sviatkom každú chalupu obieliť zvykli.“

„Veď zvykli, ale ktože by bol moju vybielil, keby teba nie?“

„Ja som ju vybielila, lebo v jeseni pán notáriuš mne ako najbližšej susedke kľúč od nej odovzdali. Keby ho boli inému dali, bol by ju iný vybielil.“

„A či keď odídem, prijmeš zase ten kľúč, odovzdaný ti pánom notáriušom do opatery?“

„Teraz už vy sami dáte kľúč, komu budete chcieť.“

„Ale len necifruj, Margita,“ skočil do reči Janko, „ty dobre vieš, že sused náš svoj kľúč veru inam neponesie, len do Ševčíkov, a on dobre vie, že ho ty zase vďačne prijmeš.“

„A skade ty to vieš?“ pýtala sa Margita až po uši zapýrená.

„Skade to viem? Znikade, ale to viem, že je tomu tak. Všakver, susedko?“

„A už, Janko môj, to neviem,“ odvetil Martin a všetci utíchli, akoby každý bol ponorený do hlbších myšlienok o kázni tam dole v kostole. Jediný Janko si po chvíli zanôtil, že

Keď do Ševčíkov dorazili, tetka Tarapčíkovie už uvarila obed a Martin chtiac-nechtiac musel obedovať u susedov, lebo vo vlastnej chalupe ničoho nemal.

Po obede Janko tašiel do Lovásov navštíviť kamaráta a Martin s Margitou vyšli do záhradky, sadli si na násyp a vyzerali Miška a Jožka Ševčíka, ktorí sa mali zo sveta navrátiť. Strážny Belko túlil sa k nohám svojej švárnej veliteľky.

„Margita,“ pretrhol Martin dlho panujúce ticho, „dnes ráno som sa ťa pýtal, či i keď odídem do sveta, zase vezmeš môj kľúč do opatery? A ty si mi vyhla s odpoveďou.“

„Preto, vidíte, sused môj,“ vravelo dievča s úsmevom, „lebo ste sa ma také dačo pýtali, na čo vám rovnej odpovede treba nebolo. To sa už len samo sebou rozumie, že každý sused dom suseda svojho počas jeho neprítomnosti opatrí.“

„Ale ja nechcem, aby sa to rozumelo. Vidíš, ja by som rád bol, keby si ty nebola mojou susedkou.“

„Predajte teda chalupu, Mišo Ďulík i tak vraj spomínal, že by ju kúpil.“

„Nežartuj, Margita, a počuj ma, prosím ťa. Vieš, ja by som rád, keby si ty nie ako susedka, ale tak z vlastnej dobrej vôle moju chalupu opatrovala.“

„Nuž a vari som vám ju zo zlej vôle opatrovala?“ odvetilo dievča so smiechom. „Mali ste vidieť, s akou chuťou som vám ju omazúvala a bielila.“

„Ty si šelma a žartuješ, keď ja o vážnych veciach hovorím.“

„Vy o vážnych? Ha-ha-ha, je mi to za váha ten váš kľúč!“

„Ja nevravím o kľúči, ale o opatere môjho domu!“

„No teda vravte o opatere domu, už sa nezasmejem.“

„Počuj, Margita, vidíš, ja by som rád, keby si ty môj dom nie ako susedka, ale ako moja žena opatrovala.“

„Vaša že…?“ pýtala sa zapýrená Margita, „ale veď ste naveky hovorievali, že ak by vám tak pán boh ženu vzal, že by ste sa nikdy viac neženili.“

„Reči sa hovoria, duša moja, a chlieb sa je. Ináč som si to rozmyslel, a už ti len bez okolkov vyznám, že ťa naozaj veľmi, ale veľmi ľúbim. Vidíš, ty si taká dobrá, milá…“

„No už ma len tak veľmi nechváľte,“ pretrhla švárna Margita prúd Martinovej reči, „lebo napokon ešte spyšniem a nepôjdem za vás.“

„Margita moja!“ zvolal Martin a privinul k sebe švárne veseloduché dievča.

Čo sa potom dialo, nejdeme podrobne opisovať. Nech je dosť na tom, keď spomenieme, že na druhý deň prišiel z Ruska Miško a z Nemecka Jožko a že u Ševčíkov po Veľkej noci bola veselá svadba. A keď o štyri týždne po tej svadbe Martin s Jankom zasa tašli do sveta, pri bytčianskom prievoze švárna Margita nie Jankovi, ale svojmu Martinovi padla okolo hrdla žiaľom zmorená.