ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto si rodom Slovák, rodom šuhaj,
slovenskej sa ty reči zlobive nerúhaj;
v nej ty oslov hory, doly,
v nej ľudu vrav, čo ho bolí.
Hoj, bratia, v božom mene
znova žiť budeme!

Ajhľa, zas nám divý, čierny bludár
kaziť chce rod i jazyk, milý boží to dar.
Ta dolu s ním na dno pekla,
by sa mu tam reč zasekla.
Hoj, bratia, v božom mene
znova žiť budeme!

Sem od Choča, Sitna, Javoriny,
bratské si dajme ruky na junácke činy.
Nesvorného škrek satana
nech orúti hrom Kriváňa.
Hoj, bratia, v božom mene
znova žiť budeme!

Doba je tu, hurá, hurá, hurá,
svodníci vôľu našu pevnú nepobúra!
Ona stvorí veľké činy,
len sa držme slovenčiny.
Hoj, bratia, v božom mene
znova žiť počneme!

V Bratislave 1844.

Na vlnách Dunaja hmla sa rozknísala,
keď Mati do sveta synov vystrájala;
na pätách Karpatov vŕšky očerňaly,
keď sa deti Slávy ztadiaľ odberaly,
a klenutie modré tiež sa zatemnilo,
keď sa kolo bratov k lúčeniu strojilo.
„S Bohom, bratia naši, s Bohom sa tu majte,
o slovenský Ústav dobre sa starajte!“
Tak nás drahí naši bratia oslovili —
ach, a s tými slovy v diaľke sa ztratili.
Rozišli sa bratia vo dve sveta strany,
milý, mocný Bože, čo to bude s nami?!
Nezúfajme, bratia, však mladosť má sily;
my to dokonáme, čo tí neskončili.
Prácou zaplníme naše mladé časy,
bo len pevná vôľa a čin ducha spasí.

— — —

Plače kukulienka na dube vysokom,
brat na brata hľadí pomúteným okom.
Clivé, smutné „s Bohom“ duše im preniká,
bolesť rozlúčenia, bolesť je veliká.
Trhajú sa sväzky, čo nás spojovaly,
opúšťajú nás tí, čo nás milovali.
S Bohom, hory, doly, s Bohom háje šumné,
s Bohom, vy devínske hradby tiché, dumné,
s Bohom, Dunaju náš, ty mutný, penavý,
čo si bol slovenskej niekdy svedkom slávy.
S Bohom iďte, bratia, ta do spišských krajov,
spomeňte si na nás z tých svobody rajov.

— — —

Na modrej oblohe slnce sa usmieva,
Slovák pri Dunaji na rozlučnú spieva.
Prečo si sa, slnce, prečo usmievalo?
Prečos’ nad lúčením tiež slzy nelialo?
„Slzy som nelialo, bo ja vidím ďalej,
vidím to ovocie z tej bolesti malej;
vidím tam pri vlnách Váhu bystrunkého
a vidím pri Hrone brata slovenského,
brata slovenského na národnom poli,
ako on pracovať za svoj národ volí;
ja vidím Lomnice sneživé temeno,
pod nímž sejú bratia slovenské semeno,
ja vidím i diaľné štyri sveta strany,
v nichž sú bratia vaši v duchu vždy len s vami.
Rozlúčili ste sa, ale iba telom,
duch váš spojen’ bude roda spasiteľom.“
A Dunaj dial beží, vlny zašumely,
bôľné slzy bratov v tom sa skamenely.
K práci zdvihli ruky, aby skutkom žili,
mužným činom ducha národ svoj spasili.

V Bratislave 1844.

Na siné more čierňava sa valí
a v temnej diaľke zdunia blyskov hromy,
pena sa morská vlnobitím zvarí,
na čelách skál sa klokot vĺn rozlomí.
A v nich križujúci blesk sa nebom zjasá,
čo zenit i nadir strašne pozatriasa.

Na sinom mori pláva loď zrúchaná,
mráskaná víchrom o skalín kopone,
ba dlhou púťou dopoly zlámaná,
stred morskej peny bez pomoci tone.
Zem tu neni stará, zem tu neni nová,
a loď, čo tu hynie, loď je Kolumbova.

A bližšie mračná ťarchavé zavisnú,
víchrica k čiernym vlny dvíha mrakom,
zem a nebesá dovedna sa tisnú
pri hromov durkote tisícorakom.
Ako by vykypieť chcela, tak hurtuje
pena morská, v nejžto zem s nebom bojuje.

Na lodi zmätok. V zúfalstve ľud hrešiac,
na vodcu hromží a smrť jeho žiada:
„On nás podviedol, bo už tretí mesiac
zem, ktorej nieto, zem novotnú hľadá.
A už mesiac tretí svoj ľud tým len chová,
v západnom že kraji musí zem byť nová.“

Hrozné divadlo!… Ľud v zúfalstve svojom
verného vodcu zamárniť už strojí,
a trebas mraky blyskovým závojom
trojloď^[1] obtiahly — hrešiť sa nebojí.
Ľud o pomstu volá, vodcovi smrť hlása,
keď zenit i nadir hromoblesk zatriasa.

Svitol deň druhý, a svitol deň krásny,
no trvá vzbura ľudu hladového,
a v moci buričov vodca nešťastný
pomoc od Boha čaká láskavého;
a do diaľky hľadiac z prvého hajova,
zrazu blednúc volá: Priatelia, zem nová!

Čo to za city, čo za okamženia
nastaly teraz pre vodcu slávneho!
Ňadrá nebeskou radosťou sa spenia
a slza z oka kradne sa tmavého.
Po toľkej teda len neresti a biede
syn človeka vo stán večnej slávy vejde!

No poď, Španielsko, poď sem, svete celý,
hľaď a čuduj sa proroctvám plavca tu,
shŕňaj poklady, ku ktorým ti smelý
Kolumb pripravil cestu vám bohatú.
A oni prídu sem, oj, a shŕňať budú;
lež či pri pokladoch plavca nezabudú?

Utíchla vzbura, a radosť nastáva,
veselo šumí žblnkot vĺn ihravý,
v nich porúchaná ku brehu loď pláva,
na ktorom kraj sa báječný objaví.
Na palube kľačí chasa Kolumbova,
Boha chváliac volá: Zem nová, zem nová!

V Bratislave 25. augusta 1845.

Nad jazerom zticha stonajúcim
zo kroviny strmí skala sivá,
na nej šuhaj so zrakom hasnúcim
do nížin sa tohto sveta díva.
V citoch čáky na žiaľ hneď zabýva,
hneď sa vráti žitia do koľaje,
oko slziace rukou zakrýva
a žiale svoje, márné nádeje
do tónov dumnej piesne preleje:

„Veje vietor po doline, moja mladosť len tak hyne,
len tak hyne, aj tak zhyne, ako lístok v dúbravine.
Hyne, vädne, dolu spadne, nikto sa naň neohliadne,
ani otec, ani mati, ani sestra, ani brati.“

V šumiacej pieseň stíchla ozvene,
ruka s harfou klesla junákovi,
zrak žiaľny sa v nebesá rozžene
a slávy túžby zvrú v piesnikovi.
Ako vetrík hlestiaci vo kroví,
tak pieseň jeho bez líčieb a krás
v citoch rodolásky sa obnoví,
tichý jej v ozvenách zašumí hlas
a tíchne, a šumí, a zatíchne zas.

V Bratislave 1845.

Nad Dunajom, nad Tatrami krkali havrani,
dumné zvony zahučaly od dunajskej strany.
Čo tie zvony, čo havrani, čože oznamujú?
Čo sa hory zatemnily? Čo tak víchre dujú?

Všade ticho, sťa by všetko bolo onemelo,
sťa by mrazivá noc bola schladila, čo vrelo,
smútok vyhostil veselosť; aká to premena?
Pre Boha, za kým smútite? Čo toto znamená?
A zas ticho; iba vzdychy bôľné tu stenajú,
ako vlny ďaleké keď na skaly šplechtajú.
Plač prevládal spevy hlasné; ó, aká to zmena!
Pre Boha, za kým plačete? Čo toto znamená?
Zas len ticho. — Tam hen letí sedem húsok divých:

„Vy, husičky, čo nosíte sedem hlávok sivých,
vravte, odkiaľ vy letíte, vravte, kam hodláte?
Snáď vy mi o veľkom smútku dáku zprávu dáte?“

„My letíme od Dunaja, od päty karpatskej,
po Uhorsku do Moravy, do Čiech, do Horvatskej,
my letíme tou novinou zarmútiť rodiny,
že už umrel otec vedy, že umrel Martíny.
Už ten, čo vám synov učil, neni medzi nami,
Bože dobrý, Bože svätý, čo to bude s vami?
Ešte v ten deň smrti svojej ako ruža kvitol,
lež zapadol deň mu časný, by mu večný svitol.
Striasol sa ľud nad novinou, jak vy sa trasiete,
machaté sa striasly skaly, i náš „Orol“ v lete.
A ľud bežal s každej strany, neveriaci slovu,
bežal pozrieť clivú rakev, tešiť smutnú vdovu.
Tvár jeho sa podobala mesiačku bledému,
keď sa lúči s tichou nocou ku ránu novému.
Oči jeho boly ako vatry vyhasnuté,
keď ich vyhasia lejavy a búrlice kruté.
Vôkol neho a okolo vzdychy, plače znely,
ba niektorí od úžasu sťa by skameneli.
Smutný, smutný pohľad to bol, smutná to novina.
Ó, nejedna ver’ zaplače, nejedna rodina.
Dobrota i láska jeho i veľké schopnosti,
to zmarené tam ležalo pre sveta časnosti.
Toho, ktorý z toľkých mladých už mužov vychoval,
toho um, vedu Boh svätý pre svet náš pochoval.
Chvíľa táto teraz nám to opäť pripomína,
čo bol Martíny mládeži a čo s ním zahýňa.
Žiaľboh, čo s ním zahynulo, viac sa nenavráti,
lebo Dunaj beh svoj večný nikdy neobráti.
Ale slávné jeho meno nikdy nezahynie,
dokiaľ pod Požonom vlna dunajská poplynie. —
Poďme, húsky, ďalej hlásať novinôčku smutnú,
ktorá tisícom vyvábi z oka slzu mutnú.“

Húsky divé, húsky sivé, zarmútily ste nás,
verte, že tiež zaplačeme za Martínym neraz.
Rieky vyschnú, hory padnú, čo časné, pominie;
no pamiatka jeho nikdy, nikdy nevyhynie.

V Bratislave 1845.

Tatra nemá — stojí sama,
v dolinách jej víchre stonú,
homole jej svätostaré
v mutných slzách Tatier tonú.
Slováci! to dielo vaše,
vy si sami hrob kopete,
vy maríte sily vaše,
vy sa sami zničiť chcete.
Pozri, syn Tatry ztratený,
hľaď, jak Dunaj mutno beží,
tam nad ním mohyla stojí,
v tej mohyle ktože leží?
Ja neviem — a bár bych vedel,
čo poviem, ti nevyhovie;
lež spýtaj sa mohyly tej,
kto v nej leží, nech ti povie.
„Prach a popol otcov tvojich^[2]
s kosťami tvojho národa!“
Takú zprávu ti mohyla
o poklade skrytom podá.
Jasala sa sláva tvoja,
ty Tatra, Tatra šedivá!
A teraz sa svet široký
na tvoju hanobu díva.
Kam, kam zapadly ste, veky,
dávné veky, slávné časy?
Zhynuly ste; slávu vašu
iba spevec Tatre hlási.^[3]
Lež ľud spevca nepočuje,
na skale Tatier stojí sám,
jeho spev kde vzniká, hynie,
vzniká a zasa hynie tam.
Kam, kam zapadly ste, veky?
spevcov hlas zo skaly zuní.
„Zhynuly ste!“ tak v kryptovom
tichu ohlas Tatier duní.
Zhynuly?… ach, ba zhynuly?
Miesto slávy hana holá,
smrť špatná miesto života:
tak skutočnosť strašná volá.
Chladnosť vaša, ó, Slováci,
vaše svady a nemravy,
tie sú hrobom šedej Tatry,
tie sú kliatbou matky Slávy.
Matka Sláva v hrobe leží,
tam, kde mutný Dunaj beží,
tam mohyla nad ním strmí,
pod ňou naša mati leží.
Tak sa stalo, vy to viete,
viete, že klesla naša vlasť,
a predsa nemáte ducha
za ňu žiť, za ňu život klásť.
Darmo je, darmo; tvrdší ste
nežli sama skala sivá,
ktorú nepohne víchrica,
ani blýskavica divá.
Na mohyle matky Slávy
ni trávka sa nezelená,
lebo ju nezrosí slzou
žiadna duša rozžialená.
Dajte skalu na mohylu,
nech tá skala plače nemá,
keď národ v sne hlivejúci
sám nad sebou slzy nemá.
A tá skala plakať bude,
bo má ona viacej citu,
nežli Slovák zotročilý,
spiaci v nociach bezo svitu.
A tá skala zaplakala,
na mohylu slza padla,
na tom mieste ruža zkvitla —
lež od žiaľu i tá zvädla.

V Bratislave 1845.

Stojí zámok zakliaty
pomedzi horami,
v zámku poklad je zlatý
medzi skaliskami.
Hoj, vysoký to zámok,
všetko sa naň díva,
a zámok ni šedivou
hlavou nezakýva;
bo mu deň tu zapadol,
vietor do škár duje. —
Kto ten vietor utíši?
Kto deň vycituje?
Hoj, k tej práci obrovskej
treba duch horlivý,
a ten, čo to vykoná,
večne bude živý.
A poklad tam schovaný
pre budúce časy:
meno vykupiteľa
národu vyhlási;
hej, vyhlási národu,
spásu mu zvestuje —
Nuž kto vietor utíši?
Kto deň vycituje?

Na Branči 1845.

Tam v siedmej doline stojí domček malý,
pod strapatou strechou žije otec starý.
Otcovi starému na kolenách vnúča,
trasavý hlas starca piesňam ho priúča.
V piesni tej pokojnej tichá radosť žije,
aká staručkého otca líce kryje.
A zasa rozpráva vnúčaťu malému,
ako rozprávali dakedy i jemu.
Vraví mu o sklených vrchoch prevysokých,
o zámkoch zakliatych, studniach striebrotokých;
opisuje sady, čarovné záhrady
a pozaklínané sivých skál poklady;
a zas husté hory a vetrov jaskyne,
z nichžto noc vychádza a tu sa rozplyne;
tam zas dlhé púšte, na nich slnce zlaté,
ako odpočíva, keď je priustaté;
jak sa shovárajú vetry v šumnej hore,
ako tátoš letí a povetrie ore;
jak kŕdle havranov držia slávne rady,
ako ožívajú kamenia hromady;
ako najmladší syn draka silou kazí,
ako mocou ducha nad svetom víťazí.

Takto vraví dedko vnukovi malému,
a vnuk zas prechová povesť splodenému.
Tie zapadlé svety Slávie sú kvety
a duch jejich z otcov na synov vždy letí.
Svety sú to staré a predsa vábivé,
jak kvetov na lúke hlávočky menivé.
A teraz tie svety ľudia odkrývajú
a staré proroctvá teraz ožívajú.
Proroctvo tých svetov také ťa zarazí,
že najmladší synok nad svetom víťazí.

V Modre 1845.

Hora, hora, sklená hora, každý sa ťa bojí,
keď ti na klzkom končiari sedem chlapcov stojí.
Na sklenom vrchu rakyta, pod ňou spevcov sedem,
starí, starkí sú to spevci, jarý iba jeden.
Sklená hora, svet díva sa na výšiny tvoje,
ako siedmi divní spevci držia harfy svoje.
Spevci siedmi, spevci boží, už ľudia čakajú,
čo nám zvuky hlasov vašich, čo nám zaspievajú?

Prvý spevec harfu chopil, ústa pootvoril,
lež prvého Boh náš večný ku spevu nestvoril.
Chce on spievať — lež nemá čo; začal a dokonal,
a miesto spevu, nešťastný, len ťažko zastonal.
Druhý spevec harfu chopí a počína spievať,
a stromok na sklenej hore počne zašumievať.
Keď dokonal, začal tretí; spieva citov plody,
hlasy jeho vyzrubily na sklený vrch schody.
Štvrtý spevec bystro spieval, city sa mu lialy,
až sa na divnom stromčeku halúzočky chvialy;
a hlasy spevca po svete tak sa roznášaly,
ako by ich zvuky večne v ozvenách žiť maly.
Od neho sa učil piaty ľúbozvučne spievať,
blahé city, sladké dumy do spevu prelievať.
A šiesty sa chopí harfy. Spieva zádumčivo,
zvuk piesne sa svetom vlní tíško, dumne, clivo.
A slniečko na oblohe pláva nad rakytou,
a stromok pri jeho speve krásne si rozkvitou.
Konečne onemel spevec, pesničku dokonal,
a keď so svetom sa lúčil, bolestne zastonal.

Spevec siedmy je najmladší; či tiež bude spievať?
Hoj, ten veru strojí svety spevom rozohrievať.
A keď bystré vloží prsty na zvučiace struny,
pieseň jeho nesmrteľná po svete rozduní.
Ako zvon, keď zavčas rána ľud k životu budí,
tak pieseň jeho k životu povoláva ľudí.
A keď spievať len počínal, slniečko zastalo
a z kvetov divného stromku ovocie sa stalo.
A spevec len ďalej spieva, až zahučí tema,
oj, a krásna pieseň jeho ani konca nemá!

V Bratislave 1845.

Od vekov už stoja sedmoré doliny,
v nich žijú národov veľkoduché činy.
Len prvá dolina ako pusta zieva,
v nej večný duch boží nikdy nezavieva;
jarky, púšte, skaly stoja v tej doline,
no to, hľa, všetko sa v jedno „nič“ rozplyne.

Od vekov už stoja sedmoré doliny,
v nich žijú národov veľkoduché činy.
Na druhej doline tichá rieka plynie,
ale šumot rieky vo večnosti hynie.
Človek umom svojím prírodu tu krášli,
no ducha božieho raje tie nenašly.

A v tretej doline čo sú to za výšky?
To nebesiam hrozia štíhle obelisky.
Šíre labyrinty, mocné pyramídy
a veľké chrámy tu oko ľudské vidí.
Vidí nakopené balvany žulovie,
no to, hľa, ti všetko ešte nič nepovie.

Hen v štvrtej doline krásna socha stojí,
lež ni tá ti túžby ducha neukojí.
Telo predstavuje, ale ducha nemá,
bo vždy socha bola i zostane nemá.
Kameň je bez citu, slzy nevyroní,
sochy tie, to sú vraj skamenelé tóny.

A v piatej doline čože ťa zarazí?
Pestré, nemé farby a krásne obrazy,
čo ti jedno hnutie života sdeľujú,
jedno okamženie živo predstavujú.
Oko sa tu pasie, sluch tvoj iba túži,
bo mu krásny obraz hlasom neposlúži.

Sluch tvoj čosi tiahne do šiestej doliny,
tam už hlasy počuť, tam už znejú činy;
tam sa trasie struna, city v dušu vlieva,
sladké city srdca lutna ti ospieva.
Sluch tvoj pasie sa tu, no duch ďalej túži,
k uspokojeniu mu ešte to neslúži.

Tam v siedmej doline, tam sa duch rozvinie,
s prírodou objíme a nikdy nezhynie.
Tam slovo počuješ, slovo z ducha vzaté,
slovo od počiatku do večnosti sväté.
Tam ti slovanský hlas utešene spieva,
a v tých spevov hlase boží duch zavieva.

V Bratislave 1845.

Nuž vedzte, vy miliony
hľadajúcich život v nemej noci,
oj, vedzte vy, že zazvoní
i Slovanstvu raz doba pomoci.
Odsúdili ste nás k smrti,
mudrlanti, z kola vytvorili,
že my vraj ducha nemáme,
vy starí umci ste hovorili!
Oj, lež pamätajte na to,
že kto súdi, tiež bude súdený,
váš život i smrť Boh určí,
by bol osud ľudstva doplnený;
lebo svätá je to pravda,
čo Kristus, Syn Boží, hlásal ľudu,
že prví budú poslední,
a poslední, tí že prví budú!

V Bratislave 1845.

Čo tak letia tie mrákavy
od severných krajov?
Či len strašiť, či len splašiť
chcú smelých šuhajov?

Junáci, čo ducha majú,
mrakov sa neboja,
a potiahnu do krutého
proti vrahom boja.
Zem zatíchla; nebo vravieť
hromobitím stroji:
na tej zemi, pod mrakami,
slávny cisár stojí.
Dumne hľadí ta do mrakov,
oko túžbou horí,
vtom pristúpi ta arcikňaz,
k pánovi hovorí:

F.
Vám akoby samovoľne
všetko do rúk letí,
vy pod svoju zdrobiť vládu
všetky chcete svety.
Vy chcete panovať tuná
nad svetov živlami,
no nezapomeňte, že jest
Pán jeden nad nami.
Vy svet celý, svet široký
podmaniť si chcete,
a o tisíc nepriateľoch
svojich nič neviete.
Čujte, pane, ak vás vaše
šťastie raz opustí,
vy zhyniete a zajdete
len ako sen pustý.

N.
Neverte, bo vyššie moci
vodia kroky moje,
a ja smele voždy kráčam
v ľúté s svetom boje.
Či vidíte? Tu, hľa, hore
stojí jedna hviezda;
či ju vidíte?

F.
Nestojí,
aspoň mne sa nezdá.

N.
Dobre sa prizrite!

F.
No niet!
To iba mraky, dym —

N.
Teda vy jej nevidíte,
ale ja ju vidím!

V Bratislave 1845.

V Korzike na brehoch mora
stáva šuhaj mladý
a túžobne ponad vlahu
v hmlivé diaľky hľadí.
Svet môj, duch môj, duša moja,
ty nemáš pokoja,
ďaleké sú lety tvoje,
úzky svet zem tvoja.
Tam nad okeány hmlivé
a nad morá bezdné,
ba nad slnca púť zlatého,
nado svety hvezdné:
ta by som si ja zameril
ducha svojho lety,
nad mrakami zeme tejto
objímal bych svety.
Nuže, vy vetry večerné
a vy vlny morné,
čo ma neschytíte na tie
krýdla svetoborné?
Všakver’ kto lietať chce, k hrude
prikovaný stojí,
kto túžiac vzniesť sa nad svety,
závratu sa bojí:
ten nikdy ta nevyletí
a nehne sa s miesta,
lebo ponad svety vedie
iba duchov cesta. —
Oj, svoboda, svobodienka,
veď si zhanobená,
svet ten široký ťa pozná
len dľa tvojho mena;
i na vás už, okeány,
drak pazúr vystiera,
čo mu v dlabách zaseknutá
svoboda, um, viera.
No vy zbúrte živly svoje
a zalejte svety,
nechže vyhynú raz ľudstvo
kaziace tu snety.
Ty okeán sveta s modrou
klenutinou svojou,
ty koryto divých bojov
a svätých pokojov:
ty si obraz duše mojej;
ona rozvlnená
neraz je sťa variaca sa
tvoja v búrach pena.
A ako keď víchor blyskov
do lona ti duje,
tak mi to v ňadrách romoní
a v duši lomcuje.
A keď stíšia sa ti vlny,
nastane hladina,
pod ktorou voždy bezodná
zíva hlbočina.
I môj duch tak uspáva sa
v tichá vidomoké,
no v lone ho rozrývajú
myšlienky hlboké. —
Ty, okeán sveta modrý,
ty si mi chrám svätý,
medzi svetom tys’ jak Kristus
na dreve rozpätý;
dunenie vĺn rozihraných,
to sú sväté spevy,
durky hromov, to sú vrelé
rečníka výlevy.
Vo dne jedna veľká lampa
ožiari záclony
a v noci ti jasných iskier
svietia miliony.
Ty more a vy nebesia,
rovný chrám kde je vám?
Človeka tu nieto, no Boh
zjavuje sa tu sám.
Ach, môj Bože, duchu večný,
ty myšlienko svetov!
Ty daj túžbam duše vrúcim
činných slávy letov.
Daj mi krýdla, čo ma vznesú
nad zem kolotavú,
ach, to učiň pre svoj triumf
a pre rodu slávu.

Vravel. A tie morské vlny
mu odpovedaly,
ako keby „ameň, ameň“
boly zaspievaly.

V Bratislave 1845.

Tmavé mraky zahalily nebeskú širinu,
oblaky sa rozohnaly na frankskú dolinu.
Nočný víchor zastenáva: „Či nebude rána?“
A z oblakov vyjde hviezda; duch to Korzikána.
Živly smiešané sa búria, ale nevíťazia,
druhých chcejú silou skrotiť, a len seba kazia.
Blesk tej hviezdy ligotá sa v rozbúrenej noci,
a muž nad Franciou stane neslýchanej moci;
delí živly, usporiada, do boja sa dáva.
Kam len pozrie, rukou hodí, všetko prekonáva.
Kto ťa vyvýšil, človeče, kto ti dal tú slávu?…
Sám ty, sám si položil si korunu na hlavu.
Sám si v boje išiel s vojskom, sám si viedol rady,
sám sis’ slávy nadobudol, sám zo svojej vlády.
Ale padols’! Kto ťa zrútil? či Moskal mrazivý?
Nie. Boh života i smrti, Boh náš večne živý.
Padols’! Ale či nežiješ? Telo zem schováva,
ale hviezda tvoja s neba sa poligotáva.

V Bratislave 1845.

Popri vode cinter, v ňom kopčekov hŕba,
na jednom kríž čierny, a pri kríži vŕba;
a na kríži čiernom veniec visí malý —
Kto ho ta zavesil, komu ho ta dali?

Milá ho vešala, milému ho dala,
pesničkám milého veniec venovala.
V jeho piesni city lásky zavievaly,
ako keď zasvieti slnko po prívali.
No nikto ho nečul, neslúchali ľudia —
teraz by ho radi, už ho nezobudia.
Na hrob osamelý vŕbu zasadili,
by spevca pamiatku časy nezhladily.
Načo mu tá vŕba?… Časom zvädne, zhnije,
s „Májom“ večne živým ona neožije.
A ktože hrob spevca, kto ho navštevuje?
Milá s vetierkom, čo od polnoci duje.
A ledva tri roky aj tri dni minuly,
už kvety na kopci i s vŕbou zhynuly.

Popri vode cintor, v ňom kopčekov hŕby,
na spevcovom nieto ni kríža, ni vŕby.
Kto teraz hrob spevca, kto ho navštevuje?
Víchor nočný len, čo od severa duje.

V Modre 1845.

Trón hriešnikov stojí, a hluk
veľkej tlupy ľudí
mladého zločinca z trápnych
myšlienok zobudí.
Ako kvet sparnom zmĺkvený
k zemi hlávku kloní:
tak on, výrokom zronený,
bôľnu slzu roní.
S dušou je už vo večnosti
za ohradou zeme,
no kde a v akých tam krajoch:
to, ľudia, nevieme;
telom ešte prikovaný
k zemi, prachu, hrude,
no i to hrešivšie telo
hneď duše pozbude.
V tele jeho, v ňadrách čiernych,
v srdci rana zieva,
rana tá sú hriechy jeho:
smrť ich priodieva. —
A čuj, už mu sudca číta
výrok smrti jeho;
a hľaď, ako priväzuje
už odsúdeného.
Palica zlomená — mladík
smysly svoje tratí,
hneď je mysľou vo večnosti,
hneď sa k matke vráti.
Kat mu oči zaväzuje,
modlí sa mních čierny,
tíško hlestí šepot jeho,
sťa vetrík večerný:
„Neuvoď nás v pokušenie,
lež zbav nás od zlého,
amen.“ Vtom dokola všetko
zfarbí krv sťatého;
šarha hlavou mu zatočí,
zbehlosť ukazuje,
ale sudca slová huby
sťatého počuje:
„Čo Boh dá, ty neber, pokým
hviezdy nepokynú;
vo vine netresci ľudí,
ale v ľuďoch vinu.“
Huba dovravela; škrane
ešte zklepotaly,
ale ústa sudcu toho
viac sa neusmialy.

V Bratislave 1845.

Hore strmým vŕškom pred mnoho rokami
kráčal Syn človeka s krížom Spasiteľa,
a ustatý zastal pred Žida dverami —
od smädu zomdlela sila jeho tela.
„Človeče, smiluj sa, daj mi kvapku vody:
viď, že div nezhyniem od smädu, nehody.“

„Tajdi, burič ľudu, tajdi, kráľ židovský,
v mojej svätej chyži pre teba niet vody.
Keď si kráľ — nuž vydaj rozkaz si kráľovský,
by ťa ochránili od smädu, nehody“,
odvetil Žid starý, Židia sa rehtali,
a Ježiša bledé pery zašeptaly:

„Jak ja teraz túžim vody za kvapôčkou,
ktorou si ty nechcel moje pery zvlažiť,
tak ty túžiť budeš s bolesťou najväčšou
za pokojom hrobu — ty budeš večne žiť“,
povedal a kráčal s krížom dial pomaly —
Ahasver obledol, Židia sa rehtali.

— — —

Na brehoch Gangesa, cez zelené stráne,
proti temnej noci kráča človek starý,
a vždy kráča ďalej, nikdy nezastane,
a predsa nikdy pot netečie mu s tvári;
zamerí si drlé kroky proti noci
a slzu utiera zo zapadlých očí.

Preletí kolísku ľudstva rýchlym krokom,
od jedného pólu k druhému sa šinie,
a zas navráti sa k Eufrata tokom,
k cedrom Libanona žalostne sa vinie;
na vŕšku zastane, k ňadrám siahne ruka,
hviezdičky myslely, že mu srdce puká.

A keď sa mu pery rečou rozknísaly,
hviezdičky verily, že sa modlí k Bohu,
ale pery jeho číslami rátaly,
duša radovala s’ čistému osohu.
Pritom jazyk jeho divné slová reční,
zo slov reči jeho Žid sa javí večný.

Vrelými homoky vstred púšti Sahary
proti žhavým vetrom s bradou ovesenou
zasa ďalej kráča jeden človek starý,
čo nezatúži za oazou zelenou.
Pri neznaných tokoch Nigery a Níla
pyskami hýbajúc neustajne žbríľa.

Nad vlnami Misisipa, Amazona,
tam po novosveta stepách divých, pustých,
starec zasa diaľnu svoju cestu koná
a sa pustí do hôr širokých a hustých,
s ľadom oboch pólov starec je ten známy,
i s Quitom i s vrúcou úžinou Panamy.

Brehami Dunaja, brehom Volgy mutnej
človek s ovesenou bradou dial putuje,
nikdy nesperlí s’mu pot na tvári smutnej
a pery na veky zľahka pohybuje;
shrbený, vychradlý, s tvárou rozoranou
k ľútosti pohýňa citlivých občanov.

Nie len tok Dunaja, ale všetky rieky,
nie len pády Níla, ale všetky vody,
nie len Libanonom, ale celé svety,
a po všetkých mestách divný starec chodí.
A všade len ráta, všade jednak reční,
zo slov reči jeho Žid sa javí večný.

Divný starec; bo on vody nepíjava,
ani chleba nejie. — A z čohože žije?
Mozole on ľudu nesvojho jedáva
a pot on národov nežidovských pije.
Shrbený, vychradlý, po svete putuje,
na ľud biedu kydá, a svet ho ľutuje.

— — —

Emancipovať, vraj, načim raz pútnika,
všetky práva dať mu občana voľného,
taký hlas k národom Evropy preniká,
požiadavka to vraj času terajšieho.
Avšak keď ten národ bez mäsa, bez kosti,
rovným byti nechce ostatným národom,
keď vo svojej pýche, v svojej nadutosti
seba len obzvláštnym drží nebies plodom,
za nečisté keď má všetko okrem seba,
opovrhujúc vždy nesvojské národy:
ako bratsky deliť s ním krajíček chleba,
spoločnými zrobiť požitky svobody?
Daromné to kriky! Kto chce voľnosť zlatú,
najprv sám nech zvrhne otroctva reťazi;
kto požívať túži pravdu Boha svätú,
sám nech strasie najprv lže a klamu vazy.
Až keď to sa stane, rovnosť možnou bude,
keď Hebrej sám v sebe uvoľní človeka,
keď večný Žid kliatby — —

V Bratislave 1845.

„Prievozník, prevez ma na beckovskú stranu,
dostaneš odmenu veľkú, nevídanú.“
Tak mladý pán volá, vietor slová schytá,
do speneného ich metajúc koryta.
„Mladý pán môj, my si radi zarobíme,
lež teraz pokúšať Boha sa bojíme.
Povodeň len včera važinu zaliala
a teraz víchrica vlny rozknísala.“
„No, len ma prevezte ta na druhú stranu,
veď vám dám odmenu veľkú, nevídanú.
Nuže, odbíjajte — hľa, už vás aj prosím,
bo dnes na poludnie v Beckove byť musím.
Musí: je veľký pán, to viete i sami.“
„I nu, poďme teda; nech je Pánboh s nami.“

Odbili už člnok, pritiahli k úboči,
a smelý mladý pán veselo doň skočí.
Je to čln dlhoký, úzunký, vysoký,
a vietor je veľký a Váh je široký.
Oba prievozníci klobúky s hláv sňali,
tíško sa modlili a sa prežehnali.
Čo vidiac mladý pán, zaraz smelosť ztratil,
už by sa bol radšej i do Mesta vrátil;
avšak už od brehu člnok odrazili
a tak veslovali, čo sily stačily.
No víchor bol veľký a Váh bol široký —
s Bohom, mladý pánko, šuhaj sivo-oký!
A chlapi veslujú, čo im sila stačí,
no čln voda berie, a smelý pán kľačí.
Kľačí na člnočku, úzkostlive vzdychá:
pery sa mu hýbu, var’ sa modlí zticha.

Na beckovskej strane prievoz odpočíva
a šuhaj sa na Váh rozbúrený díva.
Ide dial a ďalej, na Váh pokukáva,
poktorúc ho vidí, vždy si povzdycháva.
No keď mladé očká Váhu nevidely,
razom prestal vzdychať, a bol opäť smelý.

V Novom Meste 1845.

Krásna deva z okna hľadí,
milého vyzerá,
čaká teskno, čaká dlho,
čaká do večera.
Na večer jej milý prišiel
celý zamyslený.
„Ver’ si ty, môj premilený,
ver’ s’ ty pre mňa neni.
Ty rád blúdevaš po nociach,
nevieš sám, čo hľadáš;
moja láska čo si žiada,
milý, ty nebadáš.
Keď si myslím, že si pri mne,
ďaleko s’ odo mňa;
verže mi, môj premilený,
ver, že nie si pre mňa.“
A keď mesiačik zasvietil,
milý ju odišiel,
túži, hľadá, lež sa nevie,
čo si hľadať išiel.

A ráno zas milá hľadí
z okna na frajera,
premilého zas vyzerá —
či toho, čo včera?
A keď zlaté slnce vyšlo
nad tichou dolinou,
prišiel šuhaj spievajúci
k milej, s rozmarínou.
„Nie si ty ten môj včerajší
šuhaj zamyslený,
v tvojej duši nepokoja,
ni svíjania neni.
Takého ja milého chcem,
jak ty, duša moja!
Tvoj duch tichý, krása moja
ľúbosťou sa spoja.“

Junák bystrý objal milú,
milú večne mladú,
teraz im božie osudy
ruku v ruku kladú.
Šuhaj v svej milej ožíval,
ona v ňom ožila,
a životu miláčkovmu
základ položila.
Bože daj, by blahé dni im
večnej lásky svitly,
by na jejich strome lásky
umenia rozkvitly.

V Senici 1845.

Nie od vás, Múzy, ja prosím vnady
pre neličné junstva svojho spevy,
nech nenadchnú ich Helikonady,
ni šumné Hippokrény výlevy;
ja keď Vesny mladej slávim zjavy
a keď zdumám Slávy nad márami,
ja keď svojej spievam krásu devy,
nech nelietam Pegaza krielami,
lež jej krásou vznesený nad svetami.

„Nespievaj!“ hlas mi osudný vraví,
a ja predsa siaham za struninou.
Lež čo spievať? činy mladej Slávy?
Ach, junný rod môj nemá hrdinov,
nežil on ešte, nemá on činov.
A keď zduní harfa rozžialená,
ledva zbudiac spiacich Slávy synov,
žiaľom iba hlbším mi zastená,
strelami bleskov jasných ovenčená.

Nespievať, keď ľud Tatier spevavý
vo človeku zabúda človeka?
Nespievať, keď od stoliet rod Slávy
reťaze ducho-rabstva nezvlieka?
Ba spievať dovoľ, Bože, sťa rieka
po búrke, v ktorej sa strela zjasá,
sťa skala keď rúca sa predveká,
nech spev môj z pŕs junných vyvíňa sa.
A dušami bratov nech pozatriasa!

Nespievať, keď krásna Nitry dcéra
oka zenitom na mňa pozrela?
Nespievať, keď jak hviezda zvečera
i mne láskou duša rozhorela?
Ba spievať dovoľ, Bože, sťa biela
keď na tichej Nitre hlestí pena,
nech šumí spev môj, sláviac anjela;
sťa mesiacom rieka ožiarená —
láskou nech spev môj bôľne si zastená!

V Skalici 1845.

Pieseň jednu, pieseň svätú, Víla
Nitry, vdýchni ty do strún milého,
pieseň jednu, čo by nadzemského
zápalu mocou, vchodu voľného
dostala k srdcu a — k Tebe, moja!
Ja spieval už, lež hlasu jemného
nemá tvoj milý jak pieseň tvoja,
nuže pieseň jednu, ty Víla moja!

Vzdychá vietor nad vlnami Nitry
mutnej, bo rod slovenský tie časy,
čo vlastnou jeho vinou odkvitly,
silou ducha vymôcť nehľadá si.
Ach, lež prečo v otroctve sa plazí?
Či snáď verí, že z božej milosti
hrdza mu zožerie kov reťazí?
Hej, zožerie hrdza, lež len kosti
a špik národa, spiaceho v mladosti!

Nitra, čo smútiš? Čo tak bolestným
zastenávaš v riečišti hlesotom?
Dosiaľ želieš nad kňazom povestným
a nad sboreným Tatier životom?
No, len plač, a vĺn svojich glgotom
vyplač raz už lepšie z výšin doby;
ty ich vymodlíš, a potom… potom
vyrúť vlny na dietky poroby
a uveď ich v slávu, abo zas… v hroby.

V Nitre 1845.

Pekná, krásna si ty, Mína moja,
ako mesiac nad Tatrami bľadý,
zahalený mraku do závoja,
na sivé keď s výšky grúne hľadí.
Ňadrá tvoje sťa dva vodopády,
čo dol letia so skalín trávnatých,
duniac, sťa spev sirén večne mladý.
Mína moja, na tých ňadrách, na tých
dovoľ snívať v citoch lásky svätých!

Snívať?… Nie — nežiadam snov blažiacich,
lež mi ohňa vdýchni z nich svätého,
čo by sa mi vlial do žíl variacich,
do krvi a života celého.
A tým ohňom, Bože, za mojeho
daj mi zahorieť národa spasu,
a tým ohňom svätým budiaceho
zo smrti spania udeľ mi hlasu,
abych ním odklial tatranskych hôr masu.

V Modre 1845.

Krásna si ty, Javorina sivá,
keď nad tebou zavisnú mrákavy,
končiar tvoj zrosený sa hor’ díva
s tichou bolesťou v nebies výšavy —
tíško trpiac hrom blyskov ťarchavý.
Aj milá moja, keď lós ošinie
neprajný života jej prístavy,
nereptáva, v zúfalstve nehynie,
s tichou sa slzou k mojim ňadrám vinie.

Utešená s’, Nitra, rieka mutná,
keď v tichom šume vĺn nad časami
žiaľne nariekaš, sťa mati smutná
nad mrtvými plačúca dietkami,
ktoré padly Nitry pod múrami.
Aj milá moja, jak vlny tvoje,
vzdychá, keď rozhorí sa túžbami,
a túžby a žiale, to oboje
v šumiace vleje zticha piesne svoje.

Milá si ty, Javorina naša,
keď sa t’ zrána žiar slnca usmieva,
šumný tichý vetrík keď zanáša
(úbočia čo ti zelené previeva)
štebot vtáčka, čo si v kríku spieva.
Aj milá moja, jak zelenavé
keď lístky šepocú tvojho dreva,
k úsmechu otvára pery hravé
a veselosťou hľadia zraky plavé.

Velebná si, rieka, svoje spevy
keď šumiace, víchrom rozpenená,
v brehoborné popremieňaš hnevy,
keď ti víchor vo hroboch vĺn stená,
hrozná si ty, rieka rozvlnená!
Aj milá moja, jak tvoje stony,
velebná je hnevom rozhorlená,
a jak smeť každú vyhodia ony:
nezblížia sa k Míne klebetníkov shony.

Na Myjave 1845.

Kňazom Nila sa v Izi zjavila
tvárnosť božstva, v ohni Zerdušovi,
v Olympe sa Grékom zobrazila,
v Jupitera bleskoch Rimanovi;
svitá zas jedným zo sôch Canovy,
abo z Rafaela krás predmetov,
iným zasa sťa Korsikánovi
zo smelých mohutnej slávy letov:
len mne z oka Míny hľadiacich svetov.

V Bratislave 1845.

Rád som hľadel na slnka západy,
pozdných mrakov na barvy dúhisté,
rád som videl sivé hôr výhľady,
rád počul, jak šumia toky čisté;
a rád driapal som, sa na skalisté
hrady, v nichžto vanú rozpomienky
v tichých vetroch cez škáry neisté,
a cítil som v tichu večerienky:
no city moje boly bez myšlienky.

Rád myslel som o slohoch jazykov,
o národoch žijúcich svetami,
rád do jejich zanoril sa zvykov,
rád myslel som nad ľudstva dejami,
a nad časo-ducha pokrokami,
čo tak neskoro tvár zanovitú
vyjasniť prichodí nad Tatrami,
a myslel som od mrku do svitu:
no myšlienky moje boly bez citu.

Avšak osud kynul. Vietor tichý
zavial nad tokom Nitro-Moravy,
a rozpeniac vĺn sivé kalichy,
penu ich bielu vietor ihravý
zaniesol pod múry Bratislavy.
Na vlnách Dunaja sa pohýňa
člnok z bielej peny, bez zástavy,
na ľavej strane k brehu pripína
a z neho vystúpi: krás dcéra — Mína.

I zastane nad Dunaja tokom
a túžobne sa vôkol obzerá,
ja v zraky jej svojím pozriem okom,
ako keď prvá hviezda z večera
z temných výšin hľadí do jazera.
Túžbou sa ona bôľnou usmiala,
sivé jej oko slasťou zamiera,
dvojná ňadier vlna sa zdýmala
a bielu mi ruku Mína podala.

Počuj, večerienko bledo-zlatá,
čo tak krásne svietiš nad horami,
počuj, ty hodina noci svätá:
cit nový môjmi búri ňadrami.
Počuj, ty rieka, s svojimi vlnami,
čujte, nebies ľúbiaci cherubim:
i ja rozhorel lásky citami —
v nich oslávim sa, abo zahubím,
počuj ma, Bože: ja ľúbim, ja ľúbim.

No, hľa, láska je vraj slepá; spevy
večné scholastikov tak mudrujú;
a to možné, jestli v krásach devy
vädnúcu len krásu obdivujú.
Jestli ľúbiac devu, k nej sa majú
ako husi k plným zbožia snopom;
ňadrá moje, odvtedy čo znajú
lásky cit, nehľadia slepým okom,
ale Heršelovým už teleskopom.

Rád hľadím ja na slnka západy,
na pozdných mrakov barvy dúhisté,
rád vidím ja sivých hôr výhľady,
rád načúvam šumieť toky čisté;
rád driapem sa na hrady skalisté,
v nichžto slávy vanú rozpomienky
v tichých vetroch cez škáry neisté:
a cítim pri tichu večerienky,
a city moje nie sú bez myšlienky.

Rád myslievam o slohoch jazykov,
o národoch žijúcich svetami,
rád do jejich zanorím sa zvykov,
rád myslím nad ľudstva dejinami,
rád nad časo-ducha pokrokami,
ktorý tak pozde tvár zanovitú
vyjasniť prichodí nad Tatrami;
myslím často od mrku do svitu,
a myšlienky tie nie sú už bez citu.

V Bratislave 1845.

Zlatorohý mesiac zorničku zaľúbil
a šepmo jej svoju večnú lásku sľúbil.
A slnko za zorou šepot počúvalo,
hneď sa medzi milých, hneď sa rozohnalo.
Nepoprialo milým šťastia, nepoprialo,
bo svetlom horúcim svety rozohrialo.
A na večer mesiac vzdychá za zornicou,
jak holub za sivou plače holubicou.
Tiekly mu slzičky, zmenené v iskričky,
slzy mesiačkove sú zlaté hviezdičky.
Slnko ich zbudilo, slnko to už tuší,
preto ich každý deň plameň slnka suší.
A dennica jasná keď slniečko zhliadne,
od bôľnej spomienky na celý deň zbľadne.

V Bratislave 1845.

Milá s’, panna,… sviežosť tvári Tvojej
sťa keď púčok ruže rozvíňa sa;
no milšia mi sviežosť duše Tvojej,
keď v láske národa rozkochá sa.

Vnadná s’, deva,… žiara zraku Tvojho
sťa blysk dvúch hviezd v noci tmavej;
no peknejšia vnada srdca Tvojho,
dostupného rodoláske pravej.

Krásna s’, panna, i keď sa rozsmútiš,
slzou bôľa zmočiac oko čierne;
no krásnejšia, keď nad rabstvom rodu
zaželie Ti srdce slávoverné.

S Bohom, deva! Miluj vlasť a národ,
miluj vždy tak, jak miluješ teraz;
v láske tejto nájdeš blaha zárod,
v láske tejto stretneme sa neraz.

V Sobotišti 1845.

Hora, hora, tichá hora!
Tichá duša moja,
ticho tvoje, city moje
dovedna sa spoja.
V tvojom tichu city svoje
spokojne ukryjem,
plyňte, leťte okamženia,
nech vás viac zažijem.

V Prietrži 1845.

Duša, vrav, za čím túžiš stajne,
čo vo všetkých hľadáš zjavoch sveta?
Či zo zeme chceš mať nebodajné
kraje, do nichž duch tvoj si zalieta?
Ach, duša, raj je pustá klebeta,
vo svete tom blaha, pokoja niet;
až keď súdny deň svety rozmetá
a nový dá nebies plameňom let:
snáď potom rozkvitne pokoja svet.

V Bratislave 1845.

Kolíše sa čln na jazere sinom
a búrlivá vlna tam ho metie,
neni karmánu, neni vesla pri ňom,
ni vetridlá nie sú rozostreté.
Ach, tak ja tiež v tom rozvlnenom svete,
v divých vlnách ako člnok plyniem,
neraz myslím, kam, vlny, ma nesiete,
život či nájdem tam, či zahyniem.

Plynie dosiaľ čln prostred šumnej peny,
podáva ho vlna vlne hravej;
zavial tichý vetrík, ten premení
osud malej loďky zatúlanej.
Ten ju voháňa do choboti teraz,
našla malá loďka už pokoja —
vetrík zaveje, oj, zaveje neraz,
kým svoj prístav nájde duša moja.

V Bratislave 28. mája 1845.

Slovenčina moja, krásné ty zvuky máš,
Slovenstvo vzbudzuješ, život mu dáš!

Slovenčina moja, dcéra Tatier tichá,
za tvojimi hlasmi Kriváň vzdychá!

Slovenčina moja, reč zápalu plná,
krásné tvoje zvuky ňadrá zvlnia!

Slovenčina moja je život i viera:
s ňou len Slovák žije aj umiera!

*

A kto ju miluje, nech žije, nech žije,
kto sa jej odrieka, sám seba zabije!
Slovenským hlasom privykať sa učte,
slovenské piesne, svetami zahučte!

V Hlbokom 25. júla 1845.

Smrť je život mladý, keď on ohňa nemá,
v otroctvo svoboda bez života padá,
reč je bez zápalu a bez ohňa nemá,
darmo v nej ľudský duch živé slovo hľadá.
Život s ohňom mladým večný život stvorí,
zápal osvobodí z reťazí otroka,
za rečou zápalnou milion zahorí,
v živom slove vidí večného proroka.
Život, život drahý, bystré tvoje lety
sboria a vystavia svety nado svety!

*

Nuže von, črviaci, v knihách zanorení,
hurá, von sa z kníh už, von sa do života!
Nuže von, rodáci, v chyžiach zotročení,
von, vy, na prsiach čo omdlievate ženských,
von, ak máte ešte v sebe síl mládenských:
hurá, von sa z chyžiek, von sa do života!

*

Tisíce krajanov mŕtvy život majú,
tisíce na vašu pomoc len čakajú,
no keď vodcom zápal chybí,
bez ohňa keď stoja,
keď si svoje brániť práva,
keď sa smrti boja:
beda vtedy krajne, ľudu,
so životom psota,
miesto svobody mať budú
život bez života.

*

Hoj, hore sa, čo si driemal,
pretriže si oči,
nech ti myseľ od života
činného nebočí!
Hor sa, hor, čo ste mlčali,
ako v kliatbe večnej,
rozviažte si už jazyky
raz k reči skutočnej.
Hor sa, čo ste zaháľali
bez činov v samote,
sprobujte raz sily svoje
v žijúcom živote.
Hor sa, čo ste hodovali,
už raz otriezvite
a so zápalom mládenským
živý život žite!

*

Chlebár žaluje na sveta zlosti,
načo by vraj on sial nepokoje,
keď sa ohlási a zúrivosti
ho vetrík ovanie, tu vo svoje
skrýva sa kúty a skladá zbroje.
Iba duch smelý smelo si lieta,
cez búrok sa prerúti závoje,
z bleskov, ktoré naň mece zlosť sveta,
večných si slávy vencov naspletá.

To, hľa, život môže, to zápal a vôľa,
keď sa do síl ona mládenských preleje,
svety nové stvára, kde pustota bola,
duchom svojím riadi človečenstva deje.
Život, život drahý, bystré tvoje lety,
sboria a vystavia svety nado svety!

*

Ľud sa nezná, a nezná život jeho,
človek je, vraj, tôňa, život jeho sen,
bledá, vraj, z hviezd zlatých padla iskra len,
čo dať mu nemôž’ bytu skutočného.
Áno, človek bez ducha, srdca len tieň,
a sen je život mladý bez umu a citu,
kto krem pokoja iných nehľadá vien,
kto si v bruchu nosí hlavu zašitú:
tomu život nie je sen, lež noc bez svitu.

No kto duchu žije, hriechu sa chráni,
kto z tohto života večný život tvorí,
ten ako Kristus zrúti pekla brány
a kľúčami pekiel nebo si otvorí.
A letiac, púť mliečnu na dvoje rozborí,
a päsťou ctnosti v barisko zem zrúti,
keď sa naň žiara slnka rozvíchorí,
z rúk jeho lúče žeravé vykrúti
a po večnej bude letieť duchov púti.
Život, život drahý, bystré tvoje lety
sboria a vystavia svety nado svety!

*

Živý mŕtvym život dali,
živé činy večne žijú,
živé reči tak sa v skaly
ako v srdcia ľudské vryjú.
Živý život život dáva,
živé večne žijú hlasy,
živý čin po smrti vstáva
z hrobu — živá viera spasí.

V Bratislave 14. októbra 1845.

Šuhaj dumný, mladý dievča v srdci nosí,
no darmo dievčinu o lásku on prosí;
šuhaj žiale spieva, z hlbín duše vzdychá,
v jeho mutnom oku slza neusychá.
Hynie mladosť jeho, ako ten prvý máj,
keď mraky zaclonia kvetnatý tichý háj.

Láskou opútaný, sťa väzeň v žalári,
umrel. Hľaď, už kladú šuhajka na máry.
Onemely piesne, umĺkly na veky,
sťa keď ľady stiahnu šumot bystrej rieky.
A šum spevu svojho, spevu láskavého,
obetoval spevec Jarmile cudzieho.

Sláva zaplakala; a či i Jarmila?
Ach, ona zo spevov krámy založila.

V Bratislave 7. novembra 1845.

Stoja hory, stoja, i vrchy skalnaté,
stoja sveta grúne ľudstvu sväto-sväté.
Na jeden vždy končiar slnko zvlášte svieti,
a s vrchu čin ducha k svetlu svetov letí.
Ale dokiaľ svetlo?… Kým Boh nepokynie,
bo s jeho kynutím žiara svetov hynie;
zhynie pre vrch jeden a na druhý svieti,
a tu zas čin ducha k svetlu svetov letí.

Tak už nižším vrchom slniečko svietilo,
lež tie vyššie vrchy ešte nežiarilo;
na ktoré svietilo, tie sa už vyžily,
iba hmlivé majú k životu dosť sily.

*

A slnce zas klesá, slniečko zapadá,
tu svietiť nebude, bo svet nový hľadá;
život s ním tiež vymrie, so svetlom odletí,
pamiatka zostane a mesiac zasvieti.
„Mesiačik tichučký, svieťže poľahúčky,
bo je cesta dlhá a život krátučký!“
A mesiačik vyjde, a slnce zachodí,
ešte jeden pohľad na starý vrch hodí;
a keď zachádzalo za hory vysoké,
ticho zaujalo svety hôr široké.

*

Na najvyššom vrchu slávny človek stojí,
tuším slnku spievať na rozlučnú strojí.
Tvár má ako mesiac, keď deň svitá biely,
oči jeho ako klesajúce strely,
vietor nočný chladný vo vlasoch mu vzdychá
a na zbledlom líci slza mu usychá.
I pozrie ta dolu s vrchu vysokého,
pozrie na doliny sveta širokého:

„Tam som sa vyšinul, kam som žiadal neraz,
tu som nad svetami — ale kamže teraz?
Či ešte dial letieť ta do výšok hmlivých,
a či vryť sa do čriev hory tej strašlivých?
Či sa k hviezdam dvíhať, ako slnce z rána?
Či sa do bytov vtrieť najvyššieho Pána?“

Zamyslí sa. Oko horí, srdce vzdychá,
a na bledom líci slza mu usychá.
A pozrie ta dolu s vrchu vysokého,
pozrie na doliny sveta hlbokého:

„Ľud môj, ľud môj drahý! Slnce ti zapadlo,
čo kvitlo, odkvitlo a teraz uvädlo;
čo teraz uvädlo, to viac nerozkvitne,
už ti to slniečko božie viac nesvitne.
Iba mesiac bledý, ten ti svietiť bude,
no svet činy ducha tvojho nezabude.
Kebych vedel činy tvojho ducha spojiť,
tým bych hľadel dušu ubolenú kojiť.
Hej, spojím ich, spojím, obetujem vlasti,
spojím ako prsty svoje v jednej pästi.“

Povedal a spojil činy svojho ľudu,
ktoré sťa duch boží večne živé budú;
a pero, sťa kľúče, oddal víťazovi,^[4]
on svet nemý zavrel, už nastáva nový.
Ešte raz dotkne sa svej harfy slziacej,
ešte raz zaspieva, by nespieval viacej:
„Dobrú noc, dobrú noc, ľud môj dávnoveký,
dobre spi, sladko sni, i budúce veky!
Zapadlo ti slnko, viacej ti nesvitne,
iba keď večný deň raz svetu rozkvitne.“

Slza slovo dusí,
duch sa Nemca striasol,
a spevec posledný,
jak hviezda v rozední,
hasol — — zhasol.

V Bratislave 22. marca 1846. (Deň smrti Goetheho r. 1832.)

Loďou bez vetra na tichom mori
ľudské žitie sa bez lásky stáva,
sťa tá nezajde v diaľné priestory,
tak život bez lásky nelietava.
No ako keď vetrík pofukáva
do vetridiel, režúcich vĺn bitia,
sveta oceány loď prepláva:
tak i city lásky ľudské žitia
ku mohutným slávy letom schytia.

V Bratislave 1846.

Javorina, ty hora zelená —
farbou pokrytá hravej nádeje,
k tebe letí duša rozžialená,
keď sa jej tu dľa vôle nedeje.
Sťa keď vetrík tvoj tichý zaveje
a v úbočinách ti rosnatých vzdychá:
tak i mne pre sklamané nádeje,
ako tebe, Javorina tichá,
slza v mutnom oku neusychá.

Nitra milá, Nitra rozpenená,
hlestiaca šumom nádeje spevov,
k tebe letí v dumách ponorená
duša, priateľka nebeských zjävov.
Sťa keď do tvojich vdýchne výlevov
večne slziacich vetrina tichá,
a zplače hlasom sirény spevov:
tak i mne za čímsi srdce vzdychá,
ako vlny tvoje, žiaľ môj nevysychá.

V Nitre 1846.

Kde je radosť, potecha kde?
V predošlosti niet radosti,
národ hlivel v nečinnosti,
svoj si chváliac starý svet,
driemal vo snách od stoliet,
a syn smúti, žalmy spieva,
radosti že nikde niet.

Kde je úfnosť, nádeja kde?
V prítomnosti niet úfnosti,
národ žije v nesvornosti,
zanedbáva žitia kvet,
nepúšťa sa v bystrý let,
a syn smúti, žalmy spieva,
nádeje že nikde niet.

V Skalici 13. júla 1846.

Na Trenčíne ticho; bo pán neodvislý,
pán slávny, je smutný — Matúš dumá, myslí.
Čože trápi pána? hja, to nikto nevie;
láska asnáď? či vlasti osudy levé?
A hneď oko ťažkým omdlieva mu žiaľom,
hneď sa ziskrí, ako blysky nad prívalom.

„Hejsa, spevci traja, sem sa ko mne majte,
pána rozveseľte, pánovi spievajte!
A kto mi najkrajšiu z vás zaspieva pieseň,
boháčom ho spravím ešte v túto jeseň.“
A spevci s harfami pred Matúša stali
a jeden za druhým menivo spievali.

Spevec prvý:

Láska, láska, dcéra neba,
čože by bol svet bez teba?
To by bol svet bez dievčiny,
jak záhrada bez kvetiny.
Dievča, dievča, dievča sem —
dievčatká ja milujem!

V láske človek zapomína
na to, čo ho tu omína;
v láske radosti bývajú,
v nej sa duše roztápäjú.
Dievča, dievča, dievča sem —
dievčatká ja milujem!

Spevec druhý:

Víno, víno, dieťa neba,
čože by bol svet bez teba?
To by bol svet bez rieviny,
čo šuhajček bez dievčiny.
Vína, vína, vína sem —
vínko ja obľubujem!

V víne človek zapomína
všetko, čo ho tu omína;
v ňom radosti prebývajú,
v ňom sa duše roztápäjú.
Vína, vína, vína sem —
ja len vínko milujem!

Spevec tretí:

Rod môj drahý, syn ty neba —
čo by bola vlasť bez teba?
A bez vrelej lásky k vlasti
zlé by domov kryly strasti:
vlasť svoju a rodnú zem
a v nej rod svoj milujem.

Láska k vlasti povytína
to, čo rod môj tu omína;
v citoch tých radosti vlajú,
v nich sa duše roztápäjú —
vlasť moja a rodná zem,
tebe sa obetujem!

Zatíchli speváci. Pán Váhu tretiemu
spevcovi veľkú prisúdil odmenu.
No spevec odvetí: „Bohatstva nehľadám,
len v háji nad Váhom žiť v pokoji žiadam.
Z lístia, nie zo zlata si ja vence vijem,
v blahom miere duše piesňam svojim žijem.
A keď mraky stanú nad vlasť milovanú:
vyvolaj ma z hája, nech tiež umriem za ňu.“

Diví sa pán slávny a na spevca hľadí —
teraz čosi myslí, čo nikdy nemyslel;
ešte spevca medzi háje vyprevadí,
a v zámok sa vrátiac, hlbšie sa zamyslel.

V Bratislave 9. septembra 1846.

Žiješ-li, Mína? žiješ, vlasť moja?
Vlasť a Mína, ako vy žijete?
Či nad vami jak nado mnou stoja
zimné mrákavy po krásnom lete?
Ty, Mína moja, keď na tom svete
z krás tvojich viacej neostalo by,
len hŕstočka prachu, popri kvete
hrobovej ružičky — ach, v tie doby
žiaľné spevy bych vylial v ich hroby!

Ale ty, vlasť moja, ty žiť musíš,
tebe otvára sa skutkov brána,
ty slasť svetoživota zakúsiš,
hoj, ty žiť máš — tá je vôľa Pána!
Dvíhať sa máš ako slnce z rána,
kvitnúť máš kvetom slávy, pokoja,
bo — ach, kebys’ ty, vlasť milovaná,
padla snáď vinou bratského rozbroja:
v rumy bych sa ť vryl, vlasť moja, vlasť moja!

Počuj, Mína, keby duša tvoja
zaletela v tamtie kraje tôní,
keby, sprostiac sa krásy závoja,
let duší nastúpila pokonný,
za večnosti sa skryjúc opony,
a mňa bys’ samého ostavila:
žiale prelial bych v bolestné tóny,
z krás by sa tvojich harfa složila,
a v harfe znovu Mína by ožila.

Z tých ramien bych složil drevá dvoje,
z ňadier dno, odrážajúce hlasy,
na klinky bych prsty zmenil tvoje,
na zvučné struny belavé vlasy,
namiesto rezby tvých očí krásy;
a harfou tou zavznely by spevy,
čo by zapadlé odklialy časy,
a harfy tej duniace výlevy
život by vrátily milej mi devy.

S harfou bych ja tou chodil po svete,
a spieval bych lásky svojej žiale,
ktorú los v jarnom ošinul kvete;
a harfou tou od Volgy ku Sále
zobúdzal by som city zaspalé,
a od vĺn Baltu k Adrie stonom,
piesňou smyl bych hriechy zastaralé,
a velebným harfy barytonom
zmŕtvychvstania hlasy vychytil bych zvonom.

V Belehrade 1846.

Svieť, mesiačku zlatý, na hrob mej mamičky,
povedz jej, že tečú dcére jej slzičky.
Tečú slzy, tečú, ale v cudzom kraju,
ach, a potešenia pre mňa tu nemajú.

Ako tomu kvietku na skale tam sivej,
tak mne v cudzom kraji, viac mŕtvej než živej,
viac mŕtvej než živej v cudzine klamlivej.

Ako kvet na skale nevie, kam sa skláňať,
keď búrlica počne lístočky mu ráňať:
tak ja v cudzom svete, medzi cudzím ľudom,
neviem kam sa ukryť smutným pred osudom.
Iba mesiačkovi žiaľ v cudzine spievam,
a bolesťou večnou a túžbou omdlievam,
ja túžbou omdlievam, v cudzine umieram.

V Pešti 20. septembra 1846.

Na počiatku bolo slovo —
jak svätý Ján hovoril —
u Boha to slovo bolo,
ním on svety otvoril.

I na konci bude slovo,
veľumy tak hovoria;
ale ktoríže tým slovom
zas tie svety zatvoria?
Deje svetov.

V Pešti 1846.

Rod a milá — láska to spojená,
duch je to a duša môjho žitia,
a tá láska, v jeden cit sovrená,
búri v ňadrách sťa vôd vlnobitia.
Tu i tu vlny tie ma zachytia,
v najvyšší ma duchov vyšinúc byt,
a čo mi vtedy prsia pocítia,
to mrakom zeme dáva nebies svit,
nadzemský je to ľudských ňadier cit.

Mína, ty kochanka duše mojej,
ty si vonný môjho života kvet,
ráno mi svitá len v kráse tvojej,
citov si ty mojich nezmerný svet.
Ty daj mysliam duše nadzemský let,
nech ony slasti rajov pocítia,
tvej duše oko na púti im svieť,
keď sa k letom milosti vychytia,
Mína moja, hviezda môjho žitia!

Rod môj, ty kochanok duše mojej,
ty ovocný môjho života kvet,
deň mi svitá v budúcnosti tvojej,
myšlienok s’ ty mojich nezmerný svet.
Ty daj mysliam duše nadzemský let,
nech ony city duchov pocítia,
tvej slávy hviezda na púti im svieť,
keď sa k letom činnosti vychytia,
drahý národ môj, slnce môjho žitia!

V Pešti 1846.

Pri mocnom orechu mladá lipka stála;
keď vetry fučaly, orech sa nepohnul,
a lipka sa malá voždy len knísala,
najmenší ju vetrík v ktorý chcel bok ohnul.
Pán orech ju vysmial, chichotal sa veľa;
lipka len mlčala, posmešky trpela.

Naraz, búrka prišla, vetry zaskučaly,
a zkade zaduly, všetko porúcaly.
Teraz v tú sa stranu divé vetry ženú,
kde orech-pán lipku vysmieval zelenú.
No lipka sa opäť pred víchrom len zohla,
keď tá búrka orech s koreňom vytrhla.

V Pešti 1846.

Čo to za hrmot v klietke zelenej?
Vtáčika snáď kočka honí?
Len dnes ho chytil vo vystavenej
sklopči šuhaj pri zátoni.
Ah, vtáčika tam nehoní mačka,
pazúry doň nezatína,
ani ho decko teraz nemadžgá,
lež žiaľom vtáčik zdochýňa.

I vystiera si nožičky drobné
a žltý pyštek otvorí,
sťa by volal na časy svobodné,
sťa lúčil by sa od hory.
Nie len na časy tie si spomína,
nelúči sa len od lesov,
lež tuším i vtáčnika preklína,
čo ho do väzenia vniesol.

A hľaď, ako zaťal pyštek malý
v prsia, čo ich bolesť duje,
jak mu všetky pierka povstávaly,
jak nôžkami zalamuje.
A krýdelká zdvihne a zas spustí,
hneď žiaľné oči roztvorí,
hneď mu ich fáteľ zakryje hustý,
keď sa v prsiach bôľ rozhorí.

Pri ňom vo válovci jesto veľa
zrna, semenca, vodičky,
všakových maškrtôk hŕba celá,
i cukru kus nemaličký.
Lež vtáčik teraz o to nestojí,
nač mu zrno, cukor, voda?
Jeho nič už teraz neukojí,
len smrť alebo svoboda.

No svobody nikto mu nevracia,
preto sa hruď bôľom zduje,
pestré krýdelká dvíha, obracia
a nôžkami zalamuje.
A mutné očičky hneď roztvorí,
hneď ich zľahka zavrie bôľom,
nevidí lesov, nevidí hory,
ni jarček, čo tečie poľom.

A hľaď, teraz jak sa hodil, zdvihol,
jak si vystrel kŕčovite
chvostik a krýdla, a okom mihol,
zatnúc nôžky zanovite.
Ešte raz zdul sa, hodil, pyšťoky
otvoril a s bôľnym stonom
zduly sa napokon ešte boky.
Vydýchol — a bolo po ňom.

V Príbelciach 1846.

Jeden pavúk starý kamsi sa zatúla
a nenazdaj vojde k včeličkám do úla;
a keď v úle videl tie krásné poriadky,
tie priečinky rovné a v nich medík sladký,
tú pilnosť večitú, svornosti plat veľký,
veľmi sa zadiví a pýta sa včelky:
„Povedz mi, včelička, prečo z vás ni jedna
osve nepracuje, lež všetky dovedna.
My síc’ tiež pradieme, lež nie pre druhého,
každý život shŕňa do domku vlastného;
my sa zabíjame, pôtkami kazíme,
vojna u nás trvá jak v lete, tak v zime.“
A včelička na to: „Hja, môj milý bratku,
veď my tuná máme kraľujúcu matku.“

V Modre 1845.

Či vieš, Mína, keď sme sa lúčili,
vrhla s’ kameň do tichého plesa,
vlny sa nad ním sovrúc spenily,
v trasavé sa meniac vôd kolesá;
a kolo rastie a rastúc klesá,
a keď najďalšia jeho širina:
vtedy slabne, vtedy pominie sa.
I lásky našej krásna vidina
v osudnej diaľke pomaly vyhýňa.

V Príbelciach 1847.

On umrel, a umrel vo väzení,
v zemi cudzej, od vlasti vzdialenej,
on umrel šarhami utrápený,
na sihoti divej, opustenej.
A keď s mysľou na rod, vlasť vzdialenú
klesal, keď hodina smrti sa blížila:
nik mu neľúbal ruku studenú.
Ni choť, ni dcéra mu oči nestlačila.
On, ktorý vlasti žil, mrúc, v nej nedokonal,
nie v lone národa, zaňž slávne bojoval.
On umrel — — a roky pominuly,
slávy jeho kriela krajmi sveta
šíro, ďaleko sa rozšinuly,
v povesti čo nesmrteľnej lieta;
áno, v šírom svete človeka niet,
čo neznal by činy veľkého mocnára:
a predsa — ó, hanba, bojácny svet
a nevďačná vlasť víťazného cisára
zákon spravily hanobný, dľa ktorého
po vyhnanstve žiť musí rodina jeho! —
A spýtate sa, čo on urobil,
že z krajiny vyhnali mu rodinu?
Či zákony občianske zhanobil?
Či snáď vlastnú zapredal krajinu?
Či bol zradca a či hriešnik dáky? —
Ach, hej, hriešnik bol on; bo v očiach tyranov
hriešnik je najväčší človek taký,
čo svätý smer vierouky a zákonov
žiada; hriešné sú žiernikom také plody,
od nichž zničen býva bojovník svobody. —
A on za svobodu Europy
dvihnul šabľu v pästi mu zvoniacu!
On osvietil stemnené pochopy
ľudo-práva; on pánov strašiacu
mešťanom dal Francie ústavu!
On úzkej vlasti svej rozšíril hranice,
nie krajny, lež sveta si zástavu
niesol v boj Marenga, Jeny, Austerlice,
zo sveta chcel telo sliať, z Galie hlavu,
sebe vzal triumfy, národu dal slávu.
To on urobil, to činy jeho!
A rodina vo vyhnanstve žije,
vysúdená od ľudu vlastného —
a brat, čo mu srdce za rod bije,
ktorý v polovici žitia prvej
chcel za Franciu umrieť, v druhej polovici
chce vo Francii mrieť: kmeť ten do tej,
čo brat oslávil, vkročiť nesmie hranici.
Počuj, Francúzsko, príduť ešte hodiny,
že v prachu ľúbať budeš purpur tej rodiny!

V Príbelciach 14. júna 1847.

Vej, vetierku, vej, večerný,
ofúkaj mi žiale moje;
ty môj priateľ, ty môj verný,
vlož na ne balzamy svoje.
Balzam tvoj, ach, ten zahojí,
ten bolesti srdca ruší,
vánok tvoj tichučký spojí
vzdychy dvoch túžiacich duší.

Svieť, mesiačku, svieť, tichučký,
vy, hviezdičky, pomáhajte,
túžby moje poľahúčky
vy aspoň vypočúvajte.
Život môj je túžba samá,
bez nich duša mi umiera
a duch letí za túžbama,
v nich mu nádeja je viera.

Keby nebo bola kniha
a litery tie hviezdičky,
ešte nevypíše nikda
lety túžiacej dušičky.
Hoj, dolinka, dolinôčka,
úzke mi úbočie tvoje,
ľahké sú mi krýdeločká,
ďaleké sú lety moje.

Nad Lysicou, nad vysokou,
húska sa tam kolembala,
nad dolinkou úzkobokou
túžobne si zagágala:
hoj, dolinka, dolinôčka,
úzke mi obočia tvoje,
ľahké sú mi krýdeločká,
ďaleké sú lety moje.

Jak tej húske na dolinke,
tak mne v mojej chyži malej:
ztratila sa húska v diaľke,
ach, len ja nemôžem ďalej.
Keby nebo bola kniha
a litery tie hviezdičky,
ešte nevypíše nikdá
lety túžiacej dušičky.

V Príbelciach 21. júna 1847.

Čo to za jedľa tam na skale v tôni?
A čo to pri jedli za osika?
A panoha jedle k osike sa kloní,
k vysokej čo jedlici privyká.
Oj, nie je to jedľa, nie je to osika,
milú to objíma ruka Jánošíka.
Víchor stromy kláti, stromy sa knísajú,
a rúčky milencov, tie sa objímajú;
hlávky jejich láskou dovedna sa klonia,
a v diaľnej dedine na podvečer zvonia.

On:

Čuj, čuj, ako hviždia víchre v borovine!
Či nie strach, nie hrúza milej mi dievčine?

Ona:

Nech, milý, nech skučia v borovine víchre,
však v tvojich objemoch dievčina nesychre;
a trebas i šarkan grúne poprelieta,
keď ma ty objímaš, neľakám sa sveta.

On:

Odíď, milá, odíď: strašné mám tušenia —
blíži sa krutá smrť, smrť to bez spasenia;
a nepokoj hrozný šeptavo mi vraví,
že ma šarhy ruka zo žitia vypraví.
Odíď milá… večne opusť nešťastného,
odíď, z objemu sa vyviň posledného!

Ona:

Ach, milý, nevravže, s tebou som ja žila,
ty si mňa a ja som teba oblažila;
s tebou som ja žila, s tebou i umieram,
na zdrnelé kosti seba povystieram.

On:

Seba? — Ver’, pravda je! Za mnou sas’ pustila,
jak za orlom divým orlica nad bralá,
do môjho života celkom si sa vžila,
v odvažných si letoch vždy so mnou lietala.
Či vieš, keď som ja z hôr vyšiel krásno-divých,
keď sme sa poznali: zľakla si sa lotra,
zľakla si sa skutkov zlosyna strašlivých,
a dievka nešťastná — zaľúbilas’ lotra!

Ona:

Nie lotra, nie lotra, lež chlapca bystrého,
priateľa života, života voľného.
Ruku svoju, milý, v krvi si nemáčal,
za peniaze s’ ľuďom krky nevytáčal.
Kde bolo, tam si bral, kde nebolo, dával,
chudobe, žobrote vďačne pomáhaval.

Milý môj, počuj ma, vráť sa do dediny,
v svätom kostole sa staň mužom dievčiny.

On:

Hoj, čo je mne, žitie bez hory a skaly?
Čo mne život taký vo večnej porobe?
Mysli mi k svobode už poprivykaly,
mám-li tam s tými žiť, to už radšej v hrobe.
Lež tys’, milá moja, ľud svoj zanechala,
a rodina tvoja, tá ťa oplakala.
Miesto domku svojho z listia máš tu šopu,
miesto chrámu Boha: vysoké skaliny.
Namiesto priateľov: divých zverov kopu,
a miesto priateliek: divoké zeliny.
Nuž povedz mi, milá, nešťastná dievčina:
čo ťa viaže k lotrom, čo k srdcu zlosyna?

Ona:

K srdcu srdce viaže, láska ide z neba!
Ach, nie som nešťastná, dobre mi je s tebou;
ja ni u rodiny nechcem byť bez teba,
divno tam byť musí, kde by si ty nebou.
Tu mám miesto chyže: širokú prírodu,
miesto večnej služby: bezkrajnú svobodu,
miesto svätej knihy: nebo s hviezdičkami,
miesto mäkkých perín: skalu machovitú,
miesto svätých spevov: spev vtáctva nad nami,
čo tiež Boha chváli do mrku od svitu.
Mám tu, milý, všetko, čo mi je len treba,
a mne nič netreba, keď mám, milý, teba!

On:

Lež koniec je tomu, strašné mám tušenia,
blíži sa krutá smrť, smrť to bez spasenia.
Hej, dosiaľ čo som mal, to som mal pre teba;
ale smrť: odpusti — tú zdržím pre seba.
Ja sa vrátim medzi svoje nočné skaly,
a ty k milým svojim, čo ťa oplakali.
Pánboh ti daj šťastia, zabudni zbojníka,
ak môžeš zapomnieť: zabuď Jánošíka.
On ťa miesto ruky objíme povrazom,
na jeho krku si šibenicu najdeš
a zatratíš telo, ba i dušu razom,
jak on šarhy rukou hanoblive zajdeš.
S Bohom že ostávaj, vidíme sa sotva,
bo ak v nebi budeš, ach, tam nieto lotra!

Utiekol. A milá na zem klesla chladnú,
jak keď s bledej ruže lístočky opadnú;
a keď o tri týždne milého vešali,
zrútilo sa dievča do Váhu so skaly.
Miesto svätých spevov: víchre zaskučaly,
miesto smutných zvonov: hory zahučaly,
miesto truhly, plachty: mutná Váhu pena,
miesto plaču sestár: vlna rieky stena.

*

Čo to za šuhaja tam na skale v tôni?
A čože to pri ňom za bôžika?
A rameno jeho k dievčine sa kloní,
k smelému čo chlapcovi privyká.
Oj, nie je to dievča v rukách Jánošíka,
jedľa to tam stojí a pri nej osika.
Víchor stromy kláti, stromy sa knísajú,
dvúch stromov panohy sa tam objímajú;
vrchovce zelené dovedna sa klonia
a v diaľnej dedine na podvečer zvonia.

V Príbelciach 21. júla 1847.

Bože, jenž si tiež k obrazu svojmu
stvoril národ náš holubičí:
výslychu popraj i ľudu Svojmu,
keď pomoc prosiac volá, kričí.
Veľký si, Pane, v Svojej milosti,
no mocný i Svojmi trestami;
v rabstve Slovák tisíc liet žalostí,
Otče náš, smiluj sa nad nami!

Od tisíc liet tlačia ľud Tvoj verný
ťažké väzy hroznej poroby,
od pravekov socia vrah ten čierny
ľud náš do duchovnej choroby.
No nezhynul on z Tvojej milosti,
lež krváca tisíc ranami:
popraj nám, Pane, popraj voľnosti,
Otče náš, smiluj sa nad nami!

V Príbelciach 20. augusta 1847.

Vo slávnom hrade Hrabove
u zemäna Hrabovského
bolo veľké hodovanie,
a boly veľké kvasy.
Veľa pánov a zemänov
okolo stola sedelo,
čo červené pili víno,
a muzika oblokami
zatriasala vysokými. —
Na prestole vyšívanom
zasadol si pán Hrabovský,
vedľa neho sedí smutná
Božena, choť ukradená.
A manžel pozdvihol hlasu,
vraviac k pánom zemänom:
„Hejsa, páni a zemäni,
na zdravie mi pripíjajte,
a mojej choti Božene!“ —
A tuná povstali razom,
razom páni a zemäni,
a na zdravie pripíjali
Božene a Hrabovskému:
„Nech Boh živí Hrabovského,
zemäna najbohatšieho,
a jeho krásnu Boženu,
v krajine celej najpeknejšiu!“
A keď pohármi štrngali,
poháre sa rozpukaly,
rozpukaly Hrabovskému
a jeho žene Božene,
a víno červené tieklo,
na zemi sa v krv zmenilo.
A krv na zemi volala:
„Beda Hrabovskému, beda!“ —
Všetci páni a zemäni
ako ohromení stáli,
a ruky ich s pohárami
na obruse poklesaly.
Od obeda všetci vstali,
všetci páni aj zemäni,
a rozišli sa mrzutí,
rozišli na štyri strany. —
A než prvšie ráno svitlo,
tam, kde Hrabov stál velebný,
stály múry zarastené
a pri bráne drak veliký,
a pod hradom je pivnica,
v pivnici hlboká studňa,
a v tej studni oko morské
preširoké, prehlboké.
V oku morskom škarupina,
v škarupine sklená izba,
v tej izbe šije Božena,
dosiaľ čaká vykúpenia.

V Kremnici 30. októbra 1847.

Znám ja pannu — pred domom sedáva,
bo ju z chyže ľudia vyhnali,
v dome pre ňu miesta nemali,
ach, a nik jej, bydla nik nedáva.

Oči šatkou zaviazané máva,
zlaté do rúk vážky jej dali —
veľký v jednej funt, v druhej malý
vietor nočný sem-tam kolembáva.
Ona nepije a nejedáva,
a trpí jak syn osiralý,
čo nemá tu len zlostnú macochu.
Ona nežaluje, nevzdycháva,
bo si ľudia uši zapchali,
lež od bôľu — zmenila sa v sochu.

Ohavné je, čo sa
robí, svet zkazený!
Ctnosť vyhnaná preto,
že chrám pravdy svätý
v bahno je srazený,
spravedlivosti nieto!
Ukrivdená duša
žiaľne postonáva,
a Ctibor ohavný
skvostné hody dáva.

Ľud je opustený —
on v stave mizernom
už práva nehľadá.
Načo by ho hľadal?
Veď v pánovi čiernom
najde si len hada.
Ľud je navyknutý
už k večnej porobe,
on pomoci nemá
v studenom len hrobe.

Keď kto žiada, čo je
jeho, a keď prosí
pravdu kolenačky —
darmo ju ten hľadá,
ak sebou nenosí
preplnené vačky.
Kým právo nečuje
zlatého cveng pľachu,
dotiaľ žalujúcim
svojho nedá dachu.

Nuž ty, spravedlivosť,
kde si sa podela?
Z domu ťa vyhnali —
trebas nepočula,
trebas nevidela,
predsa sa ťa báli.
Lebo duša čierna
pred slncom keď stojí,
keď sa nazad obzrie,
svej sa tône bojí.

Ach, ty, spravedlivosť
nie si ty tá stará! —
lež ty podložená
v domy nám maškara.
Nebojíš sa Pána?
Keď sa ty nebojíš,
nech sa tí ľakajú,
čo si krvou ľudu
v pohároch brinkajú.

Nech sa tí ľakajú,
čo pravdu vyziablu
zrútili do blata,
čo neslúžia pravde,
ale tomu diablu
za omrvu zlata.
Nechže sa ľakajú,
bo tá panna tichá,
z domu vysotená,
stonavo si vzdychá.

Nad Dunajom zámok
a v zámku Pán slavný,
berlu drží v rukách,
on zná, čo tu stvára
Ctiborec ohavný,
vie o ľudu mukách.
A okom sa s trónu
rozžialeným díva,
on pravdu zastáva —
a socha ožíva.

V Kremnici 31. decembra 1847.

Pozor, Slováci, blíži sa nový deň,
bo mrákavy Tatier už sa tratia!
Hor’ sa, zavŕšme otroctva dlhý sen,
deň slávy nám svitá, drahí bratia.
Kto teraz ešte ďalej snívať žiada,
ten z rodu Slávy zradne už odpadá.

Pozor, Slováci, zbrane sa lapajme,
nabime pušky a brúsme kosy!
Hor’ sa do šíku, brat k bratovi staňme,
sem k nám, Slováka meno kto nosí.
Kto teraz ešte ďalej hlivieť žiada,
ten z rodu Slávy zradne už odpadá.

Pozor, Slováci, hurá, ku zástave:
nech zvonia šable, nech brinčia kosy;
nech slávsky prápor vedie nás ku sláve,

nech krv vrahov slávske polia zrosí!
Kto teraz ešte ďalej trpieť žiada,
ten z rodu Slávy zradne už odpadá.

V Kremnici 1848.

Slováci, Slováci, národ holubičí,
celý svet ľúbite, a vám nik nežičí!
A vám nik nežičí, každý vás sužuje —
Bože môj, ktože sa nad vami smiluje?

Slováci, Slováci, národ utrýznený,
v nešťastí vám páru na tom svete neni.
Na tom svete neni; zmoril vás ťažký sen:
no Boh dá, že svitne aj vám slovenský deň!

Slováci, Slováci, národ bohabojný,
kynoží aj vieru vrah váš nepokojný.
Vrah váš nepokojný pravdu božiu kazí:
no nezúfaj, rod môj, veď ona zvíťazí!

V Kremnici 12. januára 1848.

Čo si trudiť máme mysle,
prečo tváre robiť kyslé?
Krátky život je, krátky čas;
dosť skoro príde smútok zas;
nuže do piesne sa, bratia,
nech sa žiale vše potratia!

Čo sa o ďalej báť máme,
tým či niečo vystaráme?
Kým si mladý, nestaraj sa,
bo starosti život kazia.
Hojže, do piesne sa, bratia,
nech sa starosti potratia!

Čo sa pred zlým triasti ľudom?
Čo nariekať nad osudom?
Tatár smelých zbiť nemôže
a osudy duch premôže.
Hurá! do piesne sa, bratia,
nech sa slabé mysle tratia!

V Kremnici 9. februára 1848.

Osud kynul — zatriasly sa trúny,
reťazi brinčia, národy vstaly;
zatmelá žiara mnohej koruny,
sťa slnca blesk keď búrka zahalí.
A hrom bije, jeden dom zapáli —
o chvíľu horí dedina celá:
tak i národy, čo dlho spaly,
povesť keď svobody doletela,
chcejú mať voľnosti veľa — priveľa.

V Kremnici 29. marca 1848.

Sen mal som krásny, láska to moja,
milá ma doň krásou učučkala,
vlasy belavé miesto závoja,
ňadrá miesto podušky mi stlala.
a piesne milosti keď spievala,
prsia citami lásky zovrely,
ruka s rukou pevne sa objala,
ústa ku milej ústam primrely,
a svety pod nami nízke mizely.
Sen to bol krásny, avšak pominul,
v ňadrách Míny už láska vymrela,
cit milosti v nich každý vyhynul,
sťa padlého v prsiach ctnosť anjela.
A láska, čo sa ledva roztlela,
dajúc rajského dušiam pokoja,
jak sen zmizla, večne onemela.
Dve duše už rozorvané stoja —
Ach, sen mal som krásny, láska to moja!

V Kremnici 12. apríla 1848.

Končiar Tatry bystro k nebu hľadí,
keď mu búrky po níž hlavy zúra,
keď ho oviňuje oblak tmavo-bľadý
sťa hlavu mnícha rímska tonzúra.
I ty, šuhaj Slávy, keď zabúria
vôkol teba kriky nepriateľov,
keď sa t’ blesky nad hlavou rozkúria,
s tvárou v nebesá pozri veselou
a pohrdni sberbou sveta celou.

V Kremnici 24. septembra 1848.

Poď sem, harfa, prachu zo starého,
nech vložím prsty nové na struny;
nie city srdca skrvaveného
spievať budeme pri blesku luny —
o sláve zbrani skvelej koruny,
vprostred streľby a bubnov šromotu,
nech mi ohlas strún tvojich zaduní,
vernosť Tatier a Tisy slepotu
ospievaj pri diel víťazných durkotu.

A spievaj, harfa, i voľnosť svätú,
svobodu ľudstva, svobodu sveta,
ale smyselne svetom tým pojatú,
sťa keď sa ihrá s bibliou dieťa.
Zmizla voľnosť, po svobode veta!
Bo ľud nečul nebeský hlas Pána —
on si myslí, keď sťa Ikar lieta,
pre seba že zlatých hviezd naráňa,
o ktorých začul v hradbách Vatikána.

Pri Prešporku 31. októbra 1848.

(V čas zničenia urbáru.)

Svoboda, ty cherub nebies svätý,
oj, vitaj nám v hmlivách biednej zemi,
žes’ raz došla putá stroskotati,
ktoré nosil ľud náš zotročený!
Svätý duch tvoj v ctnosti nech premení
pokolenie hriechov nešerednô,
nech upomne na pôvod vznešený
a na slová Krista ľudstvo biedno,
ktorý vraví: „Ja a Otec môj sme jedno!“

(O pol roka pozdejšie.)

Človek zabudnúc na pôvod boží,
i poslednú iskru v sebe zdusí,
vášňam žijúc, vlastné hriechy množí,
zhynúť časne i večne on musí.
Svoboda! riekni, načože tu si,
načos’ k ľudskému došla plemenu?
Či sa ti biedny človek nehnusí,
ktorý chápať nezná voľnosť vznešenú,
hanbu robiac sebe i tvojmu menu?

V Kremnici 1848.

Zastaňte, ľudia, dosť je svevoli,
dosť dlhé boly bez práce hody:
sem sa, bratia, sem ruku, ktokoli,
v pravej chceš vstúpiť kolo svobody,
nehľaď na Rím, na parížske módy,
dokáž svetu, že znáš svobodu tiež,
že nechceš z cudzej bohatnúť škody,
že za voľnosť žiješ, za voľnosť mrieš,
lež i vernosť k rodu zachovať vieš.

V Pešti 5. januára 1849.

Dunaju mutný, bôľne šumiaci!
Čo tak žialnym postenávaš tónom?
Sťa by žľab tvoj smútkami slziaci
s Váhom sa lúčil, s Nitrou a Hronom.
Nie pre to žiaľnym duním ja stonom:
môj je Hron i Váh i Nitra bľadá —
lež preto, že najnovším zákonom
Tisa do mňa viac vlny neskladá,
lež do Tisy vraj starý Dunaj padá.

V Pešti 1848.

(Kedysi.)

Ledva päťdesiat minulo rokov,
búrné čo morá dejov zaspaly,
zlámané čo reťazi otrokov
ľudstva vidinám nový let daly:
a človek v obci svej zastaralý
stredovekých práv shadzuje smeti,
hrad samopanstva stoveký spáli,
víta Orla, s Korziky čo letí
na rumoch starých nové stvárať svety.

Sťa keď po búrke slnce zasvieti —
a dažďa klopot bleskom zahluší,
blažiacim teplom zahreje svety,
bahien smrdutých blata vysuší:
tak búrka tá velikánskej duši
sborila staré práva, pomery,
ona hreje, ona temnosť ruší,
ona zničila bahno nevery,
bo čas vážny mal veľké charaktery.

(A teraz.)

A teraz znovu svet ten sa búri,
od západu zasa víchre dujú,
sťa pred polstoletím nebo zúri
a strašlivé ho blesky križujú,
lež čo daromné kriky vysnujú?
Miesto hradu iba stolec horí…
Miesto orlov sovy poletujú —
kráľ sa jeden s poklonou pokorí
a Frankfurt Nemcom pleták nahovorí.
Sťa keď po búrke hmla na zem sletí,
hustou mrákavou svetlo zahluší,
chladný preletuje víchor svätý
a stúlený v hniezde slávik čuší:
tak búrka táto neveľkých duší
malicherné sháňajúc zámery —
nezahreje, temnotu nezruší,
ona doplní bahno nevery,
bo čas smutný mal malé charaktery.

V Pešti 1848.

Tatier kto synom zostať chceš verným,
bratskú podaj pravicu nám;
päsť nad odrodilcom zatoč čiernym,
vlastným putom kosti mu zlám.
Záhuba im, a sláva nám!
Oj, sláva Ugrie synom.

Národ kto zastávať chceš slaviansky,
zachovať vernosť povinnú:
s nami na tábor rúť sa pohanský,
odbojnú zdláviť družinu.
Záhuba im, a sláva nám!
Oj, sláva Slávie synom.

V Trnave 24. februára 1849.

Kto Tatier syn, pozdvihni z jarma hlavu,
za práva rodu bojuj, pracuj a čiň!
Okrádal dosiaľ Hunskyt matku Slávu;
no hlási sa k svojmu už aj Tatry syn.

Hurá, na vraha!
Už odbila hodina;
znie voľnosti hlas,
prišiel i náš čas:
hor’ sa, hor’ sa,
ty slovenská rodina!

Za národ svoj strýznený, Tatier synu,
obetuj všetko, bojuj, pracuj a trp;
vediac, že s tebou žijú, s tebou hynú
rodní ti bratia: Horvat, Rusín aj Srb.

Hurá, na vraha!
Už odbila hodina;
znie voľnosti hlas,
prišiel i náš čas:
hor’ sa, hor’ sa,
verná Slávy družina!

V Trnave 26. februára 1849.

Ja som smelý dobrovoľník, veselo si žijem,
dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.
Poďte, chlapci, poďte so mnou dolu ku Komárnu:
dostanete ostrú šabľu aj dievčinku švárnu.
Ja som smelý dobrovoľník, veselo si žijem,
dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.

Neraz som si veru myslel, čo len z teba bude?
Či len budeš knižky vláčiť a či čušať v búde?
Napokon som šabľu chytil, bežal do táboru,
doma nechal štvoro detí aj starú barboru.
Ja som smelý dobrovoľník, veselo si žijem,
dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.

Včera len sme pod Komárnom v prudkom ohni stáli,
na bubon k útoku bili a delá durkaly;
a dneska už zas v tábore veselý deň máme;
mäso v hrnci, víno v sude a šunky na slame.
Ja som smelý dobrovoľník, veselo si žijem,
dievky ľúbim, víno pijem a Tatárov bijem.

Pod Komárnom 14. apríla 1849.

Hurá, do boja!
Berte pušky, berte kosy,
sedlajte vraných!
Nech tatárska krv porosí
lúky, pole, brázdy, role.
Poďmeže na nich! Hurá, hurá!

Hurá, do boja!
Neplač, milá, nenariekaj,
že šabličku mám,
ešte raz mi rúčku podaj,
o rok, týždeň zasa prijdem,
zas ťa pobozkám. Hurá, hurá!

Hurá, do boja!
Svoboda nás vlastná zove
k pomste nad zradou,
kým sa pluky buntošove
neroztratia, poďte, bratia,
staňte do radov. Hurá, hurá!

Hurá, do boja!
Skokom napred, koník vraný,
trúby zneje hlas
a diel durkot rozihraný
z bojotrmy, čo k nám hrmí,
v bitvu zove nás. Hurá, hurá!

V Martoši 20. apríla 1849.

K odchodu junáci znak dali zpolnoci,
Marinôčky sivé zaplakaly oči.
Neplač, milá moja, nesmúť, netrápže sa,
radšej k Pánu Bohu za mňa pomodli sa.

Keď ma, milá, budeš čakať tam pri lese,
vraný môj ma k tebe viacej nedonese;
a keď budeš túžiť, vzdychať od žalosti,
víchor ti priveje moje mladé kosti.

Víchra sa vyspytuj, čo sa tam dol’ dialo,
čo sa s tvojím milým na vojničke stalo.
A on ti odpovie: Tam, kde Dunaj beží,
tam tvoj premilený v čiernej zemi leží!

V Áči 21. apríla 1849.

Hory, hory, čierne hory,
však nad vami smutno stojí!
Mamička syna pohládza,
do vojny ho vyprevádza;
jednu ruku mu podáva
a druhou ho požehnáva:
Ach, synak môj premilený,
kedyže mi prídeš z vojny?
Mati moja premilená,
nečakaj viac svojho syna;
koník sa mi potknul vraný,
tam ja budem pochovaný!
Ach, synak môj premilený,
len mi ešte prídi z vojny:
bielu hlávku ti umyjem,
vranka sama ti prikryjem.
Vraného mi noc prikryje,
hlávku moju dážď umyje,
tŕň ma učeše pichľavý
a víchor ma skučeraví!

Pod Komárnom 24. apríla 1849.

Zavievaj, vetierku, po tej puste šírej,
azda mi priveješ túžby mojej milej.
A keď hor’ poletíš ta pod Javorinu,
pozdravže tam pod ňou drahú mi rodinu.
„Koníček môj vraný, od kráľa mi daný,
už ma neponesieš, už som dorúbaný.“
Koníček môj vraný bolestne si vzdychá,
už ťa viac nevidím, dedinko má tichá.
„Neumriem na slame, lež umriem na koni,
keď s koňa poletím, šabľa mi zazvoní.
Šabľa mi zazvoní, trúba zaspieva mi,
jamu mi vykopú Slováci šabľami.“
Na tichom mi hrobe jahody rásť budú,
a vtáci doletia a zobať ich budú.
Vtáci tí doletia z rodného mi kraju
a krásnu mi pieseň o ňom zaspievajú.“

Pod Komárnom 1849.

Rušaj, bratku, rušaj rezko
na vraha svobody,
do boja nech vstáva všecko
z ohyzdnej poroby.
Krepko, rezko, vpred rušajme,
priahať sa mu viac nedajme!
Hor’ sa, bratia, za rod milý,
zničme tých, čo nás kazili,
hor’ sa, bratia, drahí, milí!
Vstaňme, poďme: tu je čas!

Svitol aj nám už deň slávy
a zmizla noc bludu;
žiadon vrah už nezadlávi
národný cit v ľudu.
Rezko, krepko, vpred rušajme,
priahať sa už viac nedajme;
hor’ sa, bratia, za rod milý,
vrah nech padne odrodilý;
hor’ sa, bratia drahí, milí,
vstaňme, poďme: tu je čas!

V Stupave 1849.

Víchrami spenený Váh sa nadol valí,
ťažké špliecha vlny z plytkého koryta,
ako by ozorné rozrúcať chcel skaly —
No, beda ti, Besná, beda ti, Margita!^[5]
A obloha čierna, rozrytá bleskami,
tuším sa smiešať chce s penou a vlnami.

Pri sučianskom^[6] moste sedmoro je pltí,^[7]
s nimi sa šuhajci pred búrkou ta skryli,
víchor strašne s nimi sťa trieskami vrtí,
hoci duplom každú húžvami pribili;
a pltníci mladí hľadia so slzami,
ako rozpenený mece Váh plťami.

A s víchrom na koni pán jeden doletí,
tu i tu ho bleskov osvecuje žiara,
a vidiac sedmoro zpopod Tatier detí,
k nim sa prívetivým hlasom prihovára:
„Čože tu, pltníci, smútiaci stojíte,
a prečo sa ďalej nadol neplavíte?

Či snaď pred búrkou strach? Nebojte sa búrky!
Vo víchrici, blesku sa len dobre plaví,
keď svetom striasajú divých hromov durky,
vtedy duši smelej kynie palma slávy;
bo schytá bijúce do čela jej blesky
a uvije veniec slávy z nich nebeský!“

Oj, pane, mladí sme, búrky sa bojíme,
bo sme k durkom hromu ešte nezvyknutí,
po prvý raz nadol teraz sa plavíme,
akože sa pustiť na Váh penou zdutý?
A nás nestrašia tak ani vlny tieto,
ako to, že pri nás faktora už nieto.

„Faktora nemáte? No, nič sa nebojte,
ja vám budem teraz vo víchri faktorom,
iba pevne v búrkach pri vodcovi stojte
a sa sprobujeme nie s Váhom, lež s morom.
Nuže nech sa každý vesla svojho chytá,
hej, vás vysmejeme, Besná i Margita!“

A šuhajci bystro plte odviazali —
na prvej pochytí faktor nový veslo —
trebas víchre duly a hromy trieskaly,
spokojne sa nadol sedem pltí nieslo.
Na strednej zástava bystro nad vlnami
vo víchrici vlaje so Slávy farbami.

Plynú plte nadol, už ich Trenčín víta,
do víchru a hromov zavinul si slová —
Ej, už zastrája sa Besná i Margita,
že sedmoro pltí vo vlnách pochová.
Lež darmo sa ony na šuhajov stroja,
veď majú faktora, búrky sa neboja.

Za faktorom drahým pltníci veslujú,
s vôľou pevnou idú i pomedzi skaly;
trebas hromy bijú, trebas víchre dujú,
i zpopod Margity šťastne vyplávali.
Teraz nadol letia, jasno už na nebi —
a spevom si mládež faktora velebí.

Käruje sedmoro pltí do prístavu,
faktor, čo ich viedol, od nich sa odberá,
rozžialeným okom Slávy na zástavu,
na šuhajov mladých bolestne pozerá:
„S Bohom už, junáci, s Bohom sa tu majte,
na vodcu svojeho sa rozpomínajte!“

Ďalej vravieť srdca žiaľ mu nedovolí,
len bolestne stíska ruky mu podané,
a junáctvo slzí, bo lúčenie bolí,
keď priateľské trhá sväzky zastarané.
„Oj, ver nám, vodca náš, kým len žiť budeme,
faktora slávneho my nezabudneme.

On nás viedol verne cez búrky, víchrice,
bránil proti zlostiam padnutých anjelov;
do nás namerené hromov blýskavice
pochytal a nimi krotil nepriateľov.
Hej, kým státi bude Kriváň náš kráľovský,
po Tatrách znieť bude meno: Levartovský.“

V Bratislave 21. novembra 1849.

Stála bitka, stála, za Štefana kráľa,
stála pri Žiline, v slovenskej otčine.
Stála bitka, stála, za Štefana kráľa,
bili sa Slováci s pyšnými Poliaci.
A Štefan kráľ v predku vedie svoje čaty,
popri ňom zástava, na nej Ďuro svätý.
Bystrého má koňa a britkú šabličku,
Štefan ztratil šabľu, koník podkovičku.
„Neboj sa, Štefane“, Slováci volajú,
zastanú si kráľa, Poliakov rúbajú.
Červená krv tiekla do Váhu bystrého,
pri ňom ubil Slovák Poliaka pyšného.
Všetko sa raduje, všetko plesá, spieva,
uhorská zástava veselo povieva;
len Štefan kráľ smúti, že ztratil šabličku
a jeho koníček zlatú podkovičku.
Nesmúť, Štefan kráľu, príde raz taký čas,
že čo si utratil, to si uvidíš zas.
Bude taká vojna, oj, aká nebola,
zastanú si celé tri svety do poľa.
Ja vtedy tretí raz na tom svete budem,
s bieleho sa koňa na to dívať budem.
Červená krv zfarbí Váh i Dunaj Biely,
ako by ho listím ružovým zastreli.
Červená krv tiecti bude potokami,
milý, mocný Bože, smiluj sa nad nami.
Koho postrieľajú a koho zabijú,
kone podkovami ten tvoj meč vyryjú.
Vyryjú šabličku, zlatú podkovičku,
modli sa, Štefanko, za svoju dušičku.
Od východu prídu tri rytierske šíky,
čo budú mať v rukách herské korbáčiky.
A keď sa objavia, zacengá im zvonec,
a tej hroznej bitke razom bude konec.
Budeme mať pokoj aj milú svobodu
od Tatry ku Matre až po Bielu Vodu.
Kto tomu uverí, ten dobre pochodí,
čo by aj zahynul, on sa znovu zrodí;
a kto neuverí, príde v večný plameň,
pochválen Pán Kristus až na veky, ameň.

[1849.]