ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Osiecky, aby výdatnejšie užil vavríny svojej skvele dokázanej veľkodušnosti, ostal i s Csadányim ešte dva dni v Piešťanoch a pokusil svoje šťastie aj v iných hrách.

V kaviarni tej v užitku bola okrem karát aj hra na kostky a malá lutria.

Mnohý zo ctených čitateľov mojich, ktorí túto našim spanilomyseľným paničkám dozaista nudnú rozprávku čítajú, asnaď myslieť budú, že spomenuté hry, tento skutočný svrab človečenstva, teprv od dakoľko desaťročí zkazonosne hlodá na telesnom i duševnom zdraví ľudského plemena; — avšak tomu nenie tak. V prirodzenosti hriešneho človeka už od pravekov väzí snadné obohacovanie sa, pud po slepom šťastí, výhre, baženie po zisku, náchylnosť k odvážlivým stávkam, sádzkam, boreniam sa. A predsa keby mnohý hráč vopred s istotou vedel, že vyhrá: ztratila preň hra všetku svoju dráždivosť a napokon nudila by ho; — ale tá neistota, to napnutie duševnie, nádej, očakávanie a potom sklamanie sa abo radosť nad výhrou: to sú tie lákavé a ťažko odolateľné pôvahy zkazonosnej zábavy tejto.

Už v najstaršom veku, ako dejiny svedčia, boli náruživí hráči. Keď Syn Boží za naše hriechy umieral na kríži, keď posledný vzdych ľudského pôľu vymanil sa z božských pŕs Spasiteľa: vtedy šarhovia Kristoví kostkovali o rúcho jeho. Aká to hrozná, aká satanská protiva. A koľko razy opakovala sa ona odtedy v živote ľudskom. Koľko razy stalo sa odtedy, že žena a deti nemaly v dome kúska chleba, mrznúc a hladajúc učupené v kútiku biedneho bydla a muž vysedával celé noci v krčme abo v kaviarni a prehrával stá a stá, k občerstveniu opustenej rodinky svojej jednoho grajciara nemajúc. Veru hrozná, strášná to protiva.

Že hra na kostky už pred dvoma tisícmi rokmi vôbec známa bola, to svedčí aj tá okolnosť, že prvý konšel rímsky Caesar, keď s vojami svojimi z Gallie do Ríma postupoval, po prekročení hraničnej rieky Rubikona, zvolal: jacta est alea.

Ba i slavný dejepisec Tacitus, opisujúc domáci život starých Germanov, spomína síce i mnohé pekné cnosti toho chrabrého národa, no, s ošklivením i to dodáva, že German, keď vrátil sa domov z lovu abo z bojovnej výpravy, zasadol ku kostkohre a ľahkomyseľne postavil to, čo doniesol, čo s veľkým namáhaním krvopotne nadobudnul, na slepé riešenie náhody, a keď to prehral, že mnohorazy postavil na kostku i celé bohatstvo svoje, svoju zbroj, ba i radosť svoju, ženu a deti, jichžto los potom smutné rabstvo bolo.

V stredoveku vymysleli s čatami táborujúci Nemci obľúbený potom „Landsknecht“. Striebro, zlato, zbraň, kone, kolovaly medzi hráčmi z ruky do ruky, ako komu šťastie prialo, no, požehnania veru ani jednomu nedonieslo. Vo Frankobrode nad Mohanou už r. 1379 jestvovala od vrchnosti koncesiovaná herňa v najatej k tomu budove, Heiszenstein menovanej, v ktorej ohyzdné toto remeslo pod záštitou mesta, zvlášte v čas jarmokov vo veľkých rozmeroch prevodzované byť muselo, lebo, ako zo zápisnice mestskej hodnoverne vysvitá, len roku 1397 kúpilo mesto pre túže herňu naraz 7000 kostiek a o dva roky nato zase 10000 kusov.^[1] A hrávalo sa tam nie len vo dne, lež i v noci, ba mesto, dostavivších sa ta hráčov ešte aj hostievalo. Roku 1410 dalo mesto zvláštnu herňu vystaviť, ktorá ale už r. 1432 zanikla. Prenájomníci tejto herne bývali často členovia najprednejších rodín mesta!

Krom hry na kostky spomenul som bol ešte aj lutriu, ktorá je ale v kaviarniach celkom ináč sporiadaná ako obyčajná žrebohra. Jesto 24 tlačených tabuliek a na každej tabuľke čísla od 1 po 90 v riadku po piatich číslach všelijako poprehadzovane vytlačené, s tým jediným poriadkom, že v prvom rade stoja samé 1 (11, 21, 31, 41 atď.) v druhom dvojky, v treťom trojky atď. Každý, kto takú tabuľku k podielubraniu na hre dostane, vsadiť musí na pr. 1 zl.; ak je 20 hráčov, je teda 20 zl. vsadených, z ktorých si kaviarnik obyčajne jednu sádzku, t. j. 1 zlatý stiahne na svetlo, užívanie tabuliek a žrebov atď. Potom vezme kaviarnik (abo lutrista) vrecko, v ktorom nachodia sa žreby od 1 po 90, a ťahá z neho po jednom žrebe dotiaľ, pokým na volaktorej tabuľke v jednom rade tri čísla t. j. terno nevyjde. Na stole je hŕba štvorhranných skeliek, ktorými si hráči lutristom vytiahnuté a hlasite opovedané žreby na kúpenej tabuľke prikrývajú. Kto prvý má terno, ohlási sa, stiahne všetkých 19 zl., a hra počne sa z novu.

Takáto lutria rozostavená bola na veľkom stole i v spomenutej kaviarni. Veľa tuná nebolo k zarobeniu; no, Csadányi náš, aby nezahálal a predsa nezrušil slovo Adele dané, že sa karty nedotkne, sadol ku stolu a hral s ostatnými.

Osiecky, presvedčený súc o svojej veľkej popularite, pristúpil k druhému menšiemu stolu, kde hrali sa faro, aby ju tam výdatnejšie vykoristil.^[2]

Bankár uvítal ho s prívetivým úsmevom, kôrkári mu miesto robili. Mnoho pánov vidiacich, že Poliak hrať mieni, tislo sa ku stolíku, bo jich zvedavosť trápila, či veľkodušnému Poliakovi aj dnes tak šťastie slúžiť bude ako včera.

Osiecky posadil na štvorku hodný mešec naplnený striebrom a zlatom.

„Ak prehrám — riekol — mešec si podržím.“

„Oh, prosím!“ vetil s vľúdnym úsmevom bankár, mysliac si, že to od tak vznešeného pána ozajst len poľská kaprica nazpät chcieť mať ten mešec z hrubého nebieleného plátna.

Keď posádzali, ktorí vsadiť chceli, počal bankár rozdávať karty. O malú chvíľu padla štvorka v ľavo, bankár vyhral — príjemný úsmev utkvel mu na tvári.

Osiecky obojetne rozviazal žinku mešca, chytil ho za spodné dva konce a vysypal z neho hŕbu dvojzlatníkov a dukátov. Mešec vopchal do nohavíc a bankár shrnul peniaze.

„Či sa bude páčiť ďalej —?“

„Ďakujem; ja faro hrám, ale len tak, že každý deň iba raz vsadím, všetko jedno, či vyhrám, či prehrám.“

„Ako sa ľúbi,“ poznamenal bankár, mysliac, že to zas len dáka poľská kaprica.

Na druhý deň večer zase prišiel Osiecky a zase postavil ten samý mešec striebra a zlata na stôl, teraz na devinu.

Bankár vľúdne usmieval sa; vzal karty a kládol ich v ľavo a v pravo.

Konečne ide devina, — no, padla na pravo.

Z bankárovej tvári zmizol dobrovoľný ľúby úsmev, postúpiac miesto dejišťa obligátnemu, pri jehožto sprievode s nútenou prívetivosťou dodal: „Dnes a včera sme teda darmo hrali; vykvitujeme sa.“

„Sotva,“ poznamenal chladnokrevne Poliak.

„Ako?“ tázal sa trochu užasnutý bankár.

Osiecky miesto odpovedi chytil mešec za jeden spodný rožok a vysypal z neho zase hŕbu dukátov a dvojzlatníkov na stôl; naposledy ale vypadol z neho i pevne svinutý chumáč akéhosi papieru. — Zase všeobecné napnutie. — Osiecky vezme do ruky guču papierov, rozvinie ju, boly to štyri tisícky.

Bankár zbľadol.

„Ako to možné?“

„Vidíte, ako to možné bolo.“

„Ale včera —“

„Včera boly len dukáty a dvojzlatníky, dnes sú aj banknoty.“

„Tak je, tak je!“ ozvaly sa hlasy z obecenstva, zaslepeného predvčerajšou veľkodušnou hrou pána Osieckeho a preto ho, ako dákeho polboha zvelebujúceho. Nasledovne na vyslovenie podozrenia, že by aj včera boly mohly byť tie isté banknoty v mešci a že jich Osiecky pri vysypaní peňazí len prstami zadržal, bankár v týchto okolnostiach ani len pomyslieť nemohol; nebolo teda čo robiť, ako mlčať a sádzku vyplatiť. Mrzelo ho, pravda, že včera pristal na prinavrátenie mešca alebo že si aspoň sám z neho výhru nevysypal, no, pomyslel si, čo sa stalo, staté je, viac sa neodstane, však ho ja ešte dostanem…

V tejto svojej nádeji medzitým veľmi sklamal sa bankár, lebo Osiecky shrnul si svoje peniaze, nato vzal vyplatenú mu výhru, tašiel z kaviarne a na druhý deň ráno spolu i s priateľom svojím vrátil sa k túžobne jich očakávajúcej matke a Adele.