ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Csadányi práve dopisoval svoj list na Adelu, keď ktosi na dvere klopal.

Tašiel, otvoril; poštársky listonoš odovzdal mu list nasledujúceho obsahu:

„Včera včas ráno naleznutý bol p. Osiecky neďaleko oranžerie, do ľavého boku postrelený. Ešte žil; udával, že je obeťou nešťastlivého súboja. Tej noci po hrozných útrapách zomrel následkom poranenia svojho. Pred smrťou vyžiadal si, aby sme Vám ako švagrovi na vedomie dali smutný koniec jeho. Adresu tak píšeme, ako nám ju on sám udal. Nalezeno u neho asi 6000 frankov, ale dlhy jeho v hostinci práve toľko vynášaly. Zostávame s úctou“ atď.

„Ešte aj toto!“ vzdychol si Csadányi, zažal sviečku, stiahol svoj prsten, pečatiť mieniac list Adele napísaný.

Španielskeho vosku nemal.

Vnišiel zase do ženinej izby, že asnáď tam kus vosku nájde. Hľadal, premŕval sa v rozličných schránkach, — nikde nič,… naraz zastavia sa mu zraky na dač zvláštnom; vidí jednu schránku, v ktorej jeho žena svoje drahocenné perly uschované mávala — prázdnu.

Vtom zablysne mu modzgom diabolská myšlienka.

Vrátil sa do svojej chyže, sadol k stolíku a písal Benazetovi nasledujúci lístočok: „Pane môj, pravda, že som Vám svoju ženu za 20.000 frankov odstúpil, ale nie i perly, ktoré má na krku. Perly tie sú hodné 13.000 frankov. Jestli ľubo Vám o ne hrať, budem dnes večer k Vašim službám. — Csadányi.“

Zacengal, odovzdal list, a o pol hodiny prišla odpoveď, že nabídnutie jeho prijaté. — Odložil teda nabitú pištol, svalil sa na pohovku a dumal.

Netrvalo to dlho, začuje k jeho dverom blížiace sa kroky a hneď na to tiché klopanie na dvere.

„Voľno!“ zvolá Csadányi s napnutou zvedavosťou, nemôžuc pochopiť, kto by k nemu prísť mohol.

Dvere tíško otvorily sa a dnuká vstúpil starý ošarpaný muž, krivý, na jedno oko slepý, šedivý, shrbený — o almužnu prosil.

Csadányi vstal, bo v ženinej izbe videl na stolíku akési peniaze ležať, doniesol jeden päťfrankovník a strčil ho žobrákovi do hrsti.

Žobrák s radostným udivením pozrel na peniaze a z peňazí s výrazom hlbokej vďačnosti na štedrého darcu.

„No, čo vám je to snáď primálo?“

„Ba primnoho, pane môj! Na takú almužnu som nie navyklý. Iste ráčite byť velice šťastlivý alebo —“

„Veru alebo! starečku môj. Pozrite, hen na stole leží nabitá pištol; práve teraz som sa chcel zastreliť.“

„Pane večný Bože! taký mladý a už tak nešťastlivý!… Ostatne aj ja som to všetko prežil.“

„Vy?“

„Veru, ani ja som vždy tak nevyhliadal ako teraz.“

„A čo bolo príčinou vášho nešťastia?“

„Karty.“

Csadányi trhol sebou, zbľadol. Zmužiac sa, lepšie nazrel do tvári starého žobráka a zdalo sa mu, že to ťahy nie tak obecné, akými videly sa mu byť na prvý pohľad.

„Slyšte, starečku,“ riekol k cudzincovi, „i tak ma nuda trápi; nerozpovedali by ste mi príbehy svojho života?“

„Prečo nie; veľmi vďačne.“

„Sadnite si teda ta na stolec a rozprávajte.“

Žobrák sadol na ponúknutý mu stolec a rozprával ako nasleduje:

„Bol som jediný syn zámožného mešťana parížskeho. Rodičia ma včasne odumreli, osamotnel som, dostal som tútora, ktorý nebárs staral sa o moju výchovu. Chodil som do školy, bez toho, že bych sa dačomu bol učil, bo najmilšia moja zábava bola túlanie sa po kaviarniach, krčmách a bordeloch. Jediný, ktorý ma napomínal, bol môj starý sluha, ktorý ešte u rodičov mojich úplných tridsať rokov bol slúžil. Avšak čo som ja dal na slová jeho, slová biednebo služobníka!?… Tak som dospel a stal som sa plnoletým. Prejal som svoj pekný majetok a žil som ako predtým. Grisetty parížske a nešťastná hra dosť skoro priviedly ma na žobrácku palicu. Môj starý sluha od žiaľu ochorel — zomrel. Krátce pred smrťou svojou poslal ku mne varovčíka nemocnice, žiadajúc ma, abych ho navštívil. Keď som k nemu do lazaretu prišiel a k posteli zomierajúceho pristúpil, vytiahol zpod hlavy uzlík papierov — bol to jeho celý, od pädesiatich rokov ťažko, núdzne uskrovnený majetok záležajúci z 12.000 frankov. ,Drahý pane môj,‘ riekol, ,tu, hľa, celý majetok môj; shospodáril som si ho z platu a z hojných darov vašich milých rodičov. Nesnívalo sa mi nikdy, že kedysi ním synovi zámožného parížskeho mešťana poslúžené bude. Prijmite to odo mňa; keďže nemám nikoho na svete, náleží to všetkým právom i tak len vám. Odovzdávam vám ho ale pod jednou výminkou. Tri dni po mojej smrti pôjdete do herne a vsadíte všetkých 12.000 na jednu kartu, ktorú vám poviem, nato všetkých 24.000 vsadíte zase na jednu kartu a vsadíte ešte raz všetkých 48.000 na jednu kartu a vyhráte, ale zaprisaháte sa mi na vaše dušné spasenie, na živého Boha, že potom nikdy viac hrať nebudete.‘ Zprvu zdalo sa mi, že môj niekdajší sluha bláznie, keď ma ale neprestával tvrdošijne uisťovať, že nepochybne trirazy jedno za druhým vyhrám, vďačne pristal som na jeho lákavý návrh i danú výminku a slávnostne prisahal so mu u smrtnej posteli, že jestli skutočne vyhrám, ako mi to predpovedá, nikdy vo svojom živote viac hrať nebudem. — Nato vysvetlil mi ešte spôsob, označil karty, na ktoré sádzať mám, a oddajúc mi svoj poklad… v mojom náručí zomrel. — Na tretí deň po jeho smrti tašiel som do herne a hral som podľa návodu mi daného. Vracajúc sa v noci z herne mal som 96.000 frankov vo vrecku. — Úplný jeden rok som potom nehral a žil som blažene. Po roku však nedalo mi to pokoja, dal som sa raz vo spoločnosti sviesť k malej hre, potom ku väčšej a väčšej a o pol roka som bol zase žobrákom. — V zúfalstve svojom stal som sa vojakom, tam ma okyptili. Odtedy túlam sa po uliciach žijúc z milodarov milosrdných ľudí.“

„A ten návod ku hre?“ tázal sa Csadányi s napnutosťou.

„Proboval som ho potom viac razy upotrebiť; ale nikdy viac nepodaril sa mi.“

„Ale aký je?“

„Veľmi jednoduchý. Máte karty?“

Csadányi zacengal: prišedší posluha dostal rozkaz karty priniesť, ktorý, idúc von, s udivením meral ošarpaného žobráka. ,Aha — pomyslel si — iste si dá karty vykladať.‘

O päť minút tu boly karty.

„Hlavná vec je pri tomto hraní fára, vymieniť si od brankára, aby človeku aj vo stred hry vsadiť dovolil. K vôli väčšej sádzke na to každý vďačne pristane. V rátání mojom platí túz jedno, dvojka dve, trojka tri atď. až po desať. Dolník platí zase dve, horník (dáma) tri a kráľ štyri — to viete.“

„To viem.“

„Teraz vezmite karty a pomiešajte jich.“

Csadányi vzal karty, jedno desaťrazy jich pomiešal a vrátil žobrákovi.

„Sosnímte.“

Csadányi sosňal; na spodku bol žaludný kráľ.

„To viete,“ pokračoval starec, „že bankár vo fáro sádzky, ktoré položené sú na karty do ľavej kôpky padajúce, vyhráva a shŕňa; sádzky ale, ktoré položené sú na karty do pravej kôpky padajúce prehráva a vypláca. Osvietené karty obi dvoch kôpok podľa mnou spomenutej už hodnoty súčtovať treba až po šesťdesiat; vyjde-li rovných 60, vsadiť treba na desinu, vyjde-li 61, vsadiť treba na túza, 62: na dvojku, 63: na trojku atď. No, teda čítajte.“

„Dobre probujte teda.“

„Holbový chlapec,“ riekol žobrák položiac menovanú kartu na ľavo.

„Dve,“ čítal Csadányi.

„Zelená dáma,“ vraví starec, kladúc osvietenú dámu na pravo.

„Päť,“ čítal Csadányi.

„Zelený túz v ľavo.“

„Šesť.“

„Žaludná desina v pravo.“

„Šestnásť.“

„Červená piatka v ľavo.“

„Dvadsaťjeden.“

„Zelená devina v pravo.“

„Tridsať.“

„Červený kráľ v ľavo.“

„Tridsaťštyri.“

„Zelená štvorka v pravo.“

„Tridsaťosem.“

„Červená trojka v ľavo.“

„Štyridsaťjeden.“

„Žaludná štvorka v pravo.“

„Štyridsaťpäť.“

„Zelená dvojka v ľavo.“

„Štyridsaťsedem.“

„Zelená desina v pravo.“

„Päťdesiatsedem.“

„Zelená sedmina v ľavo.“

„Šesťdesiattri.“

„Teda na čo treba vsadiť teraz?“ spýtal sa žobrák ľahko poučlivého žiaka.

„Na trojku.“

„Dobre. Teda teraz na pravú kôpku padnúť musí trojka. Vsadíme na ňu sto tisíc frankov; čo? hehehe.“

„Nedbám,“ riekol Csadányi so smiechom.

Žobrák ešte osvietil dve karty, tretia karta — ó, divy nad divy! — bola skutočne zelená trojka a padla na pravú kôpku.

Csadányi stál ohromený, div že s nôh nezpadnul. Nozdry napuchly, vlasy ježily sa mu, roztvorené oči jeho strmo upreté boly na karty. Naraz vzchopí sa, trie si dlaňou oči, slychy, obzerá, matá sa, aby sa presvedčil, či to nie len puhý márnivý sen.

Ale nebol to sen, bola to čirá čistá skutočnosť, ošarpaný žobrák stál pred ním, a s nadšenou úľubou díval sa na zelenú trojku.

„Hehe! boli by sme vyhrali.“

„Ale, človeče, vždy to tak vyjde?“

„Mne, keď sadím, vždy; kade náhle ale vsadím dačo, je koniec všetkému, bo skrz krivú prísahu nehodným stal som sa čarovnej moci Šťasteny.“

„Krivú prísahu!“ mrmlal Csadányi a slová tie pobodly ho ako ostrý nôž. Nato vbehol do ženinej izby, doniesol ešte jeden päťfrankovník a vopchal ho žobrákovi do hrsti, ktorý uradovaný nad touto štedrosťou, blahoželajúc Csadányimu všetko dobré konečne odišiel.

Csadányi vnišiel ešte raz do ženinej izby, sobral všetky jej šperky, i tie, ktoré po nebohej matke zdedila, ba i striebro na dvadsať štyri osôb, ktoré tiež so sebou priviezol, a ponáhľal sa s tým k súkromnému zastavárnikovi, ktorý mu na to všetko, pravda na vysoké úroky, 6000 frankov požičal. Nato vybral sa miesto obedu na prechádzku — bo od duševnej napnutosti ani najmenšieho hladu necítil — a potom rovno k Benazetovi, kde už zase veľká spoločnosť pobola.

Dnes hralo sa mimoriadne vysoko; banka veľmi dobre stála.

Benazet sotva zazrel Csadányiho, veľmi vľúdne ho uvítal a zaraz vytiahol z tobolky trinásť tisícok, ktoré Csadányimu ako žiadaný za perly úhrn odovzdal.

„Čo robí Adela?“ šeptal Csadányi.

„Plače, narieka.“

„Teda ma ešte ľúbi!“ pomyslel si. „A ja, oplan, utrhol, rozmadžgal, zašliapnul som kvet ten utešený… No, nech mi pán Bôh len ešte raz pomôže k mojim peniazom, svätosväte prisahám, že nikdy viac hrať nebudem, vrátim sa domov a stanem sa najvernejším, najlepším manželom.“

V takýchto úmysloch upevňujúc sa, sadol ku stolu a počal čítať karty. Na 59 padla sedmina.

„Prosím!“ ozval sa Csadányi k bankárovi.

„Ráčte, pane.“

„Či smiem vsadiť?“

„Je to síce neobyčajné; ale vám výnimečne i to dovoleno. Ráčte.“

„Na šestinu týchto 19.000 frankov.“

„Ako sa ľúbi.“

Všetko napnute hľadelo na vysočiznú hru. Bankár so zdánlivou chladnokrevnosťou ukladá z hŕby karát osvieťované karty po jednej na kôpky v pravo v ľavo a zase v ľavo, a skutočne tretia karta bola šestina.

Bankár flegmatične vyplatil Csadányium 19.000 frankov a dával ďalej karty. Keď rozdal všetky až do predposlednej, poshŕňal prehrané sádzky a povyplácal vyhrané, zamiešal znovu karty a počal ich zase klásť na kôpky.

Csadányi ostražite čítal úhrn karát; na 57 padla sedmina.

„Prosím.“

„Ráčte.“

„Či slobodno vsadiť?“

„Keď som vám raz dovolil, pane, musím i druhý raz.“ … ,Však len dvarazy jedno za druhým vari nevyhrá‘ — myslel si.

„Na štvorku vsadím týchto 38.000 frankov.“

„Ako sa páči.“

Bankár kládol zase karty; štvorka padla na pravú kôpku. Trochu mu to divné bolo; ba kto lepšie pozoroval na ťahy jeho tvári, neomyľne pobadal, že mu i krv trochu z líc ustúpila; avšak netrvalo to ani za jeden okamih. Neriekol nič a zakúsnuc si pysky vyplatil Csadányimu 38.000 frankov.

Po chvíli išla zase hra oznov. Csadányi čítal šestdesiatsedem, zase prosil o dovolenie, aby vo stred hry sadiť smel.

Bankár váhal. Nevedel, čo má urobiť. I hanbil sa vyzvaniu tak smelému odporovať, i myslel si, že nemožno, aby tri razy jedno za druhým vyhral.

„Ráčte!“ riekol bankár po krátkom boji.

Nesmierne moc divákov shŕklo sa okolo stola, bo Csadányi na sedminu postavil 76.000 frankov.

Všeobecné napnutie. Jeden, dva, tri… sedmina padla na pravú stranu. Všetko žasne, obdivuje smelého a šťastného hráča. Zbľadnutý bankár vyplatil Csadányimu 76.000 frankov, následkom ktorej porážky v banke sotva pár tisíc frankov ostalo.

Šťastlivý hráč shrnul peniaze, odčítal z nich bankárovi 13.000 za perly a 20.000 za zastavenú ženu, prosiac ho, aby hneď kočiar obstaral a Adelu domov poslal, čo bankár učiniť nie len ochotne prisľúbil, ale i skutočne zaraz vykonal.

Csadányi, ktorý teraz doma mal nie len všetky svoje peniaze, ale ešte aj výhry vyše 60.000 frankov, vstal s tym pevným úmyslom od stola, že nikdy viac karty hrať nebude a hneď ráno odcestuje do Uhorska, nazpät kúpi svoj otcovský statoček a tam žiť bude v tichej utiahnutosti s milovanou Adelou a — —

V tom priblížili sa k nemu dvaja neznámi páni, ktorí ako kôrkári tiež účasť brali na hre.

„Pane,“ prihovoril sa starší k Csadányimu, „prijmite moju najsrdečnejšiu vďaku.“

„Neviem, za čo?“

„Ja som na vašu kartu sádzal po 50 frankoch a vyhral som na ňu 150 frankov.“

„A ja po dvadsiatich,“ doložil mladší, „šesťdesiať.“

„Maličkosť,“ odvrkol Csadányi.

„Proti vašej dnešnej výhre je to, pravda, maličkosť; ale povedzte mi, pane, ako ste toľké peniaze položiť mohli na jednu kartu?“

„Spurius.“

„Skutočne, podivné to tušenie.“

„Odpustíte, páni,“ riekol Csadányi sberajúc sa, „hrozný hlad mám; neobedoval som dnes; musím do častovne.“

„Aj my sa práve ta chystáme; môžeme teda isť spolu; hneď tu v treťom dome je častovňa.“

„Poďme teda… Pane Benazet!“ obrátil sa Csadányi k bankárovi, idúc okolo neho, „dobrú noc!“

„Sluha. Do videnia zajtra.“

„Ďakujem; nehrám viac.“

„A kam idete?“

„K večeri a… domov.“

„Moju úctu milosťpanej,“ slovil ešte Benazet a podozrivý pohľad vrhol na dvoch, Csadányiho sprevádzajúcich pánov. Chcel ešte čosi zavolať za ním, avšak zamlčal sa, bo práve vtedy musel zase jednu väčšiu sádzku vyplácať. Neriekol teda nič, ale krútil hlavou, lebo tí páni, ktorí Csadányiho sprevádzali, boli dvaja prepustení väzni.

Odišli. — — —

Na druhý deň stála v parížskych novinách nasledujúca zpráva: „Istý uhorský šľachtic, menom Csadányi, vychádzajúc z jednoho domu padol zákerníckou dýkou. Vražda táto pripisuje sa dvom prepusteným väzňom, ktorí si privlastniť chceli veliké summy, skrz Csadányiho v ten večer v kartách vyhrané.“ —

Na tretí den po osudnej hre vytiahli člnkári zo Sajny mŕtvolu asi 19 — 20 ročnej ženštiny, ktorá na krku drahocenné perly mala.