ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Nemecku jest viacej kúpeľov, v ktorých namiesto liečivých prameňov verejné herne lepšie a výdatnejšie vábia početných hosťov do stredku svojho, nežli inde tie najliečivejšie vody.

V jednom takomto kúpeli bavil sa náš známy — Osiecky.

V herni tohoto kúpeľa bola na dennom i nočnom poriadku — vrtielka.

Vrtielka, čili takzvaná roulette,^[3] je vynálezok parížsky, ktorý mestu ročitých 5 — 6 millionov donášal, až konečne zkazonosná pre obecenstvo hra táto zákonom z 18. júla 1836 zakázaná bola. Teraz je udomená v Nemecku v kúpeľoch Badenbaden, Homburg, Wiesbaden a Nauheim, kde patríčnym štátom veľmi veliké dôchodky prináša.

Prv, než by sme sa stali svedkami šťastia abo nešťastia, aké Osieckemu slúžilo, nazrime do kúpeľnej pisárne, kolko toľko pozornosti venujúc úradovaniu správcovmu.

V bočnej svetlici hlavnej budovy sedí správca herne; číta listy, prezerá písma, účty, soznam hosťov a všelijaké výkazy. Na hodinách na písacom stolíku postavených, bije jedenásta ranná — o ktorej počína sa úradovanie správy a trvá asi do dvoch po poludní.

Keď odbily hodiny, vstúpil do izby muž asi štyridsaťletý, chudý, škuľavý, vyhúdly. Bol to agent správy.

„Čo nového?“

„Lord B. navrátil sa.“

„Práve som jeho meno v sozname hostí čítal. Má peniaze?“

„Slečna Otilia nech ho zabáva. Ak prehrávať bude, nech mu hudie, len aby vydržal, že sa šťastie konečne nepochybne obráti; ak vyhrávať bude, nech mu hovorí, že je teraz v koľaji, aby nepopúšťal, kým pred 14 dňami prehraté summy pohromade mať nebude. A čo je s Wernerom?“

„Nemá už ani babky; chodí veľmi zadumený; bojím sa, že bez priedpraže odcestuje. Ostatne s istotou viem, že pištole nemá.“

„To by bieda bola! v behu jednoho mesiaca štyri samovraždy!… A ten mladý belohlávok je toho schopný. Aby vyhlo sa dákemu škandálu, treba mu dať z kassy 300 frankov, nech tájde čo skorej preč.“

„Müller včera vyhral 9000 frankov. Dnes popoludni chce odcestovať. Čo s tým?“

„Mladý človek… nech má radosť. Jeho otec je chrchlák, takto roku nedožije a je vraj milionár. Syn odíde teraz nadšený šťastím, po smrti otcovej vráti sa s plnými vreckami… No, dač vážnejšieho je tu. Croupier George je oplan. Jeho čierna tabačnica je na spodku smolou natretá, a pokterúc ju položí na stôl, prilepí sa mu jeden louisdor na ňu. Včera — dobre som pozoroval — štyri také peniažky changiroval si do vrecka. Čo sa to stalo s tým človekom? S kým obcuje? Či to snáď na jeho vlastnom smetisku vyrástlo?“

„V poslednom čase som ho vo spoločnosti Osieckeho často vídal. Aj pred chvíľou spolu prechodili sa v parku v dôverný rozhovor pohrúžení.“

„Teda zas už ten Poliak. Treba mu povedať, že som mu na stope; nech sa kľudí čo skôr zťato, ak zle pochodiť nechce… Pošlite mi Georgea.“

Agent správy odišiel, a po chvíli dnu vstúpil croupier George.

„Povedzte mi, — oslovil ho správca prísnym hlasom — jak dávno praktizujete to kmínske remeslo s vašou nasmolenou tabačnicou?“

George ustrnul, zbľadol a zas začervenal sa. Ostrý pohľad správcov bol mu zrejmým dôkazom toho, že tajomstvo jeho prezradené.

„No, dostanem odpoveď?“ okríkol ho správca.

„Ja… ja… prosím…,“

„Von s barvou! Viem o všetkom; daromné tajenie!“

Croupier vrhol sa na kolená a zalamoval ruky.

„Či vám správa za to platí ročitých 6000 frankov, aby ste jej kassu ešte okrádali?“

„Odpustenie, pane!“

„Jak dávno to remeslo prevodzujete?“

„Včera bol teprv tretí večer.“

„Koľko ste ukradli?“

„Trinásť louisdorov; nič viac, ako ma tu vidíte.“

„Kto vám ten fígel poradil?“

„Jeden Poliak —“

„Teda predsa… Korisť ste, perse, delili?“

„Áno, korisť delili sme —“

„Počujte, teraz nechcem pre 13 louisdorov krik robiť; jestli ale ešte raz to najmenšie pobadám: ste ztratený. Adieu!“

George odišiel; správca zacengal, sluha vstúpil.

„Juliu mi pošli.“

Asi o desať minút po odchode sluhovom vstúpila skvostne oblečená švárna mladucha do izby.

„Nuž? Čo je s tým bojarom?“

„Pane môj, naskrze nechce hrať.“

„A či je zaľúbený do vás?“

„Myslím.“

„Sadnite teda vy k vrtielke, ak vyhráte, hľaďte mu natisnúť polovicu výhry, rieknite, že ste to moitié vsadily; ak prehráte, požičia vám —“

„Pokúsim sa —“

„Toho človeka nemôžem tak na ľahko prepustiť. Peňazí má ako dáky Krösus. Počujte, ak ho nakloníte ku hre: dostanete tisíc frankov mimoriadnej odmeny.“

„Je to tvrdohlavý barbar; neviem, či to pôjde.“

„A kupec R. čo robí?“

„Písal domov o peniaze.“

„Koľko prehral?“

„25.000 frankov.“

„Dosť; má mladú ženu, troje deti… hľaďte ho oddialiť, aby z toho priveľký povyk nebol… Váš sluha.“

Deva nemo poklonila sa správcovi a tašla. Po chvíli vstúpil druhý agent do chyži.

„Pane, mám vám oznámiť, že croupier Jean všetky svoje dlhy poplatil.“

„Čo?! Treba dať pozor naň, ten nás iste okráda.“

„Miesto neho Francois hrozné dlhy robí; ten človek je pri ,trente et quarante‘, má ročitých 8000 frankov, a ešte mu to nestačí.“

„Iste nás okradnúť strojí. Vziať ho pod ostrý dohľad. Čo robí gróf R.?“

„Hodil sa celkovite na vrtielku a veľmi sprosto hrá. Prišiel sem so štyridsiatimi tisícami frankov, neviem, či z nich ešte tretinu má.“

„A súložnica jeho?“

„Žije ako grófka; čo bude s ňou potom, neviem.“

„Je to švárna a spôsobná ženština. Keď gróf dodejstvuje a ona príde do finančných rozpakov, treba jej ponúknuť u nás službu. 3 — 4000 frankov jej dáme; má dobrý tón a rozsiahle známosti; to nám ľahko vynahradí. Adieu.“

Vo dňoch na tieto výjavy nasledovavších udaly sa v kúpeli nasledujúce veci: lord B. prehral 40.000 frankov, z ktorých slečna Otília od správy ako „mimoriadnu odmenu“ 2000 dostala; belovlasý šuhaj Werner vyplatil síce, čo bol v hospode dlžen, ba aj odcestoval z kúpeľa, v najbližšom meste však obesil sa v hostínci; pán Müller odišiel s výhrou 9000 frankov; croupier George prestal celkovite šnupať; bojar S. proboval tiež svoje šťastie pri vrtielke a pekne rúče prehrával; kupec R., ktorý z domu peniaze čakal, ani babky nedostal, tak že zadĺžený musel odísť; jediný Osiecky ešte voždy tmolil sa v kúpeli.

Raz večer osmelil sa osloviť mladého bojara, ktorého od troch dní nešťastie nesmierne prenasledovalo.

„Odpusťte moju neskromnosť, pane.“

„Čo chcete?“

„Sdelil bych vám jedno veliké tajomstvo.“

„Nuž?“

„Od troch dní ste ráčili prehrať vyše 60.000 frankov.“

„To vie celý svet.“

„To neni to tajomstvo, ktoré vám chcem sdeliť —“

„Vravte teda.“

„Prosím, či smiem na vašu mlčanlivosť rátať?“

„Moje slovo.“

Osiecky bližšie pristúpil k bojarovi a nakloniac sa k nemu polohlasne šeptal mu do ucha: „Či vidíte hen toho červenovlasého croupiera pri trente et quarante?“

„Vidím.“

„Má ženu, pätoro deti a nemá čo jesť —“

„Čo mňa do toho!“

„Rád by si pomôcť, má usporiadanú hru karát —“

„Aha, rozumiem.“

„Ale chce 4000 frankov na predok.“

„Prečože vy nehráte?“

„Nemám tak značný fond k dispozícii.“

Bojar rozmýšľal chvíľu. Je to klam — myslel si; — no, jediný spôsob moje peniaze nazpäť dostať.

Vytiahol tobolku a dal Poliakovi štyri tisícky.

Na druhý deň dostavili sa oba do herne. Osiecky držal sa neďaleko odo dverí.

Naraz vytiahol croupier z vrecka tabačnicu a šňupnul si. To bol usrečený znak na „noir“ postaviť. Bojar postavil 25.000 frankov na čierné, a, hľa, neminuly tri sekundy: a čierné vyhralo.

Osiecky s jasajúcou tvárou priblížil sa k bojarovi, od ktorého za službu túto 2000 frankov dostal.

„Či ešte?“ šeptal bojar Osieckemu do ucha.

„Dnes nie; zajtra.“ — —

Na druhý deň zase dostavili sa oba do herne; bojar sadol k stolu, Osiecky pri dveroch obskuloval.

Červenovlasý croupier zase vytiahol tabačnicu a zase si šnupol.

Bojar rýchle vyňal z tobolky viazaničku tisícok, bolo ich asi 50, a postavil ich zas na čierné.

Neminuly dve sekundy — červené vyšlo, čierné prehralo.

Osiecky letel von dvermi; no, ani vrelokrevný bojar neotálal; ako ľúty tyger vyrútil sa za za ním v zapätí ho prenásledujúc až ku oranžerii; tuná však bojac sa, že mu dáko uvrzne, vytiahol pištol a strelil po ňom.

Krvácajúc srútil sa Poliak na zem. Bojar hodil pištol za ním, zvrtol sa a v tú chvíľu odcestoval do Paríža. — Vec s usrečeným znakom mala sa nasledovne: Osiecky použil ľahkovernosť bojarovu. Croupier, ktorý nemal ani hlad, ani ženu, ani deti, o ničom nevedel a šnupal ako obyčajne, po každom vydaní karát. Že bojar prvý večer vyhral, bola púha náhoda. — Na Slovensku sú mnohí pokútni pisári, ktorí takýmto spôsobom šuhajcov k službe vojenskej povinných oslobodzujú. Vezmú od otca peniaze a nechajú vec tak. Ak nevezme vrchnosť syna, rieknu rodičom, že ho oslobodili; ak ho vezme za vojaka, v najhoršom páde navrátia rodičom vyklamané peniaze.

Takto kalkuloval aj Osiecky, no, klamný kalkul svoj životom zaplatil.

Aký život, taká smrť.