ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kúpel Parad u severnej päty Matry, bol asi pred štvrťstoletím milé pobaveníčko okolitej šľachty, pritom ale valne navštevované i z ďaleka dochádzajúcimi kartármi.

O rok po horeopísaných výjavoch nachodíme v Parade aj my troch známych. Boli to Csadányi s jeho milou ženičkou Adelou a tejto brat Osiecky.

A kde mati? — Zomrela. Minulej zimy prechladla na ceste do Krakova; poľahla a viacej nepovstala.

Csadányi a Osiecky cestovali po všetkých kúpeľoch Uhorska a hrali. Aby lepšie darily sa jim jich špekulácie, rozišli sa, osve prichodili do rozličných miest, stavali se jeden naproti druhému, ako by sa nikdy neboli videli — pred svetom neznali sa, ale medzi štyrmi očami kovaly plány k novým podujatiam a výpravám a svedomite delili korisť. Adele nebárs ukázal sa Osiecky, lebo obával sa, že by ho nepozorlivosťou svojou prezradila, kdežto mu v záujmoch jeho kartárskych podujatí mnoho záležalo na tom, aby sa nik nedozvedel, že je švagor Csadányiho.

Bola teda Adela teraz už takrečeno celkom osamotelá, nemajúca nikoho krom muža svojho. Teprve sedem mesiacov vydatá bola a už cítila sa byť veľmi nešťastlivou. Majetok svoj, na dotieranie Csadányiho, osídliť sa mieniac na otcovskom majetku muža svojho, v Poľsku predala za 12.000 zl., ale muž jej, ktorý nie celkom zadržal sľub svoj, lebo, ač karty do ruky nebral, predsa rád a často hrával, sádzajúc na cudzie karty, všetky tie peniaze ešte na ceste v Krakove bol prehral. Po tomto nešťastí nepomyslel viac Csadányi na zadržanie sľubu svojho, bo snažil sa hrou sebe vynahradiť utrpenú škodu a preto odtedy hrával ako predtým, bez všetkého obmedzovania sa na svoje alebo cudzie karty. V dychtení a pachtení tomto vášeň lásky jeho k švárnej Adele celkovite vytuchla, postúpiac miesto svoje v duši hráča vášni inej, o veľa hroznejšej, vášni karbaníctva. Deň čo deň hral a deň čo deň viacej prehrával, bo u Osieckeho obrátilo sa šťastie v najdôslednejšie nešťastie, tak, že už ani kunšty ani fígle neosožily; lapali sa naši švagrovci napokon už všelijakých prostriedkov k zotaveniu financií svojich; no, všetko darmo! ľudia prišli na to a dobrodruhov napokon aj z kaviarne vyhádzali.

Z Paradu obrátili sa nešťastní kartári do Pešti; ale ani tuná nevodilo sa jim lepšie; keď sa tu i tu osmelili utiekať sa k fígľom, dostihli jich, a bol koniec hry.

Z Pešti putovali do Prešporku. Tu práve vtedy snem zasedal, príležitosť teda pre kartárov znamenitá k pokuseniu šťastia svojho;… avšak darmo!… staré hriechy, starý koniec.

„Počuj, Osiecky, — hovoril jednoho večera po opätnej velikej porážke Csadányi ku švagrovi svojmu, — mne sa zdá, že asi od pol roku nešťastie s tebou chodí.“

„Možné, bračok. Je to ozajst hrozné, ako ma prenasleduje.“

„Ja bych tuším ani v Krakove nebol prehral tých 12.000, kebych ti z mojej výhry nebol dal tri tisícky. Ale ako som ti tie tri tisícky dal, naraz ako by odrezal, prehral som i štvrtú vyhratú tisícku i všetky peniaze mojej ženy.“

„Inu, kto vie…“

„Nie, bračok!… Ja s istotou viem, že som vtedy len preto také nešťastie mal, že som ti z výhry tých 3000 zl. dal. Je to staré pravidlo: vo hre nepožičiavaj.“

„Ale odtedy…“

„No, odtedy datuje sa naša smola, a kým spolu budeme, iste nepominie.“

„Predsudky.“

„Nie sú to predsudky, je to u mňa sväté presvedčenie. Probujme sa rozísť, uvidíš, že nám to obom inak pôjde. Či pristávaš?“

„Prečo nie. Rozíďme sa teda. Ale ktorý kam? V Uhorsku nás už všade znajú, tu nám už viac ruže nepokvitnú; kam sa teda obrátiť?“

„Do zahraničia. Ja pôjdem do Nemecka, ty do Paríža alebo naopak, ako sa ti páči.“

„Dobre, nech teda bude naopak — slovil po krátkom rozmýšľaní Osiecky — ja do Nemecka a ty do Paríža.“

*

Csadányi ešťe v Prešporku predal svoj otcovský statok, ktorý ale už veľmi zadĺžený bol. Dostal zaň v hotovosti 21.000 zl. S týmito peniazmi odobral sa i so ženou do Paríža, bo chýr o herniách Benazeta, Chamberta, Devauxa a bratov Blanc bol veliký; tam mienil sa „restaurovať“.

Sledujme ta kroky jeho.

V cukrárni Tortoniho vždy skvelá spoločnosť býva. Dámy pijú kávu, páni bavaroise abo horúci grogg; tamtie ujedajú si z rozličných pamlskov, títo kúria turecký seraglio.

Pri jednom stolíku sedia dvaja Francúzi a dve cudzie, nám dobre známe osoby: Csadányi so svojou krásnou, ale ako peknou tak i nešťastlivou žienkou, Adelou. Jej veľké modré oko vzdor všetkému premáhaniu sa častejšie zavlhovalo, a po jej utešenej tvári rozliata bola akási rezignacia, jejžto melancholický výraz krásnu Poľku ešte pôvabnejšou a zaujímavejšou robil.

Oproti nej sediaci Francúz, opravdivý to dandy, túžobným zrakom pozeral na ňu, bo bol jej krásou celý okúzlený.

„Ráčite byť cudzinci?“ obrátil sa konečne Francúz k Csadányimu, nemôžuc ďalej odolať túžbe obznámiť sa s cudzorodou krásavicou.

„Áno, sme cudzinci — vetil Csadányi s akýmsi prízvukom samoľúbosti dodajúc: — ja som Uhor a moja žena Poľka.“

„Ah,“ — slovil Francúz zdvorile ukloniac sa Adele, jejžto melancholické zraky stretly sa teraz s jeho iskrenným okom.

Adela, aby ukryla zapýrenie svoje, nahla sa ku šálke kávy a priložiac ju k jahodovým rtíkom tíško chlúpala z nej obľúbený svoj nápoj.

„Ako sa vám ľúbi, milosťpani, hlavné mesto sveta?“

„Inu — vetila Adela so zle utajeným vzduchom, — že by sa mi neľúbilo, nemôžem povedať; ale moja domovina je mi predsa milšia.“

„Však sme teprve prišli, ma chere, — namietol manžel; — počkaj len, o pár dní, viem, že inak rozprávať budeš.“

„Kto vie! — riekol Francúz. — Sú charaktery, ktorým milšia je tichá utiahnutosť dedinky nežli mámivý hluk veľkého mesta.“

Adela s výrazom úprimnej vďaky pozrela na Francúza, lebo slová tie boly jej z duše vyňaté.

„My, pravda — pokračoval Francúz, — ktorí privykli sme už na túto veľkomestskú shonbu, charaktery také ani len nechápeme.“

„Ja myslím — poznamenal Csadányi, — že je to alebo púhe citlivostkárstvo abo čirá afektácia. Komu by mohlo byť milšie hrobové ticho nad zvuky hudby, komu kryptová samota nad milé spoločenské zábavy?“

„Inu, — šeptala Adela — najdú sa i takí ľudia.“

„Ráčite dnes ísť do opery?“ tázal sa Francúz, mieniac iný smer dať rozhovoru, jehožto predmet, ako patrné bolo, nemilo dotkýňal sa manžela i ženy.

„Ja som chcel ísť — vetil Csadányi — mojej žene k vôli; ale ona nemá chuti.“

„Ah, milosťpani, našu operu vám smele odporúčať môžem; ostatne dnes nedávajú nič zvláštneho. Jestli vás neurazím, pane, nabídam vám moju lóžu k najbližšej príležitosti, keď dač zvláštneho dávať budú.“

Csadányi zľahka poklonil sa dvorilému Francúzovi.

„Dnes, jestli milosťpani nehodlá vyjsť, — pokračoval tento — a jestli vy sami nič lepšieho nemáte pred sebou, ráčte mi dať česť…“ a pri tom vytiahol z tobolky kartičku a oddal ju Csadányimu.

„Ráčite byť veľmi dobrotivý.“

„Prosím, je to povinnosť naša najmožnejšie spríjemniť zďaleka dochádzajúcim hosťom pobyt jejich vo veľmeste. A to viete, že k Uhrom a menovite k Poliakom — doložil s výrazom hlbokej úcty pozrúc na Adelu — každý Francúz zvláštny súcit v srdci chová.“

Vtom pristúpil ku dvom Francúzom tretí pán, s ktorým po úctivej poklone vzdialili sa oba.

„Ozajsť zdvorilí ľudia, títo Francúzi,“ poznamenal Csadányi.

Adela miesto odpovedi vzdychla a sklopila oči.