Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Daniela Kubíková, Peter Plavec, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Ida Paulovičová, Dušan Kroliak. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 55 | čitateľov |
Sotva doprevodil Csadányi ženu svoju do hostínca, v ktorom obytovaný bol, vytiahol kartičku, ktorú mu dal Francúz. Stálo na nej dľa chýru známe mu už meno Benazet a ulica a číslo domu. Neváhal dlho, sadol do fiakra a bral sa k nemu.
U Benazeta bola už veľká spoločnosť. Vo skvele osvietených svetliciach hrali páni každej triedy všelijaké hry.
Csadányi vyhľadal domového pána, ktorý vo strednej chyži fárovú banku dával a nového hosťa veľmi vľúdne prijal. Dobrodruh náš sadol tiež k stolu a dal sa sádzať; no, šťastie nebárs prialo mu, — vyhral síce dačo, avšak celá výhra jeho ani 500 frankov nevynášala.
Druhý deň celé predpoludnie vylihoval vo svojej izbe, na ženu ani len neobzrel sa. Popoludní rozkázal žene obed, ktorý jej posluha do jej izby priniesol, sám ale šiel do prvého patra, do dvorany obedovať. K večeru tašiel zas k Benazetovi. No, šťastie mu dnes ešte menej prialo, bo vyše 3000 frankov prehral.
Tak to šlo tretí, štvrtý i piaty deň. Už štyri dni s Adelou ani slova nehovoril, ani ju nevidel. Nešťastná žena nariekala doma, a muž hral len a hral a ustavične prehrával.
Konečne bol na dne pokladnice svojej; vytiahol posledných tisíc frankov a rozdráždený nešťastím posadil ich naraz, — aj tie prehral.
Bol žobrákom. —
Čo teraz? kreditu nebolo.
„Pane Benazet,“ zvolal zúfalec, „čo mi dáte za moju ženu?“
„Dvadsaťtisíc frankov.“
„Sem s nimi!“
„Prosím o písmo.“
Csadányi vzal papier a pero a napísal nasledujúce riadky:
„Drahá Adelo! buď tak dobrá, najmi si kočiar a prijď k môjmu priateľovi Benazetovi. Na pripojenej kartičke máš jeho adressu. Tvoj úprimný manžel — Csadányi.“
Francúz vzal písmo, prečítal, vopchal ho do vrecka a vyplatil Csadányimu 20.000 frankov.
Csadányi vsadil ich zase naraz na jednu kartu — a zase prehral.
Vstal, tašiel domov, zamkol sa do svojej izby a… myslíte snáď, že sa zastrelil? — nie; znamenite spal až do bieleho rána.
Či je si možné dač hroznejšieho, ohavnejšieho, černejšieho predstaviť, ako je podlá duša takéhoto hráča. — Po tak ohyzdných skutkoch tento pokoj! — každé šľachetnejšie srdce s hnusotou odvrátiť sa musí od ľahkomyseľníka takéhoto.
Avšak čujme, čo dialo sa ďalej, čujme, bo skutočné a pravdivé udalosti rozprávam.
Ráno, keď z hlbokých snov zobudil sa Csadányi, počúval, či počuje dáky hluk v ženinej izbe.
Hrobové ticho.
Vstal, obliekol sa, vstúpil do ženinej izby… izba prázdna; Adela už preč bola.
Teraz teprv zmohol sa ho hrozný žiaľ, bôľ, ľútosť, sebaodsudzovanie. Duša ľudská hnula sa mu v útrobách, lepší cit človeka ožil v ňom na chvíľu. —
„Pozde, pozde!“ šeptal mu akýsi tajný hlas, a nikde, nikde nevidel pomoci, odnikiaľ nezablysla sa mu jasná lúč nádeje.
„Darmo je,… koniec!“
Nabil pištol a namieril si ju s natiahnutým kohútikom do čela… tu mu zíde na um Adela.
„Iste, ona šťastnejšia bude bezo mňa; ale aspoň odobrať sa musím od nej.“
Sadol a napísal nasledujúci list:
Vrúcne milovaná Adelo! Ešte raz obraciam sa k Tebe; pre Boha Ťa prosím, preukáž mi tú milosť, neroztrhaj tento list prv, než bys ho prečítala, je to moja posledná prosba k Tebe.
Viem to dobre, že som Ťa nešťastnou urobil. Zasluhujem, v úplnej miere zasluhujem Tvoje opovrženie, o jehožto zmiernenie abo celkovité odpustenie neprosím, bo povedomý som si toho, že som odpustenia Tvojho, Ty nevinná anjelská duša, naskrze nie hoden. Ty, krásavica, ktorej široko ďaleko páru nebolo, s dušou čistou, ako kvapka rannej rosy, podla si v sieť diabolského oplana, který celý Tvoj mladý život zhanobil, znivočil. Uznávam, že som naničhodník, akého niet na svete, že som hriešnik, zločinec veliký, bo ztiahol som Teba, nevinného cheruba, z jasných vyšín neba Tvojho do ohyzdnej prepasti môjho pekla, učinil som Ťa nešťastlivou, priviedol som Ťa na žobrotu a konečne predal Ťa ako nerozumné hoviadko cudzincovi za kus zlatého bľachu, Teba, dušu ušľachtilú, ktorá zaslúžila si ten najskvelejší los na svete. Neopovažujem sa prosiť Ťa za odpustenie; nie; len o to ťa kolenačky a slziac prosím, nezloreč aspoň pamiatke mojej, nepreklínaj ma, abych aspoň v hrobe mal pokoj, ktorý som na svete tak ľahkomyseľne prehajdákal. S Bohom, drahá duša moja! ak môžeš, buď šťastlivá, aspoň šťastlivejšia v náručí Benazetovom nežli si dosiaľ bola v zkazonosnom Ti náručí mojom. S Bohom! Tvoj nešťastný manžel — Csadányi.
– básnik, beletrista, publicista, politik, vedúca kultúrna a politická osobnosť memorandového matičného obdobia. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam