ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jedno stromoradie v Trenčianskych Tepliciach za onoho času, keď dialy sa veci, ktoré som práve rozprával, pomenoval bol ktosi „stromoradím vzdychov“. Meno to vtedy rýchle ujalo sa a veru nie bez všetkej príčiny. Vysoké stromy jeho pospletaly ratolesti svoje v nepriehľadnú strechu, a boky stromoradia ešte okrem toho zarastlé boly mladou hustou bučinou, tak že i dotieravý slnečný papršlek len kde tu ledva prenikol do tônistého priestoru stromoradia vzdychov. Na každých tridsať krokov bol v boku, bielym na piesok roztlčeným kameňom vysypaného chodišťa malý polotmavý výklenok v ňom stolík a dve lavičky, vítané to miestočko osihotenosti pre duše zaľúbené.

Z nejednoho z týchto výklenkov ozýval sa tu i tu tichý šepot, ktorý, keď piesok vržďať počal pod nohami približujúcich sa nepovolaných svedkov, obyčajne zatíchol abo premenil sa v hlasitý rozhovor o počasí.

Raz popoludní, za teplého júlového dňa sedel v jednom takomto výklenku i pán Csadányi s ľúbeznou Poľkou — Adelou. Mati jej poodišla bola na chvíľku so synom k blízkej studienke, kde liečivú vodu pila.

„A vy mi ozajst neveríte, že vás ľúbim?“ slovil Csadányi nebars čistou francúzštinou.

„Neverím,“ určite vetila Adela.

„Ale prečo, prosím vás?“

„Vy len jedno ľúbite na svete.“

„A to je?“

„Karty.“

Ostré toto slovo, ač úplne pravdivé bolo, predsa nemile dotklo sa duše Csadányiho.

Po malej prestávke jal sa vyhovárať: „Ale, prosím vás, paničko, povedzte mi, čo mladý človek, ktorý má nazbyt peňazí a žiadneho zaneprázdnenia, robiť má, zvlášte pokým není zaľúbený? Na poľovku nechodím, vo psoch a koňoch zvláštnej radosti nemám, úradu ani nepotrebujem ani nechcem, víno neobľubujem, dosiaľ som ani lásky neznal — — no, povedzte mi teda, čo som mal robiť? Však som z púhej nudy hrať musel.“

„A či už naskrze niet iných duševných pôžitkov na svete, ako tie, ktoré ste mi teraz vyrátali?“

„Veru, neviem, aké by ešte boly.“

„Či nemáte vlasť, vieru, národ? Či neľúbite svoju domovinu, rodinu, svoj ľud? Či vám je nie pôžitok na jích zveľadku, blahu a sláve dejstvovať?“

„Odpustite, nie som idealista. Viere otcov mojich nehrozí žiadne nebezpečenstvo, a vlasť a národ obídu sa bezo mňa. Tamtú brániť niet teraz príležitosti, bo niet Turka v nej, a ten sprostý ľud, verte mi, nezaslúži, aby znepriatelil sa preň človek s celým svetom.“

„Podivné to náhľady.“

„Ale praktičné.“

„Keď vás už teda všetko to, čo je každému človeku najsvätejšie, nezaujíma, aspoň by ste mohli čítať, písať, cestovať —“

„Čítanie a písanie je pre tých, čo to potrebujú k výžive svojej; cestovanie?… no, na toto bych ešte najskôr pristal, zvlášte keby ste mi dovolili, keď odídete z Teplíc, s vami do vašej vlasti putovať.“

„Aj to sa môže stať, ale len pod jednou výminkou —“

„A tá je?“

„Že karty hrať nebudete.“

„Haha! pletka. Počujte teda,“ a zdvihnúc tri prsty slávnostne zvolal: „prisahám vám, že sa nikdy viac karty nedotknem. Nech ma Boh ztresce, jestli raz naruším slovo svoje.“

„Teraz už verím, že ma ozajst ľúbite,“ šeptala deva; oko jej žiarilo slasťou prvej lásky a nyjúc spočinulo na švárnom šuhajovi, — i podala mu bielu ruku, ktorú tento vášnive k ústam svojim pritisol. — —

Pani Osiecká vrátila sa so synom; Csadányi prepustil jej svoje miesto, a mladí páni, zapáliac si cigarky, tašli spolu poprechodiť sa po záhrade.

Sotva šli tridsať krokov, stretnul sa Csadányi s jedným známym svojím, s ktorým pred viacej rokami spolu juratoval v Požoni.

„Odkiaľ ideš, Aduško?“ tázal sa Csadányi niekdajšieho priateľa po krátkom pozdravení a vzájemnom predstavení Osieckého a Aduša.

„Z Piešťan.“

„A čo tam nového?“

„Nič zvláštneho. Hostí dosť, no, nie toľko ako tuná. Akýsi bunevác, hovoria, že je krstený žid, tam veľkú paskulu robí pri zelenom stolíku.“

„Nuž?“ zvedavo tázali sa Csadányi a Osiecky jedným hlasom.

„Ale ferbľuje a, pokterúc je hodná šnôra, bije až strach, a keď na ňom stojí zpätbitie a nemožno mu vidieť do brucha, vytiahne päť kotúčov z visiacej mu na krku kožennej tanisterky a povie: „und noch diese 500 Stück Dukaten,“ ktoré mu, perse, nikto nedrží, lebo jich žiaden nemá. Touto taktikou ti už polovicu hosťov ožobráčil.“

„No, to!“ skríkol Csadányi.

„A už to inak nemáte“ — poznamenal Aduš. Poliak ľahostajne usmial sa a tento pokračoval: „perse, ktože má 500 dukátov vždy na pohotove pri sebe?“

„To je ozajist figliar,“ mrmlal Csadányi.

„Ja bych mu prešiel cez rozum,“ vravel Osiecky.

„Neviem, ako?“

„Jestli sa ti neťaží, pod so mnou do Piešťan a uvidíš, ako.“

„No, veru, pane — prejal zase Aduš slovo — keby ste to učinili, povďační by vám za to boli veľmi mnohí páni.“

„To sa ľahko stane.“

A skutočne stalo sa. Vidzme ako. Rozpoviem to v krátkosti tak, ako som to od očitých svedkov rozprávať počul.

Osiecky zaopatril si vo spolku s priateľom svojím Csadányim 1500 dukátov a s tými vybrali sa spolu do Piešťan, pani Osieckej a Adele rieknúc, že sú do Hlohovca na lov pozvaní.

Šťastlivo dorazili do Piešťan a skutočne hneď prvý deň našli v kaviarni spomenutého dolnozemca pána Bergera, ako so svojím 500-dukátovým strašidlom pekne rúče ľudí vyzliekal. Sotva dívali sa pol hodiny na hru, vstal sused krsteného žida od stola, a jeho miesto Osiecky zaujal.

Hralo jich päť. Asi štvrť hodiny to išlo bez zvláštnejších obratov. Dolnozemčan mal šťastie, vyhrával a keď mal plané karty, odstrašil hráčov kotúčami dukátov. Naraz ale hra všeobecnú pozornosť zbudila; zapasovalo sa totižto dva razy a šnôra značne vzrástla. P. Berger dával karty, na spodku bola zelená devina, ktorú p. Osiecky, ako predposlední, bol sosňal. Štyria páni držali „videnú“ (vísu), medzi nimi aj náš Poliak. Berger počal hrozne biť. Prvák, statkár B., mal dvadsať v žaluďoch, dolníka a desinu, ktoré si osvietil a zaplatil obe karty; druhý mal devätnásť v zeleňoch, osminu a túza, ktoré si, obe karty zaplatiac, tiež osvietil; tretí bol Osiecky, mal dvadsaťjeden v žaluďoch, horníka a túza, tie si osvietil a veľmi draho zaplatil prvú kartu, bo druhú p. Berger, ako dobrý ferblista, nepredával. On sám mal dvadsaťjeden v červeňoch a, poneváč nikde nevidel červené, rátal na to, že ak aj nie dva, aspoň jeden červeň istotne kúpi: za lepšie teda uznal, neosvietiť svojich dvadsaťjeden, aby sklamal v rátaní hráčov a aby si jich takto lepšie do saku nahnať mohol. Osvietil si teda dve kúpené karty: červená a holbovú devinu.

Prvák kúpil žaludnú osminu a holbového kráľa, mal teda 28 v žaluďoch a volal 50 zl.; druhý kúpil zeleného kráľa a červeného dolníka mal teda 29 v zeleňoch, a držal volaných 50 zl. Osiecky kúpil červeného horníka a žaludnú devinu, mal teda 30 v žaluďoch, a toľko mal aj p. Berger v červeňoch. Osiecky držal tiež tých 50 zl. a držal ich aj Dolnozemčan. Tento medzitým vidiac aj u prváka osvietených 20 v žaluďoch, neveril, že by Osiecky mohol mať 30 a potom rátal i na to, že budú myslieť, že má tri deviny, čo ale podľa Osieckého karty, poneváč kúpil žaludnú a sosňal bol zelenú devinu, možné nebolo. Nerozmýšľal teda dlho a smele vytasil sa zase so svojím stereotypným: „ich halte und noch diese 500 Stück Dukaten.“

Prvák i druhák zahodil karty. Osiecky vedel, že Berger tri deviny nemôže mať, a že ak vôbec má dačo, najviac len 30 mať môže v holbách alebo v červeňoch. Vytiahol teda z teľacej tašky, ktorá mu cez plece na remienku visela, volaných 500 dukátov v piati kotúčoch, k nemalému avšak úžasu okolo stojacích a nesmiernej hrúze pána Bergera chladnokrevne doložil: „und noch diese 1000 Stück Dukaten“ a s tým 10 kotúčov položil na stôl.

Berger nepokojne hniezdil sa na stolici i napadlo mu siahnuť za kotúčami dukátov, aby sa presvedčil, či to ozajst všetko zlato. K svojmu ešte väčšiemu postrachu presvedčil sa na vlastné oči, že to všetko rýdzie, dobré zlato bolo.

Všeobecné utíšenie a napnutie.

Dolnozemec vytiahol tobolku a počal čítať banknoty, ale ich iba asi 1100 zl. načítal.

„Pane, odpusťte — riekol v rozpakoch — nemám toľko pri sebe.“

„Peniaz vraví, karta hrá,“ poznamenal Poliak flegmatične.

„To viem; ale…“ — a pri tom počal muštrovať okolostojacich, ktorý by mu z nich, už ak aj nie požičal, aspoň poradil, čo robiť má, lebo slovo „Geld spricht“ počalo mu byť kus podozrivým; natískala sa mu totižto myšlienka, že Poliak len straší a chce, aby on zutekal, nechajúc mu v korisť utešenú šnôru.

„Kelner — volal p. Berger, — zwei Bogen Papier und Siegellack.“

Posluha doniesol dva veľké hárky papieru a pečatný vosk.

„Dovolíte,“ — riekol pokrstenec k Osieckemu obrátený, prikryjúc jedným hárkom šnôru, druhý ale prestrúc ponad karty Osieckeho, svoje a ostatných 24 karát, a oba hárky svojím prstienkom pripečiatiac ku stolu.

„Vďačne, pane! — vetil Osiecky, vediac, že Srb chce isť pre peniaze; — ale dlhšie nečakám ako dvadsať minút. Tu sú hodinky — doložil, položiac svoje zlaté hodinky na stôl — po dvadsiatich minútach shrniem kassu a tájdem.“

„Dobre, dobre; teda dvadsať minút,“ breptal odchádzajúci Dolnozemec, teraz už s istotou domnievajúc sa, že by ho Poliak len rád odstrašiť.

Množstvo pánov shrnulo sa k osudnému stolíku, ktorí netrpelive očakávali východ hry tejto.

Teprve 17 minút bolo minulo, keď navrátil sa p. Berger do kaviarne. Priniesol peniaze, ale len dva tisíce zlatých, chybovalo mu teda ku prv vytiahnutým 1100 zl. ešte asi pol druha tisíca. Všade požičiaval, nikto mu nechcel dať, bo všetko tešilo sa, že tak dostali raz i jeho, ktorý tuná posiaľ svojimi 500 dukátami ľudí nemilobohu zdieral.

„Prosím, pane, — obrátil sa na pokon k Osieckemu, keď mu nikto ani babky požičať nechcel — ráčte mi tú maličkosť sveriť auf mein Ehrenwort.“

„Peniaz vraví, karta hrá,“ vetil Osiecky ako predtým.

„Dám vám úpis —“

„Peniaz vraví…“

„Pane, teraz už vidím, že nič nemáte, chcete ma odstrašiť, chcete ma o mojich 500 dukátov prviesť, chcete…“

„Pane! miernite sa! — riekol Poliak s výrazom ostrej prísnoty; — vy ste po negavaliersky hrali, bo volali ste 500 dukátov proti 50 zlatým. Prečo ste, ako je v statočnej hre vôbec prijatý obyčaj, volaný úhrn pri vašom zpätbití nezdvojnásobnili alebo najviac nezoštvornásobnili. Kto to videl tak hrať proti 50 zlatým zpätbiť 500 dukátov?!“

„Každý tak hrá, ako sa mu ľúbi; ja nepotrebujem žiadneho poučovania.“

„Dobre, keď nepotrebujete, alebo zaplaťte mnou iba zdvojnásobneno zpätbitý úhrn, abo stiahnem šnôru. Dvadsať minút je u konca.“

„Prosím vás, pane, dám vám úpis, a jestli ho zajtra ráno do deviatej nevymením, tu je moja schránka s prsteňami, dvoma ihlicami, tu dávam do nej i hodinky i reťaz, to všetko do hromady asnáď len bude stáť asi poldruha tisíca; ak ste z Boha, prijmite takýto úpis odo mňa, schránku dáme kaviarnikovi v záloh do opatery, jestli úpis do deviatej ráno nevymením, je to všetko vaše; ale držať musím zpätbitú summu, bo mám utešenú kartu.“

„Dobre, nech teda bude!“ dal sa konečne uprosiť Osiecky. Nato Berger zaraz napísal úpis, keď medzitym Poliak vzal schránku, prehliadajúc, čo je v nej; uložil dnu ešte i drahocennými brilianty vykladané hodinky Bergerove i s ťažkou reťazou a nato zapečatil schránku svojím i Bergerovým prstienkom.

„Pane kaviarniku! — zavolal Poliak — tu máte túto schránku do opatery, kto vám z nás dvoch zajtra ráno o deviatej tento i dvoma svedkami podpísaný úpis odovzdá: tomu dáte schránku.“

„Rozumiem,“ riekol kaviarnik a tašiel so schránkou.

Berger miesto hotových peňazí položil úpis na stôl.

Všeobecné napnutie rástlo, bo pristúpiť sa malo k odpečateniu karát.

Poliaka, ktorý veľmi háklivý bol na svoju „česť“, celá táto historia trochu mrzela; vyzeralo to síce, ako náležitý trest drzého pokrstenca, ale spolu i jako Bergerovmu doterajšiemu pokračovaniu vo hre na vlas podobné zdieranie. Toto podozrenie by rád bol od seba odvalil, tým viac, že všetci vedeli, že je Poliak, nechcel teda meno národa svojho naoko ani len podozrením poškvrniť v cudzine, v ktorej Poliaci dosiaľ veľkej cti a vážnosti požívali. Rád by to bol dáko opeknil; presvedčený bol o tom, že p. Berger o ňom myslí, že ho len odstrašiť chce, že nič nemá, veril teda, že mu na jeho návrh, ktorým nesmierne opekní svoju hru a od všetkých za neobyčajne veľkodušného držaný bude, nepristane. Prv teda, než odpečatil karty, položil obe dlane na stôl a riekol k protivníkovi svojmu: „Pane, a teraz, prv než odpečatíme karty, činím vám ešte jeden návrh…“

„Nuž?“

„Deľme sa!“

Na tieto slová Csadányi trhol sebou a zbľadol, bo ani on nevedel, čo za karty má Osiecky.

„Aha! taký ste vy!? — skríkol Berger s jásajúcou tvárou. — Čo som povedal? Ja nedelím ani za svet.“

Osiecky viac nechcel; vidiac medzitým zaťatosť Bergerovu, ešte raz pýtal sa: „Teda nedelíte?“

„Nie!“

„Dobre; osvieťme teda karty.“

Osiecky odpečatil papier, osvietil tridsať v žaluďoch a siahajúc za šnôrou, riekol: „Vy viac mať nemôžete, und ich bin Vorhand.“

„Prosím!“ ozval sa bľadnúci Berger.

„Nuž?“

„Prosím, môžem mať tri deviny.“

„To neni možné — vetil Poliak — bo žaludná je toť u mňa a zelenú som sosňal,“ a hneď nato obrátil kôpku ostavších karát horeznačky; tam ležala zelená devina.

Všeobecné hnutie, achkanie, hrmot, vrava, áno i smiech. — Ako skvelé tanečné plesy majú svoje kráľovné, ktorým všetko dvorí, okolo nichžto sa všetko točí, jichžto kráse všetko korí sa, alebo ako ablegátskemu kandidátovi jeho strana všetky možné pozorlivosti a vyznačenia preukazuje, voziť ho dá, banderiami sprevádza, ba i na pleciach ho nosí: tak majú i kaviarne, už či pri šachu, gulečnici, či pri zelenom stolíku, svojich víťazov, jichžto velikosť veškeré obecenstvo v najhlbšej pokore obdivuje. Tak to bolo i tuná teraz s Osieckym, ktorý s utajenou radosťou shŕňal velikú výhru do tanisterky. Len len, že ho páni nezdvihli a po kaviarni nenosili.

„Vedel, že vyhrá, a predsa sa ešte deliť chcel!“ vraveli jedni.

„To len Poliak môže!“ dokladali iní.

Aj Csadányi obdivoval priateľa svojho a trel si pri tom od radosti ruky.

Pán Berger ale vstal, tašiel, pleskol dvermí, a nikdy ho viac nikto v Piešťanoch nevidel.