ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[7]

Odpoveď Juraja Fándlyho na nedôstojné útoky pamfletu vyznačuje sa pokojnou vyrovnanosťou, dôstojnou obranou svojej pravdy a povznesením sa nad osobné útoky. „Príteli“, začína Fándly rozhovor, „bár ti ma nechceš za prítela, já teba preca za takového budem držat“ a takto mierne pokračuje až do konca. Predovšetkým dokazuje nevecnosť protiargumentov rozumného mnícha. Pokiaľ ide o odlišovanie pojmov mních, pustovník, rehoľník, v odbornej literatúre tiež nie je jednota a niektoré dôvody rozumného mnícha vôbec neobstoja. Nejde mu však o vec samu, skôr si vylieva žlč na Dúvernej zmlúve za všetkých mníchov, ktorí stratili bezstarostné prístrešie. Toto si jasne uvedomuje aj Fándly, a preto sa ironicky pýta: „Čokoľvek je o počátkoch, o potvrzenú rehól i mnískích stavov vipísané ode mna, to je z mnískích reholníckích písem. Tímto ste sa dovčúlka neprocivili, aš prám včúl na mne hledáte zádrapku? A vícej vedi sa nenašlo v mojéj kniške? Ejno, tolké mníské oči, tolké reholnícké rozumné hlavy!“ Pri útoku na novú slovenčinu a pri niektorých osobných náražkach, najmä na „osožnosť“ naháckej fary „v rádkoch rokovných“: „Braček, chráň sa, abi ti nezhorela pre takí učinek osožná nahácka fara“ zastavuje sa Fándly dlhšie.

Pri konci tvéj reči z hnevlivím pérem vipisuješ mna hornáka, bár nehútorím, nevravím, ani som jakživ na hornáckích stranách neból. Hneváš sa za jakési pohoršení. Príteli, jestli som teba, tebe podobních a kteríchkolvek pohorošil, prosim ponižene, odpusťite mne, já to pohoršení ešče jednúc takto vihovárám. Sú pohoršení lebo múdrí a učení, lebo sprostí a neučení. Múdrí né, lebo tímto sa ništ nového nepoveďelo z Dúvernú zmlúvu, sprostí téš né, lebo pre sprostého neni sú takéto knihi, ani jích nečítá. Asnád povíš, že naší blížní, nekatolíckí kresťané, sú pohoršení? Táto víš vipísaná odpoved móže sa povedat o jejích tak rozďelném dvojakém stave.

Naposledi pítam sa, jako naozaj li či naposmech menuješ v tvojém prvném rokorádku mojú fáru osožnú? Mám fáru z grácie a z milostivého dovolená obidvojéj vrchnosťi. Usilujem sa v néj ten duchovní osoh vihledávat, kterí hledajú ínší p. p. farári na ínších fárách. Jako je mne ona osožná, počuj potvrďení ze spravedlivéj mojéj skusenosťi, na kterého pravdu hotoví som prísahu zložit.

Ešče roku 1785, dokád nebola tak velká drahota, ked len tolké chíri na tolké popise naších dúchodkov išli, že farárov usporádajú na hotoví plat a že jim zeberú grunti, abi len z hotovéj penzie žili, umíníl som sebe mojích celoročitích útratí vídanek písat, abich veďel, mohol-li bich já vižit ze tristo zlatích. Písal bedlive a spravodlive každodenné, každotídné útrati. Pri konci každého mesíca spočtuval som sumu, naznačil som, kedi som čo za hotové peníze kúpil do mého chudobného hospodárstvá, čo som kedi dal v roku na hrubé aj na tí najmenšé jak na jarmarkoch, tak na trhoch aj doma učinené útrati. A višla summa celoročitého, pre mna aj mojú čeládku najpotrebnejšého (ne zbitečného ani pánského) vídanku: tristošestaštiricet zlatí aj sedemadvacet penáškov. A čo je mojá pústevnícká kuchina lebo pivnica proťi ínším?! Dobre merkuj! Títo viložené útrati sú počtuvané len z hotovích penez mimo celoročitého chleba, kterí som dostal z mojich pustákov, mimo ínšéj maléj špetki od mojéj gazďini prihospodárenéj. — Žijem uš na desáti rok v takéj fáre, která sa volá prístup k zásluhám a k vatšému povíšenú alebošto noviciát ve slavném pálffickém pánstvu. V tíchto drahích rokoch, ked to píšem, minú sa aj tri mesíce, v kterích já sotvá tri rázi viďím hovazé masso na mojém stole. Aj včúl jím chléb z režnéj a z jačmenéj múki spolu zmíšanéj, pretože pominuté pole tak je pusté, tak malé, že s neho farár nemává dosť chleba do roka. Já si nékedi pochuťím na konfekt s planíma hruškami, s chlebovím osúchom lebo ze pšenom osipaníma opantanci. U nás včúl chudoba kapustné hlúbi varí a jí, tá chudoba, která volakedi z mojéj osožnéj fári k s. Katerini na portu z hrnci chodívala, která nám zelinki za chlebové krajički nosívala. Uš bi sa móhli aj v uherskéj krajne p. p. farári lebo ínšé vrchnosťi o chudobu ohlásit, abi téjto bolo sloboda, ked né v pátek, v sobotu, aspoň ve štiricatidnovém a v adventném pústu jídlá z bravčovú masťú zapravené jestit. Uš sú aj u nás dostatečné príčini tehoto rakúského úžitku. Ne len posťí sa, ale víše prikázaná hladom a ze všelijakím súžením sužuje sa našá ze všetkích strán usúžená chudoba, která k máslu ani k oleju nemá takí snadní spúsob jako k téj masti; s túto dovolenú mnoho bi sa jéj pomohlo.

Ešče kúšček s porádkov včulajšého sveta: Techda naháckéj fári (ten vipísání) osoch a dúchodki nevinášajú tristo zlatí? Ano, vinášajú a síce podla formuláru almášenského aj o volakterí groš vícej. Vinášajú na papíri, ale s tenkého papíra tenko sa žije, obzlášne, ked sa aj zmála dicki vícej kassíruje, tak sa potom človek ve dne v noci ze psotu pasuje. Je síce k temuto daná pomoc, abi sa z eksekuciu nám prislúchajíce dánki vibírali, ale táto pomoc mosí sa néjednúc z poníženú prozbu, leš častejší jako stracení groš ze zažatú lampu hledat… a potom, čo tam eksekútor vezme, kde nemá ani smrt čo brat — krem dušu z ťela?! Aj já uznávám, že neni žebrota pre knaza (tak súďi, tak učí aj vídenská škola), a preto dal bi Boch!, abi sme ani mi, pre nás a pre čeládku z dostatečnú penziu dobre zaopatrení, od chudobi ništ nedrankali, abi sme tak ošklivosťi, nenávisťi minuli, abi sme z našíma duchovníma ovečkámi v dúvernosťi, v pokoji, v úcťivosťi potešení zetrvávali, ináč bi sme leš mníši Bohu a najjasnejšému císarovi na veki vekuv chválu prespevuvali.

Príteli, dobre sa maj a odpust mi, jestli som ťi neuhovil: Disce, sed a doctis, indoctos ipse doceto. Uč sa od učeních, potom ti uč neučeného. Ked bi si bol mlčal, hádaj, čo ból bi si zostal? Viučení, vtipní, téš múdrí mních frančiškánskí.

Uš VVČUL že pÍšeš? kDo sI tI? prVVnÍ z nerozV-MníCh (1790).

Mezi tím ale postoj ešče máličko a počuj, jakú dostane odpoved, tebe podobní — zahanbení posmívač Antifándli.