ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predmluva

Daľeko, daľeko, dobrí človek? Já, toť, vaša milosť, pánu Anti-Fándlymu písmo ňesem; asnaď víťe, kďe bívá? Veru bi sťe mi dobre urobiľi, keďbi sťe ma k nemu napravili. Toť sem uš bol aj ve Víďňi s tímto písmom a odtúď sem ho mal pánu Anti-Fándlymu do Háli ňemeckej ňest, ňebo tam predtím za ňekterí čas sa pridržával: aľe mi bolo poveďeno, že ho uš tam více ňeňi, abich ľen sem išel, že ma tu kdokoľvek k ňemu napraví. — Uš včil badám, dobrí človek, koho hľedáťe, komu písmo neseťe. Však sem vám uš povedal, vaša milosť, že pánu Anti-Fándlymu. — Neni to, milí človek, opravďivé teho pána méno, kterému toto písmo patrí. Toto méno jest jednej kňižčički, kteru pod ménom kuchara svatokaterinského istí pán proťi dvojcťihodnému naháckému pánu farárovi vidal: bez pochibi to buďe na tu knižčičku mesto odpoveďi ňejaké napomenuťí, nebo tak škareďe, potupňe, posmívačňe a utrhačňe predmenovaného pána farára má, žebi si človek pomisleť móhol, že ta knižčička ňe v Hále ňemeckej, aľe v Hále laťinskej zložená jest a vídaná. Poďťe len se mnú, dobrí človek, však vám já ukážem, na kteru sa stranu obráťiť máťe. — Na cesťe vikladá tento pán poslovi opravďivé Anti-Fándlyho méno jakožto aj mesto, v kterém bívá a ukazuje cestu, která k ňemu veďe; naposľeďi dodáva: Ľen sa, dobrí človek, podľe mojích slov držťe a tak sa, jako sem vám povedal, ríďťe, však vás tam cesta ňepusťí. — Nechže vás, vaša milosť, za toto dobroďení všechmohúci pán Boh požehná. Jako bi vás sám Oťec nebeskí na tento čas bol na uľicu vislal, abisťe ma tam, kďe mám ísť, napraviť móhľi. No! dobreže sa majťe, vaša milosť, zdraví tu zostávajťe. — S Pánom Bohom, dobrí človek.

Zmlúvajú sa Lamind a Lindán o Anti-Fándlym

LINDÁN: Poňížení služebňík, jejich milosť, ťeším sa, že jich zas v tak dobrém zdraví, jak sem jich zaňechal, vinachádzám.

LAMIND: Služebňík, já sa teš ťeším, že jich zase viďím, aľe to sa mi ňelúbi, že tak psotno vizírajú. Snad nezdraví boľi?

LINDÁN: Pravdaže ňezdraví, a to síce tak, že sem ňekoľko dňí aj užívať musel a predca sa ešče dobre zebrať ňemóžem.

LAMIND: Ništ to preto, ňech ľen maľičku trpezľivosť majú, však do dobrého povetrí, do dobrého kraja prišli: za krátki čas budú zase tak jak predtím dobre zdraví.

LINDÁN: Dal bi to Boh všemohúcí, to je moja žádosť, ňebo aňi dobrého sna aňi dobréj chuťi k jeďeňí ňemám.

LAMIND: Nech sa o to ňestarajú, všetko to s časom zase príďe. — A čo nového na tich stranách počuť, na kterích bívaľi? Nechže viprávajú.

LINDÁN: Neprám mnoho. Skoro všaďe je tam o Fándlym, naháckém pánu farárovi, rozprávka; všecci okoľíčni páňi sú proti ňemu, že jakusik veľmi škaredu knižku o mňíchoch vidal. Preto aj jeden pán proťi nemu knižčičku pod ménom Theodulus Zeleňiča, svatokaterinského kuchara, vidal.

LAMIND: Čo hovorá! A ňedonesli tu knižčičku ze sebú?

LINDÁN: I, veľmi; však ju mám u seba, toť je!

LAMIND: No, dobre. — Prosím ponížeňe, nech mojej všetečnosťi odpusťá, že našu reč pretrhnúc, hňeď ju prečítať žádám; veľmi bich rád veďel, čo v sebe obsahuje. Medzitím nech sa ráčá posaďiť na stolicu, já to hneď prečítám.

LINDÁN: JAKO ROZKÁŽÚ, JEJICH MILOSŤ, JÁ SEM NA SLUŽBU.

*

LAMIND: No, uš sem prečítal, ale jakokoľvek jeden starí veršovník viprává, že za jeho času ňekterí boľi, kterí hneď s prvného pohľedu poveďet móhľi z jakého kraja a z jakéj vodi také a také ribi bi biť maľi, mluvíc:

tak téš hneď s písma a z reči človek poznať móže, kdo túto knižčičku zložil a vidal.

LINDÁN: A jako že sa jim lúbi?

LAMIND: Ach, čo sa ma pítajú! Jakobi sa mi lúbiť móhla, keď v celej veci ňišt vťipného, ništ mudrého ňeňi, leň same pľetki, a kľebeti babské, samé na cťi a dobrém méňe utrháňí.

LINDÁN: Ej, to bi bolo, však všecci okoliční páni tú knižčičku chváľá.

LAMIND: Pocťivosť okoličním pánom, já pri mojích slovách ostávám.

LINDÁN: Predca bich rád veďel, čo to má biť v tej kňižce tak zlého, že jejích milosť o ňej tak hovorá; nebo, abich pravdu poveďel a uznal, já sem ju ešce docela ňeprečítal, ľen s predku tak na krátce predmluvu sem prebehnul.

LAMIND: Však sem uš povedal, že v celej veci ništ ňeňi mimo pľetek a kľebet babskích, slov škaredích, potupních, posmívačních, pomluvačních a utrhačních.

LINDÁN: Aľe prosím ponížeňe, jejích milosť, ňech mi tu lásku urobá, nech mi to všetko preukážú.

LAMIND: Ze srdca rád, však sa s tím tak dluho ňezabavíme: poneváč kňižčička je dosťi malá, ačkoľvek jedu a žlči čérnej plná tak, že sa v pravde o ňéj to poveďeť móže, čo v podobnej príhoďe jeden praví:

Hic nigrae succus loliginis, haec est Aerugo mora. (Horatius Satyr. Lib. I.) ^[44]

Lamind a Lindán sa rozhovoria o knižke Anti-Fándlyho a bod za bodom rozoberajú jeho výhrady, výčitky a útoky proti Dúvernej zmlúve. Najprv sa dotýkajú „teologických“ výhrad Anti-Fándlyho a konštatujú, že „knižka pána Fándlyho neni zlá, ano, radnej jest chválitebná“. Dlhšie sa zastavujú pri výčitkách Anti-Fándlyho jazyku a slovenčine Dúvernej zmlúvy. V niektorých prípadoch priznávajú oprávnenosť a upravujú ich podľa novej dobromluvnosti a dobropísebnosti, ale ináč Fándly „slovenčinu má číru a čistú“. Týmto sa nemôže pochváliť Anti-Fándly. Podobne rozoberajú jeho slovenčinu a Lindán je celkom zhrozený z množstva chýb. Oba známi rozhorčujú sa nad osobnými urážkami a nečestným potupovaním naháčskeho farára. Prirodzene, aj ich najviac zarazila nepekná narážka na Fándlyho chudobný pôvod.

LINDÁN: Ach, to je uš veru veľmi škaredá vec a špatná. Jakíkoľvek zlí a mrcha človek horšej bi a škaredšej buchať nemóhol. Včil teprv dobre pochopujem, jak príhodňe a spúsobňe predtím jejich milosť te laťinské slová predňesli. — Také ešče veci človeku na oči vistrkovat! Jako keďbi ďíťa roďičom svojím rozkázať móhlo, abi tak a ňe ináč, v tom a ňe v iném stave sploďené a poroďené bolo. — Ne rod, ňe pokoľeňi, ňe zemánstvo, ňe bohatstvo človeka statočním, dobrím a vzácním robí, aľe vlastné jeho dokonalosťi a čnosťi. — Saul oslov otca svého pásol a preca ho pán Boh k dustojenstvu královskému vivoľil a po ňom zase Dávida, pastíra ovčého. Podobním spúsobom, kďiž lud izraelskí s poddanosťi egiptskej mal vislobodzeni biť, teš Boh sám jemu za správca a vudca ustanovil Mojžiša, kterí práve vtedi pásol ovce Getra, ťesťa (svokra) svého. Čož boli apoštoľi ňežľi chudobní ribári? A títo predca ribári boľi od Krista vivoľeňí, abi základmi cirkvi jeho učiňeňi boľi. Zaňechávam inšé podobné príkladi, které v našéj krajiňe hojňe máme a o kterích všecci známosť majú.

LAMIND: Jejích milosť, jestľi bi sme tak tvrdo Anti-Fándlymu na paľce stupovať chceľi, teš bi sme mu poveďeť móhľi, že jako jeho Theodulus tak aj on sám z rodu grófského a zemánského sploďeňí ňeni; a tak čo druhému chudobní rod a chudobné pokoľeňi na oči vistrkovať ňemá: aľe to na straňe ňechajme.

Potom rad za radom preberajú všetky „pletki a klebeti babské“, malé i veľké, ktorými sa Theodulus pokúšal očierniť Fándlyho. Bránia a očisťujú z nich naháčskeho farára. Nakoniec úprimne radia Anti-Fándlymu, aby sa už v budúcnosti vôbec nechytal pera.

LAMIND: Moja aľe bi však pre ňeho najprospešňejšá a najužitečňejšá rada bola, abi od vidáňá všech kňich úplňe odstúpil, jako mu od ňekterích veci odstúpiť skrze tich, kterí na to moc a vládu maľi, uš dvakrát uloženo bolo. Kňižki skládať a vidávať ňeňi to pre sprostích a hlupích luďi práca, jakí je Anti-Fándly podľe svého vlastného, dúverného a uprimného v treťém a šestém lisťe uznáňá. Ľepšej to buďe pre ňeho a užitečňejšéj, jestľiže buďe iních mudrích luďi rozprávajících a domňení své o rozľičních vecách vikladajících mlčkom počúvať: na takíto spúsob aspon jaku taku buďe si mócť nabudnúť u ľuďi milosť a lásku vedla tích slov: Audi tacens et pro reventia accedet tibi bona gratia.^[45]