ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1) Oslovenci naši sú Slováci všeci, ktorím to slovo naše počuť náleží; a komu bi počuť o sebe ňenáleželo? Chceme tedi povedať o tom, že sú hodní a potrební, abi oslovení boli. Lebo keď raz poveďja si luďja, že sa ňje hodní, abi človek slovo s ňimí straťiu; to je potom už ostatňje. A to muože všeljako biť. Hňeď je človek tak planí, že s ňím v skutku ňehodno hovoriť; hňeď je tak tupí a ňedbanliví, že každuo slovo, i to najlepšje, tolko sa ho chiťí, ako bi hrach na sťenu hoďiu; hňeď zasa príjme slovo, uzná pravdu, potáka, poprisvjedča; ale za obraceňja na všetko zabudňe. Ňedaj Bože s takími vínsť; načo je tím slovo? Poslúchajúc ňepočujú; viďjac ňedozrú; prijímajúc dar, ňič ňedostanú. — Ako tedi je duostoj slova zjavní; tak tích ktorím sa ono povedá, duostoj keď ňje je žjadní — darmo ba ňesmiselno je perli hádzať pred ošípalje, na smeťisko sljepkam a kohútom. Raz vraj sljepki a kohúti hrjebli vo smeťisku, a vihrjebli drahňe perál. „Ó daromňina, povedali si, prečo sme radšej zŕn tolko ňenajšli: lebo to je pre nás.“ Tak to pravda iďe vo sveťe; a mi kebi sme na to len hľaďeli, teda slovo v srdci našom červenuo ako krú, stalo bi sa bledím ako dážďová mláka. Ale to nám je ňje stradoba: lebo mi veríme aj v moc dobrjeho slova. Slovo ňje olovo, obi ako guľka vistrelenuo len jednou cestou ako jednou páhou, roňilo; slovo dobruo jedno, ťisíc leťí cestamí; na každej cesťe je celuo, každím letkom rasťje, až do mjeri človeka dorasťje. Povedz len ho; šíri boží svet a duch, kďe sa zastaví? z iskri bíva požjar, tento uhasíme; slovo dobruo a mocnuo dusiť, je do vreca povetrja vjazať. Kdo bi ňebou hoďen slova? pán Boh ňesličnej smesici povedau slovo: „Staň sa.“ Znáš človeče Boha svojho a predca bis jeho stvorenstvo a v tom ešťe človeka, za nič ňemau?

2) Ale mi Slováci sme si dobrjeho slova i hodní i potrební. Ak si ho sami ňepovjeme, cudzí nám ho veru ňepovje: aspon tak ňje, ako mi sami. A predca čobi sa nám samím zdalo a druhí čobi nám kolko v tom dohúdali, že Slovák ešťe ňič ňezaslúžiu, od jakživa, to jest vari od samjeho korábu Noeho: predca zasluhuje dobruo slovo. — Že Slovák pre svoju dobrotu višjeu na psotu: to si on sám ňejedenraz o sebe povedau. A vlastňje uznaňja plaťí za ťisíce svedkov, hovorja právňíci. Či bi teda bou hodňejší dobrjeho slova človek doťerní ako skromní, násilní ako povolní? To bi naopak bolo. A preto ako začňem, tak ňeprestaňem hovoriť, že jestli ktorí národ a ľud zasluhuje všetko možnuo bozskej i ľudskej vuoli pestovaňja, vzďelávaňja, zveľaďeňja, jestli ktorí národ a ľud vidatnú ale dosjal zaňedbanú rolu srdca svojho má; jestli ktorí národ a kmen práve pre svoju dobrotu, ňje psotu ale večituo života radostnjeho požehnaňja zaslúžiu — teda to je národ Slovenskí, to ľud Slovenskí. Ej dobrjemu tedi dobruo slovo!

3) „A čo je už na Vás Slováci, ak sťe ňje horší ako druhje národi v Uhrjech — teda sťe veru ňje lepší. Doba k dobe rovní k sobe — čobi to tam sa mau na stranu staväť, a bočiť!“ Dopusťíme, že sme ňje lepší ako Vi; ačpráve sa Vi v skutku za lepších máťe. Lebo akokolvek stará nuota ja to, ktorú mnohí ňeslováci proťi Slovákom hudú, nuota hlúpej ňenávisťi národňej. Či chceťe z toho súďiť o Slovákovi? To bi sťe sa velmi míľili. Lebo všetko na to vichoďí: každí národ ako každí človek, má svoju zlú i dobrú stránku; má tje i Slovák obe, s tím rozďjelom, že čo Slovák od jakživa zlím nazívau, druhím národom to boli vihovorenje, dovolenje zviki. — Ňikdá ňezabudňime na súd ňjektorích vo sňeme krajinskom r. 1844, ktorí to verejňe povedali, že, vraj, preto je medzi Maďarmi vjacej kárancov, ako medzi Slovákmi a Ňemcí, lebo že Maďar je narodzení za pána. O kebi sme na takje reči ňječo dbali, tedi bi sme aňi za mak duostoja Slovenskjeho ňenašli. Náš národ Ňemci a Maďari napospol posudzujú z luďí slovenskích na roboti choďjacich. Tam je mnoho zgärbi, ale predca aj dosť dobrjeho. Nuž a kebi sme Vás chceli posudzovať z Vaších čikošov a handerburcov — akože bi to pre Vás vipadlo? Bou raz jeden hlupák, a ten mau jeden dom a chceu ho predať: viňau tedi z múru jednu skalu, išjeu na rínog na trh, a všetko ukazujúc ľudom kameň, vikrikuvau: „luďja, kúpťe dom.“ Luďja sa shŕknu okolo ňeho, a spítajú sa, čo za dom? „Hľa tu vraj, tento, to je kameň z ňeho,“ odpovje hlupák. A luďja ho vismjali a nadali mu do tristorakích bláznov. Ale hlupák to človek ňebou, len velikí furták, čo na pekní spuosob chceu blázňívosť ľudskú vismjať. Lebo keď sa mu navismjevali, nadali do tích a do tích; vážním slovom ím povje: „kdo do ňeba pľuje, na tvár mu slini padajú; to sťe si Vi sami sebe nanadávali. Keď Vi z kameňa jedneho celí dom kúpiť ňemuožeťe, a čo Vám ích aj dve, tri ťisíc doňesjem ťjež tak buďe: akože sa Vi opovážiťe z jedneho Slováka, lebo dvúch lebo tri ťisícich na tri millionovi celí národ Slovákov súďiť.“

Jednemu pánu Grófovi Maďarskjemu takto sa páčilo mudrovať: „Mi Maďari sme v tom ňešťastní, že ľudnatosť maďarská pomalí rasťje, lebo vraj manželstvá Maďarov sú na pospol alebo celkom ňeúrodnje, alebo len málo — kďe naproťi tomu Slováci rozplodzujú sa kďe prídu, ako hubi. Pri tom ale sa mi poťešujeme, že maďarská žena muože povedať, ako tá levica líške: ja som len jedno poroďila, ale leva.“ — Ale aj mi plodní Slováci muožeme povjedať, že mulice sa ňerozplodzujú a jalovosť prirodzená u človeka je znak ťelesnej i duchovnej ňedostače. Indiáňi v Americe sú ťjež ňeplodní — a Europäňja sa tam ako hubi rozmáhajú. Ktorí že sú ale onakvejší luďja. Národ ten, ktorí sa ňerozplodzuje ako hvjezdi ňebeskje, ako pjesok morskí — ňemá zasľúbeňja“.

5) „Chvál každí duch Hospoďina! a ja ho chválím;“ každí národ sa nám tak ozvať muože. Svet na dobrom stojí: trebas i vo zlom leží; lebo si sám rád tak sťele. Chválim ja maďarskú úprimnosť, ňemeckú pocťivosť — sám som ju mnohorazi skúsiu: ale kdože z Vás ňebuďe chváliť slovenskú prjaťelskú trpelivú dobrotu? Kdo zná akobi sa Vám voďilo medzi nami, kebi tej ňebolo? keď sa Maďar viberje, dorasťje do mjeri len národňjeho človeka, Ňemec už viššej iďe svojou povahou: ale i ten je len Maďar, i tento len Ňemec: preto povedá Slovák: čo je Maďar, len je Maďar, čo je Ňemec len je Ňemec. Ale Slovák, keď sa viberje, ten má spolu dobrje vlastnoťi i Maďara i Ňemca, a nad to više čosi takjeho, čo aňi ten aňi tento v takej mjere ňemá; a to je čo? Ňič inšje len čistá ľudskosť, ktorá už mjeru prirodzenjeho človeka národňjeho prevíšila a do mjeri dokonalejšjeho samočloveka ďalej dorastá. Opravďiví Slovák je aj opravďiví človek. Ecce homo! Ecce Slavus! Preto ňje ďivu, že mohlo takuo porekadlo povstať u Maďarov: kása nem étel, taliga nem szekér, tót nem ember, t. j. kaša je ňje jedlo, kári sa ňje voz, slovák je ňje človek. To jest Maďar vo svojej národňej ľudskosťi ňemá mjeru pre pochopeňja človeka slovenskjeho. Tento že je ňje takí ako on — teda ňje mu je človek. Prečo ku pr. na Cigáňa to ňepovje? Preto, že je tento lepšje pod jeho mjeru ako Slovák. Čo bi teda sme tolko Maďarom za zle mali, že u ňích bežnuo to porekadlo: má to svoje príčini jak u ňích tak u nás: a keď sa vlas ňepohňe bez viššej vuole, čím že meňej slovo národňje, čo len porekadlo, nadarmo ňikdá ňepadá? Akí človek taká reč: z tŕňa hrozno ňebuďe. Starodávní jeden mudrc hovorjevau k ľudom ktorích po prvo viďjac, bližje poznať chceu: „hovor, abi som ťa viďeu.“ Vjeťe kedi povje Maďar: svoje: „ember vagy!“ skusujťe. Keď sa ňjekdo druhjeho hodňe nabije, keď sa vivaďí, keď preskočí ňječo, keď druhjeho v pasjech o zem hoďí, keď na dúšok pintu vína vipije atď. keď sa čo prirodzeňec viznačí. To je najvjacej tolko ako naše: ti si chlap. Päta proťi hlave. — Ale teraz počuvajťe, kedi povje Slovák svoje, „ti si človek, ale sa učlovečiu,“^[1] vtedi keď jeden s druhím dobre naloží, ňječím sa mu zavďačí, jeden druhjemu si odpusťí atď. slovom, keď sa mravňja, tedi už vjacej ako prirodzená podstata jeho visloviť chce. Slovák običajňe každú vístrahu a napomínku, dotuchu a dohovorku začína „človeče čo mislíš“ — a to aj svojmu otcovi, lebo svojmu ďeťatu. Slovák najbližšej dúveri náhlas, či v prosbe, či v poraďe, takto začína: „Dobrí človek, povedzťe že mi, kaďjel je tu cesta;“ a ňikdá ho ňeznau. „Dobrí človek, kďeže iďeťe“ a nikdá ho ňeviďeu. Ej čida tedi sa máš kormúťiť hodní sinu slovenskí nad úšťipkámi čudákov, tvojmu národu robeních; kdo ňemá čoho sám i druhjemu odopjera. Ecce homo! Ecce Slavus! Dobrí človek hoďen ešťe lepšjeho slova. A tak dobrí luďja naši, nože počujťe — voľačo Vám tu povjeme!

6) Pravda, ako Slovák je každjemu národu dobrí, spravodliví, ľudskí — tak naopak ňemuože biť abi jemu druhí takí boli.^[2] A či svet inakšje plaťí? Tak svet plaťí. Lebo luďja običajňe vätšmi sa boja zljeho človeka ako dobrjeho chválja; o násilňíkovi buďeme vjacej rozpráväť ako o dobroďincovi našom; proťi tomu nám srdce ňejedenraz prekipí, o tomto si naposledok pomislíme, že nám takí museu biť. Kolko čudákov sa vitálilo z tuku slovenskjeho života — a čo potom, či ňemali a ňevihlasovali dolňozemskích čikošov za onakvejších luďí, ako horňozemskích Slovákov, ťichích, trpelivích to robotňíkov? Lebo pravda, čikóš mu baltou zahrozí, — a za to je chlap; robotňík slovenskí v práci shrbení z ďaleka pred ňím sňíme klobúk — a za to mu je otrok. Ale čo je lepšje, či na baltu hotovjeho zbojňíka, či na klobúk hlboko úctivjeho človeka pozerať? Čarujťe keď chceťe, ja ňechcem, ňebuďem. Preto vraj, Slovák je ňeúprimní, ňedúverní, slova životnjeho ňje hoďní! povedajú. — Ach prosím, ňebolo bi ďivu, lebo kdo sa na horúcom opáliu i na stuďenom dúcha. Dlhím radom rokov Slovákovi hňeď násilím, hňeď klamom krivda sa robila, od cudzích, od svojích: čibi kdo chceu vlkovi tŕň z jazika viberať, abi sa ňebáu, že mu ruku odhrizňe? Slovom všetki vítki a duotki, špinti a finti proťislovenskje v kňihách i v rečjach naších ňenárodoucov alebo odpaďelcov — sú ako sjeť, do ktorej sa krivje rozumi ľudskje lapajú; sú ňečistota duší ňelaskavích, ňedobrích, ktorej sa sami huďiť musja. Stojí teda slovo naše za duostoj naších oslovencov.

7) A ňemajťe, ľudkovja, za zluo, že o naších takto hovoríme! Mali sťe za zluo, a mohli sťe mať veru; že sme posjal ňič aňi o ňích aňi k ňím ňehovorili. Lebo ako sa presvedčujeme, že je Slovák hoďen svojho slova, tak sa nám preukáže že je toho i potrební. — A kďe je živá potreba, tam je aj duostoj ľudskí. Medzi Slováki, čo pamätáme bolo a je dosť slov — ale málo slovenskích. Učeních Slovákov bolo dosť — ale to ňeboli zosobňenci slovenskí; luďja zo slovenskjeho slova. Keď aj povedali ňječo o Slovákoch — to ňebolo ňič vjac ako povedanuo. Ale slovo je aj skutok, učiňení život: kdo tento prujší visloviu — ten ho aj hňeď konať začau. Akože bi sme takuo slovo si ňežjadali, ňepotrebuvali? Druhje národi toho majú dosť ba vjacej ako treba. Lebo hovorja a hovorja, ale ňerobja. Medzi tím kebi sme misleli, že je to všetko na darmo, teda bi sme sa mílili. Lebo je to tak običajňe, že pri velkom ohňi z maljeho hrnca chitro vikipí. Ňech len hovorja; veť sa to aj potraťenje reči pozbjerajú — a čo zo srdca dobrjeho višlo, dobruo srdce najďe. Žičíme to každjemu národu, bohdaj bi mau svojích prorokov zavše; lebo národ bez prorokov a viňiga bez kolíkov — to je jedno. Kebi ňje proroci národa maďarskjeho počnúc od Kazinciho až po Séčiňiho — čo bi z Maďarov bolo posjal? aňi tolko veru kolko zo Slovákov. Na slovo jejich skrjesilo sa Maďarstvo a keď chce žiť národ, kdo mu to zabráňí? A Slovák prečo bi ňemau počuť prorokov svojích slovo — či je to Kolár, či Holí, či kdo iní zo školi jejích? Či je ňje tak toho potrební, ako aj Maďar? Kdo zná či ňje aj potrebňejší. — Lebo skorej sa počujeme kďe nás je málo, ako kďe nás je veľa. Plňá škola žjakov a plní kostol ľudstva — potrebujú višší hlas, ako lebo prázní, lebo kďe je ľudu málo. Čo hlava, to rozum; čo človek, to slovo.

8) Keď bi sa komu viďelo, že Slováci sami na sebä žehrú, v tom bi pravdu mau. Áno mi hovoríme to i ňeto haňíme, harušíme, ponosujeme sa na Slovákov, že až tak hučí! Čítajťe Slovenskje Novini. Kdobi to ňerobiu tam, kďe treba? kebi Slovák dohováraňja, nókaňja, harušeňja a karhaňja ňepotrebuvau, bou bi dokonalí, za jakích sa jeho ňeprajňíci držja. Ale kdo vje, prečo mi na Slovákoch naších to i ňjeto haňíme? Asnaď v tom smislu a tím srdcom, ako jeho ňeprajňíci? — Pán Boh uchovaj — to bi sme sa radšej už odnárodňili. No, a prečo že teda? len pre samučičkuo preto, že Slovák ňechce svoje dobrje vlastnošťi, ktorích má mnoho, na svetlo života viňjesť, ukrívajúc sa s tím doma, v sukromí, v odluďnosťi, v odťjahnutosťi, ňeslíchaní, ňeviďení — aňi sebe samjemu — len Bohu a nám, ktorí ho vedľa naučeňja Božjeho poznávame. Kdo viďeu Slováka v Slovákovi? O málo — málo je tích; ešťe všeci na pospol ho, len vo sveťe jemu cudzom, jemu odpornom vídali. Ale mi ktorí sme viďeli, vjeme a svedčíme — len že tí a tí svedectvo naše ňeprijímajú. A čo nás do toho? — svedectvo naše príjme Boh a jeho história, príjme ho aj náš národ. — Ňemílťe sa tedi odpadlí od Slovenstva, ňeprajňíci jeho cudzonárodní, že harušjac národ náš, s Vámí do jedneho mecha dujeme. Vi haňíťe Slováka preto; abi sťe ho zňičili, mi ale preto, abi sme ho v dobrích jeho vlastnosťach na svetlo života zdvihli; Vi ňeviďíťe ňič na ňom; mi vsetko, mi celjeho človeka; Vám je on už starí, mŕtví; nám sa ešťe z ďeťinstva ňevichápau. A keď sa spíta kdo, prečože Slovák teda tak ťažko sa rozkrjatať dá na svetlo života národňjeho; povjeme pravdu, že sa Vás i okúňa i šťíťi. A prečo? Preto, že sťe Vi planí luďja, pišní, sobeckí, bezbožní, lakomí, násilní, pánovití, ukrutní — plní ňečistoti života staroeuropejskjeho; a on Slovák, ten slovenskí genius, to poslušnuo, pokornuo ďjeťa Božje ňechce sa medzi Vás dať. Ustúpťe, ťicho budzťe, ňechajťe ho na pokoji, ňelarmujťe mu za ušima, ňeberťe ho do podozreňja, keď sťe ho ešťe ňeviďeli; ňežalujťe naňho pred kráľmi a císármí, pred kňježatstvámí sveta, na sňemách stoličních i krajinskích, majťe ľudskuo poshoveňja, — a uviďíťe.

9) Nazdávaťe sa snaď, že mi náš národ celkom ospravodlňujeme? zo všetkjeho vičísťame? Kebi to bolo; nuž bi sme mu tolko krát ňeboli na oči vihoďili, že to a to je pri ňom ňje dobruo, je zluo. A čo že je to? To čo aj pri národách inších ale kresťanskích. Lebo kedikolvek súd o ňječom vináša človek, všahdi to podľa istjeho viššjeho pomeru a prímeru robí. To istuo je aj pri súďeňí národňích vlastnosťí dobrích i zlích. Národi kresťanskje prirovnávame ku mjere kresťanskej pravdi, do ktorej musí rásť každí človek, a tak i celuo človečenstvo. Hovoríme tedi tento lebo tento národ ňje je ešťe tak uľuďení, ňjet ešťe tolko pekních činov, viborních mužov, slávuích národovcov, — akobi malo a mohlo biť, alebo je u toho, lebo u onjeho národa. U tohoto národu je ňje tak bezpeční človek so svojím právom, imaňím, svojou osobou, svojím obchodom atď. ako u tamtoho, kďe sú isťejšje, rozšíreňejšje práva, pevnje zákoni, snadná prísluha spravedlnosťí. A prečo že tak hovoríme? preto, že nám je višší prímer na misli našej, ktorí na každí národ prikladáme. A vtedi dobre súďime — ňezabudnúc pritom na okolnosťi, príbehi národov, ňestraťjac pri tom lásku zo srdca, ktorá často skorej pravdi duojďe vnuknuťím, ako rozum všetkím úsilím. Primerajme že tedi mjeru pravdi k národom kresťanskím, najďeme že všaďe chibuje, a to skoro jednako. Vzďelanosť, osveta, školi, universiti, akadémie — tu nám oči ňech ňezaslepja: — lebo kďe kostol Bohu staväjú, tam si čert kapličku pristavuje. A hľaďjac tedi ňežmúravím okom — dozreme, že u Vás tak ako u nás, a u nás tak ako u Vás, dobruo so zlím, zluo s dobrím. I u Vás múdrosť všetku ňevipili, ale i u nás ju čerpákmi ňepijú; u nás dosť hlúpích márnosťí, leňivstva, ňičigárstva, ľachtikarstva — u Vás možno že vjac; u nás pijú, u Vás ňevilejú; u nás kradnú, u Vás poťahujú za päť prstov a za šjestu dlaň; u nás hrešja proťi šjestemu, u Vás si to už aňi za hrjech ňepokladajú; u nás je zle, zle, — ale ufáme sa že buďe lepšje, chceme abi bolo; u Vás ňjet úfnosťi tolkej — lebo napospol začínaťe hovoriť, že ako je, tak biť musí. Ej kebi to len každí do svojho záhrudňja pozreu; pred svojím domom vimetau! Ale to je blázňivosť, že druhím trjesku viberá, sebe bervno v oku ňeháva. Kebi sme z ňemeckích kňíh povipisuvať chceli, všetki tje súdi o Slavjanstve, hňeď o celom, hňeď o jednotlivích jeho kmenach, teda to bi bola hrubizná kňiha, ako švábská knedlová kriha. Náš Kolár i v tom Herkulesovskú vikonau prácu, že do tejto Augiašovskej maštali ňemeckích špintaňín naraziu ňje prúd vodi, ale ohňa, ktorí ňejednej maďarskej a ňemeckej muche pluvačke krjela zožihau. Čo že mi na to teraz? ňič inšje ako to: u Vás tak, ako u nás, ak ňje horšje.

10) Lebo aj dla čoho sa máme spravuvať? Vedľa Vás alebo ňích? To bi sme len ešťe vždi ňedokonálich luďí za prímer si kládli. Vedľa koho že tedi? vedľa toho čo aj Vám bolo za prímer, že sa mnohí medzí Vamí takí stali. Veríme a vjeme to, že každí človek je na obraz Boží stvorení; ano to mi práve teraz veriť a veďjeť začíname, keď Vi to istuo veriť žive, veďjeť isťe prestávaťe! Súďime tedi tak: že keď je každí človek stvorení na obraz Boží, každí človek a tak i každí národ má prímer v jedinom Bohu; ku ktorjemu prímeru tím vjacej dorastá človek, čim sa stáva múdrejším a lepším. Boží obraz je skrití v každom i človeku i nároďe; čím kdo ho lepšje na sebe ukjaže, tím je ľudskejší človek a národňejší národ. A že mi to vjeme a veríme, že v skutočnosťi sa nám takí zjaviu sám sin Boží: teda podľa prímeru toho ako Vi nás, tak i mi Vás právo jednakuo súďiť máme; a súd tento, že aňi pre Vás, aňi pre nás celkom prízňive ňevipadá, na príčiňe je sama ňedokonalosť ľudská, ktorá však, už práve súdom Vaším a naším sa umenšovať musí. A len to je čo mi s naším Slovenstvom chceme; to jest Slovenstvo zo Slovenstva, Slováka zo Slováka t. j. človeka zo človeka vivjesť na božje svetlo a radostnú istotu života. Čo bi teda jakí bou padlí národ — všahdi má preca človeka k obrazu božjemu spuosobenjeho v sebe; hoden je tedi svojho slova. A že posjal sa takí ňeukázau ako bi sťe Vi žjadali — kdo zná či to práve i pre ňeho i pre Vás ňje je dobre? Každá vec má svoj čas. I svet tvoriu Boh za šesť dňí: počkajťe času, ako hus klasu, dokím dozreje.

Za onoho času, keď sa rajskí človek sproťiviu božej vuoli; zalkala božja láska nad vihoďením darmo ňesmírním bohatstvom života človekovho; a moc Tvoriťelova zasipala zhanobení obraz svojej slávi zrúcaňinámi prírodi, času a zatraceňja, abi ňeviďeli duchovja dokonálí, bjedni zostatok víbornjeho ďjela, a ňepovedali: „všetko dobre; len človek a zloduch zle.“ Štiri ťisíc rokov robili luďja lepší duchovja na tom, abi vihrabali človeka z toho zarúťeňja a zatraťeňja. Všetko nadarmo. Sám sin Boží ho len vitrhou, na svoje srdce položiu, a cez večňe-časnú rjeku bolesťi a smrťi k Bohu na trón viňjesou. A hla za ťisíc osemsto rokov vidobíva sa človečenstvo k životu tej slávi. Poveďzťe — kdo sťe už tam? Všeci sťe povolaní, ňjektorí vivolení — to plaťí o všetkích tak o Vás jak o nás. Teda ňezňižujme sa — keď sa máme povišuvať — ňehádžme sa do prachu, keď sa máme z ňeho vidobívať. Vi máťe Universiti, Akademie, Spolki, Vudcov, Králov a Pánov - hanba bi Vám bolo, abisťe v ňječom, ak ňje vo mnohom odchodňejší ňeboli od nás, čo ňič ňemáme, aňi sebä, len teraz, ako tak, sebä mať začiname. Preto ešťe raz: ňič inšje ňechceme, len Boha majúc, i sebä samích mať v ňom — Slováka zo Slováka a človeka slovenskjeho na svetlo pravdi a slávi vjesť. Čo je už u Vás dobruo na svetle, to poznávame, to je i naše — lebo ľudskuo; čo je u Vás zluo, to ňechceme, lebo toho máme i mi dosť. Dobrjeho ňikdi moc; zljeho radšej meňej ako málo. — Gróf Séčíňi povedau kďesi, žebi on maďarskjemu národu ňič inšje ňežjadau, len abi z tích pjatich milliónov jeho, aspon jeden bou, o ktorom bi sa povedalo: „to je už človek“ — abi tento vívoďiu, a rjaďiu, konau. Mi Slováci na millióni si ňežjadame — ale chceme a chceme, len ktorí chceme, biť takí každí. Vjacej ňechceme — kdo nám to chcjeť zabráňí? Vi? vi to sami chceťe — mi? ak ňebuďeme chcjeť, isťe najskorej.