ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1) Keď má každí národ povinnosť, teda má i právo; lebo veť už povinnosť je právo. Má tedi aj Slovák pri svojej povinnosťi národňej svoje právo, a to je právo národnosťi. A čo je to táto národnosť? to je práve tolko, ako keď povjeme na hodnjeho človeka, že je ľudskí človek. Lebo ako každí človek je síce človek ale je ňje každí človek ľudskí človek; tak aj každí národ je síce národ, ale je ňje každí národ národňí národ. Abi tím bou musí sám zo seba vinsť, a cez človečenstvo prejdúc, sám k sebe prísť: alebo čo je to istuo sám zo svojho jadra, na svojerodnej zemi virásť ako strom ovocní. Musí tedi mať istje vlastnosťi vedľa ktorích ho poznáme a povjeme: toto je on, takíto je, toto je jeho vlastnje dobruo, — a tak i človečenskuo.“ Každuo si je svoje vo svojej svojeťi: tŕňa ňeobroďí hroznom, bodľjak figámi: a tak i národ vo svojej národnosťi je národ. To je kvet jeho. Kebi ňjekdo povedau: národ ako národ, to je ňič, ale človek je všetko vo všetkom, míliu bi sa tak, ako ten kdo bi hovoriu, že kvet ako kvet, je ňič, ale bilina je všetko. Ktorí človek sa k jednemu lebo k druhjemu národu ňemá — ten je ňje aňi ešťe pri svojom človečenstve; ten je tím meňej v kresťanstve. Lebo kresťanstvo je práve najnárodňejšje náboženstvo preto, že všetki národí v jednotu vjeri shromazďuje; a tak všetki národnosťi v pravej jednoťe Svatoducha oslavuje. Božej milosťi nádoba je každí človek, podla svojho spuosobu; a tak i národ. Kdo ňechce do svojej vlastnej nádobi obsah tento vljevať: prosím Vás, kdo druhí mu požičja, keď každí ju má jednu sám pre sebä, a plňiť ju musí?

2) Keď národ ňemá národnosťi, menujme to naroďenstvom (krátko a); keď má národnosť, nazovme to nároďenstvom (dlhím á). To je dúležití rozďíl. Samuo nároďenstvo, trebas jak sa ľuďja snážili, žjaden národ ňezvelaďilo; ba ho často poňížilo, ňešťestím a hanbou zamrákavilo. V naroďenstve takom postavení národ sám o sebe ňič ňevje, sám na sebä ňič ňedá, sám sebä ňecíťi, ňeváži; ba často sám sebä hlúpe ňenáviďí. On je druhích národov národňích len opica; on každú cudzú reč radšej viďí ako svoju; on čo robí dobrjeho, robí to z náťisku druhích národov, ňje zo svojho hnuťja; jeho ďeťi keď virastajú do života vzďelanjeho, do stavu, do úradu, hanbja sa zaňho, on sa stáva porekadlom a posmeviskom druhích; on je učiňení bedár, slabúch a ňiktoš. Ale ho aj Boh tresce, dokjal ňepríďe k svojmu povedomú a ňepričiňí sa k svojmu nároďenstvu. Tak Boh potrestau Francúzov, ktorí pred revolúciou boli číre opice Angličanov. Angličaňja jejích slávu to jest Napoleona uprjepašťili. Tak Boh potrestau Ňemcov, ktorí ešťe v predešlom stoleťí za svoj národ víborní, za svoju reč znameňitú sa hanbili, a len Francúzom sa vo všetkom ponášať chceli. Francúzi jích podmaňili ako stado bez ovčinca sem tam preháňajúc, až ích Rusi obráňili. Tak Boh potrestau Slavjanov tam Poljakov, tu Čechov, ktorím Ňemci sa do srdca zapjerili, a ktorí len teraz ešťe zmudrjevajú. Tak Boh potrestau Maďarov, ktorích Páňi čo nad ňimí vládli o maďarskí ľud, tolkjeho vzďelaňja potrební, o jeho reč už ňič ňedbali. Ňemeckí císár Józef vzau ím Constitutiu a rozkázau ím abi boli Ňemci; až predca koňečňe z Maďarskjeho trucu k sebe prišli. Tak Boh tresce a prísňe tresce dosjal Slovákov, Chorvátov, ale zlášťe Slovákov, ktorích ono číro, pustuo naroďenstvo, je v celej svojej ohiďe pred slzavíma našima očima, jako ňjejaka robotujúceho stvoreňja došváraná, došibaná, dobrízganá koža. Lebo dopusťiu na ňích Maďarov, abi títo na stoličních a krajinskích sňemach, vo spisach a novinách svojích, doma i verejňe na všetko čo je Slovenskuo špinti a posmechi svoje kidali. Ťažkí trest od Boha, ale zaslúžení! A doťjal buďe trvať, dokjal Slováci ku svojej národnosťi sa ňeschápu; dokjal jejích višší a ňižší Páňi, kňazja, mešťaňja, sedljaci k národňej osveťe a vzďelanosťi sa jednomiselňe, jednorečňe, naozajsňe ňepričiňja.

3) Otázka tedi tá „či má každí národ právo národnosťi“, muože sa aj tak zvrtnúť: či mu ho ňjekdo muože vzjať? keď si ho sám národ ňeužíva, ňikdo národnosť naňho ňeštokňe — lebo je ona ňje vojenskí čákov, alebo ňejaká rovnošata husárska; keď si ho národ sám vezme, užíva, ňikdo na sveťe mu v tom bráňiť ňemuože. Lebo pravá národnosť je ňje ňič inšje, ako pravuo človečenstvo vo svojom spuosobe: a komu že príďe na um luďí teraz odčlovečuvať? zotročuvať: veť sme vari ňje Amerikáňi, alebo Mahomedáňi. Či je to tedi pravda, že v našej vlasťi, to jest v Uhorskej krajňe, žjadnej inej národnosťi biť ňemuože, ňesmje, len Uhorská to jest Maďarská? To je pravda, ako v koši voda; lebo mimo prevráceních ľudskích hlav ňjektorích ňikďe ňeplaťí. Muožu to všetki maďarskje novini každím číslom oznamuvať „že ňjeť národu v Uhrjech, mimo maďarskjeho“, a to síce každí ďeň peť razí, ako Tureckí slepí hlásňici svoje „ňjeť Boha, mimo Boha a jeho proroka Mahoméda:“ prosím Vás, čože s tím urobja? Do koša vodu načjerať budú. Lebo tu národ slavjanskí (rozumjem Slovákov, Chorvátov, Srbov, Rusinov), ktorjeho v Uhrjech najvjac; tu národ Ňemeckí, ktorí v Uhrjech i najvjac má i najvjac vje; národ Vlaskí t. j. Oláskí, ktorí na svoje Rumuňstvo t. j. púvod od staroslávnich Rimanov si premnoho zakladá — do očí sa ím vtokaňiť musja. A keď národi tjeto poveďja „mi ňechceme sa pomaďariť, ale chceme v našej vlasťi vlastní si rodáci pri svojej reči, pri svojej národnosťi ostávať,“ ňech jích probuje ňjekdo k inšjemu prisílíť, uvíďí ako mu puojďe. To sa ňedá: tam ňič ňeviveďje žjadno mocnárstvo a mocenstvo ľudskuo. Pravda, keď človek chce k tomu lebo k tomu národu sa pričítať a povje ku pr. no ja som síce rodzení Ňemec, ale chcem biť v živoťe tomto Maďar, tak že i moje meno ňemeckuo si pomaďarčím, a buďem sa volať na potom ňje Deutsch ale Német, pravda že aňi v tom ňik mu ňezabráňí. Ale to len takí luďja robja, čo sa u prostrjeď Ňemcov lebo Slovákov sami za sebä hanbiť musja, preto že súc medzi svojími dobrími sami asnaď svojich sa ňehodní. Čo je v našej vlasťi teraz velká ohavnosť, ktorej sa Slováci ale zvlášťe Ňemci dopúšťajú; ako kebi pocťivuo meno Slovenskuo lebo Ňemeckuo od otcov zďeďenuo ím krajšje ňesvedčilo. Ó tej hanbi! ó tej hlúposťi! Čo je lepší maďarskí národ, či od Slovenskjeho, či od Ňemeckjeho? Ňevjem veru: iba ak to, že si na svoju reč a národnosť vjacej drží ako Slovák, lebo Ňemec. Ale či to práve Slovákov a Ňemcov ňemá k tomu ponúkať, abi za prikladom tímto i oňi svojho sa tak ňemilobohu ňespúšťali, ňeodhadzovali? Ba ovšem že. Ináče veru sami Maďari sa vismjevajú z opicuvaňja tohoto: ale dobre, lebo ono ňič inšje, ako posmešnú potupu ňezaslúží. A veď aj krem toho človek i s Ňemeckím menom, muože biť lebo Maďarskí lebo Slovenskí dobrí národovec: a naopak jedno druhuo maďarskuo meno, nosí často víborní Slovák, lebo pocťiví Ňemec. No, čože na tom? Ňetreba človeku kožu prevracať, ako somárovi keď sa chceu stať levom. On je pod každím menom len človek, k akjemu kolvek bi národu lebo rodom prináležau, lebo dobrovolňe sa pričitúvau.

4) Keď hľaďjac na národnosťi po evropejskom tomto sveťe našom sa obzreme; teda najďeme tri hlavňje pokoleňja národov, ňje len v Europe ale i v druhích čjastkach sveta panujúce. A to síce pokoleňja Romanskuo, Germánsko a Slovenskuo, lebo Slavjansko. K prujšjemu pokoleňú prínáležejú národi; Taljanskí, Francúzskí a Španjelskí: k druhjemu pokoleňú prináležejú Ňemci, Škandinavi, Hollandčaňja; k treťjemu pokoleňú, ktoruo je pokoleňja naše sa rátajú títo:

Peň je Sloven medzi horamí Alpámi a Tatrámi, medzi Sávou, Dunajom a Tatrámi: tam kďe je púvoďisko celjeho tohoto mnohoľudnjeho pokoleňja: a síce:

1. Púvodních Slovenou t. j. tích ktorích najstaršje meno tohoto pokoleňja nosja, je:

a) Na ľavej straňe Dunaja, tích čo sami sa menujú Slováci, ženi jejich Slovenki, tri millióni.

b) Na pravej straňe Dunaja k horám Alpám dolu k moru sínemu lebo k adriatickjemu, tich čo sami sa menujú Slovinci, je pou druha millióna.

2. Slovenov, čo sa menujú Poljaci, Poľaňja, Leši, je ďesať milliónov.

3. Slovenov, čo sa menujú Češi, Moravci, Moraveňja, Slezáci, je peť milliónov.

4. Slovenov, čo sa menujú Sorbi, Serbio je poudruha sto ťisíc.

5. Slovenov, čo sa menujú Chorváťi, Srbi, Bulhari, Dalmati, Illiri, je ďesať milliónov.

6. Slovenov, čo sa menujú Rusi, Rossjani, Moskáli, Rusíni, je pätďesjať dva millióni.

Ako zo slova je Sláva t. j. mnoho slov; tak z vjacej slovenskích kmeňov, alebo z vjacej Slovenstjew je jedno Slavenstvo, alebo Slavjanstvo, a jeho kraj, jeho bidlisko menuje sa Sláv’ alebo Slávia. Slavjanstva tedi t. j. luďí všeckích Slovenskích kmenov, rozličnje nárečja slovenskje ale jednu reč Slavjansku hovorjacich je na tejto zemi, z ktorej oňi ďevjatu čjastku opanuvali, do osemďesjat milliónov. A preto sa aj pokoleňja toto menuje národom jedním velikím, lebo je národ jedneho slova; keď naproťi tomu inšje pokoleňja europejskje na vjacej národov príbudzních sa rozchádzajú. A síce:

a) Pokoleňja Romamskjeho národi sú:

1. Taljaňa, dvadcať milliónov.

2. Francúzi, tridcať štiri millióni.

3. Špaňjeli, šesnásť milliónov.

Teraz spolu ľudu pokoleňja Romanskjeho seďemďesjať milliónov.

b) Pokoleňja Germánskeho národi sú:

1. Národ Ňemeckí, ku ktorjemu aj Hollanďčanov a Flamov rátame je štiridcať milliónov.

2. Národ Švédskí, Norvégski a Dánski všetkjeho spolu päť milliónov. Teda v sume pokoleňja Germánskeho vlastňejšjeho štiridcať päť milliónov.

c) Mješanje národi hlavňejšje sú dva, a síce:

1. Z pokoleňja Romanskjeho i Germánskeho zíjďení a spuosobení národ Anglickí alebo aj Británski nazvaní, više dvadcať milliónov.

2. Z pokoleňja Romanskjeho, Tráckeho a Slovenskjeho spuosobení národ Olaski alebo Valaskí, seďem milliónov.

3. Maďarskí národ ňeprislúcha púvodom svojím k europejskjemu rodu; podstatou svojou je Čud, t. j. Fín; náberom a zrastom svojím je Ťurek, Kún, Jás, Sloven, Ňemec; teda národ mješaní, rátajúci päť milliónov.

5) Z tíchto pokoleňí národov najnárodňejšje preto aj najslávňejšje, najmocňejšje národi su Francúzi, Angličaňja a Rusi. Podľa tíchto velikánou sa teraz i druhje národi ku svojej národnosťi žive a mocňe prebúdzajú, dobre viďjac, že čo sa samo zo sebä na sebe ňevistaví, na vždi chatrním, ňevzácnim zostáva. Ba k tomu presvedčeňú sa prišlo, že jeden a ten národ i vo vjacej krajinách a vlasťach muože bívať, a predca keď sa k jeďnej národnosťi dobrím slovom i skutkom ľudskím priznáva, v tom sa vzďeláva, v tom ako človek akjeho kolvek stavu a povolaňja súci, človečenskí si počína, že múdre a dobre robí. Ku príkladu, dobre robí Francúz, keď so svojím národom drží, čibi pod kráľom Francúzskim, či pod Belgickím, či vo Švajcjarskej obci bívau, lebo má na to jednu visoko vzďelanú reč, v ktorej sa složenje pokladi velikje božjeho a ľudskjeho ducha. Múdre robí Ňemec, čibi Pruskí, či Bavorskí, či kteríkolvek iní, z tích tridcať vlasťí, na ktorje Ňemci rozďelení sa, vlasťeňec a krajan bou — múdre robí, keď sa k ňemeckjemu národu a národnosťi ňemeckej počítuje: lebo má jednu reč visokovzďelanú a spuosobnú, v ktorej premnoho pokladov známosťi ľudskej a božskej je složenuo. Prirodzeňe a povinnovaťe robí každí Slavjan, Sloven i Slovák, či bi bou pod Ruskou vládou Rus a Poljak, či pod Rakúskou, Čech, Poljak, Chorvat, Srb, Ilir, Rusín, Slovák; či pod Uhorskou korunou Slovák, Chorvát, Srb a Rusín; či pod Pruskou vládou Poljak, Slezák a Sorb; či pod Tureckou úbohí ňešťastní Bulhar; — múdre, prirodzeňe a povinnovaťe robí, keď sa k jednemu národu Slavjanskemu počituje, jednu velikú, Bohu a človečenstvu posveťenú národnosť si v misli a srdci vistavuje, a v tom, jak vedľa všeobecních ľuďskích práv a zákonov, tak i domácich a krajinskích pokračujúc, pracuje, ťeší a ufá sa, lebo na to má spuosob zvlášťnej povahi Slavjanskej, v kterej je poklad velikí života pravoľudskjeho a kresťanskjeho zachovaní; lebo má na to reč, do jejže nárečí hlavňejších vzácní poklad ducha a života božsko-ľudskjeho teraz sa skladá. Vsetki tjeto národnosťi hlavňje, v tejto Bohom vivolenej Európe muožu ba musja mať každá osobitňe svoje zvláštno určeňja národnosťi v jednokresťanskom človečenstve; všetki musja každú človečenstva kresťanskjeho povinnosť alebo začjať jedna a druhá ju dokonávať; každá osobitňe musí s hrivnamí sebe zvereními ťežiť tak, ako tí sluhovja toho Pána, o ktorích čítame v Evaňjelium u Lukáša 19. kap. Ľebo keď priďe Pán Boh na súd a buďe súďiť národi; beda tomu kdo hrivnu svoju zakopau; sláva tomu, kdo z jednej hrivni päť alebo čo len z pjaťich ďesať viťežiu, ten isťe vňíďe do radosťi svojho Boha. A čože je k tomu potrebnuo? živuo kresťanskočlovečenskuo nároďenstvo t. j. opravdová národnosť. Kdo si v nároďe svojom a tak aj v jeho národnosťi ňič ňezakladá; ten má velmi málo človečenstva alebo práve ňič, aj to málo čo má, buďe mu odňatuo. Lebo jestli kďe, teda jisťe tu o národnosťi plaťí to slovo božje u Lukáša 19 kap. v. 26. Každjemu kdo má buďe danuo; ale tomu, ktorí ňemá, i to čo má buďe vzatuo, t. j. každjemu národu a človeku ktorí má národnosť bude danuo i človečenstvo; ale tomu národu a človeku ktorí ňemá národnosťi i to málo človečenstva, čo má, bude vzatuo.

6) Z toho, čo sa povedalo, buďeme už veďjeť súďiť o tom, čo mnohí v našej vlasťi Uhorskej z ohľadu na národnosť Slavjansku a Slovenskú tárajú: a síce: že vraj kdo je v Uhorskej krajňe, akjehokolvek národu a reči človek, ten musí prijať národnosť Maďarskú. A keď sa ích spítame že prečo tak? teda nám odpoveďja: „preto, že v Uhorskej krajňe bívaťe; že práva a slobodi uhorskích zákonov a porjadkov užívaťe; že z tejto zeme uhorskej pokrm, oďev a nápoj máťe; naposledok, že to tak najviššja Vláda krajinská chce.“ Mi odpovedáme:

a) Na dúvod prví, že v Uhorskej krajňe bívame, že je to dúvod z motovidla vistrelení. Lebo áno v tej krajiňe bívame, ktorá sa menuje Uhorskou, ale národom sme Slováci, krajinou sa menujeme Uhrja. Či meno má vjac biť ako človek a národ? a či je vjacej dom ako rod a človek, ktorí bíva v ňom? to bi na opak bolo: lebo človek si je najprú človek a národ a potom vlasťeňec. Meno krajini, vlasťi, muože biť často celkom rozďjelno od národu, ktorí v ňej bíva. K pr. Českí národ bíva v starom Bojohemu t. j. v krajiňe starodávních Bojov, Galskjeho národu; a kďeže je Bohemská národnosť? Krajna a vlasť Pruská, meno má od vihinutích Prusov: a hľa v Prusku je národnosť ňemecká. Uhorská krajina menovala sa tak už pred príchodom Maďarov; a hľa v Uhorskej krajiňe je tak dobre doma národnosť Slovenská akoli veru aj Maďarská. A kedikolvek sa povje: národ Uhorskí v celej vlasťi, Uhorská krajina, menovanej vzatí, isťe sa rozumje tam každí bívajúci národ pod jedními zákonmi a jedním kráľom. Prečo? Lebo, veť každí kdo je ňje zúmislňe slepí, viďjeť musí, že sa tam rozličnje národi. Probujťe ích vitrjeť z registru; uviďíťe či Vám buďe vjacej z mena Uhorskej krajini, či z jej luďí?

b) Zasa hovorja tí, čo nám národnosť maďarskú naťískajú, že preto musíme biť Maďarmí, lebo „vraj práva a slobodí uhorskích zákonov a porjadkov užívame.“ Na to mi odpovedame, že práve preto ňje a dokladáme to, že keďbi to stálo, teda takím činom Maďari bi museli biť Slováci. Lebo čo sa prujšjeho tíka, istá vec je, že tjeto zákoni a porjadki ňje sú len pre Maďarov, ale sú aj pre Slovákov. Mi jích máme tak dobre ako aj Vi; ňikdi sa to na žjadnom sňeme ňepovjedalo, že „tento zákon je pre Maďarov, tento zasa pre Slovákov;“ to bolo všahdi pre luďí rozličních národov v Uhorskej krajiňe bívajúcich. A potom, či každí zákon a porjadok uhorskí je ňje ľudskí? buď si ten dobrí alebo ňje. Veť to dobre známe, že v uhorskích zákonách a porjadkach krajinskích je mnoho takích, ktorje sa od Rimanov prijali: či nasleduje z toho, že Rimaňja musíme biť? To bi bou smjech, ako z toho gäjdoša čo keď mu zapískali ňemeckú nuotu, zahrajúc ju, vikríkou, že sam ňeveďeu, že aj on ňemeckí vje. Slobodi, zákoni a porjadki v krajiňe sú pre luďí a ňje luďja pre ňe; lebo si jích luďja robja, dobúdajú a zasluhujú. Slovák, Ňemec, je v Uhrjech tak slobodní alebo tak poddaní; tak Pán, mešťan, sedljak, akoli aj Maďar; ba v istom ohledu aj lepšje, lebo Ňemec a Slovák nastaväu mjest, s jejích slobodámi a právamí, s jejích kolko tolko porjadňejším životom, ako je život samí zemjanskí z jednej a sedljacki z druhej strani, jakí ho dosjal na pospol Maďari vedú. A či za tje práva a slobodi, za tje porjadki krajinskje Slovák ňeviljevau krú, ňedávau živuot svoj tak ako Maďar? ak ňje vjacej ešťe. Lebo v čas Tureckjeho ňešťesťja či sa ňepratalo zemjanstvo maďarskuo do mjest ňemeckích a slovenskích, do Tatránskich tíchto naších dolín? či ňevíchádzau s ňím potom Slovák na víboj proťi Ťurkom? ba istuo že tak. A keď sa to všetko z historie vlasťi našej pováží; teda sa najďe to, že potlačovaňja jednej lebo druhej národnosťi v Uhrjech, je velikí hrjech: to je opravdoví „hrjech na Uhrjech,“ ako naši Slováci hovorja. Čo sa ale toho druhjeho dotíka, jestliže národnosť len na zákoňe, právach a porjadkach krajinskích záleží, a ňje na ľuďach rozličních národnosťí v krajiňe, teda mi Slováci bi sme dobrím právom mohli povedať, že Maďari musja sa Slovákmí stať. A síce preto, lebo je preukjazaná vec, že tjeto istje zákoni, práva, ústavi v Uhorskej krajiňe sú púvodňe staroslovenskje. Veť nám to mená oznamujú, k pr. meno kráľ je slovenskuo meno, trebars ho aj Maďar povje király; Nádor, Nádorišpán je slovenskuo meno a znamená tolko ako Nadvorňík, t. j. pán na královskom dvore, po královi prujší; meno Vármeďa to jest Stolica je slovenskuo, a značí tolko, ako boro- alebo voromedzja t. j. kraj okolo boru alebo voru, hradu, zámku. Veť prjevora, vora, značí aj teraz u Slovákov tolko ako ohrada. Ďalej Špán, hlavní Išpán, Viceišpán, je úrad staroslovenskích pánov, a znamená tolko čo Pán. Szolgabiró, služnodvorskí či tak či tak to povjeme, slovenskjeho dústojňika menujeme. Lebo szolga je isťe slovenskuo sluha a bíró je staroslovenskuo bír alebo bojar t. j. pán, vladaťel, ako dosjal Rusi svojích pánov menujú. Ba Maďar bez Slováka aňi slova szabad t. j. slobodní biť, ňebou bi sa naučiu; lebo v porjadku občjanskom to bolo od jakživa, že jedni mali povinnosť slobodi, druhí povinnosť slúžebnosťi, čo vlastňe na jedno vichoďí. Len suroví, občjanski ňespojení národ ňemá slovo pre sluhu ale ho ňemá aňi pre slobodu. — Takjeto reči a dúvodi ňevelmi síce sa budú páčiť Maďarom a tím meňej naším slovenskím Pomaďarencom: ale darmo je, proťi jejích velkej ňepravďe mi sa velkou pravdou našou bráňiť musíme. Aňi to Slovák ňikdi žjadať ňebuďe, abi jeho národnosť druhje národi ňevolki prijali: lebo kdo buďe chcjeť, sam príďe, a kdo ňechce; tomu našu reč a národnosť našu vťískať bi veliká ňeočatnosť bola. Ňech si budú Maďari ten najnárodňejší národ, to buďe len zisk i pre ňích aj pre človečenstvo. Ale žjadnemu injemu národu a najmeňej Slovenskjemu, nám Slovákom, Chorvátom, Srbom a Rusínom národnosť svoju ňech ňenaťískajú. Lebo mi sme v krajiňe tejto a vlasťi starší braťja jejich, tót bátya, jako sami Maďari nás volajú, robíme a gazdujeme na jedno ňeďjelno hospodárstvo krajinskuo, tak akoli aj oňi, ak ňje ešťe lepšje.

c) Na dúvod ten, že musíme prijať maďarskú národnosť preto, „lebo vraj z uhorskej zemi máme pokrm, oďev a nápoj“ — na tento dúvod odpovedať aňi je ňje hodno. Lebo to je tolko, ako po Ezauskí za trochu šušovice prvorodzenstvo alebo kupovať alebo predávať. To je len hanba, ktorej sa dopúšťa len takí človek, čo ďalej od úst a od nosa ňehľaďí. A kdože v uhorskej krajiňe za Ňemca, za Slováka robí? či asnaď Maďar? Ej! čida! veť práve za Maďara narobí sa dosť i Ňemec i Slovák. Kdože vjacej obrábja maďarskje viňice, pole, lúki, keď ňje Slovák? kdože vjacej kope v hlbokích baňjach zlato, strjebro, železo, meď, ako Slovák? On si sám sebe a pre sebä je práca, tedi má aj sám zo sebä živnosť. A či snaď v Oravskích a Liptovskích ďeďinách Maďari mesto Slovákov na švábke budú živoriť? Keď tam chcejú právo svojej národnosťi platnuo mať, prečo že zo svojích úrod dolňozemskích každoročňe aspon polovicu Slovákom ňepošlú? Tak bi už skorej ňječo bolo, kebi Maďari Slovákov ako ňejakú čeljadku svoju kŕmili a živili; lebo tak bi sa stalo že, „čí chljeb jem, toho nuotu spjevam.“ Ale tak ako je teraz (a sotva kedi buďe inakšje) Slovák sa vo svojích hornatích krajach lepšje často má, ako Maďar vo svojích rovinatích, úrodních. Kdo že si tu čo muože osobuvať? takí dúvod mi — veru snadno pocťivím smjechom vistrelíme.

d) A koňečňe, čo nám hovorja, že to Vláda Jeho Jasnosťenská chce, abi sa Slováci alebo aj Ňemci pomaďarčili, na to odpovjedame, že je to smješna ňepravda a potupná lež. Lebo Vláda ňič inšje ňechce, len to, čo Uhorskí Páňi na vjacej ďietach žjadali, abi sa zákoni a porjadki v krajiňe Uhorskej maďarskou rečou vjedli. Kebi títo Páňi na tích ďietach to boli žjadali, abi zákonnje porjadki tjeto ňje len maďarskí ale aj slovenskí, chorvátski, oláski, rusínski, ňemeckí prisluhovanje boli, isťe bi Milosť Jeho Jasnosťi Kráľa Uhorskjeho a Císara Rakúskeho bola i to vďačňe naším privolila. Lebo Vláda je všetkích národov v jednej krajiňe žijúcích matka; macošiť ňechce so žjadnim, preto že každí čím je národňejší, tím je ona sama slávňejšja a mocňejšja. Vjeťe čo Vláda chce? povjeme Vám: Vláda chce to, abi každí národ bou svoj, ale pre všeobecnú vlasť; abi žjaden národ ňeleňošiu, ale duchovnje i ťelesnje síli viviňuvau, a na svetlo slávi vlasťenskej vinášau; chce abi každí ňječo vo svojom vlastňom košíku na dar jednomocenskej láske kráľovskej priňjesou, abi na jej koruňe ňejagala sa len jedna perla, ňejagau sa len jeden diamant velikí, ale sa aj druhje menšje pekňe ligotali. A koňečňe, ešťe sa jích aj to spítame, či veďja čo je Rakúska Vláda? Lebo aňi to ňemusja veďjeť, keď jej úmisli odnárodňeňja ňjeakjeho pripisujú. Povjeme ím čo je Rakúska Vláda domu Habsburgsko-Lottarinskjeho. Abi sťe veďeli, to je Vláda, ktorej meno je Vladársko Náboženstvo, pre ktoruo ňikdi ňedopušťí, abi pod jej berlou, jeden národ druhjemu smeu krivdu robiť, práve preto, že Rakúski Dom panujúcí za vjacej sto rokov svoju náboženskú presvedčenosť si bráňiu, vedľa ktorej presvedčenosťi si on každí národ, ňje za podmaňení, ale pod jeho moc od Boha daní považuje. Keď sme sa mi Slováci boli roku 1842 vo Vjedňi na Maďarov žaluvať; to nám prujší minister štátní Jeho Osvjeťenosť kňježa Metterňich do prosta vuoľu Jeho Jasnosťenskej Vládi visloviu, k Dústojnjemu Pánu Jozeffimu hovorjac: „Každí národ v Uhorskej krajiňe ňech sa na cesťe zákona a spravedlivosťi vzďeláva, vo svojej národňej reči všemožňe viviňuje; Vláda Najviššja mu v tom ňje len žjadne prekážki klásť ňebuďe, ale ho vo všetkom napomuože.“ Čože nám Slovákom treba vjac? Ňech sa kdo opováží z ňeprjaťelov naších na nás naskacuvať, povjeme mu „coki kuťa! ti sa drž na svojom rjadku, v porjadku, lebo si tak poddaní Jasnosťi akoli aj mi.“ Ňech nám kdo probuje právo a povinnosť národnosťi slovenskej odopjerať, povjeme mu, že je podobní človeku bláznovi, čo chceu slnce ľadom v zime rajbať, abi v leťe ňepálilo.

7) Aňi ňech nám to ňikdo ňehovorí, že keď v Uhrjech maďárská reč aj z privoleňja Najviššej Vládi najvetšje právo krajinskuo dostala, že keď vedľa zákona vo višších a nižších školách panuvať buďe, že nám Slovákom národnosťi hoďina už odbila. To je ňje pravda; lebo keď sa Slovák maďarskí naučí, či z toho nasleduje, že sa odslovenčiť musí? — Práve ňje; čím vjacej rečí buďe znať, tím lepšje si buďe aj svoju vlastňú muocť vzďelávať, lebo buďe v stave z pokladu každej reči pre svoju národnosť ňječo viňjesť. Predtím naší Páňi v Stolicjach a na dietach hovorjevali laťinskí: a či preto laťinskú národnosť mali? Muožu teraz Páňi Slovenskích Stolíc všaďe Maďarskí hovoriť; preto ích sami Maďari, veru tak ako dosjal len Tótmi t. j. Slovákmi menovať budú. A naší Šefraňíci, Pláťeňíci, Cipkári, Olejkári, mnohí aj peť, šesť rečí hovorja, a raďi sa že to muožu: ale či za to sa už za Slovákov ňemajú? Spítajťe sa ich, uvidíťe čo Vám poveďja. Veť čo národ, to reč; a čo vjacej rečí hovorí človek, za vjacej národov aj plaťí. Preto k pr. Slováci naší vravja na takjeho Slováka, čo dobre ňemeckí hovorí, že je vraj dobrí Ňemec; na toho, kdo uhorskí dobre hovorí, že je dobrí Maďar. Ale isto tak i Maďari hovorja na svojho rodáka, čo dobre Slovenskí hovorí, že je vraj „jó Tót“ t. j. dobrí Slovák. A či preto Slovák alebo Maďar svoju národnosť utraťiu? naskrze ňje; ešťe sa vätšmí znárodňiu. Čo nám tolko tedi máťe naťískať tú Maďarčinu? mi si ju sami vezmeme, a predca s ňou i pri ňej, dokjal Tatri stoja, len Slováci a to práve ešťe národňejší, slovenskejší Slováci zostaňeme. Uviďeu bi rozumní Slovák, či ho stvorila maďarská reč, abi sa pre ňu samjeho sebä, svojej vlastňej národnej reči, svojej i pritomnosťi i budúcnosťi odrjecť museu. To bi bou ňečin, za ktoríbi sa ňje len Slováci, ale sami Maďari hanbiť museli. Lebo z takích pristačov maďarsko-slovenskích je veru ňič; ubehljemu psovi ňeveríme; a kdo doma je ňeverní, akíže buďe v cudziňe?

8) A potom národnosť Slovenská je pre Slováka ďaleko duostojňejšja, ako maďarská. To je síce pravda, že každí najvätšú česť má vo svojom vlastňom dobrom a sám v sebe, keď je hodní. Z hvizdáka jadro ňevíňeš, a prázdni klas čo ako bi hore sa napínau, predca je len lichá slama. Keď sa maďarská národnosť sama v sebe a v človečenstve zvelebí, každí si ju vážiť musí. Lebo jednotlivjeho človeka si vážime, čím je vjacej národ, keď má množstvo hodních jednotlivcov? Ale tu plaťí práve, že čo vjac to lepšje. Slovenská národnosť trebas i v rozličních vlasťach, je predca jedneho národu Slavjanskeho národnosť; a kdo povje, že je Slovák, ten visloviu ňerozlučnú spoločnosť celjeho Slavjanstva, ňech bi to ňje v pjaťich, v šjesťich krajinách, ale trebars v paďesjaťich bívalo. Čo Pán Boh jednou rečou a národnosťou spojiu, to luďja ňikdi žjadnimi zákonmí a krajinámí ňerozlúčja. A v ohleďe tomto Slavjanskí národ je už len dačo vjacej, ako Maďarskí, ňje preto asnaď, že ho je šesnásť raz tolko; ačpráve i to do váhi iďe; ale preto, že Slavjanstvo vjacej už vikonalo za človečenstvo, vjacej aj vikonať malo, ale aj v skutku vjacej vikoná. Lebo komu vjacej danuo, od toho buďe aj vjacej požjadanuo. Teraz na sveťe kam ďjal, tím vätšje povinnosťi od Boha naloženje človečenstvo si poznáva; k velkím povinnosťjam potrebuje velkí národ; malí národík ňech na svojom mesťe pekňe rúče stojí, medzi velkje ňech sa ošemetňe ňeťisňe, lebo ho zadlávja. Už ja som sa to ňemohou dosť načuduvať na mnohích naších Slovákov, ktorí s hlúpou pohrdou na svoj rod, Slovenskej svojej národnosťi sa odrjekajúc, Maďarom ňevjem kďe bi sa vťisli; či ti veďja čo robja? — Ale tomu je najvjac ňevedomosť, ňeosveta, na príčiňe; veť kdo kostola ňeviďeu i peci sa klaňja. Slováci naší sa nazdávajú, že mimo Pánov, ktorí sa národu svojho spusťili, ňjet už nikďe na sveťe Slovenskej slávi a moci. Preto ím každá mišljenka a každuo slovo národnosťi len v ňížinách zemskích sa popečkuje. To je zle; jednak že sa pri tom na slávu človečenstva, i v chatrnosťi dústojnjeho, zabúda, jednak, že i dávna i terajšja sláva svojeho vlastňjeho národu jím z očí mizňe. Ale máme úfnosť pevnú, že keď sa do kolesa osveti dáme, slávňejšími a lepšími ako dosjal, sami v sebe sa najďeme. A potom bi ja uviďeu, čobi Slováka od Slovenstva a Slavjanstva odvjesť mohlo!

9) Najďeme i to potom, že mi Slováci v našej slovenskej národnosťi máme istú Slavjanskú národnosť, ktorá je národnosť svetová t. j. veliká a zvláštna faktorka v Europejskom človečenstve; keď na proťi tomu Maďarská národnosť ostaňe na večnje veki len domácou, podružnou, troškárskou národnosťou. Abi ma ňikdo zle ňerozumeu, to visvetľujem takto: Do teraz na sveťe najvjac poslúžili človenčenstvu pokoleňja národov romanskích a germanskích; ale služba táto ako sa na ňích ňepočala, tak sa aňi ňedokoná: musí do ňej vstúpiť i ten treťí národ, ktorí je podľa tích dvúch pokoleňí v Európe hlavňí a najvätší; lebo veť ho len tolkím ňedau Pán Boh na svet nadarmo, ten Pán Boh, ktorí aňi muchi nadarmo ňedáva, čím že meňej Vás o luďja malej vjeri! Práve teda že aj Slavjanskí národ v Európe má velikuo určeňja, k tomuto kráčať musí; jináčej bi ho vuoľa božja bola už Tatárom, Mongolom a Ťurkom zňičiť dala. Ale je tu; rozšírení po kraji zeme tejto, tak ďaleko široko, že nad ňím slnce ňezapadá. Musí tedi aj velikú služba konať Bohu a človečenstvu. Kdokolvek je sinom jeho, lebo rodom, lebo snárodňením, kďekolvek je, v ktorejkolvek vlasťi a obci; všaďe je ten človek a národ Slavjanskí; všaďe má povinnosť i svojej vlasťi i krajini, ale má i povinnosť človečenskú t. j. Slavjanskú. Lebo tu a teraz je čas povinnosťi človečensko — slavjanskej. Ktorí Slavjan tento čas ňepoznáva, alebo uznať ňechce, toho dobrí Boží Duch ešťe ňenavšťiviu, ňeosvjeťiu. Ale kdo to vje a vedomím života skutkom tam smeruje, ten aňi kroka ňeurobí, abi ho v obsahu svetovej národnosťi slavjanskej ňeurobiu. Lebo ačpráve jedenkaždí človek, keď je Bohoľudskí človek, do prosta sa k jednemu tomu národu človečenskjemu pričítať muože a má; tím vjacej keď to s vätším národom svojím robiť muože, duostojňe ku človečenstvu sa ponáša. Keď je istuo, že človek len v nádobe svojej národnosťi dar človečenstva napríhodňejšje prijíma: či je teda ňje prirodzenuo, že do vätšej nádobi aj vjacej sa zmesťí?

10) Aňi ňepočúvajme národňích naších odporňikov daromnje reči, keď stvárajú nás, že mi Slováci slavjanstvujúc, t.j. národnosťou našou k celjemu Slavjanstvu sa pričitujúc, Všesláviu ako našu si velebjac, Boh vje akjeho hrjechu vlasťenskjeho sa dopúšťame. To sa reči prevrácenjeho rozumu a zlostnjeho srdca, lebo to je tolko, ako kebi nám za hrjech pokladali, že sa k človečenstvu počitujeme, že za kraj nášho spoločnjeho bidleňja človečenskjeho, zvlášťe Európu vistavujeme. Kdo povje že je človek, vysloví si aj hňeď istuo položeňja domáce vlasťi a krajíni tej v ktorej bíva, aňi že ňenasleduje z toho, abi k pr. tím alebo druhím krajanom chceu biť. Veť človečenstvo je všaďe, kďekolvek je ono, kďekolvek je um, vuoľa, čin človečenskí. Tak i ten kdo povje, že je Slavjan, visloviu si hňeď i to, že je človek národu, ktorí je v rozličních obcach a vlasťach predca len ten jeden. Lebo, čo národ to človek, a čo človek to národ. Ako pre človečenstvo je dobre v rozličních obcach a krajinách žiť; lebo v každej vlasťi ako vo svojom dome muože biť ňječo pre všetko; tak i pre Slavjanskí národ dobre je v rozličních vlasťach a obcach s druhími národi ľudskí nažívať. Lebo v každej vlasťi muože a má biť ňjeco pre celuo Slavjanstvo a tak isťe buďe i pre celuo človečenstvo. Slavjanstvo len na človečenstve stojí. Slavjan kďekolvek je či pod Ruskou, či pod Rakúskou, či pod Pruskou berlou, či pod Uhorskou korunou, všaďe s všahdi všetkú spravedlnosť ľudskú naplňí; lebo práve len tak je hoďen Slavjanstva, jehož meno je služba Bohu a luďom. Aspon veru Slavjanskí národovec v Uhrjech živo si povedomí, že každí človek, každjeho kmena slovenskjeho je najbližší jeho brat národňí, muože biť tak víborní vlasťeňec Uhorskí akoli aj Maďar, ak ňje ešťe lepší; jednak preto, že čokolvek je v Uhorskej právo, zákon, úrad a hodnosť, je z vätšej čjastki púvodom Slavjansko, ktoruo si už práve pre svoj národňí cit vážiť a milovať musí; jednak ale aj preto, že čobi aj tak ňebolo, teda dobre cíťi, že spuosob tento, krajanskjeho života v Uhrjech, je s jeho životom spojení, teda najlakší, najsúcejší na to, abi v ňom pre svoju slavjansku t.j. človečenskú národnosť so všetkím nažívau. To bi bola hanba a znak velikej ňezpuosobnosťi, akú ináčej Slavjanskemu rodu ňikdo ňepripisuje, kebi národovec slavjanskí ňeveďeu i v rozličních obcach národňú jednotu slavjanskú si zvelebiť. Veť sa to práve inakšje ukjazalo, lebo či ňevjeťe, že Čech je Čech, a predca čo vikonau na svojej postaťi do teraz za osvetu Slavjanstva? Poljak je v trích rozličních obcach, a predca v hlubinách bolesťi svojej slovom i skutkom zmeruje len k Slavjanstvu; Chorvát je Chorvát, ktorí za ústavu Uhorskou menuvanú, za korunu Uhorskou cťenú inakšje ešťe umjerau, ako Maďar, aj teraz mocňejšje sa jej drží, ako Maďar, lebo na večnje veki drží s kráľom, bez ňeho Uhorská Constitutia je velikuo ňič; a predca živím vedomím a radostním citom, visokím hlasom svojej hrďinskej duše k jednjemu Slavjanstvu sa ňesje. A Srbin? oj takže! Smutnje ostatki velikjeho kmena Slovenskjeho v severňom Ňemecku pochovanjeho, Lužičaňja, v samom srdci slávneho Ňemecka, zveličujú maličkosť svoju vrúcnou láskou Slavjanskou na velikosť Slávie: a sú len dolní a horní Lužičaňja. Kdokolvek je sin velkjeho nášho národu v sláve i pohaňe, na svetle verejnosťi i v zábuďe súkromnosťi všaďe musí vjaťa Ducha cíťiť, ktorí k človečenstvu teraz i Slavjanstvom hovoriť začína. Kdo ho ňečuje dňes, počuje ho zajtra; kdo ho počúv a ňedbá, už je zabití.

11) Aňi ňech nás ňezráža to, že v Uhrjech Slovenská naša národnosť je ňje uznaná. Či chceme abi nás ňjekdo iní uznau, keď samí sebä ešťe ňeuznávame? Uznaňja našej národnosťi, je v samích nás: lebo známosť sebä samjeho je abeceda národnosťi. Slovenská národnosť je ňječo tak zvláštneho, že v Uhrjech ňjeto pre ňu ešťe rámu, preto sa ešťe aňi vistaviť, aňi poznať ňedala.

12) Aňi ňech nás to ňehaťí, že reč Slovenská je ňje krajinskí uznatá ale z višších krajov občjanskeho života vihosťená. Ňech ona len doma v súkromí na srdci života virasťje a zdužje, potom ona buďe hodná svetla sveta; a kebi prišla za mlaďi do velikjeho sveta, teda bi ju tam luďja márnomiselní nezkúšenú iba zvjedli a poškvrňili, tak ako sa to s maďarskou rečou stalo. Príďe i jej čas, že sa porjadňe a počestňe zosobáši s duchom národnosťi našej a z kresťanskjeho manželskjeho svazku počňe a poroďí prvorodzenuo slovenskuo slovo, ktoruo buďe vjacej stáť, ako všetki kriki svetskí povíšeních rečí.