ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1) Život spolkoví je živá slovenská radosť. Lebo ten život človečenstva, ktorí sa menuje zličňími krásohlasmi láska, ľúbosť, milosť pretíka celú slovenskú podstatu. To Sloven sám o sebe najlepšje pozná, keď sa ku druhím národom prirovná. Ale kvet laskavosťi tejto dosjal ňikďe inďe ňeschoďiu, len v domácnosťi. Preto aj Slováka ňikďe na sveťe ňepoznať, iba v dome. Všetki jeho radosťi a žjale, ďeje a pripadnosťi, spevi a povesťi sa napospol na domáci živuot vsťahujú. On v ďeďinskej lebo mesťickej svojej Obci je ňje celkom svoj, ten spolňík, ten sjednoťeňec; čímže meňej v krajinskej Obci. On je doma len ešťe doma. Kdobi povedau, že je to ňič ešťe, ten bi sa míliu. Slovák je tu tak velkí vo svojom malom, ako druhje národi vo svojom velkom : a to je predca len ťjež ňemalá zásluha. Domácnosťou svojou, svojím ňepremožením živlom roďinárstvja, svojou držobnou láskou otčínsko-ďeťinskou, svojím maťislavenstvím dosjal premáhau svet. V tom si on bou dosjal sám svet a živuot. Prizriťe sa mu Vi mudráci svetskí, do jeho domu, abi sťe sa presvedčili, čo je bohatstvo ľudskjeho srdca: a ňemisliťe si, že keď ňebíva na pospol v úhľadních domjech, ako luďja iních národov, že v chalupňíctve jeho, čo hľadať ňemáťe. Kdo vje doma dobre biť, — ten buďe aj inďe veďjeť: lebo Slovák si povedá už po predku, že všaďe dobre, doma najlepšje.

2) Medzi tím akokolvek, povedať sa musí, že takí živuot je pekní síce počjatok života spolkiľudskjeho — ale všahdi len počjatok, dokjal sa k obecnjemu spolkuvaňjú a spolkikonaňju ňerozšíri, ňepovíši. Pravda, že všetka spolitba na sveťe musí k tomu smeruvať, abi nám všetkím doma dobre bolo; lebo kdo buďe rád v dome hrobňom, keď ňjet radosťi v predhrobňom? Ale isťe rozumnjeho človeka domácnosť ňemá biť len číro spoločnuo bitovisko, lebo to majú i ňerozumnje živochi; má biť ona spoločná, občjanska, národňja i človečenská domaslava. To sa inakšje ale ňestaňe, len tak, jestli domácňik slovom, skutkom v Obci a nároďe svojom sa udomácňi; to sa staňe zlášťe v duchu spolkovnosťi, ktorí svetom a vzďelaním jeho človečstvom teraz híba.

3) Kdo sa dobre vraj skriu, ten dobre žiu: (qui bene latuit bene vixit) hovorjevali už ľuďja starí. Pravda: ale ten len, čo sa preukjazať ňemuože, ňechce, musí sa okúňať a skrívať: kdo sa dobre preukjazau, ten ňječo na sveťe dokjazau. Preto na svetlo spolkovnjeho verejnjeho života, z kuťíc a surďíkov domácich vínsť má každí, ktorí má svedomja ľudskosťi a žije v tom lebo v tom nároďe. A takích nás je predca najvjac. Ňeiďe tu o to, abi človek pre živuot spolkovní občjanski lebo národňí, svoj domáci opúšťau; a naprapoli verejnosťi ustavičňe sa premávau. Ale iďe o to, abi na pospol každí, akím takím činom ku spolkovnjemu životu a jeho konaňú v obci, v nároďe náležau. Keď ňemuožeš do spolku inšje dať, daj dobruo slovo zaň — i to stojí. Aspon isťe muožeš veďjeť o sebe, že ťa dobrí duch spolkovnosťi ľudske a národňej navštíviu a posveťiu. Buďe ťa isťe k dobrjemu všahdi ponúkať.

4) Ňje je to dávno, čo aj medzi Slovákmi probovali ňjektorí jednu lebo druhú povinnosť národňú spolkí konať. Ale málo sa ím podarilo. Prečo? lebo málo sa ích našlo takích, čo bi z tej útulkovej domácnosťí škrupini boli sa vikľuvali; a keď sa aj našli, teda spolki jejích ako ňjeake ňedonošťatá na prujšje díchnuťja hňeď prestali. To je škoda preškoda! čobi sa lepším spuosobom len od 50 rokov bolo pre národnosť Slovenskú vikonať dalo?! Pri tom aňi na to ňetreba zabudnúť, že Slovák práve pre túto zakruťenosť do sebe samjeho napospol je tvrdohlaví zabohuvaňec; alebo čo sám on hovorí, človek svojho Boha. Keď ho aj človek k ňječomu nakrjatňe, teda potom chce všetko biť, všetko mať, všetko konať. Potom bi rád všetko na svoju osobu stoknúť, a svoju sebevuoľičku všaďe prevjesť: a keď to ňeiďe, teda snadno sa odvráťi aj na dobrom zhorší. Živá pravda, ktorá sa potvrdzuje ňje len na pospolitom človeku slovenskom, ale i na vzďelancach jeho, na jeho Pánoch a Predstaveních. To je síce vlastnosť taká, ktorá keď sa náležiťe rozumom uprace, uloží a zakľučká, ako dobrí démon a rarášik velmi mnoho dobrjeho puosobiť muože, ale ktorá do teraz velikjeho ňečinstva príčinou medzi Slovákmí bola. Lebo vlastnosť tato je ňič ňje inšjeho, ako veliká porcia ducha daru toho, ktorí učení luďja volajú talent, alebo po slovenskí hrivna, hrinta, t.j. hlava, misel a um, kďe človek snadno príďe na kraj veci, a ju tak rečeno sám sebou prevíši. Tomu ňič inšje ňetreba len dať námeru istej velikosťi, ktorá zvlášťe v tom sa ukazuje, keď človek z visosťi svojej misli vje a chce do ňízkosťi potrebi a života vstúpiť a sebä samjeho zaprjeť. Pri tom že sa doterajšje spolki slovenskje národňje na pospol porozpadúvali, bolo na príčiňe aj to, že Slovák ako velikí sám osobňivec, práve preto snadno aj druhím osobňivcom ustúpi; lebo klin klinom sa vibije. Bou tam i tam spolok slovenskí tu Banskí, tam Trnavskí, tu Pešťjanski, tam Prešporskí: a hľa oslablo to a pohinulo. A prečo? ej len preto, že sa ňjektorím ľuďom na to šemrať a žehrať páčilo, že vraj v Uhrjech a ešťe slovenskje spolki! že tak a tak, či sme v slovenskej krajiňe a vlasťi? atď. Nuž a preto sa Slováci rozpoľčili? Ano veru preto; ako kolvek sa nám táto príčina smješnou biť viďí: má ona ale základ svoj v povahe slovenskej. A síce tej, že Slovák tento živelňík dobroti a láski, ňemá ňič alebo len velmi málo toho, čo učení luďja menujú demoňickím t. j. besúnskim (ako k pr. sa i spomína fúria franchése, furor hungaricus, deutsche Berserkerwuth). On bi ňechceu v ňeprjaťelstve a v ňenavisťi žiť aňi za celí svet, ako sám povedá: lebo čo že mu je vraj zo všetkjeho, keď ňemá dobrí biť s druhím. Preto snadno pre osobnje ľudskje ohledi aj od tej najspravedlivejšej veci upušťí; a z prjaťelsťva i tam trpí krivdu, i tam mlčí, kďe bi to pre všeobecnuo dobruo robiť ňemau. To je dobrota, jeho terajšja psota. Samo v sebe je to ňje zlá vlastnosť; lebo je to ňje ňič inšje, ako veliká porcia ducha toho daru, ktorí sa menuje srdcom. Musí sa jej len dať námera, abi sa tím darom vzďelala a zarjaďila, ktorí sa menuje rozum alebo ešťe lepšje um. Lebo keď povje Slovák: Ej kebi mi to bolo na um prišlo: vtedi sám svoje srdce vihovára. V tom je práve aj velikí rozďjel medzi Slovákom a medzi Ňemcom; že tento ňemá síce takí talent, ako ten, aňi takú plnosť srdca; ale má to čo učení luďja menujú enthusiasmus rozumu t. j. nadchnuťja velikuo ľudskjeho domiselstva. Keď sa Slovák náležiťe vzďelá, buďe i toto mať, čo naproťi tomu inje národi pre svoje velikuo rozumenstvja, srdce straťili. Ba už teraz u nás lepšje sa ukäzuje; lebo sme sa už naučili všetkje nápadi ľuďí našej národnosťi odporních, ňje tak srdcom ťažko cíťiť, ako rozumom odrážať. Ňech nám teraz ňjekdo povje, že či v Uhrjech národňja Slovenská spolkovnosť má a muože a smje biť, teda domisljac a doumejúc sa na zákon, na kráľa, na vlasť a na povinnosť našu národňú, vismejeme sa mu do očú ako starjemu bláznovi, alebo ak ho za ňječo buďeme mať, — povoláme ho, abi vstupiu medzi nás.

5) Preto ako vec každá má svoj čas, ktorí dočkať musí; tak i vec slovenskjeho lepšjeho usrozumeňja, a sjednoťeňja musela dočkať, dokjal národňja misel odhodlaních mužov horkou skušenosťou na tolko virobená ňebola, že si muože sama v sebe biť ňezmoženou pravdou. Ja mislím, že je tomu už teraz zvrchovaní čas; a zle bi bolo abi sme ho i sami sebä ňepoznávali. Už akbi nás teraz prjeki a prjekori, buri a vzduri proťi-slovenskje od úmislu národňjeho spolkikonaňja v stave boli odvráťiť, teda skutočňe bi sme samích sebä ňeboli hodňí. Ale ňehodňí bi sme boli aj nášho národu i našej vlasťi; lebo slovenskí národ je ňje predca maličkosť v Uhrjech, či na jeho počet, či na jeho položeňja sa hľaďí. Keď inje národi vo vlasťi na všetki strani národňje spolki si zakladajú, všetko možnuo pre národ konajú, velikje obeťe na to robja; teda Slovákovi daromňíkuvať, na seba ňedbať, o svoju vzďelanosť sa ňestarať bi hrjech bou do ňeba volajúci. Či asnaď mislíťe, že Vás lebo Vás do toho ňič? ej tedi ňezavadzajťe druhím, a odstúpťe zo všetkej postaťe života tohoto. To ňechceťe lebo ňemuožeťe. Pravda, tedi hľaďťe na to, abi sťe aj Vi na postaťi Vašej dobre obstáli; ináčej Vám cudzí ustavičňe odorávať, ba i v samej žatve zažínať budú. Lebo len ten človek a národ ňikomu ňezavadzja na sveťe, ktorí dobre stojí na svojom mjesťe; preto že ňemuože ňesmje ňik ňič mať do ňeho. Tento hlas, toto slovo naše iďe k Vám teraz na čase; teraz ho prijmiťe lebo ňeskoršje počujúc počúvať ňebuďete. Toto hovoriť takto sa hlásiť k Vám, takto na ňjejakuo podujaťja národňje Vás napomínať mi žive cíťime tak ostrú potrebu, že každuo pomišleňja na to, srdce nám reže. Ak bi sme účasťi medzi timí, ktorích sa hlavňe vec tíka, ňenašli; z nás samich o sebe buďe čo možno všetko, ale z Vás pre národňí živuot veru ňič, iba trápna ostuda národňej ňepovedomosťi a ňedbalstva. Aňi nám tu ňeiďe o to, abi sťe práve tak šli, ako sme si mi mnohi zamisleli; len cjel národňí si vistavťe s námí jedon; lebo ích vjac ňjet; a choďťe k ňemu, uviďíťe že sa síďeme. Odbívať hrjechi ňedbalstva máme velikje; pre hrjechi tjeto hinuli mnohí národňí naši mužovja od Nudožerínskeho až do Benoláka, od Bernoláka až po Holjeho a Kolára; pre hrjechi tjeto hinuli aj vibornje spolki národňje slovenskje. Ak ích teraz odbúdať ňezačňeme; zahrúzi nás Pán Boh národov koňečnou hanbou a potupou. Sami na sebä ňehaní sme mi Slováci: ňech že: koho ňehajú samjeho na sebä, na toho čo ňič inšje ňesverja, tedi aspon jeho samjeho. — Koho pušťja choďiť, tomu ňetreba stojanka. Sami sa teda potrebujme a užívajme; sami sa pričiňme; a buďeme si i sami svoji i všetko čo vikonáme naše. S timíto mišljenkámi, s tímto slovom a heslom stau sa medzi námi spolok, o ktorom iďem Vám na krátce zprávu dať, spolok narodňí slovenskí ako náďejní skutok velikjeho slova velikej potrebí národu Slovenskjeho. Medzi námi hovorím. „A kdo sťe Vi?“ spítaťe sa nás; „či sťe mocní, slávni, velikí?“ ej ba maličkosť len: ale ňech Vaša velikosť ráči biť ňječo za dobrú vec a mi buďeme Vi. V horách Tatránskich každjemu slobodno šurfuvať; keď príďe na zlatú žilu, muože baňu otvoriť aj pre ťisícich: a v nároďe slovenskom kdo nám zlatú žilu hľadať bráňí? hľadajťe ju aj Vi; keď najďeťe, buďeme aj mi s Vámi pajuvať. Teda o Tatríňe.