ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1) Terajší svet na tú velikú pravdu prišjeu, že len spojeními silámi ňječo peknjeho a velkjeho na sveťe sa vikonať dá. To je síce stará pravda tak, ako je starí rozum na sveťe. Ale to s ľudmí bíva tak, ako Pán Kristus povedau, že viďjac ňeviďja a počujúc ňepočujú aňi ňerozumejú. To je základná právda náboženstva kresťanskjeho, ktorjeho znakom každí sa znamená, a predca ho ňeznamená. Dosť je to zle; ale predca lepšje, keď už aspon raz sa na takú pravdu dohútame. Áno tedi, táto je terajšjeho pokoleňja i vislovená i uskutočňená skúšenosť, že ňječo zvláštneho velkjeho na sveťe sa len spolki vikonať dá. A o kom že bi to plaťilo vätšmi ako o nároďe, ktorí osvetu a vďelanosť národňú si založiť mjeňi? Muožu v takom nároďe biť mnohí víborní jednotliví ľuďja, ktorí celí svoj živuot, všetki svoje návki a dávki národu svojmu a jeho všeobecnjemu dobrjemu obetujú a posvecujú; a predca málo lebo ňič ňevikonavše, s trápnim citom zúfaňja do hrobu svojho vstupujú. Čo bolo na príčiňe? to, že lebo najsť ňeveďeli, lebo práve ňemohli spuosob ten, ktorím sa dá to istuo vjacej hlavamí misljeť, vjacej očami viďjeť, vjacej rukamí robiť. A bez toho každí akoli velikoduchí človek je svjeca, ktorá druhím svjeťjac, sama shorí, a že sa z ňej druhje ňezapaľujú, sama len na mrákotu dohára. Sám sin Boží spolki spaseňja človečenstva vikonau; čože bis ti muohou ňespolki vikonať o sinu ľudskí malej moci! —

2) Keď čítame o tom, ako ľuďja vo vzďelanej Európe žijú a konajú, teda pri každom vätšom skutku pre dobruo človečenstva ten lebo ten spolok stáť a puosobiť slíchame k pr. ňjekolko luďi povje, že treba reč národňú vzďelať; hňeď sa ích najďe vjacej, ktorí sú ťjež tej misli a poveďja: „Vi jedňi píšťe kňihi, mi druhí na to Vám dáme peňjaže, Vi treťí sbjerajťe túto reč zo života pospolitjeho atď.“ Zasa ňjektorí poveďja: „tlačeňja kňih mnoho stojí a luďja nášho národu, ktorjemu chceme dobre poslúžiť, ňje sa v stave drahje kňihi kupovať: Čo urobíme? Ako si spomuožeme? Pridáme babku k babce, budú kapce aj nohavice! Srečje sa nás ňjekolko takích, ktorí máme k tomu i spuosob i vuoľu, a dáme na to každí jistú summu z ktorej interessov sa dajú kňižki tlačiť, a lebo darmo rozdávať, alebo za malí peňjaz predávať atď.“ Z taďjal potom povstávajú Akademie, společnosťi nauk, maťice ako k p. Srbská v Pešťi, Ilirská v Záhrabe, Česká v Prahe, ktorje v národu našom už mnoho dobrjeho vikonali. Ba v terajšom sveťe, toto vnuknuťja spolkikonaňja vsťahuje sa i na takje povinnosťi, ktorje každí jeden človek, sám pre sebä i o sebe vikonať má i muože, k pr. Voňahdi v jednom velikom mesťe vislovili to ňjektorí mladí ľuďja, že je to hrúza, jako v tom mesťe mláďež sa zňemravňila, že iba samje fraje, hri v karti, pijaťiki dušemornje provodzuje! Čo sa ňestalo! Srjekli sa o to najprú medzi sebou dvaja mlaďíci, zavjazali sa spoločňe k mravnosťi, ponukli aj druhích, a za krátki čas ích stalo na ťisíce do tohoto spolku, ktorí na všetki strani i sám pre sebä i pre jiních, a nado všetko pre slávu Božskjeho človečenstva víborňe puosobiu. Alebo k pr. milosťinu dávať, je každjeho človeka povinnosť. Ale kďe je mnoho chuďini a žobrače, teda tam sa stáva často, že takuo milosťinárstvo chudobních luďí ešťe len vätšmi pokazí. Akože sa tu dá pomuocť? ňje inakšje ako spolkí. Srjekľi sa ňjektorí možňejší a lepší ľuďja, povedali si: treba nám siroťince, chudobince, vdovínce, musíme chudobu rozumňe opatriť; každí z nás teda zavjaže se každoročňe istú summu plaťiť, z tích peňazí kupíme lebo vistavíme domi pre chudobu; ktorí budú muocť robiť, dáme jím robotu, ktorí ňje, tích opatríme. Stalo sa; a hľa! ňejedna sirota, sama ako prst bivšja, višla z tích ústavov do sveta náležiťe vistrojená; ňejedna vdova a ňejedna kalika s hlbokím citom vďačnosťi bola na púť smrťi, ktorím všeci iďeme, pripravená. Zasa k pr. povinnosť je každjeho človeka každí nápoj mjerňe užívať, lebo ňemjernosť je hrjech, ktorí človeka zhoväďuje. Dosť sa proťi tomu vo školách, v kostolách nakázalo, navistríhalo; a kďe ňič tu ňič prospechu. Skúmali mnohí, že čo je za príčina tohto hroznjeho vístupku, a našli to, že stržeň tohoto vredu na vikúpenom živoťe ľudskom, je zvlášťe užívaňja nápoja pálenki; našli to, že pálenku piť, a opilcom biť musjeť, je jedno. Čo sa ňestalo? Našli sa dvaja, traja, ktorí na Boha svojho a na slávu jeho i česť svoju sa zavjazali, že ňikdi žjadnej pálenki užívať ňebudú. A hla k tomu spolku prináležja teraz millióni luďí vo všetkích národach Europejskích; a tá svetskích hrjechov ohava, opilstvo, tá stohlavá saňa už má len ňjekolko hláv ňezoťatích. Akuo požehnaňja zo spolku tohoto už na luďí pošlo! kolko duší je z bjedneho hnusňíctva vitrhnutuo!

3) Mnohím vecjam aňi ňerozumejú luďja, trebas ako sa ím i potrebnje aj užitočnje; dokjal sa u ňích vo spolku ňestvorja, ňezosobňja. Kolko mišljenok, kolko naúk, vístrah, napomínok víborních, čobi z luďí aňjelov šťastních urobili, potuluje sa sem tam nadarmo po medzi svet, choďí na ulicjach vikrikujúc, do domou na dvere klopajúc, do krčjem hrozjac a kivätujúc, po trhách a ríngoch hlásňikujúc; a predca dlho predlho všetko na darmo, ňik do srdca ňevezme. Tej najjasňejšej, najužitočňejšej pravďe tak sa voďí na sveťe ako pánu Kristovi, ňemá kďebi hlavu skloňila. Aňi veru ňebuďe mať, dokjal ju luďja ňepríjmu, ňje len do hospodi, lebo to je málo; ale do domu svojho ako Kráľovnú a Paňú. A to sa všahdi stáva, kedikolvek sa dvaja lebo traja na ňječo zavjažu, a tak spolok založja. Tam si je potom človek so svojou večnou pravdou doma. A tento spuosob spolkuvaňja a spolkikonaňja visvetľuje nám to velikuo slovo, ktoruo čítame v Evanjelium u Mat. 8. v. 19. a 20: „Akbi sa dvaja z Vás srjekli na zemi o všakovú vec, za ktorúbi kolvek prosili, staňe sa ím od otca muojho ňebeskjeho. Lebo kďekolvek sa spolčja dvaja lebo traja v mojom meňe, ja som medzi ňimí.“ Luďja sa tedi muožu na všetko dobruo srjecť a spolčiť, čokolvek má vňisť do života, do skutočnosťi. Lebo nad namí ľuďmi tolko právd sa na ňebi osveti a vzďelanosťi ligoce, kolko hvjezd na tejto oblohe: ruka k ruce, k sebe sebä, vuodor postaví do ňeba. — Ba za to mám, že toto hnuťja spolkovnosťi, ktoruo teraz europejskím človečenstvom híba, má tolkuo zasľubeňja budúcnosťi, že ňedlhím prjebehom času, na sveťe v každom stave a raďe všetko sa spolkamí buďe konať a robiť, že buďe čo človek, to spolok; počínajúc od toho, ktorí menujeme domom, prestávajúc na tom po ktorom túžíme, spolku víťezjacej Cirkvi Kristovej. Lebo to je Alfa i Omega všeťkích spolkov.

4) A dobrí je to duch, tento duch spolitbi. On dáva povinnovatjemu životu ľudskjemu istú námeru, vedľa ktorej človek svoje konaňja, snadno dobre zariaďiť muože. Lebo v živoťe ľudskom je to na pospol ustavičná roztraťenosť a roztržitosť; takto ňeveďja ľuďja čo jako majú robiť, trebas bi vďačňe i ňječo konali. Stáva sa to tak ako s tím somárom, čo medzi dvoma kopámi sena zahinuv, preto že sa ňemohou rozhútať, z ktorej kopi či z ľavej či z pravej má začjať. Veť naozaj mnohích ľuďí živuot, medzi kopámi povinnosťi a dobrjeho šťesťja, od samej ňerozhútanosťi a ňeodhodlanosťi hiňje. Od toho sú spolki, ktorje keď do života vstúpä, rozljatí obsah dobrej vuoľe ľudskej v jednu mnoho-údovú živú ducha podobizeň sljevajú. Ňejeden človek bi na dobrje mišljenki a skutki ňebou prišjeu, kebi ho zvláštní jeden lebo druhí spolok na to, lebo na to bou ňeupomenuv a ňezavjazau. A potom dobrje spolki dodávajú človeku dústojnosť radostnjeho sebevedomja; pozdvihujú živuot jeho z ňízkosťi a ňeznatnosťi a pretvorujú jeho sebevoľu na vážnu spoluvuoľu. Lebo tak je to, ako písmo hovorí, tvár vo voďe, človek v človeku sa viďí. Vo spolku jednemu z druhjeho pribíva; každí sa s druhím zmáha a rasťje; jeden druhjeho sa užíva; jaká úživa je i ťelu i duchu velmi prospešná.

5) Keď Vás tedi budú dobrí luďja do spolku dobrjeho povolávať, ňehovorťe „čo nás do toho, mi sami so sebou máme dosť roboti.“ Lebo človeku všetko je do človeka; aj sám so sebou najlepšje s pomocou druhích urobí. Ňespolní živuot sám sebä len žuje a trávi; pri tích najvätších darjech ňič ňemá, preto že s druhími mať ňevje, ňechce. Každí spolok je mravná osoba, kdo sa doňho dáva, ten sa mravňou osobou stáva. Keď Vás požjadajú dobrí a statoční ľuďja o to, bi sťe do toho lebo do toho spolku vstúpili, každoročňe pre jeho cjele a potrebi ňječo málo zo svojho imaňja obetuvali; ňehovorťe čo nás do toho, mi máme sami svoje potrebi, len bi sme mi mali sami pre sebä. Veť kďe ňjet ňič, tam aňi smrť ňič ňeberje: ale kďe jest ňječo, či meňej či vjacej, tam isťe najlepšje máme pre sebä vtedi všetko, keď máme i pre druhích ňječo. Kdo ňemá pre druhjeho ňič, ten ňemá aňi pre sebä; preto že sám všetko lebo márňe zučinovať, lebo skúpe honobiť musí; obako ňikdi z Rinskjeho grajcjar ňezvíši; ale aňi celím Rinskím ňič ňevikoná. Kebi to ľuďja len ňezabúdali, že k pr. zámok Oravskí je ozornuo staväňja, a predca každá skalka v jeho múrach, v rukách ľuďskích sa dva tri razi obráťiť musela. T.j. ťisíc ľuďí keď po groši složja, majú spolu pätďesjať rinskích; každí ích má za svoj groš, a keď ňimí spolok vikoná ňječo, isťe vjacej vikoná, ako jedním grošom. Preto ťjež ňehovorťe, keď Vás budú ľuďja do spolku povolávať, že Vi muožeťe len velmi málo dať, preto že radšej ňedaťe ňič; lebo ňič a to, je vraj, všetko jedno. To je ňje pravda; od grajcjara sa počinajú ťisíce: tak si misli, že bez tvojho groša, grajcjara, ktorí ti do spolku dáš, žjadních ťisíc Rinskích bi ňebolo. A tak ňehovorťe, keď Vás buďeme povolávať do spolku Tatrína, do spolku Slovenskjeho, dobrje kňihi pre osvetu a vzďelanosť národňú vidávať chcejúceho, do tohoto spolku, ktorí chce schnopnje duše z chudobi a zňetnatnosťi prachu na svetlo života mnohím užitočnjeho vivádzať, ňehovorťe, prosím, že Vi na to len málo muožeťe dať; dajťe len vedľa možnosťi, čo to buďe, už buďe; lepšje ňječo ako ňič. Práve preto že Vi dáťe málo, dostanú mnohí mnoho; práve preto keď takú kňižku, čobi sťe aj dvacjatňik za ňu dali, dostaňeťe lebo za ďesjatňik lebo za päták, to sa pre Váš groš a grajcjar, ktorí sťe dali, stať mohlo. Porcie a dávki su aspon u nás dosť malá čjastka meňja nášho, a predca zdržujú krajinu; čobi o mnoho menšje dávki menšje spolki, ako je krajina, zdržovať ňemohli? Teda do spolku, do spolku milí rodáci naší; spolki voľki pre národ náš mnoho vikonáme.

6) Ale hovorím aj voľki; áno voľki: lebo ňevoľki ňič ňepuojďe, a čobi aj šlo, ťisnúť ho len budú; keď ho prestanú, zasa zastaňe. Dobrá vuoľa, dobruo srdce je prameň každjeho hnuťja v živoťe. Sláva na vísosťach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vuoľe; ak tím spevom ňeprivítame Boha medzi namí, teda ňikdi slávi, ňikdi pokoja na sveťe ňebuďe. Dobrá vuoľa je praví Buoh a praví človek: bez ňej toho ňeznáme, tohoto, trebasbi ho ako mnoho bolo na sveťe, predca ho ňjet. Buď si obec menom, zákonmí, ústavámi, historiou aká chce: bez dobrej vuoľe občanov jej predca ňjet. Buď si zákonov a porjadkov v krajiňe tích najvíborňejších kolko chce: bez dobrej vuoľe krajanov, tak je ako bi jích ňebolo. Luďskí hrjech je vjacej ňedobrovoľa ako zlovoľa: lebo zluo ňikdo ňechce, iba ďjabol a ten sa ešťe dosjal človekom ňestau; dobruo človek na pospol zná, len si ho ňje každí voľí: ale kdo si ho voľí ten sa tak sinom božím stáva, jako sin boží sa človekom stau, preto že Boh samá je dobrota. — Voľki voľki, všetko spolki, od domu do ňeba; kďe žijeme z dobrej vuoľe, jak na zemi z chleba! — Ako sa to aj práve ľuďja dotazujú na to ňebo, na to všeobecnuo sťesťja, na ten pokoj, a tú blahoslavu života! Kebi to len už bolo tu čím skorej to dobrovisko, to blahovisko! Ale kďe ňič, tu ňič. Modlíťe sa ako na ňebi tak i na zemi? Pravda: ale dokjal modlitba vuoľou a skutkom ňebuďe, muožeťe mať všaďe na porúdzi Jákobov rebrík; aňi na prvú stupku ňevikročíťe. Každí vraj čas v ľudskom pokoleňí mau svojho ducha. Ešťe len vraj v predešlom stoleťí inší bou duch času, ako je teraz v tomto, a to je veru ňedávno: lebo hľa kolko ľuďí medzi namí stojí horekoncom, čo svoje koreňe v predešlom stoleťí ešťe pusťili; či bi tí jinakším duchom boli rástli? možno; preto aj listi jejích pŕchnuť začínajú. A čože sme mi lepší od ňích? Ňič, ak ňemáme lepšú vuoľu, to čo oňi za dobruo uznávali, vikonať; o mnoho sme lepší, ak sme to vikonali, čo oňi len znali, ale ňevikonali. Teda duch času tohoto je zosobňeňja sa dobrej vuoľe v dobrom skutku. Stalo sa ťjež, že za onních časov išli luďja sveti hľadať a našli. Keď teraz sami v sebe dobrú vuoľu ňevíňďeme hľadať; straťíme celí najďení svet. Lebo čože je človeku z celjeho najďenjeho sveta, keď sa sám v sebe vo svojej dobrej vuoľi ňenašjeu? Za celí svet sám sebä ňevimeňí, povedau Kristus Pán. Stalo sa ťjež, že národi šli dobívať Kristov hrob z rúk pohanskích; a dobudli ho, ale ňezachráňili; lebo ľudská ňevoľa je hrob Kristov: v dobrej vuoľi on sa vždicki ohlasuje: „ja som ten čo som, a som čo chcem, preto že chcem tak ako Oťec.“ To je dobrá vuoľa, vuoľa božská a ľudská; tak sa prave žije i prave koná, tak sa všetko vikoná.