ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1) Tímto slovom chceme virjecť tolko: že národňej povinnosťi slovenskej muože sa zlášťe, dá sa najlepšje, má sa povinnovaťe, musí sa bezohľadňe zadosť urobiť vo Slovenčiňe. Ako vjeme slovenská reč menuje sa všeobecňe vo všetkích svojich nárečjach Slavjančinou. Lebo každjeho vetšjeho národu reč ňikďe na sveťe jednako sa ňikdi ňehovorila. Ňemohlo to aňi s rečou národu Slavjanskeho inakšje biť. Aj táto rozlikuje sa zvláštňimí spuosobmi, a to síce hňeď vjacej, hňeď meňej líčňejšimi. Keď prejďeš túto Liptovskú Tatru, čo len ďen chuodze do Poľskej, najďeš to, že i tam po slovenskí hovorja, len trochu inakšje. To je reč slovenská, ale preto že sa od Slovenčini liší, menuje sa podľa kmenu slovenskjeho ju hovorjaceho, Poľskou. Pusťíš sa na vichod do Zemplínskej, do Ungvárskej stolice, tam počuješ ťjež slovenskje zvuki, ale meno reči je Rusínská. Zíďeš dolu do Pešťe, do Báčki, do Slavonie alebo keď sa ťi páčí do Belehradu, aňi tam je ňje cudzja reč, i tam je Slovenská, len súc rozličňejšja, zovje sa od Srbov, Srbskou rečou. Zajďe si Turčan do krajín k západu za rjeku Moravu, zajďe si aj do Čech: i tam bo privítájú rečou, ktorá sa ešťe najlepšje na jeho vlastňú ponáša, rečou Českou, Slovákovi svatím písmom akobi zasveťenou. Tak hľa jedno všaďe, ale ňje jednakuo; a keď sa slovenská misel spíta, načo tje rozličnosťi Pán Boh dau? ňič isťejšjeho na to sa jej odpovjedať ňemuože, ako to, že i Slováci za starodávnich čašov museli túreň Babilonskú do ňeba staväť, napínali sa do víšin ňebešťjanskich a ruka božja ích soťila do zemšťjanstva, abi tam povinnosť ím naloženú vikonali, všetki rozličnosťi svatou ducha jednotou prevíšili, a tak ňebo zaslúžili. K tejto jednoťe ích povoláva, zaväzuje vo svojej preďivňe na tomto sveťe zachovanej spuosobe, i Slovenčina; a to zlášťe ona. Kebi Staroslovenčina ešťe v živoťe zachovaná bola tak, ako je vo Svatích kňihách, teda bi ľuďja ju hovorjaci to istuo povedali, čo mi teraz sme predňjesli. Lebo čo komu náleží, prečo že bi si ňeosobuvau? Že ale Staroslovenčina s národom staroslovenskím z obecnej mluvi živej viňičela; nasleduje z toho, že tá reč, ktorá do teraz v životnej mluve súc bežná, i menom svojím ale i spuosobou svojou najvätšmí sa na ňu ponáša, je prirodzená jej ďeďička, svojho práva sama pre všetki nárečja slovenskje. Hlavňejšje nárečja tjeto sú štiri: Českuo, Poľskuo, Ruskuo a Srbskuo; menšje odliki sú: Lužickuo, horňje i dolňje, Rusínsko, Chorvátsko; a odroďenje zostatki staroslovenčini Bulharskuo a Slovinskuo v Krajiňe a v Korutaňjech. Teraz je tedi tá otázka: či z tích hlavňích štír nárečí si má Slovák ňjektoruo za svoju spisovnú reč do kňíh a i do života vzjať? alebo či má svoju vlastňú v obecnom živoťe jeho bežnú, Slovenčinou menuvanú, na takú reč spisovnú akou dosjal ňebola, si vzjať, vzďelať a povíšiť? Rozhádnuť otázku túto snadná vec bi bola, kebi dosjal žjadno slavjansko nárečja spisovním ňebolo sa stalo. Lebo kdo prujší ten lepší; sám o sebe prujší, sám v sebe najlepší. Ale že dosjal Slovenčina sama v sebe bola reč len v obecnom pospolitom živoťe zachovaná, v kňihách, v Biblii, vo školách, v chrámech, ňeužívaná; stáva otázka, či behom času svoje právo sama ňepremlčala, na jedno lebo druhuo najbližšje nárečja ho ňezadala? či skutočňe, ustúpjac nárečú druhjemu, sama sebä tím čínom zo života na všetki veki ňeviobcuvala? Stáva otázka: či Slováci, mjesto Slovenčini za reč spisovnú Češtinu prijavší, dobre si raďja, dobre robja tak, keď po štiristo rokách sami sebe sa odporními stávajú, zaňedbanú, ďalším prjebehom času celkom zadanú Slovenčinu teraz na spisovnú reč z obecnjeho života povišujúc, do chrámov a do škuol uvádzajúc? či možno, či potrebno, či osožno, a či radno je z užitku Češťini samoďak a sebevolňe vínsť, a tím od vjacejstoročnej spoločnej práce užitočnej sa odďeliť a spoločnjeho práva a majetku sa nárokom pozbaviť? Abisme námeru otázki lepšje poznali, musíme si z predešlosťi ňječo virozprávať.

2) Buďe tomu práve roku 1848 peť sto rokov, čo Karol kráľ českí národu svojmu ňikdi ňezábudní, visokú školu alebo Universitu v Prahe založiu, prujšú to i vo Slávii i v Germánii. Puosobeňja Universiti tejto na kmen a národ Českí, živoťistí to konár pňa Slavjanskeho, bolo velmi velikuo. Češi boli v tedi ukjazanci a slávňici života i občjanskjeho i umeňíckeho. Česť mena Českjeho z tích časov je večitá chlúba celjeho Slavjanstva. Ňeďivu že aňi sto rokov ňeminulo, čo národ Českí na velikuo puosobňíctvo v ďejinách europejskích prišjeu. Lebo pusťiu sa do boja s najvätšími toho času dvúma mocenstvamí s císarom Rimskím a so Svatovládou — cirkevňou. Vo vojnách tak rečeních Husitickích bou on strach a hrúza okolitích národov, tak že žjadna vojenská sila mu zďoljeť, ňerečjem že zňičiť ho, ňemohla. Sám on sebe len podraziu, a podťau mečom ňesvornosťi domácej. Moci tak rozohnatej puosobeňja muselo prísť aj na súsedňích Slovákov. Lebo okolo roku 1440 zavolala královná uhorská Alžbeta, Alberta Rakúskeho manželka ovdovelá, Jiskru Brandejskjeho, abi právo jej pohrobnjeho sina Ladislava, proťi Vladislavovi Poľskjemu medzi tím od Uhrov za kráľa zvolenjemu, obráňiu. Jiskra, velikí svojho času bojovňík, prišjeu do Uhár s mnozstvom bojecvičních Husítov českích, a v krátkom čase zaujau celí terajší slovenskí kraj. Husiti doňjesli sebou i českje kňihi; lebo v tedi táboru bez oltára ňebolo. Osadjac sa medzi Slovákmi, obznámili tíchto s obsahom svatích kňíh a zavdali tak príležitosť že sa česká reč, vtedi ešťe vätšmí ako teraz na slovenskú ponašanlivá, do života uvjedla. Keď potom o sto rokov Reformácia Luteránska nastala, a Češi ju valom prijímali: ňemohlo ináčej biť, ako že na Slovensku dovŕšiť sa to muselo v tej reči, v ktorej sa začalo, tím vjacej, že mnohí Slováci na Universiťe Pražskej viučení, ako číri českí vzďelanci, domov sa vráťjac, na úradi cirkevňje sa dostávali. Ňebolo teda ďivu, že Češťina medzi Slováki sa tak udomácňila, že pri ňej na domácu pospolitú reč aňi pomišleňja ňebolo; tím preto meňej, že Slovák i českú reč si od jakživa Slovenčinou menuvau. A keď raz jej úžitok a právo i tímto domácim menom upodstaťenuo sa stalo; ňikomu ňeprišlo aňi na rozum, za druhuo ňejistuo, to, čo má jako svoje istuo zahoďiť. Krem toho česká reč i sama v sebe víborná súc, bívala kedisi rečou panskjeho stavu, ňje len v Čechách, a v Uhrjech, ale i v Rakúsku a kďekďe aj v Ňemeckej. Cisára Karla štvrtjeho Bulla, tímto právom ju bola oslávila tak, že ju panskou, kňjažecov rečou luďja zvali. Ako že sa tedi máme ďiviť, že sa Slováci aňi domisljeť ňemohli, tento takíto duostoj reči i svetskí i duchovňí za svoju vzácnu majeť i právoť si ňepovažuvať? Katolícki, evaňjelickí Slováci, pri všetkom ináče ňespuosobe spisovňíckom a umeňíckom, snážili sa predca všemožňe spuosob Češťini si priosobiť a zobičajňiť. Ale časi sa meňja a luďja s ňimí. V Čechách od r. 1620 až po 1780 vjacej a vjacej reč národňja zňeslavňjevala; ňemohlo tedi aňi jej duostoja na Slovensku pribúdať, ale odbúdalo tak, že tím časom začali premíšľať Slováci, abi na mesto jej sťínu ňječo skutočnjeho, trebasbi to aj tak dávňe slávno ňebolo, postavili. Prujší na to domiselňíci povstali medzi Katolíkmi, menoviťe: Bajza, Fandli, ale zvlášťe Bernolák, prujší uznalci toho, že Slováci majú svojú zláštnu reč a tak i povinnosť ju do kňíh a života uvjesť. Roku 1787 vidau Bernolák osobitní spis o tom, ktorí na mnohích puosobiu a prujšje odčešťeňja sa Slovenčini zavdau. Medzitím Evanjelici, za to majúc, žebi odoznaňja sa spisovnej reči českej Slovákom aňi potrebnuo aňi osožnuo ňebolo, vo spisovňíctve i ďalej si českí počínali. Tablic a Palkovič, Lovich, Čerňjanskí, Paulíňi, Plachy, Hrdlička a jiní všemožňe na tom stáli, abi literární svazok medzi Čechi a Slováki ďalej ňeporušení zostávau. Ňič ňeosožilo že na katolíckej straňe pojavíli sa duchovja za právo Slovenčini vo spolkách i osobitňe sa zaujímajúci. Aňi dobroďejná náklona k veci slovenskej, akou sa slávní kardínál nebohí Rudnay viznačuvau, aňi krajšja básňírstva ukjažka, jakú Holí visvjeťiu, aňi srďečná túžba, Slovákov jednou spisovnou rečou slovenskou spojeních viďjeť, jakú kanovňík Palkovič so žjalom osvedčuvau, ňemohli evaňjelickích Slovákov zo starej cesti odvjesť. A koňečňe keď Kolár svoju Slavjansku postať mocňe a slávňe si zajau a českú reč spuosobom reči i obsahom veci na novo uduostojiu: vistalo z toho, že ňje len evaňjelici na dávnej staťi sa ustálili, ale i katolíci mnohí na tú stať spisovňícku prejsť si zaumíšlali. Lebo darmo je, rozdrobenosť ňikoho ňeťeší, a keď muože biť snadňejšje s jednou robotou človek hotoví, na čo bi si sebevolňe dve prispárau? Medzi tím, začalo sa premíšlať o Novinách Slovenskích. Dávno síce už k tomu bola chistačka; lebo sa všeobecňe za to malo, že jestli čo, teda to je národu potrebnuo. Bez verejnjeho takjeho časopisu je národ ako človek bez očú v hlave. Tak mislím, že kebi tjeto novini, či v českej či v slovenskej od Bernoláka vistavenej reči, boli vichádzať začali, v istom ohleďe najbližšej potrebi, boli bi národu dostačili. Ale poneváč aňi z jednej aňi z druhej strani sa k veci skutkom ňeprikročilo; musela táto veliká ňesnada čo ňejaká krísis v živoťe slovenskom vivŕšiť ňječo takjeho, čo ako treťje medzi dvoma hospodáriť a rozďeleních v sebe spojuvať sa určilo. Povstau tedi Ludvik Štúr a dohovorjac sa o tom aj s druhími, ktorím žive len o samú vec išlo, ustanoviu sa na tom úmíslu Slovenskje Novini pravoslovenskou rečou vidávať. Lebo na kolko aj ja ňemálo súc učastní domiselstva tohoto svedčiť muožem, zamíšľau si aj Štúr z prvu v písaňí Novin, na vuokol Češťini sa držať, ale po kusjech i od Katolíkov článki v reči od Bernoláka vistavenej, úprimnou znášelivosťi vuoľou prijímať. Čo medzi tím za tri roki o dovoleňja na Novini Slovenskje sa u Jeho Jasnosťenskej Najviššej Vládi konalo; zišli z čerstvjeho semena slavjanskej pravdi od Kolára zasjate novje domisli, a dozreli: a síce tje, na tom prostom záklaďe života postavenje, že keď sa majú písať Slovenskje Novini, ňech sa píšu tak po Slovenski, ako čo sa menuje aj v skutku Slovenskí a medzi Slováki sa tak i najvjac hovorí. Nuž a kďeže sa to tedi našlo? Našlo sa to tam, kďe ho sami Slovenskí Literátorovja českí píšúci, sami prujší našli, a kďe sa len v skutku najďe, lebo je tam a ňikďe inďe ňje. Veť Kolár a Šafárik len čo začali o Slovenskom nároďe a jeho reči písať, ukjazali, že Slovenská reč vlastňja, opravdová ňje je tá, ktorú Bernolák a jeho prosebňíci za takú prijali, a ktorú len v Prešporskej a Ňitranskej stolici hovorja; ale že tá je, ktorú vo vetšej čjastke Slovenska, menovito vo stolicjach: Turčjanskej, Liptovskej, Oravskej, pou Trenčjanskej, Zvolenskej, Honťjanskej, Novohradskej a na dolňej zemi osadňíci Slovenskí, až po Srbskí Belehrad prirodzenú majú, a ktorej ukjažku Kolár v kňihe „Zpjevanuok“ velikou jeho prácou zosbjeranich, na večitú svojej zásluhi slávu vistaviu. Za takímito vudcí, na čo že inšje skorej mohou prísť a domisljeť sa Štúr a jeho posebňíci, ako na to, abi čo je najvjac medzi Slováki slovenskuo i do kňíh i do Novín Slovenskích uveďenuo a prijatuo bolo. Ňebola to žjadna novotárska chúťka pri ňom, ňje žjadna mláďenská ňerozvažitosť: stálo to i jeho i nás, ktorí sme sa mu v tom prispolňili, ňejedon ťažkí boj, ňejednu preňespanú noc, ňejdnu veru ať si viznáme úprimňe, viljatu slzu. Lebo čosi takjeho počínať a predsabrať je ňje kúšťek chleba si odkrojiť. Ale keď raz vec náležiťe prehútaná a každím možním rozmislom poprechádzaná bola; ňemohlo ináče biť, len abi s novím tímto domišlaťom na svetlo sa vistúpilo. A trebas ono sa viďelo biť aj ňedonošťa, dali sme ho a dávame ho všahdi ešťe varovať a pestovať jednak dobrej náďeji v Bohu složenej, jednak i času, rukou božou aj pre náš národ už doveďenjemu. Stalo sa tedi medzitím, čo dovoleňja na Novini len ňič a ňič ňeprichádzalo: že Slováci nastavili si spolok medzi sebou, Tatrínom nazvaní, začnúc v ňom hňeď všetko v reči tej pravoslovenskej vikonávať. A na to potom skoro aj Novini počali vichádzať. S poťešeňím sa viďelo, že voľki ňevoľkí na tom, čo sa i v súkromnom i verejnom živoťe tak prístojňe začalo stavät, keď ňje všeci Slováci, ale aspon z vätšini popristávajú: A dobre bi boli urobili; lebo kdo sám aňi na koňi, aňi na voze, aňi peškí ňechce ísť, čo ten muože mať komu za zle, že si aj na palici zarajtuje? Bodaj bi Slovenskuo potomstvo ňemalo vätšje príčini ešťe ako doteraz máme mi ťäžkulavať sa na tích, čo dobre mjeňenú nástavu Štúrovu a jeho posebňíkov alebo hlúpou pohrdou odhoďili, alebo ňeslíchaním odporom späťili. Lebo veďjeť musíme, že o ňedlho potom v Čechách a na Slovensku tuhje hádki povstali o Slovenčiňe; a zlášťe aknáhle višla kňiha pod názvom „Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky.“ V tejto kňihe zlášťe Kolár s celou tou svojou visokou postavou akú na Slovensku má, náramňe sa proťi Slovenčiňe zháčiu, tak náramňe že aj svoju vlastňú vnútrobu si rozkrvaviu. Tím činom, ačpráve sa to na velikú proťiveň a domáce i cudzje pohoršeňja stalo, virazili sa koňečňe všetki stránki medzi Slováki a každí na svojom sa vistaťili. Pravda bi dobre bolo bívalo, kebi si stránki boli inakšje proťi sebe zastali; ale čože robiť, krú je ňje voda; a každí živočích je vraj vtedi najsrďiťejší, keď mu mladje bantujú. Medzitím kdo zná čo k čomu: a keď do ťeba želežom rúbajú, ti ak ňechceš na prosto vistúpiť z cesti, palošom z pavučini isťe sa ňeobráňiš. Običajňe si to luďja ako bodajzdravujú, tak aj pánbohdajujú. Dosť na tom, pri všetkom spore potrebnuo je, abi sa všahdi vjacej k veci ňježeli k osobám hläďelo. Čo padnúť má, to padňe, čo stáť, obstojí; len ňetreba vec spravedlívú zadať v osobnej ňevoli a zňechuťení sa od ňej odhoďiť. Áno musí vec Slovenčini sa na istom ňječom koňečňe ustáliť, a celá tá rozopra o ňu, ako len možno náležiťe rozhádnuť tak, že lebo jedna lebo druhá strana pravďe celkom sa oddá, alebo keď ňje, svojou presvedčenosťi cestou ku cjelu svojmu si puojde.

3) Na tri strani tedi rozďelení sú teraz tí, ktorí o Slovenskjeho rodu osvetnú a vzďelanskú zvelebu stoja. Jedňí chcejú zostávať i na ďalej pri Češťiňe, ako pisobnej reči, a za to majú svoje dúvodi, o ktorích povedajú, že sa ňevivratnje; druhí si umjeňili potrebuvať reč, ktorú Bernolák za spisovnú vistaviu, a na to majú svoje dúvodi, o ktorích ťjež isťja, že sa ňezdolemnje: treťí sa kam ďjal tím vjac prihlasujú ku Slovenčiňe, ako ju Štúr vo svojích Novinách a spisach na svetlo vináša. Pán Boh viďí, že táto roztržitosť je ňje dobrá. Ňesvornosťou velkje veci padajú; akí že buďe pád vecí malích? A potom je to vina mnohích veliká, že na svojom stoja, zo samjeho práve odporu, ňechťejúc vraj aňi o tom počuť, čo druhí sa svoje hovorja. Odťjal potom pochádza istá zaťatosť a zanovitosť, ktorá oheň ňeznášenlivosťi s očima zažmúreníma rozduchovať musí. Čobi potom takím luďom, ako sa hovorí, na dlaň dušu vidau, teda ím všetko ňíč ňeplaťí; na tolko že keď aj poveďja na jedno lebo na druhuo, že je pravda; všahdi pri tom majú svoje ustavičnuo „ale.“ Takímto luďom dúvodi za Slovenčinu prednášať, je tolko, ako hrach na sťenu hádzať. Preto aňi ja tuto v tomto mojom predbežnom Slove ňechcem sa pusťiť do dúvoďeňja obšírňejšjeho za Slovenčinu, ktorú Štúr za takú vistaviu, ktorá je bežná v Novinách Slovenskích, v ktorej ňjekolko spisov už na svetlo višlo, a ktorú aj Tatrín si za svoju prijau. To ňemjeňim urobiť jednak preto, že je to vec učenosťi, ktorú v tomto spise vistatuvať príčini ňemám; jednak preto že lepších naších prostím a stručním veci predňeseňím jisťe tak, ako všetkím širokím dúvoďeňím presvedčím. Kdo má oči na viďeňja, a chce viďjeť, ten aj v súmraku mnoho zazre; kdo ňje, tomu na poludňajšom víslňí choď s lampášom v ústreti, predca sa búší do tebä. A dobre sa to hovorí, že najskorej sa o tom presvedčíme, čo sami si žjadame; čibi táto žjadosť v nás bola len tušená, či asnaď už tak živá, že jej ňič iňšje ňetreba, len istá námera skutočnosťi. Človek a vec si je sám dúvod, keď ho dúvod presvedčuje. Lebo čokolvek zvláštneho medzi luďmí povstalo a v živoťe sa prijalo a zrástlo, to v duchu človeka toho a veci tej predkom už ako semeno položenuo bolo. Z príčini tejto, ňječo tu za Slovenčinu prehoďiť mjeňac, dúvoďím za Slovenčinu z tíchto dvoch nasledujúcích dúvodov: zo Slováka a zo Slovenčini.

4) Sám Slovák si je tedi dúvod za svoju Slovenčinu. A síce predňe už tak, že skutočňe vätšina Slovákov Slovenčinu chce. Čibi už jední Bernoláka, druhí Štúra v tom nasledovali. Kdobi o vätšiňe tejto pochibuvau, ten ňech sa nazre do Slovenskích Novín ročňika 1846ho. A muože istí biť o tom, že sa tam ňje všeci, lebo ích aňi ňetreba preto, že samá skutočnosť za ňích ešťe inakšje svedčí. Ba kebi tej vätšini ňebolo, teda naozaj Slovenskje Novini aňi žjadneho publikum dosjalbi ňeboli mávali. No a či publikum tohoto žjadosť ňje je hlas živí národňí za Slovenčinu? Velmi vinovaťe bi sme robili, jestliže bi sme ho do pováženosťi vzjať ňechceli. Už je tu ona, istá skutočná vätšina: odťisnúť len tak sebevolou ňjektorích sa ňedá, ňesmje; už je tu ona; s ňou sa všetki rozmjenki a hádki, ktorje bi boli medzi nami o náležití spuosob Slovenčini vijednávať musja. Áno len s ňou, lebo len jej náleží vec preto, že má vuolu k veci.

Medzitím ňechže buďe aj tak, že na túto vätšinu všetko dávať ňemuožeme; lebo medzi luďmí práve odporná menšina muože mať pravdu; ňechže tedí aj dopusťíme ňesrozumencom naším, že ím je to ňje žjaden dúvod za Slovenčinu: teda jejích a náš vlastňí človek Slovák, ešťe inakším spuosobom za Slovenčinu si dúvoďí. A to takto: Slovák i menom svojim i postaťou svojou zemskou ba i životom národňím, ktorí sa v ňom krjesiť začína, je sin slova a najblizší ďeďič Slovenstva. Slováka meno je dústojnuo, je zvláštno; bodajbi ňikdi pre jeho vinu na sveťe do pohaňeňja bolo ňeprišlo! Lebo Slovák v prujšej vrstve bitosťi svojej národňej, ňič je ňje inšje ako Sloven, ten Všekmenovec Slavjanskí, preto že každí kmen šíreho velikjeho Slavjanstva menuje sa Sloven. Čech, Poľak, Rus, Srb, Chorvát, Bulhar, každí má osobnuo zláštno meno kmen vuo, ale každí má to jedno, a to je Sloven Čech, Sloven Poľak, Sloven Rus atď. Tje kmeni Slovenskje, ktorje z vjacej kmenov sa do jedneho sljali, menujú sa Slavjanske kmeni, ako sú k p. Rusi a Iliri. Slovák sa vlastňe kmenom ňemuože menovať; lebo on sám v sebe je zosobňenuo, maluo Slavjanstvo, a síce tak, že k pr. tam od víchodu kmen Poľskí sa menuje Slovjak, tu na západu Čech, ako jeho reč ho ukazuje, národňje meno Slováka nosí. Slovom Slovák si je sám v sebe učiňení Všeslav. To je ňje žjadna márna domňjenka, ale i historickí i mravňe dokjazaná jistota. Čobi Slovákov ňje tri millióni ale len tri ťisíc bolo, teda prujším vedomím svojho národňjeho pomišleňja bi sa o tom doumeť a doisťiť museli. História nás o tom presvedčuje takto: Pred pou ďevjatasto rokmí, napísau o tom Nestor vo svojej kronike toto: „Po mnohje časi bívali Sloveni na Dunaji, kďe je teraz Uhorská zem i Bulharská. Od tích Slovenov rozišli sa po zemi a nazvali sa meni svojími, kďe sa osaďili na ktorom mjesťe. A síce prijdúc usaďili sa na rjece menom Morava i nazvali sa Morava a druhí Češi nazvali sa: tak ťjež Sloveni Chorváťi bjeli i Srbi i Chorutani. Keď Vlasi (Valasi, Gálli) napadli na Slovenou Dunajskích, osaďivše sa medzi ňími a násílajúc ím, Sloveni tí príjdúc usadlili sa na Visle a nazvali sa Lechovja, druhí Lutici, iní Mazovaňja, iní Pomoraňja. Takže i tí Sloveni prijdúc osaďili sa po Dňepru a nazvali sa Polaňja, ktorí sa teraz volajú Rusi atď. Tak sa rozišiou Slovenskí národ (rozplemeňiu) preto aj písmo nazvalo sa Slovenskím. (Po mnozjech že vrěmanjech sěli suť Slověni po Dunaji, gďe jest nynie Ugorska zemľa i Bolgarska. Ot ťech Slovjen razidoša sä po zemľje i pozvaša sä imeny svojimi, gďe šedše na kotorom mjesťe. Jako prišedše sedeša na rjece imänom Morava i pozvaša sä Morava a druzí Česi narěkoša sä; a se ti že Slověni: Chrovate bjelii, i Sereb i Chorutane. Volchom to našedšem na Slověni na Dunajskijä, sjedšem v nich í nasiljaščem ím, Slověni že ovi prišedše sědoša na Visle, i pozvaša sä Ljachove, druzii Lutici, ini Mazovšane, iní Pomorjane. Takože i ti Slověne prišedše i sědoša po Dňepru i narěkoša sä Poljane, (jäže nynie zovomaja Rus) atď. Tako razide sä Slovenskyi jazyk; tjemže i gramota pozva sä Slověnskaja.“ (Tak sa po staroslovenskí písalo pred pouďevjatasto rokmi). Vidno z tohoto svedectva, že kraj ten v ktorom bívajú teraz Slováci, od ňepameťi sveta bou bidliskom všetkích Slovenskích kmenov, a že Slovák Tatránski ňič je inšjeho ňje, ako po dveťisícročňích premenách a prípadnosťach všeljakích, zachovaní, skrití človek Všeslovenskí. Aňi žjaden Slovák ňevisloví si to meno sám o sebe, lešbi ho o všetkích Slovenoch, ktorjehokolvek kmena ňevisloviu. Vlastňe tedi ňje jeden, alebo druhí kmen len do ňeho právo kmenovitosťi má, ale ho majú všetki, tak ako zasa on do všetkích. Ňemuože sa tedi povedať to, že Slovák k pr. ku Českjemu kmenu prináleží; lebo tím samím činom a právom sa i k Poľskjemu kmenu prirátať muože. Preto aj ňemuože sa povedať, že Slovák svojou rečou len k Českjemu kmenu najbližšje náleží; lebo práve jeho spuosob reči je takí, že hňeď ku Českjemu hňeď zasa vjacej ku Poľskjemu, hňeď práve k Ruskjemu kmenu pripočítať sa muože, majúc pri tom čosi zvláštneho, čo je len jemu vlastňje. Ale i táto zvláštna vlastnosť nájďe sa hňeď v jednom hňeď v druhom slovenskom kmeňe, hňeď ako staroťina, hňeď ako bežní spuosob reči, rozosjata.

Z toho všetkjeho domíšlame sa na to, že dva onnje konáre, na ktorje sa strom Slavjanstva rozchádza, peň svoj mali tam, kďe je teraz Uhorská krajina, v najširšom toho mena smislu. Lebo Sloven ten, ktorí sa za starodávních časov menuvau menom cudzích národov, a síce hňeď Panón, Sarmat, hňeď Jás, hňeď Hun, hňeď Avar, hňeď Bulhar, hňeď Uhor, bez pochibi ňebou inší ako najstarší rodák a tuzemko Slovenskí, ktorí za onních časov od Tatjer dolu rovinámi dolňozemskími, cez Dunaj, ces horu Balkán až do Recka ležjace krajini bou zaujau. V návalu národov cudzích Sloven tento vihinúv; ale jeho vlastňí najbližší brat, tak rečeno z dvojčat jednorodní je Sloven, ktorí sa teraz menuje Slovák. On je zkapanjeho svojho brata prví a najbližší ďeďič, trebas ňič inšje ňezďeďiu po ňom iba ňešťesťja, pohanu a službu. Ale i to je povinnosť, keď tá bola dosjal vuoľa Božja. Ňevjem tedi prečo bi Slovák i rečou svojou tím biť ňemau, keď mena tohoto záväzok, na svoju národňú bitnosť položení, od pravekou až do teraz ňeprestajňe si vislovuvau? Politickím a krajinskím menom muože sa menuvať ktorím chce, národňje svoje meno Slováka jako dosjal ňeutraťiu, tak aj na potom zachová. Ale zachovaňja tohoto mena stojí, padá s rečou, ktorou sa odlikuje, a ktorá s tímto jeho menom slovenskím sa tak ako duša s ťelom znáša a spája. Bez reči slovenskej jemu vlastňej, Slovák aňi mena ňema, preto že krajinskuo meno jeho je Uhor, tak ako Staroslovena bolo meno Bulhar. A už kdože buďe chcjeť biť bez mena? kďe ňjeť mena, tam je len číslo, v ktorom zarúťiť sa ňebuďe chcjeť žjaden rozumní Slovák. Inšje bi to bolo k pr. kebi Slovák tak na svoje meno bou zabudou, žebi sa len tam horňjak, tam Lipták, tam Turčan atď. menuvau: Ba inšje bi bolo čobi v skutku ňjektorjeho kmena slovenskjeho meno bou na sebä prijau; tu bi skutočňe bou zo svojej slovenskej prvotnosťi a právotnosťi visaďení; ale meno Slováka je jeďiná naša otčízeň a maťizeň, jediná bívaljeho života slovenskích naších predkov, po strašnej smrťi jejích odmrť, v ktorej strasťiplnú morutnú tvár jejích s ňekoňečním žjalom a s nábožním sinovskej láski živohnuťím spatrujeme. Veť dobre, Slovák muože si mať ktorúkolvek inú kmenovú reč slovenskú za svoju spisovnú; lebo všetki su Slovenskje, preto jeho. Ale či to ňeznamená jedinú svoju majeť zahadzuvať preto, že ju od iních dostaňe? Lebo keď je lepšja tá od iních, prečo ňespojí dobruo s lepším? keď je planšja, tedi je vinovatí, že dobruo za planšje zadáva.

5) A k tomuto v našej maličkosťi velikjemu pravoďeďictvu Slovenskjeho mena, ktoruo si mi Slováci s náboženskím úžasom osvedomujeme, ba ktorjeho v tíchto naších velikích strasťach a ňeresťach sa ľakáme, povážiť sa musí aj to, čo je skritjeho nášho Slovenskjeho človeka zjav doterajší, t. j. musíme na srdce svoje ruku položiť, abi sme sami o sebe sa lepšje docíťili. Lebo kdo si je v ňječom dobrom sám sebou ňje prejatí, ten sa ňikdi ňepozná, sám v sebe ňenájďe. Na sveťe sa ňeďeje všetko rozumom a domislom; ale mnoho ba vjacej z istjeho vnuknuťja sa stáva. To sa i pri Slovenskom človeku ukjazalo. Lebo jednak že už každí prirodzení Slovák prujším svojím citom národňím ňesje sa ku všetkjemu Slavjanstvu; jednak že každí učení Slovák prujším svojím vedomím národňjeho chťeňja, jakobi do samjeho stredu Slavjanskeho citu a života sa umjesťiu. Počnúc od Béla, Krmanna, prestávajúc na Kolárovi a Šafárikovi, každí ktorí sa ňječoho Slovenskjeho chiťiu, to bolo i hňeď Slavjansko. Toto je velikuo svedectvo živjeho všeslovenskjeho človeka u Slovákov. A ja pevňe verím, že Slovák alebo Všeslovenom musí biť, alebo ňičím, alebo hňevivím, hrdím, zradním odroďilcom. Odroďilstvo jeho prestaňe, lebo to je velikí blud, jakí ňikdi dlho na sveťe ňetrvau; ňičigárstvo jeho ťjež koňjec svoj vežme, lebo to je kljatba, ktorú duch Boži sňeho sňíme; ale pravďivuo jeho Slovenstvo v žjadnej troškárskej a domácej osobitnosťi, v ňjejakej vimišlenej kmenovitosťi ňikdi ňezakrpje, ono samo v sebe má ňekoňečnú túžbu a vuoľu celjeho Slavjanstva, proťi ktorej túžbe a vuoľi, keďbi sa Slovák spjerau, teda bi sa sám na svoje vlastňje ostňe stoknúv a umoriu. Tu len do prosta sa to povje, že Slovák je rodzení Všeslav; ňech bi bívau ňje v jednej vlasťi ale v ďesjatich, pod ďesjaťimí zakonními mocnosťmí a právamí, inakší ňebuďe, čo ho zabijú. Ale tento privšesloveňení cit je dar od Boha ňezaslúžení; Slovák sa tohoto daru musí hodním stať všetkím svojím úsilím národňjeho života svojho: a tu zretedlňe vec vínďe na to, že je k tomu najpríhodňejšja vlastňja jeho reč. Lebo jestli kďe, tedi tu plaťí „akí človek taká reč;“ „akí Slovák, taká Slovenčina.“ A toto je druhí náš dúvod za Slovenčinu.

6) To jest, ako sme hore viššje povedali, Slovenčina si je sama za sebä dúvod. To si všeljako muožeme visvetliť a predca všetko na jedno vínďe. Muožeme povedať najprú, že Slovenčina je reči Staroslovenskej Cyrillskej dcéra, t. j. že Starosloveňi Tatránskí, keď ňje všaďe, aspon vätšikďe tak hovorili, ako iďe reč v staroslovenskej Biblii: tedi tím samím ňič inšje ňevislovíme len to, že terajšja Slovenčina na Staroslovenčinu velmi sa ponáša. Či povjeme ďalej, že dve tjeto reči sú sestri a tak dcéri jednej matki: i tím samím ňič inšje ňepovjeme, len čo je v skutku pravda t. j. že ako Staroslovenčina predňú púvodčitosť a púvoďčitú prednosť má v nárečjach Slovenskích radu A, podla Dobrovskjeho, alebo radu víchodno-ňižňjeho, tak Novoslovenčina tú púvodnosť a prednosť má, medzi nárečjami slovenskími radu B, alebo západňjeho. Či koňečňe povjeme, že Novoslovenčina je prjechod od radu B k radu A, a Staroslovenčina prechod od radu A k radu B; zavše len vislovíme povahu zvláštnu samej Slovenčini našej, ktorú Slováci z vätšini hovorja, tej istej, ktorú Štúr na svetlo vináša. V ohledu tomto Slovenčinu zaznávať, v ňej ňič inšje len nárečja ňjektorím Slovákom vlastňje, uličňícko, popelválskuo, paholskuo a kočišskuo, krčmársko, sviňjarsko a cigánsko viďjeť a takím ho prezívať, jako to žjal sa Bohu Kolár urobiu, je abi sme najkolnejšje sa vislovili, len mizernuo lebo ňedorozumeňja lebo zúmiselnuo prekáraňja. — Veť ňechže aj slúžobní ľud Slovenskí má prírodzenú túto reč; a kdože nám právo dau ňízkosťi stavu ľudskjeho, ktorí je vždi predca ľudskí, takto brízgať? Čo reč to človek; kdo tú do blata hádže, tohoto pritom žjadnou pozlátkou ňeogljeďí. Ale ňespomínajme to; lebo ináče bi reč naša v kalichu tohoto dobrjeho slova zhorknúť ako žlč musela: a takímto nápojom aňi zazdravkať ňikomu, aňi ponúkať ňikoho ňechceme. Ňech si ho pijú tí, ktorí si ho v onnej kňihe „Hlasové“ rečenej, natočili.

7) Aňi tu ňestojí, že Slovenčina je nárečja. Ona je reč, ktorá sama v sebe má svoje vlastnje nárečja, a to síce jednak osobňje, jednak zosobňje. Osobňje nárečja Slovenčini sú tjeto:

1. Česko-Slovenskuo v Ňitranskej a Prešporskej stolici, to ktoruo Bernolák za spisovnú reč vistaviu.

2. Poľsko-Slovenskuo v Šariskej a Spiskej stolici.

3. Rusko-Slovenskuo v Gemerskej stolici. V tíchto nárečjach najbližšja si je Slovenčina sama sebe, preto sa aj všaďe v tích nárečjach len Slovenčinou menuje.

Zosobňje nárečja Slovenčini sú;

1. Češťina nárečja kmenovituo zláštno, ktorej starobilje pamjatki ukäzujú slovenskí spuosob.

2. Polšťina nárečja ešťe kmenoviťejšje a zláštňejšje ako Češťina, ktorá tím uspuosobená bola, do svojej zláštnosťi a kmenovitosťi, tak že Češťina nám sa biť viďí spolšťená, skutočná Slovenčina.

8) Tím meňej stojí to, čo Šafárik povedá, že Slovenčina je nárečja Českej reči. Mi za to máme, že práve na opak; síc ináče bi sami Češi starobilí ňeboli volali jazik svoj Slovanskím. Spomenutje starodávne pamjatki Českjeho nárečja, preďivním osudom od ťisíc rokov dosjal zachovanje, svedčja nám o tom, že je tak. Slovák ešťe vždi vo mnohom tak hovorí, ako hovoriu ňjekdi staročeskí Sloven; terajší ale Čech rodzení vo svojom hovore značňe od toho spuosobu odstupuje: a keď chce spuosobom staročeskej reči náležiťe virozumjeť, musí našu Slovenčinu k tomu potrebuvať. Naši braťja Češi v tíchto pamjatkach staročeskích si velmi mnoho zakladajú; a to dobre robja. Lebo to je vlastňe ten ích staroslávni českí zázrační človek, ktorjemu všetká česť velikjeho mena národňjeho! Ale čo majú Češi len v tuoňi predešlosťi, to a ešťe vjac, čo sa samej reči tíka, mi Slováci máme vo svetle prítomnosťi a budúcnosťi. A z toho ňeomílňe sa presvedčíme, že pre nás Slovenčina isťe má vätšje, a pre samích Čechov práve takuo ako Češťina právo. Pravda, že Novočešťina má právo aj literatúri, bez ktorjeho Slovenčina naša dosjal bola. Ale z toho ňenasleduje, žebi za toto právo literatúri Slovenčina sama sebä zadať musela. Tobi znamenalo tolko, ako kebi matka hňeď zomrjeť musela, keď sa jej dcéra vidá a ďeťi dostaňe. Jednak že Česká literatúra je ňje ešťe tak veliká človečenská mocnosť ako k pr. Ňemecká lebo Francúzka, abi len jedno Slovenskuo nárečja z práva svojho visaďila; jednak že všetki pokladi literatúri Českej boli, sú a všahdi budú najbližšja majeť Slováka, pri jeho Slovenčiňe. Práve táto Slovenčina jeho dáva mu do ruki klúč k pokladom ňje len Českej ale i Poľskej i Ruskej i Srbskej i Ilirskej literatúri. Na všetki štiri strani sveta šíreho Slavjanstva muože Slovák viďjeť všetki zjavi života duchovňjeho Slavjanskeho, práve že len okom svojej Slovenčini, lebo v ňej a kroz ňu všetko jest jeho. Jemu ňetreba ju ňikomu ponúkať; on keď ju buďe mať dobre sám pre sebä, keď ju činom života duchovňjeho na svetlo viňesje, bude ju mať išťe aj pre druhích, ktorí k ňej i ňevolaní prídu. Zavjerame tedi z tohoto, že keď mnohí naši Slováci hovorja „Ňespusťme sa Češťini, aňi v Cirkevňom, aňi v Svetskom, aňi v kňižňíckom písebňickom živoťe,“ že to dobre robja, preto že ňeveďja lepšje; jednak že ích ňikdo k inšjemu prinúťiť ňemuože, jednak že svojho dobrjeho vlastňe ňikdo, iba ňerozumní sa spusťiť ňemuože. Ale ktorí hovorja „mesto Češťini vo všetkom čo sa nás tíka potrebujme Slovenčinu“ tí hovorja a robja ešťe lepšje, jednak, že i svoje domáce dobruo lepším robja, jednak že ňedomáce lepšje i k svojmu dobrjemu prikladajú. Lebo Češťina ňič je ňje inšje ako zájďená Slovenčina, ktorá v loňe matki Slovenki najlepšje k sebe prichádza. Z toho zavjerame ale aj to, že tí Slováci, ktorí Slovenčinu pre samú Češťinu zahadzujú, zatracujú, sebe i jiním zošklivujú a huďja, tí sa podobní luďom, ktorí bi chceli mladej dcére vicifruvanej, vidodolenej, ktorá kďesi medzi Ňemci na Ercíhungu bola, komplement urobiť a preto jej vlastňej matke do tvári naplujú. Ktorí Slovák povje, ňetreba nám Slovenčini, máme Češťinu v kňihách, tomu prostím nárokom muožeme povedať, že Češťini nám ňetreba, lebo máme tu hňeď literatúru Poľskú, ktorá je vjac ako Česká. Alebo buďe Slovák pri Slovenčiňe pre všetki literatúri Slavjanske ňječo; alebo pri Češťiňe ňebuďe aňi pre Čechov aňi pre sebä nič. Ňech si teraz volí; však okrem toho Slovák sám sebä ňikdi ňevoliu.

9) A koňečňe ňikdi ňezabudňime na to, že Slovenčina je v skutku ňje žjadná kmenová reč, ktorá bi sa bola do ňejakích kmenovích zvláštnosťí zagorduvala a zahrdúsila. Ona svoje vlastnosťi má podla krásomjeri europejskej reči víborňe zachovanje; kďe na proťi tomu Češťina, Polšťina, alebo aj inje nárečja Slavjanske mimo Ilirskeho, zaškrela vo svojích zláštních formách a spuosobach víslovi. Rozumjem to takto: Češťina k pr. má svoje hržjaco ř, Polšťina takže. Toto je zakrjatnutá zláštnosť tíchto nárečí, ktorá do nádobi krásomernej ňikdi sa ňezmesťí. Ja ňehovorím, že je to ňje peknuo v ústach Českích a Poľskích; ale to chcem povedať práve, že je to len pre jazik českí a polskí, Slovák sa s tím ňikdá ňeznuoťi; lebo jeho mluva je vibavená z takíchto prirodňisťích, ťelesňistích zvukov. Slovenčina si je asnaď len v rozmaňitosťi hlasov duševňitích akje sú k pr. ä, uo, zláštna; to ale s iními rečmí na pospol obecnuo má. Veť prečo že i Češťina Slovákovi je príjemná? práve len preto, že si ju slovenskí vislovuje; jaká víslova ňje len Ňemcom a Maďarom ale samím Čechom sa lepšje ako jejích vlastňja páčila. A potom českuo nárečja má ešťe inje mnohje kmenovje vlastnosťi, spuosobi, obrati, víminki, slová jednotlivje i složenje mnohje, ktorje na Češťinu sa ňeodbitňe popriljepäli, a ktorje ju velmi špaťja; kďe na proťi tomu Slovenčina jednak toho ňemá, jednak aj keď sa k ňej priplichťilo, teda do jej ťela ešťe ňevrástlo, ale všahdi len ako šplaha zotretná na koži zostáva. To preukazuvať tu ňeiďeme, lebo toho bi mnoho bolo. Najisťejšja ukjažka toho budú podarenje spisi Slovenskje, ak nám to dá dobroťiví Pán Boh. Pri všetkích ale takíchto domislach veďjeť sluší, že mi pre našu Slovenčinu, na žjadno kmenovuo nárečja slovanskuo sa ňezhŕdame. Pán Boh uchovaj, to bi hlúposť bola, ktorú ňeslavjanom ňechávame: čo je Slavjansko, to je naše. Medzi tím velká vinovatosť bi bola od nás, jestliže bi sme pre samú slovenskú okúňavosť a domársku jakúsi hanblivosť zvláštne prednosťi reči našej ňevisvjeťili. Smele to robíme, Slavjanskej lásce a dobroťe sa doverujúc. A keďbi uprimnjeho nášho sebesveďectva slovo ňikdo ňeprijímau; z toho ňemuožeme, aspon isťe vjeme, že je ono pre naších dobruo slovo, ktoruo každjemu Slovenskjemu srdcu dobrjemu, braterskí a sinovskí porúčame.

R. 1846.