Do videnia

„To ti, syn môj, radosť, keď sa usmievavé ráno zlaté
uvelebí na oblôčku v milej rodnej chate…“
— Ako príde? Vtačím letom? Pešo? Na koni?
„Letom vtáka ohniváka. Slobodienkou zazvoní.“
— Slobodienkou? Čo je, mama, sloboda?
„Čo ti riecť mám? Vyplnená túžba národa.
Poklad vzácny, drahou krvou vykúpený,
vykúzlený úsmev po bolestnom utrpení.
Zahľaď sa len do srdiečka. Čo ti vraví?
Nepocítils’ teplo, pocel lásky hravý?“
— Viem už, mama, mamulienka. Cítim v srdci,
ako mi v ňom znenazdania sladká radosť klíči.

„Vyspievaj mi radosť svoju, štebotavé vtáča…
Pozri, svitá, búrka kdesi v diaľave sa stráca.“
— Veštila si dobre… Po víchrici pohoda —
„To mi povedz, čo ti srdce káže: čo je sloboda?“
— Sloboda je, mama, tvoja reč,
sloboda je otcov meč,
sloboda je očí tvojich žiar,
sloboda je rozkvitnutá jar,
sloboda je dychu tvojho van,
sloboda je radosť z vyliečených rán,
sloboda je život, bystrý orlí vzlet —
sloboda je požehnaním opantaný svet…
„Viacej, syn môj, sloboda je pieseň piesní,
rozzvučaná teplom lásky nekonečnej vesny…“
— Viem už, mama… Viem už… Taká sladká,
čo ma šťastím po hlavičke hladká.
Bozkala ma. Cítim dych jej na čele…
„Sloboda ťa zmení na junáka z ocele.“