ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kde okom dovidím — a hľadím do ďaleka — zriem,
jak krvavie mi spod nôh vytrhnutá zem.
Čaša trpkosti na nej plná
i biedy na nej viacej ako zrna.
Tu všetko od jesene o preteky
sa žiada k materi,
a žije z viery
aj národ, hory, doliny i rieky.

Ja, vojak, sprisahaný na živého Boha
sa staviam na krvavé hranice
a čakám na rozhodný povel!

Mňa Pribina sem postavil,
keď k chvále Božej staval pre potomstvo chrám.
Tu na svojom som býval i budem zasa gazdom sám
a mne len — viem,
i cítim, bude rodiť mojich otcov zem.
Chvíľ krušných veľa prelialo sa ponad tento kraj,
tu časy menili sa v ťažké balvany —
hoc povíchrica skaly láme dakedy,
ja stojím tuná večne — pevne, jednostaj.
A hotovím si pieseň o poslednom rátaní.

Ty čakaj pri mne, syn môj, na slávnostnú chvíľu
a brús si bodák na bolestiach bratov.
Stoj v strehu, z môjho vzdoru čerpaj silu
a zahor, štvaný vydedenec, pomstou svätou!
A rozpomeň sa zavše na dni jesenné,
v nichž Viedeň trhala nám korene.

Sme vzali na vedomie výrok usúkaný z omylov
a tvrdí šli sme, hoci srdce pukalo nám podchvíľou.
My nikomu sme nevraveli vtedy s Bohom
a drvili sme bolesť, zatajili muky…
Keď šli sme, kamaráti stískali nám ruky,
bo riekli sme im do drsného odsúdenia
to jediné, čo horelo v nás pevne: Do videnia!

Ja, dneska vojak rodu, sprisahaný na živého Boha
už cítim, čoskoro sa pohneme.
Ak pohynieme mnohí, vstane z hrobu Hlinka
a desať pokolení vyhrnie sa za ním zo zeme.
V kom viery aspoň omrvinka,
sa pridá k zástupu
a pôjde s nami,
keď budeme sa valiť dolinami
a budeme si od peleše čistiť chalupu.
Už čujem signál k nástupu!
Už píšeme si na slovenskú zástavu:
Tu krivda vládla, prinášame nápravu…

To sviatok bude vtedy, syn môj drahý.
Ja zľúbam sprahlú rodnú hrudu,
ty z oka môjho zotreš kvapku vlahy…