Kľúč od srdca

Jak holubica biela do dediny zletela
 — tak tíško prišla — božia, svätá nedeľa.
I pokoj prišiel — v časoch búry vzácny hosť —
vtač nebeská si vyspevuje ľuďom na radosť
a pole chlebom vonia, zvoní žita klas:
je leto dozreté a naplnil sa čas…

Len žena jedna — v sade — v tôni jabloní
sa zžiera, nad list od syna sa nakloní
a číta, číta storáz prečítaný list:
„Raz prídem, mama, musím k tebe prísť
a pozdraviť ťa z nadoblačnej výšiny…!“
— Veď vyzerám ťa, dieťa, vidím iba vidiny…
„Mám krídla oceľové, som jak orol vták…“
— Len nespadni mi, nespadni mi, neborák!

„Som taký vojak, ako nie je u nás nik,
ja, — veď už vravel som ti, — lietam ako Štefánik.
On vzor môj. Oddávna ma túžba za ním volala,
nuž šiel som, ty si, mama, doma ostala.
Dnes s vtákmi lietam do výšin a do diaľok
sťa rytier na koberci čarodejnom z tvojich rozprávok.
Keď povedie ma cesta, povedie ma iste kolo vás…“
— Len keby! Keby, syn môj, keby aspoň raz…
„Ja zletím, zakrúžim si ponad rodný dom,
čo toľko drahých dní som prežil v ňom
a zvolám hlasom… pozdravím ťa… drahá mamička!“
— Oh kiežby! Vybozkala by ťa na líčka!!
Slov pekných riava tečie ako prúd
a matkina sa čoraz väčšmi zviera hruď.

Keď vtáča vynorí sa v letku z diaľavy
mať napochytre okuliare napraví
a načúva sa a čaká vždycky do nedele z nedele,
či nedočká sa raz i vtáka z ocele?

— Keď písal, príde… Vždycky slovo dodržal,
on nerád robil srdcu môjmu žiaľ.
Oh, príde, pravda… Ale kedy len?
Nech ponáhľa sa! Mňa už v náruč vábi večný sen
a ako umrieť… ani nestretnem sa s ním?
Oj… obavu tú, Pane Bože z pliec mi sním…
Nech zablysne sa v srdci mojom šťastia jas,
nech uvidím si dieťa svoje ešte aspoň raz!
Vír dravý nemohol ho strhnúť toľme do sveta,
že neuzriem ho, umorím sa o zármutok opretá…

Jak holubica biela do dediny zletela
— tak tíško prišla — božia, svätá nedeľa.
I pokoj prišiel, chvíľu chodil po kraji,
však beda! — už sa stráca v prapodivnom mumraji:
Drak kýsi padá na dedinu z neba priam,
zem trasie sa a ľudia: „Pomáhaj nám, Bože sám…!
Len letí obluda tá, s hurtom letí blíž
a v hluku strácajú sa slová: „Mamka, či ma nevidíš?““

Mať pod jabloňou od ľaku sa križuje:
— Či on to? Nech sa nad ním Pán Boh zmiluje!
„Ba ja som, mama… Letím z frontu… Vidíš ma už? Hľaď!
Ja poznávam tu všetko: dom i dvor, stodolu i sad…
Aj teba vidím… Mama, veď sa neboj! Zletím nižšie, chceš?“
— Oj, dieťa, dieťa moje drahé… Veď sa zabiješ!

Vták oceľový krúži, obletuje k zemi pričupený dom
a chlapčísk chasa výska, hrá sa s šarkanom.
Tam hore máva ktosi… chlapci vyhadzujú klobúky
a prestrašený starík v príklete sa drží staruchy.
„Div divúci sa…“ — šepce, — „zbav nás, Pane… Strach…“
A križuje sa, modlitbu má na ústach.
A letec krúži, sadá, sadá čoraz níž…
včuľ nahnul sa a volá… „Mama, či ma ešte nevidíš?“
— Ba vidím… Tys’ to… Pane, Bože môj…
i prišiel si a koľký ide s tebou nepokoj…

Priam na jabloni na konároch chytí sa
a padá matke rovno do náručia sviže kytica.
A na kytici lístok priviazaný, na ňom málo slov:
„Tvoj syn ťa pozdravuje, mama, z oblakov!“

Sad stíchol. Drak sa vznáša, letí do diaľky,
mať utrápená prebúdza sa ako z rozprávky.
Sĺz prúd má v očiach, kvety k srdcu privíňa
a myslí natešená na Janíčka, na srdiečko, na syna…