Kľúč od srdca

Mlčať treba. Hrdo nevydá viac hlásky,
škoda hrýzť sa pre zmárnenie jari.
Na duši je privalený balvan ťažký,
zbývajúce roky stoja ako čierne máry,
kvapká smútok z brázdy v tvári vyoranej vrásky.

Stojí život hluchý ako puklá nádoba,
ktorú nezlepia viac zhárajúce vášne —
rozvité dni podlomila priečna staroba,
v šľapajach jej všetka krása hasne,
za ňou ide echo desivého záhrobia.

Hučí príboj rokov: Trp len, trp len, trp!
Zavalila kliatba život neplodný.
Údy ovisli jak vetvy citrónových vŕb,
ktorým vietor kvíli: Srdce prebodni,
Pane, žene, ktorá premieňa sa na kamenný stĺp.

Mladosť ide ďalej, skáče ako žriebä,
ju však zo zoznamu vytratili časy:
v zablúdilom lúči slnka darmo hľadá seba,
nadarmo sa vzpiera, nadarmo si trhá vlasy —
na nežitú lásku padnú iba hviezdy z neba.

Plače večným smädom zmierajúca žena.
V púšti neplodnosti zhorela už cele.
Neobnoví život zakliateho mena,
tíško skučí vo väzenskej, chladnej cele,
čaká, či raz predsa bude — vykúpená??