Kľúč od srdca

Neviem, kto si,
ale poznáme sa, chlapče.
Chodíš po ulici
bledolíci,
bosý,
potĺkaš sa v prachu, v blate,
záplaty máš na kabáte,
z nohavíc ti trčia strapce —
od lanského roka
volávaš mi do obloka:
Noviny — —

Priesvitné máš telo,
jesť by sa ti chcelo.
Doma ťa len biedou sýtia,
s otcom reptáš na osudy bytia,
matke stieraš z očí plač,
malý novín predavač.

Nebuď citlivý! Tu nieto pomoci,
od svitania do noci
musíš svoju pieseň pieť,
aby čul ju celý svet:
Noviny!

Raz ťa pristavili dvaja psíci
na ľudí a život zvedaví —
tys’ im z roztopaše
spravil trochu zábavy.

O vraždách si čítal články,
spomínal si krádeže —
titul vytlačený tučne,
skoro reval revolučne:
Prichytili lúpežníka! Z banky
odviedli ho za mreže…

Zavrčali tvoji psíci,
šibali a nezbedníci,
keď si prešiel na praktiky
všesvetovej politiky.
Psíci — ako ľudia — boli by sa pobili,
ale oči sa ti zrosili:
Okrídlené kolá vlaku
včera za súmraku
zachytili robotníka idúceho z roboty.
Ostávajú po ňom: vdova, štyri siroty.

S tvojím tovarom sa vetrík zahráva,
skončila sa zábava.
Milých, dobrých psíkov
odviedol si gazda-pán
a ty s kôpkou novín, s krádežami,
vraždami a politikou
otváraš si zafúľanú dlaň.

Divná vec to, však?
Míňali sa hodiny,
psom si čítal noviny.
Chyba, chlapče, chyba,
od rána si predal iba
kýsi plátok za šesták.

Pred nosom ti ušiel deň,
neskoro už vzlykať preň.
Dačo ešte predáš azda,
staň si na bulvár.
Krič len: Lúpež! Vražda!
Z pomsty podpálili cukrovar…
Bude mier — či nebude?
Senzácia na súde…

Azda sa ti napraví
trochu detskej zábavy.

Onemelo ráno,
darmo čakám na teba.
Spalo sa ti iste plano,
lebo keď si vyúčtovať šiel,
skoro si až znemocnel —
tebe riekli novinu.
Škoda plakať, pripomínať nevinu,
povedali ti to jasne,
kovom drsnej, tvrdej básne:
Darebáka, lenocha nám netreba!