Svitá

Šumí tíško donská step,
padá vetrík do ohňa.
Mladá deva kozáčka
sedá rezko na koňa.

Devulienka veselá,
s revolverom za pásom,
z koňa svojho lúči sa
so šedivým kozákom:

„Zbohom, otec drahý môj,
zbohom, moja milá vlasť,
idem biť sa za voľnosť,
za otčinu bojovať.“

Riekla to a pohla sa
s vetrom stepou širokou,
už je v diaľke zakrytá
stepnou trávou vysokou.

Hudie tichá donská step
od šablí a od podkov,
Bondarenko Mária
tne tam smelo do Nemcov.

Potom roky ubehli
a vojnový zmizol zhon
žltým kvetom chleba zas
kvitne širokánsky Don.