Svitá

I zabudnúť som srdce navykal,
i sny a túžby na sto zámiek zamykal —
a len čo začne padať lístie zo stromov,
vždy znov’ ma bolí pomyslenie na domov.

A zas ma vábi, zas ma volá všetko späť,
kde cez storočia staval som si svet —
či nájdem ešte v izbe maľovanú kolísku,
keď mýlky napravia sa v mojom drahom rodisku?

Šli vtáky vtedy, tiahli na juh s mláďatmi,
ja na sever som šiel s bratmi za bratmi.
Z hniezd rodných vyplašení bedári
sme mali v očiach slzy, smútok na tvári.

Zas prišla jeseň. Všetka bolesť odznova
sa vzňala ohňom, v každom kúte domova —
zas tiahnú vtáky, padá lístie hrdzavé
a život neprestajne volá po práve.