ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I zabudnúť som srdce navykal,
i sny a túžby na sto zámiek zamykal —
a len čo začne padať lístie zo stromov,
vždy znov’ ma bolí pomyslenie na domov.

A zas ma vábi, zas ma volá všetko späť,
kde cez storočia staval som si svet —
či nájdem ešte v izbe maľovanú kolísku,
keď mýlky napravia sa v mojom drahom rodisku?

Šli vtáky vtedy, tiahli na juh s mláďatmi,
ja na sever som šiel s bratmi za bratmi.
Z hniezd rodných vyplašení bedári
sme mali v očiach slzy, smútok na tvári.

Zas prišla jeseň. Všetka bolesť odznova
sa vzňala ohňom, v každom kúte domova —
zas tiahnú vtáky, padá lístie hrdzavé
a život neprestajne volá po práve.

Keď vietor na strnisku pieseň zahrá mi,
ja pripnem sebe krídla, idem za vami,
a krúžim pod chmárami, vidím stekať krv,
a neviem, ktorú z rán by bolo liečiť prv?

Oj veľa, veľa som už prezrel bolestí,
no neustúpim! Nevrátim sa z polcesty —
hoc dlhá, veľmi dlhá bude moja púť,
raz musím uzrieť drsnú jeseň pominúť!

Keď jeseň pominie a zimu zhltne jar
a vtákov ťažných uzriem vynárať sa z chmár —
ja z kliatby vymanený ku svojim sa vrátim
a v duši mojej vzíde radosť s novým siatím!!