ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Si šťastný kvet v rukách Stvoriteľa. On teba zdobí a iba tak ho ty zdobíš.

Obloha nebeská ťa objíma. Všetko máš od nej.

Súhrn toho, čo sa tu deje, je veľký čin Boží. Večný priestor stvorenia.

Prvý raz spieva vtáčik. Neobráti sa k nikomu chrbtom. Veď je v nebi.

Ide byť čas pre dobré skutky.

Svätí tak raňajkujú. Najprv sa modlia.

A či odoženieš anjelov, keď sa neboja palice?

Láska sa vtedy píše, keď nehynú dŕžavy od bojovníkov.

*

Pred tvárou Božou si aj vtedy, keď ti dom zhorí.

Proti nebu nejdeme s mečom. Nám treba žiť na zemi…

Keby kvietok prehral svoj boj, nastala by tma.

A Pánu Ježišovi by sme doniesli slzu na tanieri.

On vždy nájde pre nás chatu. A záhradu pri dome neparohatú.

A sú okolo nás všetci naši. Tí z blízka, i tí zďaleka. Modlia sa.

A hovoria rečou svätých na zemi: Moja vina. Trikrát.

Tak povieme celému svetu, že nie sme bez Boha.

*

Bohu nik nezabráni, aby nás videl. Či ste videli zomrieť modlitbu?

Nijaké opadané ovocie. Láska sa tak nevolá.

Jar príde k stromu sama.

Poľana je plná oviec. Stvoriteľ pri nich nestúpi do tŕňa.

Vtáčky spievajú a nezletia na smetisko.

Tatry nespia, keď ich niekto šliape. A nezašliape ich.

Vždy sa stretneme s očami Stvoriteľa.

Nemôžeš povedať, že príde búrka a odoženie ťa. Božie brázdy neodoženie.

2

Kto sa modlí na kolenách, počuť i to, že kľačí. A dovolí i kameňom, aby ho omínali.

Ruky zložené sú nehybné a jednako idú dopredu. Ani sa to nepozoruje.

Tak chlieb, premenený v rukách kňaza, je telom Krista. A premenenie nik nezbadal.

Každý deň žije strom. Neprestajne rastie. Aj tak, že sa to nevidí.

A keď donesú jeho ovocie na stôl, vieme, prečo rástol. Oberačku bolo počuť.

Ježiš v Getsemane na kameň padol, na tvár. A bolo to počuť.

Prosil svojich: Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia.

Učeníci boli tie kvietky, čo čakali, kým sa dostanú na stôl k ovociu.

Z modlitby do neba rastieme. Sladký je domov tam, kde si ho prinesieme.

Keď vtáčik letí do diaľok, vieme, že ich nájde.

Letí vysoko. Tam sa nezapráši.

Keď Boh sa stará o ľalie, nepovedia nič o tom. A šatí ich.

Grúne kvitnú, ako ich nebo stráži. Pre naše maliny.

Zachytí náš hlas každá hora, keď sa k nej prihovoríme, kľaknúc k jahodám.

Tu znova treba pripomenúť, že kto sa modlí na kolenách, počuť i to, že kľačí.

A dovolí aj kameňom, aby ho omínali.

Na sviatok nás Stvoriteľ volá do chrámu.

Sám ťahá zvon pre všetkých. Povraz mu neoderie ruky. Veže spievajú.

Pripomínajú znova ruku Božiu, zdvihnutú k nebu pri stvorení.

Ideme k piesni. Naše nohy sa nezoderú.

3

Roľa je rozmnoženie chleba Božieho. Chlieb roztvorí ruky.

Sme na krôčik k chudobným a hladným.

Veď medzi zázraky Kristove sa započítalo, že chudobným sa hlása evanjelium.

To je toľko, ako po šiestich robotných dňoch čakať posolstvo z neba. Donesie slovo Božie. Na nedeľu.

Kristus dlhšie rozdával svoju náuku päťtisíc mužom na púšti.

Rozdávanie piesne nie je bolestné.

Potom lámal a dával chlieb. Všetkým. Neboleli ho ruky.

Mužovia si posadali. Tak svoje bremená položili na zem. Zhrbení.

Boli tam slabí, i menej dokonalí. Každý inak sedel.

Kristus šiel zaradom. Nevyberal, neuprednostňoval. Všetko bolo nasýtené.

Tak hľadíme všade, kde sú siatiny. Boh je na našej roli. A neobíde ani jednu z tých kolo nás.

Sú siatiny Božích detí, i takých i onakých.

Či je kto hoden, či nehoden svojho záhonu, Boh sa mu nevyhne.

Byľky kláskov nad brázdou sú zelené. Ale tú farbu stratia a budú zlaté. S tým zlatom pôjdu do chleba.

Naše ruky neporania mozole, keď budú lámať a dávať ten pokrm.

Nemyslite si, že tí, čo nemajú pozemkov, nič nerobia. Práca s hladom je ťažká.

Tých päťtisíc nasýtených rozišlo sa do všetkých dolín sveta a hovorili o tom všade.

A volali na ľudí: Iďte k Nazaretskému. Hovoria, že je Syn Boha. On sa vám dá z ničoho najesť.

Každý to môže povedať o svojej roli: Tu je Boh, dá sa vám zadarmo najesť.

Prešiel si kus sveta. Priznaj sa, koľko ráz si to povedal svojim blížnym.

4

Viera je večná jar. Otvorené dvere. Rozkvet neba.

Nie sme kvet nájdený, ale stvorený. Nerodíme sa v cudzích rukách.

K svojim prišiel Nazaretský a neprijali ho s vierou.

Kto ťa objíma, je ten istý, kto ťa objal v Betleheme.

I na vrchu Golgoty ťa stretol. Kríž nie je presadený.

Viera nie je vietor, čo sa šplhá na strom a chce ho rozmetať. Keď sme my takí.

Svätí, pretože verili, trpeli od sveta. A prosili Boha, aby im ten kríž nechal.

Keď prídeme tam, kde nás nechcú, neutekajme od nich. Boh nás tam chce mať.

Ak to bude dlho trvať, že sú odmietaví, láska večnosti je bohatá.

Z ľudského krupobitia sa nebo nezvalí na zem. Treba v to veriť.

Nám milujúcim Milujúci verí. Tak je slabosť nás smrteľníkov položená do rúk Božích.

Nepohne sa ani vlások z našej hlavy. Kto nás stvoril pre seba, ten nás ratuje.

Jeho strely nerania. Treba im veriť. Odháňajú nepriateľov. Máme ich dosť.

Aj trpiacich s nami máme. Sme spolu z najmenšieho prášku zeme. Z toho šliapaného.

Synovi Božiemu stačilo raz prísť na zem. Či tu našiel vieru?

Všetkým dobre robil, hovorí evanjelium. Všetkým bez rozdielu, či prešli s láskou pri ňom, či bez lásky.

Kráčajme po zemi s vierou v Boha; i v tomto storočí kričania na ratu. Všetko je éra chorých.

Svet hrozne kričal i za časov Krista.

Každému povedal: Viera ťa uzdravila.

5

Život ľudský vždy sprevádzajú svetlá. Nehasnú, len sa menia.

Na celom svete žijú. Je pieseň svetiel.

Tak sa každý narodil. Mihoce sa na obrázku i za vidna i za obrázkom dňa.

Stačí vyjsť z domu, premávkové svetlá ti ukážu kade ísť a kade neísť.

Aj zákony Božie sú svetlá. Človeka tak riadia ako tie uličné.

A povieš: Bože, svoju slobodu si spútal s nami, poď aj Ty, je zelená farba.

Keď kráčaš s krížom, ide aj Pán Boh. Pozor, hneď bude červené svetlo.

Tak je to od detstva. Chlapca zašikujú do prvej triedy gymnázia a napokon dostane do výroby kvalifikačný dekrét ako kopáč.

Dotknutý prachom zeme, škriabeš sa do neba.

Tvoja slza prešla po strnisku na roli. Pri ženitbe.

Keď kľakneš pred oltárom, máš mocné kolená.

Nikdy sa najprv neprežehná, kto kľakne pred dievčaťom. História je dosť silná, ale slabé kolená.

A všelijako kľačíme. Pred zlatým teľaťom, pred potleskom na slávu, pred egoizmom. Tak všelijako.

No ak prídu utrpenia, málokedy kľakneme, z vďaky Bohu. Ba veru nikdy.

Či sme už prosili nebo na kolenách, aby nám dalo bremená?

A ešte pošleš doláre, mne chudákovi. Dar domova.

Otčina je na kolenách. Musím jej dar vrátiť. A svietiš.

Rodisko ťa čaká, ty sladký chlapec. Neboj sa ničoho, ta sa vrátiš.

Hrozí nám argument atómového hrnca pohromy.

A Boh kľačí s nami pri zapálenej hromničke.

6

Čnostný človek kráča do neba.

No do večnosti prídu i slzy z detstva, i nohy z prachu zeme.

Topoľ sa chce dotknúť hviezd na oblohe. A pastier má píšťalu. Ide vyššie.

Bolesť ľudská nikdy nezastane. V jej krokoch sme.

A z kríža čo máme? To, že ideme s Kristom.

Keď sa ráno zobudíme, zabudnime, prečo sme plakali. Veď nič sa nám nestalo.

No snívalo sa nám, že nás bili, okradli, podpálili dom.

A na úsvite dňa otvoríme okno a voláme: ľudia, poďte k nám, poďte ľahkým krokom.

*

Aj slabým povie Boh: Vstaňte a príďte.

S vtáčkami nás prosí: Ak sú kroky málo, dám vám krídla; príďte.

Váš Fénix nezhorí, keby ste chceli viac ako je slnko.

Pravda, i ten, čo krokmi modlí sa, ide s vami.

Tak naši rodičia niesli nás do neba. Ešte sme boli bez krídiel. Diaľky sú krásne, tie neznáme. Volajú.

Zem ich má tiež. Ale krása z nich prchá, niekedy trochu, niekedy celá.

U Boha nikdy sa nestráca.

*

Modlitba je veľkonočný pochod. Naše zmŕtvychvstanie.

Aleluja spievame, ako je v nej hlas Boží.

To robíme celý život.

A chceme sa vždy dohovoriť s nebom. Aj slabí.

Boh nás napráva, keď sme nepovedali dobrý Amen.

Vždy sa priblíži.

A ideme mu v ústrety. Naše kroky má rád.

Zmŕtvychvstanie zdvihne naše diaľky.

7

Božia rieka je láska. Tečie okolo nás. Je naša vyrovnanosť.

Pokoj má meno krásne. Povieme mu: Vďaka ti.

Otvoríme srdce. Je chrámom. Je náš svet plnosti.

Kreslo dostaneme. Mnoho príbytkov. Všetky. Je jedna výška.

Dary sú zadarmo. Pane, nie som hoden. To je pre dušu odpustenie. A tak je po slabostiach čistá.

No čistotu upevní Boh. Drží nás za ruku.

Niekedy sa vyšmykneme. A v tej chvíli nás to už bolí. Často až po rokoch. A vina sa odpúšťa.

Tak sme slzou ľudstva. Chceme o ňu bojovať.

Najkrajší je kríž s Kristovým telom. Ako ho jeho samého trmáca. Nemáme inak mysliteľnú cestu. Len tú na Golgotu.

Sme skutočnosťou obety. A s nami celé ľudstvo.

Všetky životy berieme, všetky smrti. Keď aj len z omrvín.

Milosrdenstvo nás zdvihne. Je to prastarý kvietok našich odpadkov.

Cestujeme do neba. Sme nádobami benzínu Božieho.

Nerátajú sa lúky, ktoré prejdeme. Sú s kvetmi.

Míle sa nedajú kopírovať, treba ich robiť.

Ani jeden dvor neobídeme. Kráčajú po ňom naši dedovia.

A ideme ďalej. S Božím pokojom; so šepotom, že milujeme Stvoriteľa.

Tak vidno aj ducha. Modlitba nevie byť iná.

8

Jozef vzal osla. Bez hurtu zaklopal na dvere Egypta.

Decko zdvihlo ručičky k nebu. Znamenie, že ide Boh.

Nebol to útek z rodných lazov. Boli to kroky do sveta. Do budúceho domu.

Hranice neboli zavreté. Išlo sa do jestvovania.

Nebola to únava od odchodu, keď lepšie bolo doma.

Deti sú bez strachu. Ešte sa nedomodlili svoje narodenie.

A budú tiché i neskôr chodníky. Po modlitbe.

Nestanú sa hercami. To iné ukazovať, nie seba.

Stred zeme je tam, kde sú pokrstené.

A prvý raz na svadbe v Káne Syn Boží bude darcom. Povedia mu: Tu sme.

Keď ich predtým zlý duch pokúšal, povedali mu: Nie sme tu.

Bude mnoho chorých. Pochytajú sa za ruky v sprievode Boha. A uzdravia sa.

Učeníkov Kristových nepochytajú dravé ruky pred odchodom do sveta. Ich bude pevná zem.

Tak, emigranti, budete hlásať, že Boh prišiel k nám.

Otvoria sa vám ústa a predpoviete, že navždy sú Turíce.

Z pastierov boli proroci. Hlas volajúci z miesta na miesto. Bez rána s raňajkami.

A ukážete, kde je manna. Tá ozajstná z neba.

Budete zbierať bez slova.

Hrnčíček mal v ruke i Chlapček, raz utečený z Betlehema.

Bol v Egypte ticho. A nebol hladný.