ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Život je ustavičné očakávanie niečoho veľkého. A sám je veľký.

Je veľkosť nielen v našom hmotnom jestvovaní, ale aj v priestore ducha.

Chceme svet lepší.

Sme z poézie Božej. Pleť blankytu dostávame.

Rovnakí sa s rovnakými delia. Stratení so stratenými i s odvrhnutými.

Veľký život má i Lazár pod stolom, v objatí Božom.

Keď myslíme na odtúlané odrobinky, aj v nich sme.

Keď bohatý mýtnik Zachej prijal Krista do svojho domu, polovicu majetku rozdal chudobným. A slza mu nevypadla z oka pri toľkej strate.

A počujeme Petra, ako hovori Kristovi, že zanechal biedu rybárskych sietí a už sa k nej nevráti. No nešiel hľadať výnosnejšie zamestnanie.

O našom Serafínskom Františkovi vieme, že dobrovoľne vzdal sa boháčov. Či to nie je pre nás kázeň z neba?

Bohatstvo nebeské je veľké. Boh nemá ničoho málo.

Ak sme utrápení pre všetku svoju malosť, Stvoriteľ nie je čarodejník, ale Mocnár.

Ústami svojho Syna povedal: Bezo mňa nič nemôžete robiť.

Keď sme túto pravdu prijali, nič čarodejné nepredvídajme.

Pokrytá je zem našimi očami. Pretože Boh tak hľadí.

Sme dedičmi na roli Božej. Všetci. Nestraťme nikoho pri sebe.

Je láska, ktorá nemá bolesti.

Je prebodnutie srdca, ktorým už vytiekla krv.

Život je očakávanie niečoho veľkého.

Trpiaci Jób očakával uzdravenie. A žena ho vyhodila z domu na smetisko. Do náručia Božieho.

2

Sme deti slovenské. Národ aj so skrytými rukami nás objíme.

A objatie je vrelé, aj neviditeľne mocné. Nežalujú sa.

Je srdce pri srdci. Sú všetky srdcia pri všetkých srdciach.

Rozdávame sa. Darca darcovi. Hĺbky pre hĺbky.

Dôvera je väčšia u slabých. Poviem im Pochválen. Aj rukami plodnými.

Mnohí nás dajú pozdravovať. Až toľkí, že to ani nevošlo do listov.

A zápasili s priestorom, aby naširoko vo svete zneli ich slová.

Hmýria sa okná modlitbami. Otvoria tvár, hľadia.

A doletia svätými obrážtekmi na stôl. Pokryl ho Pán Boh, niet mrákot.

Niet bolesti. Ohňom sa stala. Všemohúci nemá popálenín na rukách.

Žijeme vo svojich dejoch. V dŕžave tisícročnej.

Sláva je v národe. Je kde doletieť. Keby nie, niet nás.

S temnotou nebudeme sa rúbať. Ona sa stratí. Nám je Boh svetlom.

Čisté ruky sú zdrojom lásky. Seba nezaprieme. Svietiť treba.

Od Stvoriteľa máme dušu. A máme i telo z prsti nečervivej.

Pretrváme v čistej hline do smrti svojej. I do smrti storočí.

Koľké veky prežili tu naši. Koľké pokorenia! Len to vieme, že im nevzali život.

Bolo tu málo radosti. A svet mlčal nad nimi.

Otčinu našu nik nevidel.

Tento dávny národ aj so skrytými rukami nás objíma.

3

Hľadíme do okien, že nás ktosi má rád.

Odpúšťame, ak na nás nik nepozerá.

Pri úrode klasy idú do snopov, keď ich víchre chceli lámať.

Prv, ako zašlo slnko, kosy odzvonili večernú modlitbu.

Čakáme budúci deň, s úsmevom. Bez ťažkostí sa rozvidní.

Za naše riasy na budúce ráno neskryje sa bolesť. Oči nebudú jazvou.

Ruky s tŕňmi viac nepichnú. Dobrodením budú odpykávať rany.

Všetci okolo domu môžu trhať jablká.

Mračná budú ležať za horami, ako vlk postrieľaný.

Slnko je lampa, ktorú nesfúkne hnev ľudský.

Vidíte, svet ide podľa vôle Božej. Kamene na ceste sú ticho, ako Boh kázal pri stvorení sveta.

A tak sme ako skalnaté vrchy, ktoré sa neboja o svoj blankyt.

Dusivá fontána havranov nekropí zem.

Obloha si pláva po našom jazere života. Hodili sme do neho peniaz, že sa vrátime.

Lúče nebeské sú napnutým lukom Amora. Podľa lásky.

Akoby niekto v našom strome stál. Nehádžme do ovocia.

Nekameňujme nikoho. Nemal by čas na ľútosť.

Pán Boh sa i vtedy usmieva, keď sme pohnevaní.

Ošetruje stromy, ak sú pokmásané. Aj nás.

A nezopakuje nám hriechy. My ich dobre vieme.

4

Keď ideme po lávke nad vodou, môžeme spadnúť. Ten hore vie, kde sme.

Nebo hľadí na nás, ako na svoj potok.

A voda sa náhli. Chytro ísť, lebo je more. A byť v ňom.

Preto sa nepýtaj Stvoriteľa, kde je. Tu je.

Vždy je v tvojich vodách.

Keby si padol do hriechu, vieš, aká je veľká voda.

Tak hlboko si, ako Boh hlboko odpúšťa. Už na strane večnosti.

I v nebi, i na zemi bijú do brehov divé prúdy a nerozbijú riečište.

A sú zákruty, nemilobohu besné. A príde aj noc.

No po každej tme je svetlo. Po každom víre je hladinná tíš.

A povieme, že vody boli vzbúrené proti nám.

Ale Boh sa nevzbúri. Boh bojuje.

Pošle ťa znova na lávku. Ako decko drží ťa za ruku.

A stráži tvoje srdce. Lebo i so srdcom možno padnúť.

Tak veky idú, odkedy sa im dalo Desatoro.

Nezatvor dvere pred dvoma kamennými tabuľami. Keď Boh ich dal napísať.

Keď i On je pútnik na púšti.

A my Jeho putujúce ľudstvo.

Preto sa nebojíme, že opustí človeka.

Neopustí.

Vrch Sinaj je vysoko nad nami.

5

Keď človek v bludoch sveta sníva, je bez poézie. Keď chytí za ruku Pána Boha, je to ruka.

Možno sa narodiť. Sny sú už za nami.

Boh nie je vidina. Je stretnutie pokoja, ktorý sme nemali.

Vtáčik nám udrie do okna, nedotknutého rukou ľudskou, ale piesňou. Čo spieva, lahodne vletí do izby. A začne svietiť.

*

Je to more. Srdce má brehy. Večne cestujeme.

Člnok prevalí malá voda. Rieka je mocnejšia, príde do oceánov Božích.

Prídeš i ty, smädný zo zeme. V nebi nikdy nie je prázdny pohár.

Ani naplakaný pohár tam nie je. Ešte neprišla smrť.

Si z tých, ktorí odídu. Ale neplačú.

Strom večne odchádza k belasému azúru cez náš oblok.

Keď ho zoťali, padol svojou korunou na zem. Scelený s nebom.

Zápasili oň víre i búrky. Nedal sa. Vzal ťarchu svoju a hľadel nám do okna.

Tvoja cesta k Bohu nie je kľukatá. Nie si odsúdený na stratu kríža.

Ty si sa so životom tak dohodol. A Všemohúci tak rozhodol.

Je krásnou poéziou to jarmo, ktoré po Kristovi máme.

Vezmi a nasleduj ma.

Či chcete niečo viac mať, ako je nasledovanie Boha?

Veď všetko iné môže byť ľahko bludom.

Treba byť inde, ako je blud. Inde je pobyt Božích básní.

Pane, keď poéziu dáš, to musí prísť cez srdce.