ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Ideme do chrámu pre odpustenie. Nesieme dar, ktorý tu zhorí.

Dávame všetko pred oltár. Bože, my sa prežehnáme, ty sviečočku páľ.

Tu si nijaký záškodník neporadí. Nijaký zlodej tie ruky neukradne.

Sme skrytí v plamienku. Tak zhoríme, svätým krížom poznačení.

Keby prievan bol veľký a zhasil by naše svetlo, i zhasnuté bude horieť pred Bohom.

Má takú mieru, že je obetované za naše viny. A je ich dosť.

Ten mrviaci sa svet rad-radom sa tu vystrieda. Všetko s bremenom.

Je to defilé. Tak vyústi každý deň do druhého dňa.

Bude mať dozvuky pre budúce zajtrajšky, pre storočie. Pre ubitých.

Ako keď spovedelnica má najdlhšiu palicu. Dočiahne. Pleco sa neskryje.

Spravodlivosť je taká. Neuderí. Dotkne sa.

Pozrie do otvoreného srdca, v ktorom bola kopija. Bola ako decko a Boh privinutý ústami k prsiam s krvou.

A briliant sa trbliece. To je už po vine odpustenej.

To nie je zomrieť. Aj druhým sme pomohli na nohy. Majetky sme im nenechali.

Nezostúpili sme do krypty, aby sme po niekom postúpali.

Sviečočka má dom u nás. Býva s nami.

Každý si opatruje takú cennú vec, ktorou sa Bohu páčime.

Sú to dva plamienky. Jeden je jej a druhý sú naše ruky zložené.

Sme bieda ľudská. Z biedy človek nezablúdi, keď donáša svoj skromný dar.

Tak ideme k Bohu po zaprášených cestách sveta.

2

Hostina sa stáva hostinou, keď je privolaná modlitbou.

Keď tak sadáme k sviatku, z našej tváre Boh rozpráva.

Mária sa modlí pred Ježišom; urobte, čo vám Syn môj povie.

Aj Syn sa pomodlí: Naplňte nádoby.

A v dome nebo naprší na stôl. Ponalieva poháre.

Starosta povie, že je to lepšie víno, ako všetky predošlé.

Na hodoch nebeských.

Nie sme žobrácka chudoba.

*

Rosa padá pred východom slnka. Všade na svete.

A zomiera na kvetoch. Tak sa modlí.

Božia je vôňa. Emigrant ju tiež má, utrápený životom s vráskami.

Aj zošedivený. A každého sa už bojí.

Ale Boh má rád ruky, ktoré sa trasú i zložené.

Netreba sa báť.

Netreba sa hľadať v zrkadle.

Biele vlasy naše druhý raz neobelejú.

*

Strom, v záhrade doma, rodíš i pre mňa.

Otčina, tam rastieš, tam ma objímaš.

Nik nám nezatvorí dvere k chalupe, keď dáva ovocie.

Tak sa naša záhrada modlí svojimi plodmi.

Rozdávame ich všade.

Keby sme len kvílili, boli by sme holým, spustnutým stromom.

A pýtali by sme sa: Kde bývaš, Pane nebeský?

No keď nám kedysi prvé višne išli do kvetu, prosili sme: Bože požehnaj nám ich.

3

Zázrak je to, keď sa niečo stane, čo prekročí ľudskú náturu.

Keď vyjde všetko naproti, a nie tak, ako by malo prirodzene vyjsť.

Najväčší zázrak je, že tam, kde ma nemilujú, nesiem lásku.

Keď vyslovím sladké meno niekoho a pritom nemám vo vrecku nožík.

Kto ťa obišiel, nepovieš zlého slova o ňom.

Kto ti vynadal, taký človek môže prísť v nedeľu do kostola. A sadneš si k nemu.

Kto sa ti vysmial, smiech ber za úsmev.

Kto ti povedal škaredé slovo, nejdeš do slovníka pre škaredšie slovo.

Ideš dušou do neba. Ale nebo nechceš otvoriť.

Keď Kristus prišiel na studený svet, čas šiel, ako zhrievala maštaľ.

Matka iste vtedy nevedela, že sa dožije sedem rán na zemi. Budú z neba.

Kristus veľa hovoril učeníkom o prenasledovaní. A zázrak bol, že to sladko počúvali.

Ako by im povedal rozprávku o zlatých orechoch. A z rozprávky tiekla krv.

Halier bol mnoho pre chudobnú vdovu. A mala ich až dva.

Samaritánka pýtala si vody od Krista. A studňa bola tak hlboká, že nevidela dno.

Veronika ručníkom utrela tvár Krista. A videla, že ešte z tŕňovej koruny tečie krv. Tú budú druhí utierať.

Syn Boží zomrel v zázraku: Otče, odpusť im.

A keď vypustil ducha, zem sa triasla, skaly sa pukali a tma nastala.

Apoštoli boli v tom čase v Jeruzaleme. Všetko toto prežili a nik nič z nich nepovedal.

A zázrak v tej chvíli bol, že pohanský stotník Krista uznal za Syna Božieho.

4

Tichí prídu s vládou. Ako na pondelok po nedeli.

A trpezliví, od srdca k srdcu.

Od počiatku modlitby až k Bohu.

Potom klopnú na naše dvere. Klopaniu otvoríme. Aj hosťom.

Sú zrnkami maku. Ani nepočuť, ako sa kotúľajú.

A rozopnú krídla. Vletia do našich rúk.

Sú mocné tieto ruky od Boha.

Nestvorili utečencov na vládnom hrade.

*

Vedia trpieť. Ako? Aj napoludnie, v závoji. V chráme.

Bežia do mora Božieho. Sú poháňaní, i volaní. Je veslo a sú ešte rieky.

Jestvujú čnosti. A jestvujú svätci.

To je čas stvorenia. Nie pre vyhnanstvo.

Poeti na krídlach. S anjelmi v nebi.

Sú básne. Pochytajú nás za ruky. Očami.

Sú vtáčie minúty.

Po boku slnka.

*

Žijeme v slzavom údolí. Na kolenách.

Život je svätá obeta. Pri svieci i pre kahanec.

Zomrieť je Ite missa est. Choďte v pokoji, zem sa skončila.

Na rukách máme nanôtený ruženec do truhly.

Aby z popukaného domu neboli pukliny za hrobom.

Pohrebné piesne nadrobia nám cestou posledné kvety.

Nemyslite, že v jame sa ide stmievať.

Nie. Budú tiché svetielka horieť.

5

Hrozná je noc so slovom veštcov. Niet lásky v hlase kuvikov.

A nejde táto rozprávka do hrobu, lebo žiješ.

Je ako namaľovaný vtáčik. Na obrázku už nelieta.

Tak človek zaspí hocikde na kameni. Nie je tvrdý.

Noc Božia bola vždy Božou. Aj pre Krista na kríži: Otče nech je Tvoja vôľa.

Z hromobitia nie je stvorený svet. Boh dýcha sväto.

Ostane celým človekom i ten, čo sa zoderie vo svojich vrchoch pri Bohu.

A plakať možno. Aj slzami sa meria ľudská vytrvalosť.

Sklopeným zrakom vidíš aj ďalej. Nielen na zem.

Ale nehľaď, aby si z nej zbohatol.

Duša zvysoka zbiera kvety. Všetko je vaše, Boh povie nám. A sám sa pripojí.

Nikomu sa nestratí nedeľa. Máme veľkú silu.

Kristus tak našiel apoštolov. Povedal im: Poďte za mnou.

Z rybárov genezaretských stali sa vtáčky. Nik z nás nepovie, že sa nám ich pieseň nepáči.

A veľké priestory mali pred sebou.

Muž Boží vie, kde sú jeho chodníky sveta.

Tam, kde ho na cestách prach nájde.

Odpočíva na Božích perinkách.

Pútnik zaspí šťastne pri každej križovatke. Opretý o kamenný míľnik.

A ďakuje Bohu za kameň.

6

Je dážď Boží na zemi. Duch do dejín.

Drahými prstami harfa príde do našich rúk. Je smer, k polievaniu gruntu.

Aby sme nezablúdili. Na poli máme niekedy suchotu.

Zvlhnú nám role. Modlíme sa ústami učeníkov Božích.

Nie sme prápor s blýskavým motýľom. Naša Hosana je zo studne neba.

Svätci, ťažkí robotníci, svet pokropia. Piesňou.

Ide sa von z Turíc. Vyspievať všetok dážď Boží.

*

Aby sme nemátali, potrebujeme dar videnia.

Budú vás prenasledovať, povedal Učiteľ. Veľkňaz, pretože moje meno je vám svätyňou.

I pod zemou vás nájdu, kde ste sa skryli s Božími krídlami.

Prídete do amfiteátru s poéziou na očiach, skrotení.

Báseň smrti bude hrobom bez kvetov. V tlame dravého zvera.

A pomník kresťanstva v krvi, vsiaknutej do piesku.

A v našich časoch?

Krv je krvou, vyliatou na všetkých z pleca Kristovho. Mystérium Cirkvi.

*

Človek nič nestratí v hodine smrti. Nepominul sa ako posledný.

Pán sveta ďalej naťahuje hodiny. Tu sú tí ostatní.

Dýchne jar, kvitneme. Vydýchneme, keď z konárov padá zlato.

Vták neletí z tmavých chvíľ, keď ide do teplého kraja.

Boh je s nami, i keď zameníme krajiny narodenia s krajinami púšte.

Povie: Zdvihnite sa z prachu, čoskoro budete v chráme.

Chytíme ho za ruku a pomáhame mu.

7

Oblaky i obláčky bežia po oblohe. Vždy sú.

Niekedy chceme s nimi ísť. A nevieme.

Sú skutočnosti, ďaleké i blízke. S nami i bez nás.

Očami sa nedá pozorovať, ako sa zem krúti. Hľadíme na to aj s orlami z výšky. A nič.

Písmo sväté hovorí: V Bohu žijeme, hýbeme sa a sme.

Kanárik spieva i v klietke. A ako krásne!

Bohu v rukách si, a vidíš, že je v tvojom panstve.

A panuješ, ako si v mysli Stvoriteľa. Nepovedz, že si ďaleko.

*

Človek je malý tvor. Je hore a je dolu.

Jestvujú výšavy a hlbočiny. Spolu sú.

Mohutnosť je i v drobkách ľudských. V tých málo odlišných od anjelov.

Vidíme spojenie neba i zeme. Na tejto ose sa točíme.

Všemohúcnosť dala nám rozbeh. Večná je naša Biblia.

Pokloníme sa jej raz pri precitnutí v nebi.

Teraz sa len ponížene hlásme k Bohu. Syn Boží sa tu pokorne privinul k svojmu Otcovi i k nám. Aj dnes.

Sme priestor i pre kvapôčku Božej rosy.

*

Trváme tak, ako nás Boh posýpal lúkami.

Majú silu. Aj my. Rodíme sa na zemi.

Žijeme a sme vesmírmi. Pribúdajú v nás.

Je nekonečný rozkvet. Nič staré nepríde nazad. Už odišlo. Načo dvakrát?

Miriády krás stvorených sú naše. Pretože Boh je náš.

Rozkošou neba je, že sme. V nás sa kochá. Písmo sväté tak svedčí.

Či ste kedy pomysleli, ako ste sa dostali až do radosti Božej?

Celkom tak narastie ruža v našej záhrade.

8

Na Bohu visíme aj malou nitôčkou.

Bieda je, keď všetkými nitkami držíme sa len ľudí.

A sme im pod nohami. My, v rose narodení.

No pohľad Boha je naše druhé oko.

V oku máme ešte oko. Vidieť dva razy — je viac milovať.

A ľudia chodia po nás. Preto, aby sme sa nepýtali, či stojí za niečo tento život tu.

Ani pod nohou ľudskou nie sme bez Boha.

Po katakombách chodia i dnes pohania. Nepošliapaní sme.

*

Vždy sa trochu ľakáme smrti. Tu v hrmote sveta.

Ešte nie je večná tíš. Preto sa bojíme.

Aj o nazbieranú márnosť nad márnosť sa bojíme.

Nesmie nás trápiť, keď už nevieme ruku zdvihnúť proti druhému.

Proti ukrižovanému Kristovi. On je v našom blížnom.

A je to náš kvet jablone.

Dozrel som? Nedozrel?

Smrť je blízko. Mňa sa už netýka.

*

Do hrobu pôjde pominuteľnosť, aby sa nikdy nevrátila.

Tak sa utešuje trpiaci človek.

Zabudol, že keď šiel k sobášu, na organe sa hralo a kňaz pri oltári povedal: Vezmi svoj kríž.

A tak si dostal bozk od svojej vyvolenej.

A nešiel si do neba pod palicou.

Doma ste sa dlho bozkávali. S úsmevom.

Aj smrť je úsmev.

Mŕtvym možno veriť. Už neklamú.